Lonely 15

Vošla som do Leslienej izby s odpornou bolesťou hlavy. Nikdy by som neverila, že to niekedy poviem, no nenávidím svoju prácu. Naozaj ju nenávidím. A svoju jedinú pacientku takisto. Ten pokoj, keď jej priateľ je mŕtvy a ona len zapiera. Kým som ju nespoznala, prácu psychologičky som milovala. S povzdychom som za sebou zatvorila dvere jej izby. 

„Ako sa dneš cítiš, Leslie?“ spýtala som sa jej milo a do ruky jej vložila rannú dávku liekov. Dnes som tu pred sestričkou. Prehltla ich bez sťažností a pozrela sa na mňa.

„Leslie sa cíti dobre.“

Povzdychla som si.

„Ako si sa vyspala?“

„Leslie sa vyspala dobre.“

A teraz čo?

„Ale mala zaujímavý sen.“

„Aký sen si mala, Leslie?“ spýtala som sa jej a v duchu prevrátila oči.

„Nebol to sen,“ zasmiala sa, „bola to spomienka. Leslie sa snívalo o Niallovi. Keď išli do kina.“

Tí dvaja trávili naozaj obrovské množstvo času v kine... Neboli v kine aj v tú noc, keď zmizli? Čo ak sa konečne dostávame k niečomu, čo má zmysel?

Kino bolo takmer prázdne, keď Leslie s Niallom dorazili. Usadili sa teda do posledného radu a stále po jednom očku pokukovali po dverách, či nepríde viac ľudí. Obaja dúfali, že nie. Súkromná atmosféra im vyhovovala. Leslie sa nahla bližšie k Niallovi a hlavu si položila na jeho plece a on ju jednou rukou objal, na čo sa usmiala. Trochu naklonila hlavu, aby sa mohli krátko pobozkať a film sa pomaly začal. Hoci sa Leslie páčil, už po chvíli bolo očividné, že Niall sa nudí, no nehovoril nič a snažil sa aj on pozerať.

„Čo myslíš, ako to skončí?“ spýtala sa pošepky Leslie Nialla, uvedomujúc si, že on netuší, čo sa vo filme deje.

„Skončí to tak, že ja ťa zvalím na najbližšiu sedačku a bude mi jedno, čo sa tam deje,“ zašepkal jej späť a Leslie sa uškrnula.

„To určite, ja pozerám film,“ vyplazila mu jazyk.

„Ale ako dlho ešte?“ spýtal sa je veselo.

„Kým neskončí, samozrejme.“

„A čo keby si si to rozmyslela?“

„Nemám v pláne,“ zasmiala sa.

„Veď ja ťa presvedčím,“ pohrozil jej naoko a chytil ju okolo pásu. Bolo preňho ľahké takto si ju vyhodiť na kolená. No Leslie sa tvárila, že si to nevšíma a sledovala film. Niall sa k nej zozadu naklonil, najprv len jemne a ona cítila jeho horúci dych na krku. Spôsobovalo jej to zimomriavky, no stále tvrdohlavo predstierala, že sleduje film. Niall sa veľmi pomaly nakláňal stále bližšie, až sa jej krku perami dotkol a Leslie sa zachvela, keď ju veľmi jemne pobozkal.

„Pozerám film, dovolíš?“ spýtala sa akože nahnevane a Niall sa veľmi potichu zasmial. Ešte raz sa perami len obtrel o jemnú pokožku jej krku, kým ju naozaj na krk pobozkal. Leslie sa znova zachvela, no snažila sa to nedať najavo. Ďalej odhodlane pozerala pred seba a Niall sa sám pre seba uškŕňal. Jemne jej vlasy prehodil cez plece na jednu stranu, aby mal lepší prístup k tej druhej a ďalej ju bozkával na krk.

„Môžeš prestať? Sme medzi ľuďmi,“ zasyčala Leslie.

