Not in time 11

Odpusťte mi túto časť, všetko čo je v nej (ak sa veľmi budete hnevať, poviem vám, kto ma na ňu naviedol, koho obviňovať) :) Enjoy
(Konečne časť, na ktorú som hrdá. Plus na konci pár kecov zúfalej mysle)

Čo som ráno naozaj nečakala bolo, že sa Niall zobudí skôr, než ja.

„Ránko,“ zaželal s výsmešným úsmevom, zatiaľ čo sa obliekal.

„Aj tebe,“ usmiala som sa, slnko za oknom mi hneď zlepšovalo náladu a rýchlo som sa obliekla tiež.

„Príď aj dnes večer,“ navrhol Niall, keď som chcela odísť a chytil ma za ruku.

„Určite nie,“ zasmiala som sa.

„Rozmysli si to,“ prižmúril oči,  jeho pohľad ma prebodával.

„Nie,“ povedala som rovnako ľahko ako predtým.

„Prídi,“ naliahal, „inak sa o tomto dozvie Zayn.“

„Idiot,“ pokrútila som hlavou, „takto potrebuješ všetko pokaziť. Aké pekné ráno som mala. Mal by si sa naučiť jednu vec, mňa nikto vydierať nebude. Urob si, čo chceš. Pokojne mu to povedz. Ak ti to urobí radosť. No nemysli si, že na Zayna tým urobíš dojem. Tomu to je maximálne jedno. A ešte niečo. Neviem, ako ty, no ja dnes odtiaľto odchádzam. Maj sa.“

Namiesto odpovede som za sebou počula tresknutie dverí. Čo iné očakávať?

V pokrčených šatách z predchádzajúceho dňa som sa došuchtala na raňajky v hoteli. Zdalo sa, že po pretancovanej noci bol toto všeobecne najlepší čas vstávania a tak bolo v hotelovej reštaurácií úplne plno. Aspoň na kávu som si vystála rad, inak sa mi naozaj nechcelo medzi všetkými ľudmi tlačiť. Keď sa mi konečne podarilo aspoň si za šálku naliať a kdesi som našla aj cukor v sáčku, spokojne som sa oprela o stenu pri dverách, ani som sa neobťažovala s hľadaním neexistujúceho miesta na sedenie.

„Už si ku mne ani neprisadneš?“ ozval sa pri mne Zayn a ja som takmer nadskočila.

„Nevidela som ťa,“ povedala som mu pravdu, „stratil si sa mi v tom množstve ľudí.“

„To som až tak prehliadnuteľný?“

„Možno len ja unavená,“ snažila som sa ho upokojiť. Bez záujmu pokrčil plecom a obaja sme sa posadili k stolu. Na chvíľu zavládlo ticho.

„Akú si mal noc? Zatancoval si si?“ spýtala som sa ho s úsmevom nakoniec.

„Vieš, že som hneď odišiel.“ Jeho odpoveď nebola otázka.

„Čo ty?“ dodal po chvíli.

„Chvíľu som sa rozprávala s Harrym,“ mykla som plecom, „a fakt ma mrzí, čo je z neho a aj ostatných teraz.“

„Rozprávala si sa s ním?“ spýtal sa, úškrn na perách, „predtým alebo potom, ako si sa vyspala s Niallom?“

Noc predtým

Zayn pustil ohorok už tretej cigarety za sebou do piesku. Nerozmýšľal nad jej zahasením, jediné, čo ho trápilo bola otázka, či si vziať ešte jednu. Čo je lepšie, než sedieť v studenom, vychladnutom piesku, fajčiť jednu cigaretu za druhou a s tvárou v dlaniach rozmýšlať nad budúcnosťou, ktorú nikde nevidí?

