Tuesday 13 August 2013

Meaningless...

Tiež si niekedy kladiete otázku "What's wrong with me?"? Pretože ja sa jej dnes nedokážem zbaviť. Máte niekedy dni, keď sa vám nechce vôbec nič? Pretože ja mám práve takú chvíľu a neviem, čo so sebou robiť, tak sa len sama seba pýtam, what's wrong with me? Nikto nevie. Tak veľa vecí by som mohla robiť. Mohla by som vám písať časť, mohla by som niečo čítať, kresliť, učiť sa franinu (vážne to robím, aj keď naposledy som namiesto učenia sa akosi kreslila Magnusa Bane-a, whatever, je to lepšie, ako k slovu napísať preklad iskrivý, jagavý, trblietavý), pozrieť si seriál a začať pritom pracovať na náramkoch pre pár ľudí.
Problém s náramkami je ten, že rýchlejšie sľubujem nové ako vyrábam tie, ktoré som sľúbila. A každý chce svoj prednostne samozrejme. (milujem najmä ľudí, s ktorými s nemáme vôbec čo povedať, ale keď chcú náramok tak môžem kašlať na všetkých ostatných, lebo ten človek je tak strašne dôležitý...) a mne sa to aj tak nechce. Tak tu len vychutnávam oreo, aj keď mám v skutočnosti chuť na čaj. No čaj treba dať variť, treba počkať na vodu, treba doň pridať mlieko, treba počkať, kým sa dosť slho vyluhuje, kým vychladne. A mne sa nechce. Len tak bezcielne sa tu potulujem po blogoch, na ktorých som prvýkrát, no nie som schopná nič si prečítať, všetko vzdám po prvej kapitole, aj keď to je dobré. Prečo? Lebo sa mi nechce. A tak nerobím nič a jem oreo. Nemám k nemu ani mlieko, lebo sa mi preň ísť nechce. V našom dome sú hory orea, čo je milá irónia, keďže som jediná, komu chutí. Ale nechce sa mi k nemu zobrať mlieko. Počúvam pesničku, ktorú vlastne nemám rada, ale nechce sa mi ju prepnúť. Stále ma to láka do tohto okienka. A k nadpisu, aj keď to vyznie, že opisuje článok, má to opisovať mňa. O čom to je, o čom to vlastne je, robiť čokoľvek, keď vždy je niekto lepší? V čom je dobré byť najhorší z najlepších? Lebo presne tak sa cítim. Vo všetkom. Čokoľvek, čo človeka napadne. Tanec. Najlepšia tanečná skupina, jeden z najslabších členov. Najhoršia z najlepších. Kreslenie. Zaradím samú seba do skupiny, na ktorých sa povie, že vedia kresliť. No opäť som z tejto skupiny najhoršia. Môžem to aplikovať na školu, dokonca na to jebnuté pletenie náramkov, aj na fanúšikovstvo. Nie som ten typ fanúšika, ktorý miluje Henryho a Lewisa (aj keď meno Louis nevie asi NIKTO vysloviť), ale zasa som si musela vygoogliť meno Niallovej mamy. Som najväčší fanúšik Doctora Who, no meno viem asi len piatich doktorov...  4, 9, 1o, 11, 12... myslím, že všetko :/ Zároveň si pripadám ako sviňa, naozajsná hnusná sviňa, keby vám to niekto hovoril, čo robím, čo chcem, čo plánujem, samy by ste povedali, aká piča, ale ja si to užívam... yep. Zároveň chcem a nechcem sa k tomu vyjadrovať bližšie. Uvidíme, možno to neskôr dopíšem. No zrejme celý tento článok zmažem. Písanie však pomáha. Asi som začala práve chápať význam denníčkov, pravda je, že predtým mi prišli hlúpe. Čo tam napísať? Na raňajky som mala jogurt, v škole som dostala tri jednotky, obliala som sa obede, večer pozrela tri diely seriálu a šla spať? Myslím, že ak má človek denník, nemá dosť zaujímavý život, aby mal čo písať. Ak má dosť zaujímavý život na denník, nemá naň čas. (pretože žije zaujímavý život)

