Laws of Chaos 2

Už bolo na čase, no nie? Všetko sa začína dávať do poriadku, som schopná ďalšej existencie, hoci som sama zo seba zahanbená. Opäť viem veci, ktoré som nikdy vedieť nechcela, ale to sa mi stáva až príliš často, dnes som dostala asi najkrajšiu správu ever a stále som "hladná", ako ten pocit plánujem nazývať aj naďalej, lebo nepriznám, že som zlyhala a čosi takéto dopustila. Poznáte pocit, keď sa človeku bojíte s niečim priznať, nie je to nič zlé, no stále je tam ten malý strach ako zareáguje a ten človek vás neskutočne príjemne prekvapí? Začínam si uvedomovať, aký krásny deň to dnes vlastne bol. 
Xxx

List mŕtveho dievčaťa

Nechápala som, prečo sa ľudia zvyknú lúčiť cez listy. Sú až takí zbabelí? Prečo sa niečomu nepostaviť, prečo utekať. Dnes to možno chápem. Veď sama píšem list, akokoľvek zbabelé to je. A zrazu nemám slov. Ľudí nimi zasypávam, keď o to nestoja a s perom v ruke ma všetky opustili. Nikdy by som neverila, že táto chvíľa pre mňa nastane a dnes tu je. Ruky sa mi chvejú a písmená sú nečítateľné, no napriek tomu pridávam ďalšie a ďalšie.

Pohľad na tečúcu vodu bol pre mňa vždy upokojujúci. Ako plynie rieka popod most, nebojácna, nezastaviteľná. Nedokáže ju prerušiť čas ani človek. Akoby bola nad všetky pozemské problémy dávno povznesená. Sledovať ju mi vždy prinášalo pokoj. Neraz som rozmýšľala, aké by  to bolo, skočiť z mosta a nechať sa unášať. Veľkými, tak vznešene pôsobiacimi vlnami Seiny. Dnes zistím, aké to je, aký je to pocit stať sa jej súčasťou. Nebolo by krásne umrieť vo vode? Žiadna zbitočná krv či zničené telo. Zostať ako s

ocha, krásna, nehybná, biela. Človek by aj naďalej plával do neznáma, spoznával krajiny a svet. Navždy cestovateľom. Navždy slobodná. Seina, moja večná priateľka a aj by sme sa stali jednou. Koľko času som strávila na jej brehu, sledovala ju do diaľky a ona mi svojim šumením odpovedala? Pri nej som sa nikdy necítila až tak sama. Aký zúfalý musí byť človek, ak považuje rieku za svoju rodinu? Najlepšiu priateľku? Nehovorí to niečo aj o ľuďoch, ktorí ho obklopujú?

Cítim v sebe chvenie, akoby ma už volala a vravím si, že ešte nie. Ešte okamih, kým dopíšem tento list, akokoľvek som nedočkáva, akokoľvek veľmi mi už teraz chýba. Tam v diaľke sa ligoce a čaká ma. Už idem, neboj sa. Čoskoro sme spolu.

Asi by som sa mala rozlúčiť. Napísať zbohom, zaželať vám veľa šťastia, ktoré vám želať nechcem. Čo ste vy kedy urobili pre mňa? Nie, nemusíte teraz začať rozhadzovať rukami a vymenúvať, koľko škôl ste mi zaplatili, koľko šiat nakúpili. To nebolo pre mňa, všetci to vieme. To bolo, aby ste mohli o tom hovoriť, aby vaša dcéra bola taká, ako by ste si želali, nie aby bola šťastná. Na tom nikdy nezáležalo. Koľké šťastie, že sa roky o to starala sama. No dnes už nevládze. Všetky tie roky bolesti a ponižovania od vás aj všetkých ostatných ju zrazili na kolená. A bol to bolestivý pád, blížil sa každým dňom, všetci to vedeli. Ste spokojní? Zničili ste svoju dcéru, je z nej troska, gratulujem. Veď to ste chceli celý čas, nie? Ak nemáte mať dokonalú dcéru, tak radšej žiadnu. Iste aj v očiach spoločnosti takto vyššie stúpnete, nemýlim sa? Všetci vás budú ľutovať, vy zahráte falošné slzy a nakŕmite ich nezmyslami o šťastnej rodinke a zlomených rodičoch. No nie je to perfektné? Aj by ste sa mi poďakovali, keby ste to slovo čo len raz povedali mojim smerom. 

Keby ste sa vôbec mojim smerom obzreli. Keby ste brali na vedomie, že tam som, že existujem. No vy ste ma vždy prehliadali, nezáležalo na tom, ako hlasno som kričala, koľko váz som rozbila. Vy ste sa otočili opačným smerom. Radšej by som dostala facku. Bolela by, no bolo by to niečo. Bola som taká zúfalá, že by som brala čokoľvek. Keby ste na mňa kričali, udreli by ma. Vy ste sa však radšej tvárili, že tam nie som. Jednoduchšie, však? Pestúnka nech sa stará a vy máte pokoj. Celý život som túžila po okamihu, keď by ste sa na mňa pozreli s pýchou, keď by ste ma predstavili ako svoju dcéru, tak ako to všetci robia. Vy ste vždy len vyslovili moje meno, akoby vás hrýzlo na jazyku a museli ste ho dostať von.

Dúfam, že to nebudete vy, kto nájde tento list. Dúfam, že si ho prečíta ktosi iný, človek ktorý zistí, čo ste zač. Nech to ľudia vedia. Nech len pekne vedia, kto v skutočnosti ste, čo sa skrýva za tými falošnými úsmevmi. Nech vedia o živote, ktorý máte na svedomí. To bude asi jediné, čo vás bude trápiť. Strata vašej povesti. Koho trápi, že prídete o dcéru? Nikdy ste ju nechceli. Načo to vlastne predlžujem? Aj tak vám nemám čo napísať. Zbohom.