„Všetci pozerajú film,“ bolo jediné, čo povedal, kým ju chytil za bradu a nedal jej inú možnosť, len sa k nemu otočiť a nechať sa pobozkať. Leslie si opatrne presadla, aby sedela na ňom obkročmo a na film, ktorý aj tak už dlho nesledovala úplne zabudla. Ešte stále jej naskočili zimoriavky vždy, keď Niallova ruka, naschvál pomaly prešla pod jej tričko a sledovala jej chrbticu. Hravo ho uhryzla do pery, uvedomujúc si, že keby neboli v tmavej kinosále, Niall by jej venoval svoj nebezpečný pohľad.

„Prečo... nevypadneme...“ zamrmlala mu Leslie do pier spolu s výdychom a cítila, ako sa Niallove pery pod tými jej zvlnili do úsmevu.

„Pretože by sme prišli o to vzrušenie, medzi ľuďmi, ktorí sa môžu kedykoľvek otočiť,“ povedal hlasom znejúcim mierne chrapľavo a opäť sa prisal Leslie na pery. Neprotestovala, ruky si ovinula okolo jeho krku a jednou mu zašla do trochu nagélovaných vlasov. Zámerne mu ich postrapatila, na čo Niall potichu zavrčal, no ona to ignorovala. Niall sa vždy hneval, keď mu pokazila vlasy a ona to o to radšej robila. Ani si nevšimla kedy, no Niall si jej vlasy obkrútil okolo ruky a nežne ju za ne potiahol, takže musela zakloniť hlavu a on zľahka prešiel jazykom po jemne vyčnievajúcej žile na jej odhalenom krku, na čo Leslie unikol tichučký ston a na krku cítila, ako sa Niall usmial. Ešte raz to zopakoval, kým jej do pokožky na krku jemne zaboril zuby a hravo ju pohrýzol, až potom ju naozaj pobozkal, zatiaľ čo rukou, v ktorej nedržal jej vlasy prešiel pomaly z jej chrbta dopredu a až mučivo pomaly prechádzal od jej brucha vyššie. Leslie ťažko vydýchla, no pery držala pevne stisnuté. Niallove prsty boli neskutočne chladné a ona sa chvela o to viac. Jej myseľ zaplavilo množstvo predstáv a jej vzrušenie sa stupňovalo. Keď Niall konečne pustil jej vlasy, opäť sa k nemu sklonila a jej lačné pery našli tie jeho. A vtedy sa niekto v kine otočil.

A Leslie stíchla. Ďalšie ráno zabité nezmyselným príbehom. Vlastne je úplne jedno, či sa stal alebo si ho znova len vymyslela, aj tak je nanajvýš nepodstatný. Keď bolo jasné, že Leslie už nič viac nepovie, vstala som a kráčala ku dverám, no opäť sa ozvala s ešte jedným posledným odkazom.

„Dvadsaťtri,“ zašepkala a ja som mohla pokojne vyjsť z jej izby. Zamkla som za sebou dvere, a až keď som sa otočila som zbadala postavu stojacu kúsok odo mňa na chodbe. Miklo ma a ona to musela vidieť.

„Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť,“ ospravedlnila sa a sklopila pohľad. Nemohla som zabrániť tomu, aby som si ju bližšie obzrela. Nemohla mať viac ako dvadsať rokov, blond vlasy mala  v narýchlo urobenom vrkoči, z ktorého niekoľko prameňov vypadlo, okolo očí jemnú linku a pod nimi tmavé kruhy. Oblečenie dokonalo zladené a iste veľmi drahé, no pokrčené.

„Vy ste doktorka Steenová?“ spýtala sa a ja som prikývla.

„Je... je tam?“ spýtala sa znova a ukázala na dvere za mnou, „myslím, Leslie.“

„Prepáčte, ale kto ste a prečo sa pýtate?“ odpovedala som jej na otázku vlastnou podozrievavou otázkou.

