Tuesday 30 April 2013

Photooos :3

Dávno neboli a mne už chýbali :) 
Tak sa, dúfam, pobavíte

Sunday 28 April 2013

The Huntresses 31

Sierra
Usmiala som na Zayna, ktorý mi ponúkol rameno a ruku som si položila na tú jeho. Pomaly sme kráčali po chodníku vydlaždenom bielym kameňom, pravdepodobne mramorom, ktorý bol z oboch strán osvetlený drobnými svetielkami. Okolie chodníka bolo tmavé, jediné svetlo bolo len pred nami, kde svietilo každé okno v obrovskej vile, ku ktorej sme kráčali na večierok. Už teraz som zvnútra počula hudbu, jemné tóny nejakej skladby, len husle a klavír. Ani som si zo začiatku neuvedomovala, no kráčali sme presne podľa nej, pomedzi drobné lupienky ruží, ktoré boli rozsypané na chodníku. Len biele a žlté.

Saturday 27 April 2013

The Huntresses 30

3o. časť? Srsly? Doteraz, keď mal príbeh 3o. časť už sa chýlil ku koncu a to veľmi rýchlo a toto... :)
Inak som sa bavila, keď som to dokončovala dnes a čítala som si začiatok. Prisahám, že bol písaný pred pár dňami, no keď som si ho prečítala teraz, uvedomila som si, ako veľmi som sa so Sierrou stotióžnila.
Ešte som chcela dodať, že ma mrzí, že to toľko trvalo, a že si za dnešný herecký výkon zaslúžim oscara...
Už mi hrabe.

Ľúbim Vás :*

Sierra
Prebudila som sa ráno a hneď som vedela, že v nesprávnej posteli. Zayn sa na mňa usmieval ako slniečko, kým ja som sa snažila pochopiť, čo sa stalo. Hlavne, ako som skončila práve s ním. Veď som šla za Louisom! Shit! Naozaj nesprávna posteľ! Už tretia v tomto dome... asi by som si ich mala škrtať (imaginárna fajočka nad touto posteľou), zostávajú mi len dve.

Friday 26 April 2013

Dobré správy sa šíria rýchlo, zlé správy sa šíria ešte rýchlejšie, no ŠOKUJÚCE správy sa šíria NAJRÝCHLEJŠIE.

Od dnešného rána to putuje internetom. Možno ste to už zahliadli, možno nie. Dnes som nebola v škole, mali sme doma s maminou nejakú robotu, a tak sme so sestrou ostali pomáhať. Medzičasom som si však na chvíľku sadla na gauč so slivkovým pernikom v ľavej, a telefónom v pravej ruke. Na sociálnej sieti na mňa zasvietila fotka, s veľkými počiatočnými písmenami: NEUVERITEĽNÝ ZÁŽITOK z dnešného rána... Zdieľala to moja bývala profesorka nemčiny, cez jej kamaráta. Fotka ukazovala bezdomovca, načiahnutého do jedného zo smetiakov, avšak za iným účelom, aký bežne poznáme my, čítajte:

http://www.facebook.com/photo.php?fbid=10201093824213001&set=a.1184794945285.2027483.1390604451&type=1

http://www.topky.sk/cl/1000680/1347656/Slovenskom-sa-siri-viral-bezdomovca-hrdinu--Takto-zachranuje-v-Bratislave-planetu-


Pre tie lenivejšie aj kopírujem - :)



NEUVERITEĽNÝ ZÁŽITOK z dnešného rana...
... musím sa podeliť o zážitok, ktorý ma dnes ráno dostal do šoku a nemého úžasu. Vyrážal som do práce a nakladal som si veci do auta, všimol som si pri kontajneroch pred domom bezdomovca - samozrejme žiadny neobyčajný jav. No robil niečo zvláštne a to ma zaujalo, zaujalo natoľko, že keď som si uvedomil, čo robí, stál som tam asi 10 minút, pozoroval ho a nechápal som z toho.
Ten človek vyberal z kontajnerov všetky plechovky, triedil ich ešte na hliníkové a kompótové, lisoval ich nohou a hádzal si ich do rôznych igelitiek na vozíku. To by stále nebolo až také zvláštne, lenže, okrem tejto činnosti a ďalšieho triedenia kartónu a papiera, robil ešte niečo iné. Ten človek vyberal všetky plastové obaly, z každého kontajnera na komunálny odpad, každú fľašku, ktorá išla opäť zlisoval a všetky plasty hádzal do špecializovaného kontajnera na plasty. Dokonca ešte aj samostatne štuple, ktoré našiel na zemi pri kontajnery zbieral a hádzal ich do toho žltého kontajnera.
Toto mi už nedalo, tak som podišiel k nemu a spýtal som sa ho, že či to robí pravidelne. Odpovedal mi, že áno, že každé ráno, na rôznych uliciach, bral to ako svoje rajóny. Nechápavo som sa ho opýtal, že a prečo to robí.
Z jeho odpovede som zostal v šoku - povedal mi, že on chce, aby bol tento svet lepší a tak sa snaží k tomu prispieť aspoň tak, ako je to v jeho možnostiach a schopnostiach. A že teda samozrejme, za plechovky a papier dostane nejaké drobné v zberných surovinách, aby prežil.
Ostal som v nemom úžase, takúto odpoveď som naozaj nečakal. Úplné ma vykoľajil - tento uvedomelý Bezdomovec, odteraz pre mňa s veľkým B, robí niečo, čo by malo byt úplné samozrejmé pre každého z nás a ruku na srdce, kto z nás naozaj oddelí aspoň tie základne plastové a papierové odpadky do kontajnerov na separovaný zber ? Priznávam sa, že ani ja často krát nie ...
Nezmohol som sa v tej chvíľke na nič iné, len nechápavo, ale uznanlivo krútiť hlavou. Vytiahol som jedinú hotovosť, ktorú som mal pri sebe, 10 EUR-ovu bankovku a podával som mu ju so slovami, že to čo robí je úžasné.
Z toho človeka vytryskla neskutočná emócia, vyhŕkli mu slzy a začal mi strašné ďakovať, že odkedy je na ulici, ešte nič podobne nezažil.

