Not in time 4

Mrzí ma tá odmlka, bolo toho proste veľa, ale dnes si tu doma veselo simulujem a myslím na vás ;)
Tešíte sa na mikuláša? My tu chystáme mini prekvapenie... ;)
Love ya :*

Vstupujúc do malého útulne pôsobiaceho hotela ma Zayn chytil za ruku a začal kráčať bližšie pri mne, zatiaľ čo mne napadla myšlienka opona sa dvíha. Niall, ktorého sme stretli na malej lodi prevážajúcej na tento ostrov kráčal vedľa nás a so Zaynom sa o čomsi oduševnene rozprávali.

„Vybavím nám izby,“ otočila som sa s úsmevom na Zayna a ruku si vytiahla z jeho.

„Si si...“

„Zvládnem to,“ ubezpečila som ho, „vy sa pokojne ďalej rozprávajte, veď ste sa dávno nevideli,“ žmurkla som naňho a skôr, než som mohla odísť  som dostala krátky bozk na líce, na ktorý som sa zrejme začervenala.

„Dobrý,“ usmiala som sa na ženu okolo tridstiatky na recepcií, „mali by sme tu mať izbu, Zoe Payne a Zayn Malik. A náš priateľ, Niall Horan, takisto.“

„Iste, iste,“ zamrmlala, zatiaľ čo zírala na Zayna s Niallom v pozadí. Hneď sa však spamätala, rýchlo ospravedlnila a v okamihu mi podávala dva kľúče s príveskami, ktoré boli rovnako ako celý hotel veľmi elegantné a staromódne, avšak milým, priateľsky pôsobiacim spôsobom. Štrngajúc kľúčmi som prišla k chalanom, ktorí medzi tým kdesi našli aj Harryho a klebetili ako staré babky. Tak ako Niall na lodi, aj Harry ma privítal objatím a škeril sa úsmevom končiacim až kdesi za ušami.

„Ako dlho si tu už?“ spýtala som sa veselo.

„Vyzerá to tak, že som prišiel loďou pred vami. Asi dve hodiny,“ dodal a prevrátil oči, keď zbadal môj výraz.

„Rada ťa vidím, už sme sa naozaj dávno nestretli.“

„Čo sa stalo s vami dvomi?“ spýtal sa zrazu a ja som naňho nechápavo pozrela.

„Čo by sa malo...?“

„Doteraz som vás dvoch nevidel vydržať takto dlho bez toho, aby ste sa dotýkali. Či už si ho škrtila alebo bozkávala. Len mi nehovorte, že ste...“ pozeral z jedného na druhého a my so Zaynom sme pozerali  na seba. V tej chvíli som mala pocit, že čítam jeho myšlienky, ktoré museli byť rovnaké ako moje.

Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck. Fuck.

„Neviem, čo chceš povedať, ale určite nie,“ pozrel naňho s úškrnom Zayn.

„Určite nie,“ zasmiala som sa.

„Vieš dobre, že tebe nikdy neuverím ani slovo,“ zaškeril sa Harry na mňa.

„A ťaží ma to pri srdci,“ pozrela som naňho výsmešne.

„Tak čo sa s vami deje?“

„Čo sa s kým deje?“ veselo sa spýtal Liam, ktorý sa za nami, nikto nevie ako, objavil.

„Liam!“ zvýskla som a silno ho objala.

„Gratulujem! Vyzeráš super!“ ušknula som sa naňho a on sa tiež široko usmieval.

„Kde si sa celý čas schovávala?“ spýtal sa vyčítavo, „vieš, ako dlho som ťa už nevidel?“

„Veľa práce, prepáč,“ ospravedlňujúco som sa naňho usmiala a nechala ho, nech sa zvíta s chalanmi.

Dávno som ich všetkých nevidela pokope a ako som ich sledovala teraz, vyzerali, akoby sa nič nezmenilo. Akoby pre nich žiadne zákonitosti času neplatili.

„Nejdeme sa vybaliť?“šťuchla som do Zayna a on len prikývol.

„Vidíme sa neskôr,“ povedal a ťahajúc oba naše kufre ma viedol ku schodom. Možno toto mieso nebolo až tak dokonalé, pomyslela som si, zbytočne hľadajúc neexistujúci výťah. Šťastie, že sme tu len na pár dní a neberieme so sebou väčšie kufre. A že hotel má len jediné poschodie.

