She is mine! 42

„Čo robíš?“ Hlas od dverí ma prinútil podskočiť na mieste a na moment sa zastaviť pred tým, ako som sa znova pustila do ukladania miliónov vecí do krabice, alebo dvadsiatich. Potrebovala som to pobaliť rýchlo, čo najviac prehľadne a prakticky, lebo sťahovacie auto bolo dostupné iba na dnes večer, potom až o mesiac, čo bolo príliš neskoro. Kde som nabrala toľko bludov, sošiek, vankúšikov, obrazov, obrázkov a rámikov s fotkami, zrkadiel a dekorácií? Chvalabohu, nostalgia po mne nedriapala nepríjemnými pazúrmi a tak som mohla bez akýchkoľvek emócií každú jednu vec chytiť, čo bolo treba starostlivo zabaliť do pukacej fólie a nemohla som si pomôcť, už som sa tešila na vybaľovanie, kedy ju budem môcť pukať do nemoty.

„Nemyslíš, že viac na mieste by bola otázka: S čím ti mám pomôcť Adrianka?“ Na sekundu som sa k nemu otočila aj keď mi bolo stopercentne jasné, že sa ma zľakne. Na očiach sa mi skvela trojdňová linka, špirála na tom nebola inak, kruhy pod očami ma strašili na diaľku niekoľkých metrov a z líc sa mi vytratila všetka farba. A dnes ráno som vracala, už o piatej a potom ešte o pol šiestej a spánku som mohla na zvyšok tohto týždňa zamávať.

„Nie, trvám na tej prvej.“ Neisto sa porozhliadal po izbe, po jedinom outfite úhľadne preloženom cez kompletne povyzliekanú posteľ, pretože obliečky aj prehozy už dávno ležali na vrchu jednej z krabíc. Z čela som si utrela kropaje potu a rukou si prešla až do niekoľko dní neumytých vlasov, ktoré už od pondelka držali v jednom viac ako rozcuchanom drdole, pripnutom ešte ohavným hnedým štipcom.

„Sťahujem sa do môjho nového bytu, zjavne. Keďže sa stále nikto nemal k podnájmu, trošku som si prelistovala vlastnícke listy. Asi by som ockovi mala ísť zapáliť sviečku, za tieto možnosti, čo myslíš?“ Môj sarkastický úškrn ho znechutil ešte viac, no potom ma už držal za obe zápästia a ja som sa vzpierala, pretože šatník bol ešte plný a čas ubiehal.

„Sadni si, inak ťa nikam nepustím.“ Rezignovane som sa posadila na koberec s tým, že viac ako tri minúty mu nedám a začala som sa pohrávať so šnúrkami od teplákov.

„Tak? Čo sa stalo a prečo odchádzaš? Kam vlastne a prečo sa to dozvedám takto?“  Prisunula som sa k nemu bližšie a oblizla si pery, kým som sa mu pozrela do očí.

„Je to tak polhodinka autom odtiaľto, v pohode sa tam dostanete po diaľnici. Tí z vás, ktorí sú vítaný, vlastne. Je to niečo ako časť Regentu, ibaže nie tá v centre ale za mestom. Páči sa mi tam.“ Dva krát sa zhlboka nadýchol a ja som pod jeho chladnými výdychmi na mojej tvári privrela viečka, preto aké to bolo to príjemné. Vždy tá známa sladká vôňa. Prisunula som sa ešte bližšie, keď už sa mi spodná pera triasla a zaborila si tvár do jeho krku, ramená okolo jeho pliec. Pocítila som jeho jemné bozky na mojom líci a konečne som sa usmiala.

„Si to jediné čo mi ostalo, vieš to? Ty a... ešte niekto.“  Ustrnul uprostred hladenia môjho spoteného chrbta a ja som sa v tej chvíli rozplakala, zase.

„Louis to asi nebude.“ Pokrútila som hlavou. „Kto potom?“ Dvomi prstami mi nadvihol bradu a ja som krútenie hlavy jednoducho zopakovala.

„Počkaj, dobre? Darček na Vianoce.“ Pohľad mal všelijaký, ale zostal potichu. Iba ma pobozkal, keď odchádzal, pretože oni tu teraz neboli vôbec. Album bol hotový a oni sa chystali na ich najväčšie turné vôbec. V kuchyni im viseli smiešny kalendár z ich tvárami a odškrtávali si posledné dni z dvoch zostávajúcich týždňov, pretože sa tešili ako blázni. Bolo ľahké nepotkýnať sa tu o nich jednotne, pretože si vychutnávali domov ibaže nie tu, ale u rodičov, na neskutočných množstvách podujatí a kopu času strávili v zasadačke alebo nadbiehali prichádzajúci spánkový deficit, čo mi vyhovovalo. Proste to tu utíchlo a ja som tak mala šancu rozmýšľať o veľa veciach, aj keď som nikdy na nič neprišla. Iba na to, že som vyčerpaná, že ma nebaví neustále dávenie pravidelne skoro ráno, že nespím a poriadne nejem, že pijem minimum vody a stáva sa zo mňa duch a potom sa mi ešte niekde vzadu v hlave objavil hlások, že to niečo vo mne musím predsa nejako živiť, inak prídu väčšie problémy a vtedy som sa vždy rozplakala a dostala do seba nejaké jedlo a grepový džús. Musela som to robiť, adoptívnej rodine sa do rúk musí dostať zdravé dieťa...