Nenávidel všetko okolo seba. Život, v ktorom bol cvičenou opicou a všetci okolo neho klamármi. Dievča, ktoré kedysi miloval a ono práve odchádzalo do izby jeho kedysi priateľa, dnes človeka, ktorého viac nepoznal. Hlúpy oblek, ktorý bol nepohodlný, no musel ho mať na sebe, lebo sa to musí. Prečo vždy len všetko musí?! Nenávidel to slovo, priam z duše ho nenávidel. Akoby to robilo nejaký rozdiel, ztrhol zo seba zúrivo otrasné sako. Stiahol si kravatu, rozopol škrtiace gombíky košele. Končekmi prstov prešiel po kravate, ktorú dostal od nej a vzápätí z vrecka nohavíc vytiahol poloprázdnu krabičku cigariet. Tam, kde predtým bolo pár ďalších cigariet mal odložený zapaľovač, ktorým škrtol a s pocitom neuveriteľného uspokojenia nechal plameň ochutnávať kravatu, až kým napokon nevzbĺkla a on ju hodil pred seba do piesku. Ten pohľad si užíval.

Keď kravata dohorela vstal a sako ležiace na piesku chytil za rukáv. Bez zbytočného náhlenia kráčal k moru, sako po piesku ťahal za sebou. Neprestal kráčať, ani keď mu voda obmývala členky a premočila tie otrasné drahé topánky. S pôžitkom sako skrčil do gule a hodil ho do vĺn najďalej, ako dokázal. Vedel, že vo vnútornom vrecku mal mobil. Netrápilo ho to. Hodil sa do mora, ktoré bolo nepríjemne studené, no on to necítil. Myslel len na nenávidené nohavice z obleku, košelu, na to, ako to všetko nasávalo slanú vodu a strácalo svoju prehnanú, preňho neexistujúcu hodnotu. Ako sa perfektne nagélovaný účes, ktorý mu už dávno bol ukradnutý rozpadá. Nechal sa unášať vlnami, vdychoval slaný vzduch namiesto prehnaných všadeprítomných vôní.

Keď boli zimomriavky už neznesiteľné, donútil sa otvoriť oči a prejsť na breh, kde cítil vietor, pod premočenou košeľou naozaj ľadový. Ignorujúc chlad aj ľudí na okolo prešiel premočený hotelom do izby a zvalil sa na posteľ. Bolo aj tak jasné, že tú noc v nej ona spať nebude. Ona bude spať v posteli niekoho iného.

Zhlboka vydýchol a mimovoľne sa striasol. Z vrecka vytiahol krabičku premočených cigariet a zanadával, potom ich hodil o stenu. Zavrel oči a zrazu vedel, čo chce. Vedel, ako to ďalej môže fungovať. A hoci nemal odvahu priznať to sám pred sebou, vedel, že to napokon spraví. Už dlho žil život, ktorý nenávidel. Je na čase rozlúčiť sa s ním. Definitívne. S nechuťou vstávať napokon prešiel do kúpelne a z poličky vzal žiletku. Neprítomne ju prevracal v prstoch a sledoval svoj obraz v zrkadle. Vedel, že to chce urobiť, no predsa ešte posledný pohľad.

O desať minút už vychádzal z kúpelne bez otravnej brady, ktorú vraj fanynky milovali a on si ju za to musel pestovať. Po prvýkrát vlasy nemal nagélované, namiesto toho boli strapaté na všetky strany. Do vrecka prvých džínsov, ktoré v skrini našiel strčil akurát peňaženku. Zastavil sa ešte v hoteli na raňajkách, kde sa na chvíľu ešte porozprával s ňou. A potom odišiel. Bez skutočnej rozlúčky.

Cesta na pevninu bola ešte kratšia, než cesta na ostrov pred pár dňami. Skôr, než očakával už stál na letisku a sledoval všetky vysvietené tabule. Let do Viedne o pol hodinu. Let do Brazílie o dvadsaťpäť minút. Paríž o... čítal jednu tabuľu za druhou, napokon prešiel k jednému z mnoha pultov.

„Máte ešte nejaké voľné letenky do USA? Na cene nezáleží“ spýtal sa znudého muža.