Zvládol som už iba nastúpiť do auta, zakývať mu a odfrčať do práce...
Mam však z tohto zážitku strašné dobrý pocit a ešte viac mi zlepšil piatkové ráno :)



Ruku na srdce... nie je to iba o separovaní odpadu, koľko z bežných tínedžerov hádže odpad len tak na zem? Koľko ľudí v dedinách páli plastové fľaše, len pre pár drobných, ktoré by inak zaplatili? S jediným plastom, ktorý je len tak pohodený na zemi, si naša príroda dáva rady tisíc rokov. Aké špinavé sú naše lesy? Nevravím, že som zapálený enviromentalista, no aj keď pre prírodu nerobím nič svetoborné, nerobím pre ňu ani nič zlé. Koľko báb míňa tony laku na vlasy, netušiac, že aj to škodí? Koľko stromov padá za úžitok nezmyselným obchodným centrám, ktorých máme už na kvantá? U nás za domom sa už rozprestiera pole, obrovské, rozľahlé, niekoľko hektárové pole. Ibaže pred časom sa tam zjavili bagre, a výstavbu niečoho, čo teraz aj tak zíva prázdnotou nezastavil nikto. Aj keď sme to nechceli. Odpadky vo vode, znečistenia, skleníkové plyny, fosílne palivá, elektrárne, globálne otepľovanie, topenie ľadovcov, nedostatok vody, jedla, kácanie dažďovích pralesov... kto sa stará? A kto sa bude starať, ak nie my, ľudia? Politici? Vláda? Prezident? Celebrity? Či iný vplyvní ľudia? Nie. Tak sa pokúšajme prispieť aspoň trošku, keď už existujú aj také svine, čo sypú odpad do rieky, či z okna...









Tuesday 23 April 2013

The Huntresses 29


Dúfam, že som to moc neprehnala, a že mi odpustíte, ak hej.
Ľúbim Vás :*

Sierra
„Čo tak pozeráš? Pomôcť mi nič?“ zazrela som znechutene na šoféra taxíka, ktorý mi zastal a ukázala mu tri veľké tašky. Ufrflane vystúpil, no naložil ich všetky do kufra auta, kým som si pohodlne sadla. Nadiktovala som mu svoju adresu a už len spokojne zatvorila oči a počúvala nekvalitný zvuk taxíkového rádia. Niekoľkokrát som si v hlave prehrala celý rozhovor s Clarisse a Amber a zúfalo rozmýšľala, čo ďalej, čo bude teraz. Napokon som to vzdala. Načo sa tým trápiť? Pri Clarisse to nikdy neuhádnem. 

Monday 22 April 2013

The Huntresses 28

Amber(Aria)
„Preskočilo ti? Zasa? Čo ti spravil?“ vybehla som na ňu a jediné, čo zabránilo Sierre urobiť to isté bol šok.

Arthur Grant bol starý rodinný známy, skvelý priateľ našich rodičov a pre nás niečo ako strýko. Všetky tri sme ho zbožňovali. A ona len tak zahlási, že ho chce zabiť? 

Rain ♥

Júúú, viete, čo milujem?

Saturday 20 April 2013

That bitch...


I am sooo pissed off...
Ak by mal tento článok presne vyjadrovať moje momentálne pocity, nadávala by som od vrchu po spodok...
Ja sa to pokúsim dať do zmysluplných slov, vážne si potrebujem niekde ponadávať a posťažovať sa. Nemusíte čítať, postačí, ak ma na konci poľutujete.
Just kidding.

V každom prípade, dnes som sa dohodla s jednou osobou, ktorá bola ani nie tak dávno moja najlepšia kamarátka (stále som jej nepovedala, že nie je... I know I am such a coward...), v poslednom čase ma ale serie, no stále je to jeden jediný človek, s ktorým sa dá v tejto pri*ebanej dedine ísť von, pokiaľ teda nepatríte k feťákom a netúžite sa dať dole hneď, ako ako-tak vytriezviete. Lebo to sú ľudia, čo naozaj nič iné nerobia.
Mali sme ísť dnes von, som sa tešila, čo si budeme a skončila som ako v tej pesničke od Horkýže Slíže...
"A ja sprostá, som si kvôli tebe..."
Nie, neholila som si kvôli tomu nohy ani nič, čo sa tam spieva, vlastne tú pieseň poriadne nepoznám, no išla som si zabehať oveľa kratšie, ešte som si žehlila vlasy, nech sa za mňa nehanbí, sestre som ukradla legíny (ešte nevie, to zas bude výstup *prevrátenie očí*), šla som do hlúpeho dažďa, ktorý samozrejme nevie padať rovno z hora, ale musí ísť šikmo, čiže som aj pod dážnikom celá mokrá...
A prídem k nej a jej ocino na mňa prekvapene pozerá, že ona nie je doma, že išla von.
Stále na mňa čumí ako na zjavenie a potom dodá, že si myslel, že tá cunt je so mnou.
A ja tam ako debil naňho pozerám, pomaly moknem pod žltým dážnikom, čo svieti na pol ulice...


Prisahám, že keď ju uvidím, tak uvidí...
Mám také neskutočné nervy, tešila som sa von a sedím tu takto za PC, rozmýšľam, s kým asi tak mohla ísť a odkedy sa pridala k tým feťákom a ako jej jednu strelím, keď ju uvidím.
Som tak strašne zúfalá...
Prečo tu nie je niekto iný, s kým by som mohla ísť von?
Prečo musím bývať v takejto diere?!
Nenávidím to tu!
Chcem ísť s niekym von, chcem dačo robiť, grrrrrrr!!!!
FUCK.FUCK.FUCK.
Fuck this shit
Grrrrr, v tejto nálade by som najradšej sadla na autobus a šla za niekým, za hocikým, len nech tu takto nesedím, no úprimne, za kým?!
Nechce niekto zúfalú unudenú mňa?
Že sa vôbec pýtam.
Prečo tu niekde blízko nemôžu bývať normálni ľudia?!
Prídite ma niekto pozrieť... PLEASE

Friday 19 April 2013

The Huntresses 27


Aria
„Vy ste chceli zabiť Harryho?!“ zvreskla som na nich s hlasom neprirodzene piskľavým. Pozreli sa na seba, pričom Sierra venovala Clarisse vražedný pohľad.

„ONA sa pokúsila Harryho zabiť,“ zasyčala na mňa, „ak si si náhodou nevšimla, doteraz som netušila, rovnako ako ty, že žije a že za celú tú „nehodu“ môže ona!“ 

Thursday 18 April 2013

The Huntresses 26


Aria
Ani som si to neuvedomila, no okamžite som sa pozrela nechápavo na Sierru a ona pozerala na mňa. Znova sme obe obrátili ku Clarisse. Tá si nás prezerala a usmievala sa.

„Rada vás znova vidím, sestričky,“ zahlásila sladko.

„Nemala si byť náhodou mŕtva?“ spýtala sa jej Sierra chladne s prižmúrenými očami. Clarisse sa len usmiala. Bola zvyknutá na milé privítania od Sierry. 

Tuesday 16 April 2013

The Huntresses 25


Aria
Pomaly som niekoľkokrát zažmurkala, kým si moje oči začali privykať na tmu a pokúsila som sa natiahnuť si telo, keď som si uvedomila, že sa nedokážem pohnúť. Začala som v zúfalstve mykať rukami, na čo som počula chladný smiech.

