Maruš(ka)

Kedysi, a  možno to ani nebolo tak dávno, som mala každý večer na programe jednu záležitosť, na ktorú som sa tešila od rána. Len pár minút, ktoré som strašne prežívala. Neviem, koľko báb tu je, čo si to pamätá ale boli to presne tie minúty, keď som si sadla za notebook a predtým, ako som skopírovala časť Adriany, alebo čohokoľvek iného, som sa sem vypísala. Zo všetkého, čo sa deje, čo ma trápi, čo ma teší a čo som zažila v ten deň, týždeň. Hľadanie obrázkov, to čakanie na prvý komentár. Bolo to pre mňa také moje a mala som to strašne rada. Aj keď slovo "strašne" sa s akýmkoľvek pozitívnym slovom používať nemá. Vraj. Je to fajn, skúsiť to teraz, po nejakých mesiacoch, zopakovať si. Môj súkromný-verejný denníček by vám dnes asi ústa natočil skôr nadol, tak to neriskujem. 

:)

TOTO (isté veci sa nikdy nezmenia, však? :D) počúvam teraz dokola (môžeme sa tváriť, že v tom nie je on, ale je :D), len neviem, či sa vám to k tomu bude hodiť, pretože v tejto chvíli a sekunde ešte neviem, čo vám sem dám. :D

No a TOTO capli mojej sestre na rozlúčkové video, takže je to teraz moja nostalgická piesonka. :)

To, že si nič z toho nepustíte vám ale nevyčítam, ani ja to nikdy nerobím ale nikomu to nehovorte :P