Obaja sme sa začali obzerať po izbe hneď, ako Zayn dnu zložil kufre. Malá, pekná útulná. S veľkými obavami som z kufra vytiahla šaty, prichystané na svadbu a zavesila ich na vešiak. Našťastie boli len pokrčené. Nahlas som si vydýchla a Zaynov úškrn bolo až počuť.

„Len nech sú šaty v poriadku, na inom nezáleží,“ zasmial sa a ja som mala chuť mu detinsky vyplaziť jazyk.

„Nemáš tušenia, čo som za tie šaty dala,“ povedala som mu s prižmúrenými očami a on len pokrútil hlavou.

„A mimochodom, mám niečo pre teba,“ žmurkla som naňho a začala sa rýchlo hrabať v kufri, no neušiel mi jeho zdesený pohľad.

„Nech sa páči,“ s úsmevom som mu podala zlatú kravatu s jemným bielym vzorom. Nechápavo na ňu pozrel.

„Nech ladíme,“ prevrátila som oči a ukázala na svoje biele šaty so zlatým vzorom, podobným tomu na jeho kravate.

„Ako keby na tom záležalo,“ pokrútil hlavou, no kravatu si vzal.

„Ver mi, záleží. Budeš neodolateľný,“ uistila som ho a začala si pomaly vybalovať veci.

„Ktorú skriňu chceš?“ spýtala som sa ho pri pohľade na dve rovnaké skrine zo svetlého dreva.

„Je mi to úplne jedno, vyber si,“ povedal milo, na čo si ešte stále musím zvykať.

„Tak si vezmem tú vpravo,“ povedala som úplne ľahostajne a začala do nej vykladaď veci. Takisto otvoril svoj kufor a začal veci vybaľovať.

„Zayn!“ okríkla som ho po chvíli, keď som videla, čo robí. Nechápavo na mňa pozrel.

„To nemyslíš vážne, že ten oblek len tak poskladáš na policu!“

„A čo s ním mám urobiť?“ venoval mi ďalší nechápavý pohľad.

„Napríklad zavesiť? Nech nie je pokrčený?“

„Nechápem, čo tak na tom záleží,“ pokrútil hlavou, no oblek vytiahol zo skrine a ja som mu ho radšej sama zavesila.

„Ja ti ho potom žehliť nebudem,“ varovala som ho a oblek odložila do skrine. Neprehliadla som pri ňom ani gýčovú ružovú kravatu a usmiala som sa. Ako dobre, že som mu kúpila tú zlatú. Radšej som už však nič nevravela, len vybalila svoje veci.

„Oproti Londýnu je tu naozaj horúco,“ povzdychla som si, mysliac na svoje hlúpe podkolienky a blúzku s dlhým rukávom.

„Čo keby si sa radšej z toho príjemného tepla tešila?“ navrhol, hoci aj na ňom bolo vidno, ako sa potí.

„Máš pravdu. Nezájdeme na pláž?“

„Neviem...“ zamrmlal a ja som pokrčila plecami. Zo skrine som si vytiahla plavky, kraťase a voľné tričko. Aj na konci novembra tu bolo viac než tridsať stupňov. Teplejšie, ako v lete v Londýne.

„Pomôžeš mi?“ spýtala som sa Zayna, odhŕňajúc si vlasy z chrbta a ukázala som na drobné gombičky na chrbte blúzky, hoci ich vôbec nebolo treba rozopínať, mohla som si sama rozopnúť tie vpredu. Zayn na okamih zaváhal, no napokon sa podujal na boj s gombičkami.

„Nikdy nepochopím, prečo si musia ženy kupovať oblečenie, ktoré si samy obliecť ani vyzliecť nedokážu?“ zamrmlal si popod nos.

„Je veľa vecí, čo ja nepochopím,“ odpovedala som mu a blúzku si vyzliekla.

„Vážne je tu neskutočne horúco,“ povzdychla som si a na chrbte si nahmatala zapínanie podprsenky.

„Čo robíš?“ spýtal sa a ja som si vedela domyslieť jeho vypleštené oči.

„Prezliekam sa do plaviek,“ odpovedala som nechápavo a podprsenku hodila na posteľ, z ktorej som si vzala vrch plaviek.

„Pomôžeš mi so zapínaním?“ spýtala som sa, no žiadna reakcia.

„Tak pomôžeš mi?“ spýtala som sa znova, no opäť som odpoveď nedostala. Až keď som sa otočila, zbadala som, že izba je prázdna.

Dúfam, že sa to dalo čítať... ak chcete niečo lepšie, je tu čosi, čo si vraví She is mine!... ;)