Čo ďalej? Nie s mojou zúfalosťou, ale celkovo. Neviem. Tak veľmi neviem. Odkiaľsi pokiaľsi ide Lonely. No čo potom? Rozmýšlam, celé noci, celé dni. Neberiem to tak, že niečo príde. Nemám zatiaľ nič, čo potom, teda, nič použiteľné. Mám nápad, páči sa mi, no nie dosť, je to tak veľmi nejasné, chaotické, nezaujímavé (o tom sa nehádam, ak by to aj zaujímalo vás, mňa to nudí a nedokopem sa k tomu). Ten príbeh chcem, no nemá nič, nemá formu, je to len pár nápadov, jeden tu, jeden tam. A nič viac. Bez spojenia, zmyslu. Mám vzťah dvoch postáv, ktoré patria medzi hlavné. Mám záver, mám začiatok. Mám chaos. Mám malú nitku, ktorá dve časti príbehu spája. No na druhom konci je stále nič. A aj keby tam niečo bolo, celé to nie je dosť. Nie je to nič. A ja sem hocičo nedám. Môže to vyznieť hocijako a mne na tom nezáleží. Keď sa niekto pozrie na svoju tvorbu, povie si, tento nevyšiel, tento bol dobrý, tento tiež, toto bol trochu omyl. Ja to mám zoradené, niekto môže nesúhlasiť, no u mňa to nie je chaotický graf s čiarami hore-dolu, u mňa je to čiara stúpajúca nahor, priama úmera, ak by som mala zoraďovať svoje veci, od najhoršej k najlepšej, zoradím ich od začiatku po koniec. Amy najslabšia, Lonely najsilnejšia. A ak bude po nej niečo nové, jednoducho nedovolím, aby sa táto úmera zrazu porušila (naozaj to vysvetlujem na matike? mne vážne preplo) Nechem dať po príbehu, ktorý považujem za celkom dobrý (stále s ním nie som dostatočne spokojná, najlepšia časť bude epilóg, uvidíte, neviem sa jej dočkať) niečo horšie, niečo, čo by sklamalo. Aj keď možno nie niekoho z vás, mňa určite. Moju hrdosť, pýchu, všetko. Radšej sem nedám nič ako príbeh, ktorý nebudem považovať za kvalitný, hlboký. Nehovorím o hĺbke niekoľkých kilometrov, niečom s poučením a myšlienkou, ktoré vás do konca života budú mátať, len čímsi drobným, malou iskričkou, ktorá blikne a žmurkne, že tam je.

Urobila som si ten čaj. Úplne vážne som vstala. Ako vždy som neodhadla koľko mlieka (brala som si v pohári do izby, nechcelo sa mi čakať, kým sa to vyluhuje), tak som zvyšok musela vypiť. Nemám rada mlieko. Dokonca som si aj zobrala teplé hrubé ponožky na nohy, no veľmi nepomohli. Chcem tie, čo mi raz spolužiačka dala na Vianoce, neviete, kde ich mám? Sú žltučké, na nich sú srdiečka a sú vééľmi vysoké, chlpaté podkolienky. Kde sú? Ani vriaci čaj nepomáha, akurát sa obarím, aj keď aspoň Keep Calm and Carry On šálka s anglickou vlajkou zdvíha náladu (vďaka za suvenírové obchody v Londýne, len nabudúce, menej 1D a viac DW, HP, Sherlock and stuff, thank you (za jediné DW tričko v celom Anglicku som v prepočte dala dobrých 18 eur a to je vážne obyčajné tričko s nápisom, aj keď DW :3)) Čo teda ďalej s týmto blogom a najmä príbehmi na ňom? Ako som povedala, nič pod úroveň Lonely sa tu neobjaví. Napadlo ma aj čosi ako Lonely urobiť prvým príbehom z akejsi série, z príbehov z istej psychiatrickej liečebne (príbehy ďalších pacientov z Leslienej chodby). No potom mi to prišlo také... akoby som na to nemala právo, neviem, ako to nazvať. Pretože o tom neviem nič, absolútne nič a akosi nemám dobrý pocit, každý ma má pravo poslať kade ľahšie s tým, že sú to výmysli, nereálne, neautentické, len hlody decka, ktoré nevie nič a tápa. A to nechcem. Neviem o takých ľuďoch dosť na to, aby to bolo autentické. (Adell, ten výlet by sme mali vážne zorganizovať, vidíš, že ho súrne potrebujem? Len my, malá ošumelá miestnosť (ktorú by sme aj tak vďaka predávkovaniu predstavivosťou, ktorou verím, že obe trpíme (to by inak mohla byť naša diagnóza tam) videli tak, ako by sme chceli) a nápady. Milióny nápadov, ktoré by tam dookola poletovali, niektoré len drobné bodky, nepoužiteľné samostane, ďalšie väčšie, jasnejšie. Sedeli by sme tam a spájali ich, vyzerali by ako súhvezdia, no nik by ich nepoznal, boli by naše vlastné. Bože, každou sekundou je tá predstava krajšia, splnte mi niekto sen a na týždeň ma pošlite na psychiatriu. Bol by to ten najkrajší týždeň, chcem len skicár, svoje ceruzky, zápisník, pero, iPod a psycho spolubývajúcu. ďakujem)