Monday 15 April 2013

The Huntresses 24

Srdce mi to trhá, no dávam Vám ďalšiu časť, uvedomujúc si, že si teraz zvyknete na takýto počet častí...
Len aby ste vedeli, aj ja si pomaly zvykám na takýto počet komentárov...
Veľmi Vás ľúbim
A toto tu by som veľmi rada venovala úžasnej krásnej Sarah, Rick, alebo pod akým menom sa nájdeš, za tú podporu, neustále pripomínanie počtu komentárov, skvelé odhady (pripomeň mi, že ti k tvojmu poslednému tipu chcem niečo povedať) a za to, ako strašne ťa ľúbim :*

Sunday 14 April 2013

Kto vie, prečo ma napadol hneď on, keď som Vám chcela niečo napísať, ale toto to dokonalo vystihuje.
Poznáte to porekadlo alebo čo to je?
Kto nie, druhá časť je Fool me twice, shame on me.
Povedala som, že 2o komentárov a dám ďalšiu časť, no počítať môžem tak 17, keď prižmúrim oči 18. 
Prepáčte. 
Ale tá časť bude čoskoro.
A úprimne, ak by som ju dala teraz, na ďalšiu veľmi dlho čakáte. 
Ale, tá po nej je z pohľadu Arie!
Konečne.

The Huntresses 23

Takže, všetci by ste asi mali poďakovať istej anonymke, ktorú podozrievam minimálne asi z troch komentárov a tým ste prekonali limit. V každom prípade, toto sa dokázať nedá, čiže je tu časť.
Ľúbim Vás :*
P.S. Prosím, hlavne "milovníci" predchadzájúceho konca, neszastrelte ma za tento.
P.P.S. Prepáčte, že sa na Ariu v tomto príbehu kašle, no ona sa môže objaviť až keď sa niečo konkrétne stane v Sierrinom príbehu a ja som sa k tomu ešte nedopracovala, no potom budú časti z jej pohľadu, sľubujem.
P.P.P.S. Špeciálne mega poďakovanie a pusinka pre dokonalú Marušku, bez ktorej by tento príbeh bol asi o tom, ako Sierra pretiahla každého z kapely. Ľúbim ťa a ďakujem :* Časť len a len pre teba.

The Huntresses 22

Sierra
Rýchlo som sa obzrela po izbe, no nikoho som nevidela. A čo teraz? Pohľad mi padol na jabĺčko, ktoré som si chcela nakrájať. Čo najtichšie som ho vzala do ruky, postavila sa na špičky a veľmi opatrne ho položila na okraj skrine, potom doňho drgla a ono sa rozkotúľalo k jej opačnému koncu. Sledovala som ho, ako ide krásne rovno, presne ako má, až padlo cez opačný okraj skrine. Ozvalo sa tlmené buchnutie.
Asi pred pol hoďkou môj braček, so zápalom okostnice, vyliezol z izby, chytil do ruky rádio a pýta sa, že: "Čo v ňom je za CD?" Tak som mu odpovedala, že: "Justin Bieber." A on, asi s prebytkom antibiotík v tele, si capol rukou po čele a vraví: "To je slabé, ja chcem One Direction. Kde to je?" A on to mal v izbe. :D :D Môj starší brácho frčí na Take me home :O :D

Srdíčko!!!

Friday 12 April 2013

The Huntresses 21


Sierra
„Excuse-moi, je ne vous peux pas comprendre mademoiselle! Est-ce que vous peux attendre un peu?“ chlapík v požičovni do mňa hustil neskutočne rýchlo tým smiešnym jazykom a ja som mu nerozumela ani slovo.

Wednesday 10 April 2013

Prečo sa na eM, nedajú písať dĺžne?! :D

Strašne dlho sa zamýšľam, prečo sa na eMkách nepíšu dĺžne. Ľudovít Štúr snáď nemyslel na nás, ktorý používame citoslovcia ako hmm, mm, uhmm. Esteticky my tam tie dve "m" nesedia, je to také tučné. A keď už nie Štúr, alebo nebodaj už Bernolák?! :O, nešupli do slovenskej, štyridsaťšesť písmenovej abecedy dlhé eM, prečo výrobcovia počítačov okrátili slovenskú klávesnicu o "m" s dĺžňom?! :D Prečo sa nedá stlačiť tá čiarka a "m" tak, aby vzniklo mmm?! Namiesto toho, nech už klamem samú seba, telefón, notebook alebo hociktorý iný aparát akokoľvek, mám len m´. Alebo ´m. Fuj! Ale keď už sa tak hlboko zamýšľam, v ktorom inom slove by som to moje mmm ešte využila? :D

 Astchš...hí :D ..poznáme? :)

A keď Boh údajne stvorili prvích ľudí, Adama a Evu, ako je možné, že je nás teraz 7 000 000 000? Je celý svet rodina? Alebo Boh stvoril pár tisíciek iních ľudí? A keď už sme tá rodina, aj keď nevieme kde to začalo, ako to, že je to teraz tak ako to je? Osobne veľmi veriaca nie som, myslím, že ľudia chceli svojho hrdinu, chceli veriť, a tak sa celé roky vyvíjal niekedy nádherní, a niekedy skutočne krutý a nepekný príbeh, ktorí si dopĺňali ľudia. Ktorí sa tvoril celé tisícročia. Podľa môjho názoru vznikol Boh takto, aj celý ten zástup ľudí, ktorí šli tisíckam ľudí za vzor správania, a šírilo sa to až k nám, skazenej generácií dvadsiateho prvého storočia, o ktorom sa nedá povedať, že by patrilo dobrým ľuďom. Dopredu vravím, nikomu jeho názor ani vieru neberiem, mám len svoj vlastný, a v žiadnom prípade celú túto záležitosť neodsudzujem, ani na nikoho/nič nenadávam. Ešte sa pýtam, kto je naším hrdinom dnes? Justin Bieber to nebude. :) Keď som bola malá, na Veľkú noc som pozerala film o Ježišovi. Myslím, že som mala ešte veľmi dlho traumu a problém zaspávať, dosť som sa toho bála. neviem prečo som to pozerala, ale mala som tak sedem? :D Okrem toho keď sa tam na konci zjavil Boh, vyzeral ako Voldemort, takže neviem akého počítačového grafika mali. :D
 

Okrem kopy iných myšlienok, ktoré desia aj mňa samú, mám len jednu podstatnú. Tento svet súrne potrebuje vliať optimizmus, potrebuje svojho hrdinu. Ibaže nenachádzam generáciu, v ktorej by sa našiel niekto natoľko odhodlaný, a svet je dnes príliš sprostý, aby si vybájil toho vlastného. -k tejto téme som sa mala vyjadriť na anglickej konverzácií, nakoniec z toho vzišlo niečo ako konferencia, každý mal čo dodať, až sme to vášnivo a do detailov rozoberali celú hodinu. Okrem toho základná otázka znela, či reálne existujú hrdinovia, mimo tích filmových, či my, máme hrdinu. :)