„Volám sa Delaney Watersová,“ predstavila sa, „a kým sa Leslie presťahovala do Londýna, bola som jej najlepšia priateľka.“

Nemohla som si pomôcť a musela som si dievča prezrieť znova. Tá Delaney? O ktorej som toľko počula od Leslie? Bolo ťažké nesúdiť ju, hoci bola pre mňa úplne cudzí človek po tom, čo mi Leslie rozprávala. Aj keď dokonalo zodpovedala jej popisu, nepôsobila ako sebavedomé dievča z jej minulosti. No na druhej strane, ani Leslie nie.

„Poďte za mnou,“ povedala som jej po chvíli premýšlania a znova odomkla dvere Leslienej izby. Delaney sa na tvári mihlo krátke zaváhanie, no nasledovala ma ku dverám a vošla dnu hneď za mnou.

Leslie spala. Ležala pod perinou a spala. Pred necelou minútou sa so mnou rozprávala a teraz spala. Delaney sa na ňu pozrela pohľadom plným starostí a videla som jej lesknúť sa oči.

„Leslie...“ zašepkala takmer nečujne, sadla si k nej na posteľ a jej vychudnutú ruku vzala do svojich. Čosi jej šepkala, no ja som sa vzdialila, nechcela som počúvať, nech jej vravela čokoľvek, bolo to iste osobné.

„Stále nemôžem tomu uveriť, že takto dopadla,“ povedala hlasnejšie a ja som si trochu oneskorene uvedomila, že to hovorí mne.

„Nemôžem prestať uvažovať nad tým, či sa niečo nedalo urobiť. Možno keby ju niekto už dávno vzal k doktorovi, možno by teraz bola v poriadku.“

„Delaney, toto rozhodne nie je vaša chyba,“ snažila som sa ju upokojiť, hoci mi to vôbec nešlo, „nemohli ste s tým nič urobiť...“

„A čo ak áno? Čo ak by som ju dávno vzala k lekárovi? Mala som si to všimnúť skôr. Viete, ona sa aj kedysi občas správala zvláštne, no nebolo to vôbec často. Ale stalo sa to. Raz keď sme boli v bare. Myslela som, že bola opitá, no keď teraz nad tým uvažujem... barman nám doniesol drink, bol to obyčajný miešaný drink, no Leslie tvrdila, že je to krv. Nemôžem si pomôcť, len uvažovať, čo ak...“

Delaney rozprávala ďalej, no ja som jej slová už nepočula, zanikali v svete, ktorý pre mňa prestal existovať. Spomenula som si na jeden príbeh, ktorý mi Leslie hovorila. O bloody mary so skutočnou krvou. Myslela som, že si to vymyslela, no teraz, keď si to Delaney pamätá, keď sa to naozaj stalo... ak sa to všetko naozaj stalo...

Pravdepodobne som tam stála s otvorenými ústami, no v tom okamihu mi na tom vôbec nezáležalo. Ako som mohla byť taká hlúpa, slepá? Zrazu všetko do seba zapadalo, všetko dávalo zmysel. Pomaly sa všetko spájalo dokopy a ja som pravdepodobne stále viac otvárala ústa. Videla som tie isté tváre z Leslienych spomienok, no akoby v inom svetle. A vedela som si ich zrazu všetky zaradiť. Rýchlo som si prehmatala všetky vrecká, no boli prázdne.

„Mobil...“ zašepkala som, potom sa spamätala.

„Máte mobil?“ otočila som sa na Delaney, „je to nesmierne súrne, musím si okamžite zavolať,“ naliehavo som jej povedala a ona mi mobil prekvapene podala. Vybehla som z izby a prekvapenú Delaney nechala s Leslie. Rýchlo som vyťukala číslo a počúvala znudený hlas operátora.

„Polícia, kto volá a ako vám môžem pomôcť?“

„Volám sa Vivian Steenová,“ zašepkala som bez dychu, „pracujem ako psychologička v Centrálnej Londýnskej nemocnici. A viem, kto zabil Nialla Horana.“

Ladies and gentlemen, the very last chapter.

Ďakujem, že ste tento príbeh čítali, komentovali, že ste si Leslie možno aj trochu obľúbili.

Ďakujem a ľúbim vás.