Stále som nevyriešila, čo ďalej, čo s príbehmi ani som vám nepovedala všetky tie útržky, o ktorých som vám povedať chcela. Tento som spomenula už skôr, no nerozvynula (prepáčte to y, ak je zle, toto jedno slovo nikdy nepochopím, ako ho písať) som to tak, ako som plánovala, je to v podstate časť toho celku, o ktorom som vravela predtým, taký malý zmätok, malé nič, len so začiatkom, koncom, spojením bez jedného konca a jedným vzťahom. Zaujímavé, z akých situácií nápady dokážu vzniknúť, keby ste tušili, kto mi vnukol tento. V podstate je ten človek opakom postavy, ktorú mi vnukol, človek, kvôli ktorému a ku ktorému som sviňa, čo som spomínala vyššie. Pokojne povedzme, že ho chcem využiť a odkopnúť. Nebude to lož, tak prečo to tak nenazvať? Dávno ma netrápi, čo si ľudia myslia, neponúkam vám na posúdenie svoju tvár, hoci ani to by mi neprekážalo. A možno ma práve vy poznáte najlepšie, teda, nie, nepoznáte, ale práve vy máte tú možnosť, no sú to príliš malé nepodstatné kúsky rozhádzané tu a tam. Keby ich niekto poskladal, ako puzzle, máte mňa, som tu celá, všetko zo mňa, v drobných vetách, priznaniach, pocitoch či príbehoch. Čo vlastne poznáte zo mňa? Tvár to nie je, tak čo potom? Je toto to, čomu sa vraví duša? Poznáte ju? (práve som postrehla fakt, viete, že v Beligicku mali pred eurami menu, ktorá mala značku FB :D teraz som to tu videla na obale knihy, kde sú ceny) opäť som odpbočila od témy, ten ich vzťah je tak komplikovaný, tak šťavnatý, tak dobrý na písanie... niečo, na čom si človek zgustne. No mne nestačí, nechcem to o tom, bude to len ďalší príbeh z mnohých, hoci tam nie je láska, nikdy nebola a nikdy nebude, stále je to o dvoch ľuďoch (troch), občasných opretiach o stenu (pekne povedané) a... ničom. Preto ako spasenie z neba po mnohých nociach strávených premýšlaním (to neklamem) prišiel ten nápad, ku vzťahu sa priadali ďalšie veci, okolnosti, všetko, no stále málo, čím viac dier zaplním, tým viac sa nových otvorí a príbeh je nič, akoby šachovnica, kde čierne políčka sú niečo a biele nič. Držia sa len kútikmi, malým bodom, ktorý sa tak ľahko môže roztrhnúť, ktorý nie je nič... Nemám nič, veľké nič. Aspoň to už viete