Idem si dať lízatko, kto ich ešte neobjavil, tak Nimm2 Lolly, sú úžasné lízanky, a keď ma udupávajú vlastné myšlienky, vezmem lízatko, a sadnem si s knihou, alebo slúchatkami na gauč. Inak milujem obyčajné kolové lízatka, ktoré stále nenabrali na komerčnosti tak, že by nestáli tri slovenské koruny. :D Potom sú tu ešte detské žuvačky, Pedro, Juici Fruit, Chupa-Chups, a tak dále a tak dále, z ktorích sa robia super-duper bubliny, a mňa to strášne baví, žuť ich, aj keď som deco. Nebudem sa tváriť, že nie, keď nachádzam zmysel vo výletoch po našom mini meste, len preto, že nám s Klaudiou začne chutiť zmrzka, ktorá sa v tomto období nachádza jedine v Kauflande, ktorý je na druhom konci mesta v Kauflande, cca. 2,5 km od nás. Kúpime zmrzku, ideme na Margarétku sadnúť si na húpačky, potom do pekárne pre niečo mňam, a voňavé, a potom mojej babičke- na puding, a salámu! :D Prvý slnečný deň si trebalo užiť, a my sme sa zasmiali, porozprávali, len tak zaklonili hlavu a užívali si slnko, až kým nám nebola zima a neutiekli sme babke. :) 

Fotke :) Chceli sme sa tváriť ako podnikateľky na tej jednej hore nohami, ale sme tam zbytočne ako debili :D


Čo sa masiek týka, prvá časť bola naozaj divná, ale príbeh bude pokračovať. Len nebol čas. :) Zajtra idem bosorke na kontrolu, akože očnej, len jej nikto nehovorte, že som tie bríle skoro vôbec nenosila. :P, škole sa dúfam-myslím vyhnem, tak by som mohla čo to napísať. :) Ak sa pravdaže nezačítam tak, že budem mať potrebu celú knihu zhltnúť. Leží mi tu akási "Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad" a "Učiteľ lásky". :P


P.S. Dúfam že si po tomto o mne nepomyslíte, že som blázon, alebo nejaká šlahnutá bosorka v trinástich rokoch, ktorú treba niekam zavrieť. :D

Donevidenia! :)
Vaša Maruška!
Srdco!

:P
A pozdrav s niečím čírnym na nose. Asi je to tieň z prameňa vlasov. Oficiálna verzia však znie, že som bola na obchôdzke v pekle, akože šéfová. :D



A na toto sa teším najviac na svete!!! :)
 

Monday 8 April 2013

The MEGA Photospam

Netuším, vážne nemám tušenia ako, no tento photospam je tak trošičku poväčší...
79 obrázkov (áno, rozmýšľala som, že desať vyhodím, ale nechcelo sa mi)
V každom prípade hlavne dúfam, že sa budú páčiť :)
Here we go

The Huntresses 2o


Sierra
Cesta taxíkom ubiehala neskutočne pomaly, z rádia zneli čoraz staršie piesne, ktoré ma len uspávali, zatiaľ čo ja som potrebovala vážne rozmýšlať. Stále som nevedela, čo chcem robiť, čokoľvek, nad čím som rozmýšľala malo obrovské množstvo nedostatkov. Bola som neskutočne zúfalá. Samozrejme, ako najlepšia možnosť znelo sadnúť na prvé lietadlo a zmiznuť. Čo by bolo skvelé, keby sa nejednalo o mňa. Prísne letiskové kontroly a všetko, cez to sa jednoducho nedá dostať, ak má človek čo skrývať, a ja mám toho na skrývanie dosť. Na jednej strane som nemohla odísť len tak, naľahko, bez akejkoľvek zbrane, keď ma prenasledoval nejaký chlapík, čo rozhodne nebol sám. Tým som si bola istá, čokoľvek nútilio Erica naháňať ma, nebol to jeho výmysel. Jednoducho za tým muselo byť viac. Obaja, ja aj Eric, o Arií ani nehovoriac sme boli príliš nepodstatní, aby sa niečo takéto dialo. Kedysi by som vedela, kto je za tým, no dnes som bola zúfalá, jediná osoba, ktorá by mohla chcieť niečo od Arie a mňa súčastne sa už znova ozvať nijak nemohla.

Znova som si povzdychla, stále som nevedela nič o tom, čo ďalej. Ak pôjdem so zbraňou, budem sa cítiť lepšie, budem sa môcť Ericovi brániť, dokážem ho zvládnuť. No zároveň nemôžem ísť lietadlom, nemôžem sa dostať do problémov, nikto zbraň nesmie vidieť.  Možno som sa predsa len mala vtedy zaoberať papiermi k nej. Nič to, teraz s tým nič nespravím. Ak ju však nechám doma, môžem okamžite skočiť do lietadla a ísť, kam ma napadne. No keby ma tam Eric našiel, som bezmocná.

Hoci som sa snažila nad tým uvažovať a rozhodnúť sa múdro, nebolo to tak ľahké. Jednoducho som už svoju krásnu pištol v ruke nedržala strašne dlho. Predstava, že sa vrátia tie staré časy, že ju znova budem používať, jednoducho mi to trochu chýbalo, to vzrušenie, vrátiť sa do tých starých čias... Bolo to skôr prehováranie samej seba, aby som rozmýšľala rozumne, s každou sekundou bolo vzrušenie väčšie. Nenávidela som ho, no zároveň milovala. Zastavila som taxikára, keď som si uvedomila, že sa veziem pár ulíc od svojho bytu a ten kúsok prebehla. Kondička už nebola ako kedysi, povzdychla som si, keď som cítila jemne zrýchlený dych, no stále to nebolo zlé.

Aj keď to nebola najvhodnejšia chvíľa, v byte ma chytila neskutočná nostalgia. Veď je to už vyše roka, čo som sa vzdala tohto života. A ten som nemala krátko. V zadnej časti šatníka, za niekoľkými radmi vešiakov som našla skriňu, ktorú som už neskutočne dlho neotvárala, no kľúč stále vysel na tretiom vešiaku v druhom rade spolu so šatami, ktoré som si nikdy neplánovala obliecť, a preto nehrozilo, že sa stratí. Myslela som, že z vecí v skrini budem musieť oprašovať vrstvu prachu, no nevyzeralo to až tak zle. S úsmevom som pozerala všetky tie kúsky, niekoľko korzetových topov, kraťase, vypasované šaty, kožené bundy a vysoké čižmy. Vdýchla som vôňu kože, stále to bolo krásne ako kedysi. Všetko oblečenie som rýchlo vyhodila na zem a vzadu som našla presne to, čo ma tam malo čakať.