*************

O dva mesiace si už Zayn takmer nepamätal na starý život. Len v snoch sa vracal do sveta pódií, lží a slávy. Budil sa spotený, no keď sa rozhliadol, spomenul si, že už je preč. Slobodný. Sám sebou. S úsmevom si vypil ranný čaj a zvalil sa na gauč s knihou. Takto bol šťastný. Nalistoval správnu stranu a prešiel zrakom po prvých slovách, keď počul zvonček na dverách. S povzdychom vstal, prevrátil oči a otvoril dvere. V prvom okamihu nevedel, čo si myslieť. Stála tam ona. Nechápavo na ňu pozrel. Vyzerala, akoby tam z Londýna bežala. Červená, vlasy strapaté.

„Nezatváraj predo mnou dvere,“ požiadala ho, oči doširoka roztvorené, pery sa jej chveli, „chcem, musím sa ťa len spýtať, kým obaja navždy zmizneme zo života toho druhého, či to tak naozaj chceš,“ zašepkala.

Asi by si tento skorý, nepríjemný koniec žiadal vysvetlenie. Ospravedlňujem sa vám zaň, no táto poviedka od začiatku nemala dej ani pointu. Bola pre mňa východiskom, novým štartom. No ani časom sa ten dej nenašiel. Boli to len prázdne slová, niečo, k čomu nebolo čo dodať, príbeh, ktorý už nemal kam pokračovať. A tak končí, takto otvorene, pretože šťastný koniec by mi pripadal lacný a na nešťastný mám depresívnych myšlienok až príliš, ďalšiu pridávať nemôžem.

Na začiatku som sľubovala ešte výpoveď mojej zúfalej mysle, ktorá sa pýta von. V prvom rade prísľub novej poviedky, na ktorú sa teším. Spomínala som ju už párkrát, prvýkrát ako Nonexistent, no neskôr, keď sa jej predstava rozvinula ďalej, názov sa upravil na Laws of Chaos, čo ju vystihuje. Prológ je už celý v mojej hlave, pokračovanie hmlistné, no nádejné. Pár scén už domyslených. Bude dosť filozofická, niektoré scény budú ostrejšie... a teším sa.

Obávam sa, že som sa zbláznila. Ako človek utečie pred vlastnými myšlienkami, ktorého neustále prenasledujú? Desím sa chvíle, keď vypnem tento počítač a príde čas ísť spať. Oči sa mi zatvárajú, nevládzem, no viem, že v okamihu, keď zažmúrim oči, tie myšlienky prídu. Všetky do poslednej budú smerovať jediným smerom, mučiť ma. Sú stále so mnou. V okamihu, keď nič nerobím sú tu. Vyčkávajú, a keď som sama, vrátia sa. 

Bojím sa samej seba, svojej hlavy, čo v nej vidím ma privádza do šialenstva. Netuším, čo mám robiť, bojím sa ticha, tmy, lebo vtedy prídu a ja sa zbláznim. Prvý zákon chaosu zlyhal, prvý a najdôležitejší a s ním sa všetko rúca. Nevládzem, neviem, čo mám robiť, ako pred tým utiecť. Sama neviem, čo chcem, viem len, že to nedostanem. Prečo sa všetko zdá tak ľahké, keď je to ťažké? Prečo mám pochybnosti o niečom, čím si je každý istý? Mám strach. Zo samej seba. Ako sa človek ukryje pred myšlienkami, ktoré ho ničia? Neviem zatvoriť oči. Chcem kričať, plakať, nech ma svet vidí a zároveň sa skryť. Všetko sa rúca, vlastná hlava ma prenasleduje. Nedokážem vyhnať tie myšlienky z hlavy, na čokoľvek myslím, vrátia sa, v okamihu, keď ma nič nezamestnáva, rozum sa rozbehne, myšlienky plynú a nič ich nezastaví. Keď mám okamih na zamyslenie, vrátia sa a ja sa ich bojím s každým okamihom viac. Zabáram si tvár do dlaní, nahlas dýcham, cítim v očiach, že sa blížia slzy. Slzy. Ja neplačem, iba zo zúrivosti, neraz mi povedali, že nemám srdce, lebo nepoznám slzy. A teraz sa chcú hrnúť. Bojím sa. Netuším, ako utiecť pred svojimi myšlienkami a neviem, ako dlho to s nimi vydržím, kým úplne neprídem o rozum.