Viete, čo ma vždy fascinovalo? Reakcia ľudí, čitateľov, aká je odlišná od reakcie autora, ja keď píšem časti Lonely, baví ma to, vy mi vravíte, že máte strach, čo je zvlášte, lebo ja sa vždy bojím, vždy mám ten pocit, že na tom bude vidno to, že sa snažím to urobiť desivé, no akurát je to trapne. A takisto to bolo kedysi pri AWLNTU?, kde zas boli scény, ktoré mali byť vtipné a kým ja som sa usmievala, keď som ich písala a zároveň tŕpla, či sa aj niekto pobaví alebo to bude len trapas, ľudia mi písali, že sa váľali pod stolom (čo chápem, že je prehnané) ale aj tak, toto nikdy nepochopím, nikdy ma Lonely nedesila, Bebs, máš rozhodne pravdu, že toto napíše len chorý človek a ja sa za takého možno aj považujem, tie scény nemá odkukané z hororu, sú z mojej hlavy a zrejme to asi zo mňa robí psychopata.

Ale aj čosi nakoniec pridávam. Najprv som myslela, že ten článok nazvem v zmysle ako: "ak sa vám to nechce čítať, aspoň si pozrite obrázky na rozveselenie na konci"
A potom ma napadlo, že nie. Prečo by som to robila? Takto je to pre vás, čo ste si prečítali moje výlevy, malá odmena či odškodnenie nakoniec.


Toto je tak prekrásne, dokonalé a úchvatné, tak nádherný nápad, ak ste nevideli, určite si pozrite, títo ľudia sú proste úžasní. Možno sa to podarí rozbehnúť aj tu, aj keď neviem, či by som bola schopná vzdať sa knihy, no určite by som nejakú do toho dala.

milujem tento obrázok, dlho ho poznám, z času na čas sa objaví tu či tam... v podstate dve strany Tumblr, hipsters vs. fangirls
čo ma donútilo dnes ho sem dať? Uveríte, ak poviem, že ten žltý smajlík na stene na pravej časti (Jeden človek možno uverí) predtým som ho tam totiž nepostrehla, nepoznala som jeho význam a dnes som ho tam zbadala :3 Kam by ste sa zaradili, ktorá polovica obrázka? Ja som oboje, vidím sa v nafarbených farebných vlasoch (aj keď tá baba ako blondína to má ľahké), poháriku Starbucks (nemám síce Starbucks, ale tiež taký vysoký s vrchnákom), vidím sa v lakoch na nechty, no rovnako v plagátoch (z Hunger games mám presne ten z obrázka na stene)... dievča vľavo zrejme pozerá obrázky outfitov, módy, dievča vpravo obľúbené seriály a celebrity... ja som oboje







:( yup... najbližšia časť o mesiac, potom vianočná, potom až 2o14

perfect :3


geniálne :D

tohto človeka milujem :DD (a to meno!!!)

:DDDDDD

soooo adorable :3 :3 :3 :3 Benedict, the hottest man on planet (podľa akejsi ankety, musím nájsť obrázok, keď mu to povedali, bol fakt bohovský, dobre som sa nasmiala)
a samozrejme Johnlock :3

ten príbeh!!  nepripomína vám to niekoho?



Wholock :3 Môj život

:DDDD

(ospravedlňujem sa za veľkosť a kvalitu)
creeeeeeepy

ja viem, že to nikdy nikto nepochopí, ale vhodiť Doctora by bola diskriminácia, pointa je, že v celom vesmíre je jedno miesto, kam doctor nikdy ísť nesmie a samozrejme, kam Grumpy cat povie, že chce ísť...?