Krásna ako vždy, hladký svetlý kov, jemnulinké zlaté ornamenty, a keď vravím zlaté, nemyslím ako farbu, ale skutočné zlato, maličká, presne do ruky. Pohladila som bok pištole končekmi prstov. Už dávno by som sa jej zbavila, keby nebola jednou z mála spomienok na Clarisse, nechávala som si ju hlavne kvôli nej a možno aj trošku kvôli dievčaťu, ktoré som poznala kedysi, kvôli Amber, ktorou bola vtedy dávno. Opatrne som ju položila na zem, prehrabala sa medzi oblečením, ktoré som vyhodila zo skrine, až som našla jeden top, ktorý ma zaujal. Veľmi dobre som si ho pamätala. Bol naozaj pevný, čo sa očakávalo, kedže to bol viac-menej korzet a mal poriadne stiahnuť pás, no zároveň mal malý utajený bonus, kvôli ktorému sa vlastne do tej skrine dostal. Obyčajné veci tam nikdy neboli, všetky mali v sebe nejaké to prekvapenie. Pomaly som nahmatala medzi ozdobnými ostňami pri bočných švoch to správne miesto a vrchnú, takisto hrubú vrstvu látky sa mi podarilo oddeliť. Usmiala som sa na tento priestor, ktorý by v ňom nikto nehľadal a pištol tam opatrne vložila na miesto, ktoré bolo pre ňu prichystané. Napravila som všetko tak, ako bolo a nikto by neprišiel na to, že to nie je len obyčajný top. Rýchlo som si ho obliekla, do veľkej tašky cez plece nahádzala zvyšok oblečenia zo skrine, ktoré som si nedala na seba, narýchlo pribalila peňaženku, mobil a doklady.

V kuchyni som našla medzi nožmi dva moje špeciálne, upravené, aby som uch mohla nosiť so sebou v nebezpečných situáciách ako táto, boli rezervou, keby pištol zlyhala. Oba som si zastrčila na bok nohavíc, kde bolo miesto pripravené špeciálne pre ne, na rýchlo som do tašky zbalila ešte kozmetiku, všetky zásoby nábojov do pištole a vybehla z domu. Celé balenie som zvládla v priebehu pár minút, možno preto, že som vedela, čo presne potrebujem, a že zvyšok bez problémov cestou dokúpim.

Rozmýšľala som, či mám ísť svojim autom, kedže to už Eric mohol poznať, no napokon som doňho nasadla a čo najrýchlejšie sa previezla ku kamarátke, ignorujúc všetky pravidlá cestnej premávky, ktoré vôbec existovali. Svoje auto som jej nechala pred domom, kľúčom od jej bytu, ktorý mi kedysi dala som si otvorila, môj kľúč od auta som jej aj s papierikom s krátkym vysvetlením položila na stôl, vzala som kľúče od jej auta a v ňom sa ponáhľala na dialnicu, kde som už pokojne s hudbou nahlas letela do najbližšieho prístavného mesta. Margaret to s tým autom pochopí. Okrem toho, nechala som jej tam svoje nové BMW, kým som jej vzala oveľa staršiu Toyotu. Sťažovať sa rozhodne nemôže.

Po dvoch hodinách som konečne schádzala z dialnice, tak trochu nesitá, čo ďalej. Hlavne, čo s týmto autom. Ďalej som si ho nechať nemohla a len tak ho niekde odstaviť sa mi tiež nepozdávalo, no napokon si našlo pekné miesto na najbližšom parkovisku pred obchoďákom a do prístavu som sa prešla. V kaviarni som si popíjala skorú rannú kávu, na najbližšej čerpacej stanici som si zohnala nechutné lacné slnečné okuliare, ktoré mi aspoň zakrývali časť tváre a zvyšok som skryla za maximálne nudný časopis. S taškou cez plece som musela vyzerať ako nejaká (len lepšie oblečená) turistka, pokojne čakajúca na svoju loď. Tá mala prísť už o pol hodiny. Nakoniec budem mať aj pekný výlet. Nemala by som Ericovi poďakovať? Bez neho by som sa zrejme k takémuto výletu neodhodlala.

Dopila som pomaly kávu, ktorá bola na takýto malý zapadnutý podnik naozaj výborná, založila si na oči obrovské sklá slnečných okuliarov a prešla na mólo, pri ktorom už stála loď a tvoril sa kratučký rad. Bez hlúpych zdržovaní som sa dostala na loď, a kým sa ostatní vytešovali z výhľadu a fotili more, na ktoré ešte ani nevyšli, ja som rovno našla bar. Sympatický čašník ma obsluhoval so širokým úsmevom a len tými najlepšími nápojmi. A po chvíli som si uvedomila, že aj keď mal pár ďalších zákazníkov, vždy, keď ich obslúžil sa vracal ku mne. Ani neviem ako, no prerozprávali sme sa celú cestu, až sme pomaly zakotvili vo Francúzsku. S úsmevom turistky vychutnávajúcej si slniečko a krásnu krajinu som vystúpila a rozhliadla sa po priateľsky pôsobiacom meste. Prechádzala som úzkymi uličkami, počúvala rozhovory ľudí v tom zvláštnom jazyku a rozmýšľala, ako si stopnúť taxík. Až vtedy mi pomaly začalo dochádzať, že som odcestovala do úplne cudzej krajiny, neviem povedať ani slovo v ich jazyku, nikoho tu nepoznám a nikto nevie, kde som.


Bože, sto pro zabudnem napísať niečo z toho, čo som chcela. Tak držte palce, nech je to niečo čo najmenej dôležité. V prvom rade sa ospravedlňujem za túto časť, asi aj za pár posledných a nasledujúcich, kde sa to celé tak motá a naťahuje a riešia sa blbiny. Verte mi, mne sa toľko nechcelo opisovať jej blbú cestu, len sa mi to nepáčilo, keď to bolo len tak plytko, akoby to ani nebolo premyslené, nič. A to by som Vám sem nedala, za to by som sa hanbila ešte viac. Viem, že sa tu stále dostávam ďalej od chalanov, no k ním sa to vráti, sľúbujem. Aby som nebola hnusná a celý tento príbeh so mnou, aspoň Vám sľúbim, že sa toho v blízkej dobe veľa vysvetlí. Vlastne, skoro všeko. Ale nebojte sa, zase sa nájdu nové motanice ;)
Čiže, ďalšie, ohľadne čoho som sa tu chcela vyjadriť je čítanosť (existuje také slovo?) tohto príbehu. Nepáči sa Vám, keď ho nečítate a nekomentujete? Je na ňom niečo konkrétne, čo Vám tam vadí alebo je zlý celkovo? Prosím, dajte mi vedieť, ja ho píšem pre Vás a chcem vedieť, čo by ste si tam rady(i? máme tu aj nejakého chalana? asi nie) v ňom prečítali. Ak sa nechcete podeliť so svojimi nápadmi so všetkými, kontakty sú vpravo hore :)
A dúfajme že posledné, že som niečo nepreskočila, asi Vám zas dám photospam, tie ja tak zbožňujem, znova sa na tých veciach zasmejem.

Sunday 7 April 2013

Odpísal mi! Odpísal! Odpísal! Odpísal! Odpísal mi ten najsympatickejší tanečník s dredami a plyšovým tučniakom na chrbte na svete! Hihí!