Možno by som si mala pozrieť Harryho Pottera, keď teraz nemôžem spávať. Alebo Rýchlo a zbesilo. Transformerov. Aj keď by som si normálne určite pozrela niečo staré, ako napríklad Madamme De Pompadoure, či hrbáča. Možno aj niečo čierno-biele. No za daných okolností- nemôžem. A možno ani nechcem. Kto vie, čo by so mnou spravili moje rozbúrené hormóny. Mám taký pocit, že by nimi zametal aj Nemo. Možno by som plakala. Alebo by to pri pohľade na Merlina búšilo tam, tam a tam. Vlastne... stihla by som to všetko. Pohľad mi opäť zablúdil na nástenné hodiny, ktoré ukazovali len o minútu viac, ako naposledy. Zvesím ich. Hneď zajtra. Ako pomstu. Za ďalšiu prebdenú noc. Opäť raz som si vzdychla, cmúľajúc ďalšiu kyslú žížalu. Sedela som v kuchyni, obrovskej hotelovej kuchyni, na niečom, čomu vravievali ostrov, dávno rozhodnutá nalakovať si nechty na nohách, zas. Vlastne je mi na tie holé nohy aj trošičku zima. "Svätý Bar..." Zhíkla som, keď som pocítia nečakaný dotyk na chrbte, v túto hlbokú nočnú hodinu. "Svätý kto?" Spýtal sa s úškrnom. "Och, to si ty." Vydýchla som si, namiesto odpovede. A už to búšilo. Presne na tích troch miestach. Tam, tam a tam. Jeho som tu fakt nepotrebovala. "Čakala si snáď niekoho iného?" "Nikoho, to je ten problém." Škaredo som sa na neho pozrela, a priložila si ruku na miesto, kde búšilo to prvé "tam". Srdce. Mala by to miesto zahalovať košeľa, no na moje prekvapenie, nebolo tam nič. "Ups." Zhíkla som po zistení, že sa mi odoplo pár horných gombičiek, a tak krásne vynikal môj hrudník. Zasmial sa. Až nebezpečne zvodne. S rukami vo vreckách veľkého pyžama, prekríženými nohami, opretý o kuchynskú linku. A ja som v tej chvíli nechala zapínanie gombíkov tak, proste som si len zahryzla do pery. Hnusné hormóny. Chvíľku sme si zadumane hľadeli do očí, kým to nezačalo byť až príliš drzé a prestali sme si jeden druhého všímať. A ono to stále búšilo. Bú. Miestnosťou sa ozývalo len šušťanie balíčka s cukríkmi, jeho tiché kroky a moje občasné vzdychy. Bola som unavená. A keď poviem unavená, myslím tým brutálne unavená. Prestala som počítať prebdené noci, prestala som dúfať, že tú ďalšiu sa už naozaj vyspím. Pretože nech ma to zmáhalo akokoľvek, nikdy ten pocit nebol dostatočne silný na to, aby moje telo poslúchlo, a ja prepadla spánku spravodlivých. Smutné bolo, že ten dôvod čo mi kradol spánok som poznala. "Dáš si?" Spýtal sa s krabicou najlepšieho džúsu na svete v ruke. "Jasné, že si dám. Držíš v ruke najväčšie mňam aké kedy svet videl." Opäť bez komentára sa zvrtol, a vytiahol jeden pohár aj mne. Prešiel ku mne a podal mi ho aj so slamkou, ktorú som hodila niekde za seba. "Slamky sú blbosti." Povedala som jednoducho, kým som hodnotila, ako veľmi vypracované telo má. Veľmi veľmi. Cukríky som si položila do lona, a odpila si z obyčajne-neobyčajného džúsu čakajúc, čo amígo urobí. Pohár som až prisilno treskla vedľa seba keď ma chytil za členok, a následne ho odtiahol z barovej stoličky, na ktorej som ho mala vyložený. Aj s tým druhým. Pri takýchto situáciách som zvyknutá padať, preto ten amok. A ešte aj preto, ako vedel, kde presne a ako jemne moju studenú nohu chytiť. Posadil sa oproti mňa, aj keď som bola odetá len v sporo dlhej košeli so zvyslími pásikmi a v nohavičkách. Bol blízko. Nohy som si na truc zložila späť, ibaže tentokrát na jeho stehná. "Prečo ešte nespíme?" "Hm, asi máme poškodenú štvrtú čakru." "Na všetko máš taký originálny názor?" "Úplne na všetko. Aj na teba." "A prezradíš mi ho?" Zasmiala som sa. Až takí originálny nebol, zhrnula by som to do všetkých synoným a obmien slova sexi. "To je tajomstvo." Také verejné, no predsa tajomstvo. Medzi tunajšími dámami sa to pošepkáva. "Keď už hovoríme o tajomstvách. Ty a ja, tmavá kuchyňa. Je neslušné sadnúť si ku slečne takto opovážlivo." "Nie keď viem, že tej slečne to určite prekážať nebude." "Si drzý." "Nie viac ako ty. A teraz počúvam návrhy, ako stráviť túto noc, keď blázni nespia." Och kamoš, tých by bolo. A s tebou. Mojimi hormónami. Slasť. Aby som si nezahryzla do jazyka, vzala som si žížalu. "Vzhľadom na to, že tento hotel je väčší a zaujímavejší, než si dokážeš predstaviť, je noc a my sme tu teraz kvázi sami, by som toho dokázala vymyslieť veľa." "Ja sa zapojím do všetkého, na čo budeš mať chuť." Zašepkal provokatívne a ruku mi zložil na stehno. Privrela som oči v snahe ukľudniť mravčenie všade, kde by to mohlo narobiť problémy. "Mal by si si dávať pozor na jazyk." Šepla som rovnako ticho. "A čo ten tvoj, podrezaný?" "Môj jazyk je v poriadku." "Ja to rád skontrolujem." Usmial sa šibalsky a ja som nestihla reagovať. Proste sa to stalo. Zdrapil ma pod kolenami, potiahol a zrazu som sedela na ňom. Nemravne obkročmo, tváre tak blízko, že by sa v tom priestore udusil mravec. "Blufoval si." "Vážne?" "Ja som nepovedala nahlas, že mám chuť na teba." "Asi to z teba kričalo."