The Huntresses 19


Sierra
Cítila som sa naozaj zle po tom, čo som z domu chalanov ušla hneď, ako Louis zaspal. Hnevala som sa sama na seba, no nemala som inú možnosť. A hoci sa ráno zobudí sám a zrejme bude prekvapený, je to nič proti tomu, čo by sa mohlo stať v mojej prítomnosti. Ale možno len preháňam. Bože, prosím, nech to nie je pravda.  Však len preháňam? No ták! Spiaceho Louisa som jemne pobozkala na rozlúčku a možno aj preto, že keby bol hore, nedovolil by mi to a čím skôr som vybehla z domu. Ulica bola prázdna, čo o jednej v noci nebolo nijak prekvapivé, no napriek tomu som mala lepší pocit, len čo som si všetko prezrela. Už dávno som vedela, čo hľadať a kam pozerať, no všetko bolo v poriadku.

Saturday 6 April 2013

O Topolčanoch, Maruš, trblietkach a všeličom, čo ma v priebehu písania napadne...

Už by bolo načase priblížiť udalosti včerajšku, nie? :D

Magical places...

Dnes sa cítim maximálne neschopne a časť odo mňa pravdepodobne nemôžte očakávať (aj keď slovíčko určite nepoužívam, lebo v súvislosti s mojom osobou je zväčša nevhodné).
Čo môžte očakávať, je ešte jeden článok neskôr. 




O Topolčanoch, Mariett, trblietkach a veciach, ktoré ma v priebehu písania napadnú...

toť predpokladaný názov, kedže včera sme sa konečne stretli! A kecy budú tam.

Čiže, pointou tohto článku sú magické miesta. Nie všetky musia byť skutočné, hmatateľné, kdesi na zemskom povrchu, zaznačené na mape. Stačí, že sa na nich človek cíti dobre, no nie?
Poznám veľa takých miest, no momentálne myslím na určité dve. Konečne som našla presné slovo pre nich. Konečne ich dokážem opísať. Sú jednoducho čarovné, kúzelné, magické... To sú tie slová, ktoré som toľko hľadala. 

Možno Vám to bude pripadať trápne či hlúpe, no mne to nevadí. Tími kúzelnými miestami sú pre mňa dva blogy, ktoré neskutočne rada navštevujem. Milujem všetky blogy s dokonalými príbehmi, kde som vždy napnutá jak guma na trenkách (keď zistím, od koho som sa nakazila týmto výrazom, tak ho uškrtím), no tieto dva sú kúzelné práve tým, že sú iné. Never stop making wishes je plný krásnych článkov, neuveriteľných úvah a obrázkov, ktoré sú pre človeka takým balzamom na dušu. Ten blog je dokonalý... a čarovný. 

A druhý, kúzelný blog ktorý neskutočne milujem je Lost in Fashion. Neskutočné obrázky, články a hlavne veci, ktoré si človek môže urobiť sám, ktoré vyzerajú tak krásne :3 Možno sa len rozbieha, no mňa uchvátil od prvého písmenka a neustále sa tam vraciam (aj keď som to v poslednej dobe flákala, a dnes som zistila, o čo všetko som prišla). Je to celé jednoducho krásne a takisto magické.

Môžem ich len veľmi vrúcne odporúčať, čo aj v tejto chvíľke robím a to, že Vám ich radím navštíviť robím hlavne pre to, že si myslím, že je to niečo, čo by si človek nemal nechávať pre seba, ale je to krásne a každý by to mal vidieť a tešiť sa z toho.

S láskou vaša Kikuš 



Tento obrázok najlepšie vystihuje ten pocit, keď na tých kúzelných blogoch nájdem nový príspevok, jednoducho to čaro je všade.


Nepýtajte sa ma, prosím, prečo je tu jednorožec, aj tak neviem odpoveď. Možno preto, že verím na jednorožce, milujem ich a chcem byť jednorožec... (nie, posledné nie je pravda, ale znie to dobre :D) 
Proste som človek, ktorý je jednorožcami posadnutý, miluje ich, zatiaľ čo má panický strach z koní.
Aby sme sa chápali...

Thursday 4 April 2013

Aháááá!!!

Mrkvičky, karfióliky a iné zelené veci! Zlatíčka moje!
Práve som zistila, že naše videá zo súťaží sú na nete :3
Viacerí chceli vidieť novú choreošku, takže vám hadžem linky na tie dve, čo pôjdu na majstrovstvá sveta.
A s tou prvou ideme aj zajtra do Topolčian :3 a ešte jedna, čo má véééľku premiéru, čiže nemáme video :D (a tá je rozhodne z týchto že naj -_-)
Anyway, enjoy :*

Live your dream


Witches from Emerald city


Čarodejnice - dlhšia (originál) verzia
to len majstrovstvá majú časové obmedzenie 3:3o -_-

Sama som to poriadne nevidela, čiže za kvalitu neručím.
Love u :*


P.S. asi musí niekto trénerke vysvetliť, ako držať kameru... však točila dlážku

Wednesday 3 April 2013

The Huntresses 18


Ahojté. Troška skoro, ale tak čaká ma dve a pol hodinový tréning, po ktorom nebudem vedieť ani ako sa volám, nie že ešte sem mám niečo dať. Tak nech sa páči. Enjoy. Och, a ešte ďakujem Maruš za ten koniec.
:*

Sierra
„Musíme sa vážne porozprávať,“ zastavila som Louisa na jeho ceste k chladničke, a kedže ma ignoroval, musela som sa mu postaviť do cesty.

„Hneď,“ zdôraznila som mu a on sa nezatváril práve nadšene. Takže som ho za rukáv mikiny ťahala hore schodmi až do jeho izby.

„Končím.“

„Och, naozaj? A ako si na to prišla?“

„Už to viac nevydržím! Už viac nemôžem!“

„Sierra! Nikam nejdeš! Nič si ešte poriadne neurobila! Vôbec nič!“

„A čo mám robiť? Nevidíš, že s nimi nič nespravím?! Harrymu je to tak jedno! Vieš, čo si myslím? Že je to obyčajný idiot! A pekne si užíva, že kým má Ariu, môže spávať aj so mnou! A je mi jedno, že je to tvoj najlepší kamoš! Je mi to úplne jedno! Je to chudák! Ľutujem Ariu!“

„To odvoláš! Je mi jedno, čo si o sebe myslíš, ale takto o ňom hovoriť nebudeš!“

„Och a ty ma k tomu donútiš? Tak veľa šťastia! Je idiot! Chudák!“

„Sklapni!“ zavrčal na mňa teraz už naštvane a pritlačil ma k stene.

„Je to úbožiak! Nenávidím ho! Pokojne mu povedz, čo som mu urobila! Mne je to jedno! Prezraď mu to strašné tajomstvo! A odkáž mu, že jediné, čo ľutujem je, že ste ma vtedy zastavili skôr, než som niečo naozaj spravila! Odkáž mu, že by som to urobila znova, ale tentokrát sa nenechala zastaviť! Odkáž mu, že tú chuderu, s ktorou chodí si zaslúži! Že si zaslúži, ako z neho ťahá peniaze, kým pokojne spáva s iným! A hlavne mu odkáž, že ho nenávidím a nikdy mu neodpustím ten rok života, čo som s ním stratila!“ vrieskala som po ňom, k čomu nedokázal zareágovať inak, len nech vyvalenými očami, no stále sa ma snažil držať pri stene, aj keď už zrejme zabudol, prečo to robil.

„A teba nenávidím tiež! Neskutočne ťa nenávidím!“

„Och, naozaj? Naposledy si ma ešte chcela dostať do postele,“ vysmial ma a pritlačil silnejšie k stene.

„Kto povedal, že tie dve veci sa vylučujú?“ spýtala som sa ho s prižmúrenými očami a rukou mu pomaly prešla na zadok, na čo ma hneď pustil a cúvol odo mňa.

„Niekedy zabúdam, ako ľahko ťa donútim robiť, čo chcem,“ zasmiala som sa na ňom, neodpustila som si facku a prešla okolo neho k dverám. Snažil sa ma zastaviť, no vždy som sa mu vytrhla, až som vyšla von a on ma hneď na ulici chytil.

****z pohľadu tretej osoby, za ktorú sa veľmi ospravedlňujem, no zo Sierrinho pohľadu sa Louisove pocity opísať nedajú a písať z jeho pohľadu je... just awkward (slovenčina na takéto niečo nemá vystihujúci výraz) ****

„Sierra? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa a pozrel jej hlboko do očí, akoby sa pokúšal o nejakú čudesnú hypnózu.

„Daj mi pokoj!“ odbila ho a snažila sa mu znova vytrhnúť, no tentokrát ju nepustil.

„Sierra, čo ti je?“ spýtal sa znova, naliehavejšie.

„Nič!“ zavrčala naňho, no on ju stále nechcel pustiť. Namiesto toho si ju pritiahol k sebe a hoci protestovala, objal ju v najsilnejšom možnom objatí, z ktorého sa ani ona nedokázala vytrhnúť.

„Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, však?“ spýtal sa jej citlivo, sám nechápal, kde sa to v ňom bralo, no musel jej pomôcť. Poznal ju dobre a vedel, že niečo nie je v poriadku. Pozrela sa naňho, konečne prestala bojovať a videl, ako sa jej v očiach leskli slzy. Na chvíľku na ňu nechápavo pozeral. Odkedy Sierru poznal, nikdy ju nevidel plakať. Ani jednu slzu za celé tie roky. Vedel, ako veľa pre ňu znamenalo byť vždy silná a aby ju všetci za takú považovali. Keby plakala, bola by schopná vyskočiť z okna, len aby nikto nevidel jej slzy.

Silnejšie si ju k sebe privinul a viedol ju dnu, na čo už neprotestovala. Možno už nevládala, pomyslel si, no neriešil to, namiesto toho ju odviedol dnu a donútil posadiť sa na gauč.

„Sierra, čo sa deje?“ spýtal sa jej láskavo a donútil ju pozrieť mu do očí.

„Nevládzem už,“ priznala po chvíli premáhania sa. Nič nepovedal, len ju upokojujúco pohladil. Pohľadom sa jej pýtal viac, no nenútil ju.

„Nevládzem už tváriť sa, ako ma to tu strašne baví, ako mi vyhovuje byť nejakou hlúpou hračkou pre Harryho. Myslíš, že som slepá? Že nemám hrdosť? Robím preňho, čo len chce, ako nejaká chudera. A on sa stále motá okolo svojej Arie. Ja už nechcem byť nejaká jeho bokovka, s ktorou si užije, keď chce a inak preňho neexistuje,“ dostala zo seba a on ju len držal a snažil sa zachytiť všetko.

„L-louis, ja už vážne viac nemôžem. Aj tak to nemá zmysel...“ zafňukala, čo u nej nikdy nevidel a hoci zostal na okamih v šoku, utrel jej pomaly slzy a pobozkal ju na čelo.

„Vieš, čo teraz potrebuješ?“ spýtal sa jej a jednym prstom jej nadvihol bradu, na čo pokrútila hlavou.

„Sme tu pekne sami doma, čiže si pekne môžeš vybrať najhlúpejšiu romantickú komédiu, najväčšiu krabicu zmrzliny a zakrútiť sa do deky pred telkou,“ navrhol jej, čo už zo skúsenosti vedel, že u nešťastných dievčat zaberá, no ani nebol prekvapený, keď Sierra pokrútila hlavou. Mohol čakať, že to, čo platí na všetky normálne dievčatá na ňu platiť nebude.

„Ak budem chcieť premrhať celý večer, ľahnem si spať,“ prevrátila očami a pozrela naňho ako na hlupáka.

„Tak čo chceš?“ spýtal sa jej, kedže si sám netrúfal hádať. Nepotrebovala sa ani na chvíľu zamyslieť.

„Sú dve možnosti, čo pomáha v takejto situácií. Prvá je ísť do klubu, opiť sa a vyspať s druhým chalanom, ktorý ma chytí za zadok,“ povedala mu úplne vážne, no zastavila sa, keď videla, ako nadvihol obočie pri slove druhom.

„Vyhadzovač bohužiaľ nemôže odísť, preto až druhý,“ vysvetlila a on na ňu nechápavo pozrel.

„Druhá možnosť je nejaké fitko, posilňovňa, hlavne, nech tam majú poriadne boxovacie vrece, ktoré si to rado odskáče namiesto toho idiota, ktorý má to šťastie, že za vraždu dávajú naozaj vysoké tresty. Alebo dávno zabudnuté ulice v opustenej časti mesta, kde si nikto nevšimne, keď vystrieľam okná na niekoľkých rozpadnutých budovách.“

Louis na ňu chvíľu nechápavo hľadel. Doteraz vo chvíľach ako táto nevedel naisto povedať, či to, čo vraví myslí vážne alebo si len za každú cenu potrebuje udržať vzhľad silného drsného dievčaťa. Akoby mu čítala myšlienky alebo možno len už dobre poznala ten pohľad, s úškrnom vytiahla zo zadného vrecka kovový predmet, ktorý bol nepochybne náboj.

„Je toto nejaká zaľudnená štvrť? Mohol by tu niekto počuť výstrely?“ spýtala sa ho nezaujatým tónom, ktorým by sa ho spýtala možno, koľko stál stolík pred gaučom, na ktorom mala vyložené nohy.

„Sierra,“ varoval ju okamžite a ona sa len zasmiala, ešte chvíľku sa hrala s nábojom, kým ho vložila späť do vrecka.

„Vieš, že niekedy si dokonca milý?“ spýtala sa ho a vtisla mu krátky bozk na pery. Nepokúšala sa o nič, bol to presne taký bozk ako na privítanie na líce, len ho pobozkala priamo na pery.

„Fajn, pozrime si teda film. Ale minimálne nejaký thriller. A namiesto zmrzliny možno gumných medvedíkov?“ usmiala sa naňho a on len prikývol.

„Máme celý dom len pre seba,“ zakričal jej, keď šiel do kuchyne vziať tie gumené medvedíky, zatiaľ čo ona vyberala film.

„Kde sú všetci?“ spýtala sa ho, no to už bol späť pri nej.

„Chalani sa mali stretnúť s manažérom. Ja som trošku simuloval,“ žmurkol na ňu šibalsky a hodil jej medvedíka, ktorého chytila.

„A kde máte Ariu? Ako, nie, že by mi chýbala, ale rada by som ju dnes nevidela.“

„Myslím, že sa nám ju konečne s chalanmi podarilo dosť vytočiť,“ uškrnul sa od ucha k uchu.

„Čo ste jej spravili?“ spýtala sa zvädavo a nadšene.

„To je vtipné, že ani netuším. Jednoducho sa už štyri dni nikomu, dokonca ani Harrymu neozvala. Perfect...“ spokojne sa usmial, no úsmev mu sklamane povädol, keď na jej tvári namiesto úsmevu videl znepokojený, zamyslený výraz. Hneď sa však naňho uškrnula, akoby nič. No ani ten úsmev nepôsobil úprimne.

„Nepozeraj na mňa toľko, radšej už zapni ten film,“ napomenula ho a drgla lakťom čakajúc, kedy v miestnosti bude tma, jeho pohľad sa upriami na obrazovku a ona bude môcť odložiť ten hlúpy úsmev.

„Štyri dni. Keď som naposledy niekoho po krvi nevidela štyri dni, čerti niesli ju,“ pomyslela si a sama sa zasmiala na znení svojich myšlienok, hoci jej veľmi do smiechu nebolo, uvedomujúc si, že ona už nepríde...

Tuesday 2 April 2013

Masks hold the line 1.



„Pamätaj, že si dáma.“ Ozvala sa záhadná Žena za mojim chrbtom a jej prsty som vzápätí pocítila na mojej kľúčnej kosti. „Správaj sa tak. Môžeš im svoj temperament ukázať, ale nedovoľ, aby sa ich dotkol.“ Jej zachrípnutý hlas, v ktorom bolo cítiť starobu ma desil, no zároveň som vedela, že tú starú ženu musím poslúchnuť. V odraze zrkadla som si prezerala jej zvráskavenú, starú, strhanú tvár,  čierne vlasy pretkané šedinami, a nitku s priviazanými pierkami, trčiacu z jej vrkoča. Prepletala čierne stuhy na šnurovačke tých neobyčajných šiat, čo mi obopínali trup. „Nadýchni sa.“ Prikázala zrazu, a ja som vedela, že to čo príde ma bude bolieť. Zadržala som výdych, a v tej chvíli žena trhla hodvábnymi stužkami. Šaty sa opäť o niečo stiahli, môj hrudník bol ako vo zveráku. „Čo ak im namiesto temperamentu, uh, ukážem aroganciu?“ Opäť to mnou trhlo. Mierne som sa zatackala, a pokúsila sa vydýchnuť, čo bolo každým zatiahnutím stužiek ťažšie, a ťažšie. Uväzovanie korzetu bolí, a nikto s tým celé veky nepohol. Dôležité je, že vás ten korzet stiahne, vyniknú vaše prsia, a zúži sa pás, aj za cenu nepohodlia, či bolestí. Žena zatiahla ešte prudšie, a ja som takmer zamdlela. „Nesmieš byť arogantná, oni sa ťa nemajú báť, oni ťa majú rešpektovať.“ „Bude to ťažké,“ vydýchla som priškrtene, no v tej chvíli som už očami kĺzala po svojom tele. Dýchala som len s veľkou námahou, hrudník sa mi dramaticky dvíhal, akoby sa blížilo niečo zlé. Pás som mala naozaj štíhly, až útly, kamienky na šatách sa pekne ligotali. Na hrudi ma odrazu chladil ťažký náhrdelník s drahokamov, ktorí mi tam na milimeter presne, umiestnili teplé prsty podivnej ženy za mnou, uši mi zdobili dlhé náušnice, a Žena, ktorá sa podobala starej múdrej cigánke, si brala do rúk moju útlu dlaň. „Na začiatku ti ponúknu šampanské, Chandon,“ navliekla mi prvú čiernu saténovú rukavičku,“ no ty ho odmietneš. Vypýtaš si ružové, uznajú, že máš vkus.“ To už som mala obe ramená po lakte v čiernom, a na pravej ruke mi svietil prsteň. Žena ma ťahala na posteľ. Na nose a lícnych kostiach som pocítila masku, ktorá sa ma dotýkala len veľmi jemne, aby mi pod ňou nebolo priveľmi teplo. Bolo mi vidno len oči. Také modré oči, až boli takmer čierne. Zatvorila som ich v snahe ignorovať bolesť vlasov, ktoré mi Žena, možno to bola aj indiánka, zapletala aj so stuhami, ktoré mi na tvári držali škrabošku. „A teraz ma pozorne počúvaj, dievča. Poviem ti tri zásadné pravidlá, ktoré nemôžeš porušiť. Ak sa ťa niekto spýta na meno, povieš mu iba tvoje krstné meno, nič viac. Nesmieš sa zapliesť s mužom inak, ako je to nutné, muži na báloch majú veľmi jasno v tom, prečo ťa zvádzajú. Len štyri minúty, viac na zdvorilý rozhovor nepotrebuje.“ Za podväzok mi napchala červený rúž, a popravila mi pančuchu. Obula mi obe lodičky, a na jeden členok, nevedno prečo, mi pripla čudesný náramok. „Ako posledné, to najdôležitejšie, za žiadnych okolností, si neskladaj masku! Pretože masky sa na bále neskladajú, masky sa neskladajú nikde.“


PRÁSK! Au, au, au AU! Skotúľala som sa z postele, s dlaňou pricapenou na čele, a zmätenými myšlienkami. Ako, do čerta, som sa ocitla pri tej stene? A ako mi to všetci svätý mohli dovoliť, keď je dnes ten ples?! Au, au, au. Mne neznámym spôsobom som sa dostala do kuchyne, a keďže sa mi motala hlava, po pamäti som vytiahla studenú lyžicu, aby som si ju mohla priložiť na navierajúcu hrču. „Ah.“ Vzdychla som si, keď som sa oprela o kuchynskú linku. Moje stupídne sny ma raz zabijú. Cigánka, čo mi viaže šaty? Striaslo ma, keď zrazu niekto zaklopal na dvere, a ja som sa opäť zľakla. „Cataleya!“ Ó áno, prišla vizážistka.



Snáď si ešte pamätáte prológ :) Tu je kratučká prvá časť, no názor aj tak poteší :)

Maruš 
 (imaginárne srdiečkoo :)
hihí

EDIT: Pridávam link na prológ :) Masks hold the line-prológ !!!