:DDD the best trio ever :3



tento obrázok sa sem akosi zaplietol, pôvodne som ho sťahovala ako inšpiráciu na kreslenie, lebo to je krásne, smutné, no tak... hlboké a silné
nedokázala som ho dať preč


viem, že ani toto nikto nepochopí, no vysvetluje to tak strašne veľa...

myslím, že posledná veta vysvetlila všetko, čo som chcela povedať

Nenašla som obrázok, ktorý som chcela, tento je fotený skoro, neskôr tam pridali ešte jeden, v podstate ako posledný, len už ani farby nepasovali, žlto-zelený tuším bol
"your alcoholism is getting out of control, Britain"

:DDDDDDDDDDD




  
ďalší, ktorý sa zaplietol, no nemohla som ho dať preč, moje pozadie, aj keď ešte pred úpravami

Toto je najdokonalejší crossfandom post, ktorý zasa nikto neocení :(

toto som odfotila v reklamách na fb, pretože je to svinstvo a neskutočná krutosť, celé fandom tu plače za Mattom a nejaký debil čo na ňom chce zarobiť tam dá toto... Goodbye DOCTOR?! a čo moje FEEEEEEEEELZ?!
(prirovnajte si to napríklad k tomu, že váš obľúbený člen z 1D by odchádzal, v období, keď ste boli najväčím fanúšikom ako ste kedy boli a niekto by toto s jeho tvárou dal do reklám, akože Goodbye HARRY! kúpte si s ním tričko!)



Zasa drístam a pointu som stratila pred dávnymi storočiami.
Och, teraz ma napadlo, chcela som sa spýtať, či si niekto všimol a čo vraví na vylepšený banner k Lonely? Mne sa tam tí duchovia páčia :)
A ešte jedna otázka, myslíte, že je veľmi zlý nápad uvažovať o tom, že by som nejakú časť Lonely (z takých čiastočne psycho, ešte tu ale nebola) samozrejme prerobenú na akoby jednodielku dala slovenčinárovi, ktorý dáva za slohy navyše jednotky? Berme do úvahy, že je to človek, od ktorého neviem, čo čakať, je to moc zlý nápad, dať mu to prečítať? Tá časť je síce psycho, ale mne sa páči. Keď tu bude, spýtam sa znova, no zatiaľ by som rada počula vaše názory (ak sa až sem niekto v článku dostal) zatiaľ.

A kto nečítal, dnes bola pridaná aj časť, pozrite si aj tú, len pre prípad, že by sa pod týmto prehliadala

3 comments:

  1. Obrázky ma rozosmiali :DD zas :D a inak k tomu učitelovi.. radšej by som to nerobila :D:D a gratulujem k čaju :)

    ReplyDelete
  2. Smajlík do ktorého jeden z mojich mužov strieľal o jednej ráno, pretože sa nudil :333333 Si jeden z dvoch ľudí, ktorí zdieľajú lásku k tomu dokonalému seriálu. Keď som dala môj obľúbený Sherlockovský citát na Wonderland, boli tam tri lajky za čo som mala chuť prefackať všetkých šesťtisíc ľudí, čo tam ten lajk mohli dať a povedať im "Vzpamatuj se!" ako to hovorieval môj spolužiak. Mimochodom, tá Bytčica by sa dala určite nejako vyriešiť, útulná izbička a tak, chápeš. :D A vezmeme si Oreo, síce u nás nikdy nie je žiadne, ale jem ho tiež len ja. A keď ma chce poriadne naštvať tak brat aj keď mu nechutí (čisté rodinné puto)Čo som to ešte chcela? Jáj, ja som slovenčinárovi dala prečítať jednu časť Booku, ktorá je stále moja obľúbená a vlastne povedal, že je to dobré. Že tam sú chyby, ale že je to dobré. Podľa mňa nemáš čo stratiť. Maximálne si pomyslí to, čo my už dávno vieme. Že si blázon. :D

    ReplyDelete
  3. Please keep smilin' :) Kikuš, nepoznám ťa dlho, ale chcem to napraviť :D ale nie som u teba zvyknutá na pesimistické články, mám pocit, že som to na teba nechtiac preniesla... :) s tým menom Niallovej mamy to mám rovnako, aj s menami ďalších, preto si niekedy hovorím, že asi nie som pravá directionerka alebo čo..chápeš, niektorí poznajú presnú hodinu, kedy sa chalani narodili a ja som tu a usmievam sa ako debil a netrápi ma to :D proste celé to fanúšikovstvo by nemalo byť takéto, povedala by som lipnutie na chalanoch a na iných veciach (HP nerátam, na tom budem lipnúť ešte veľmi dlho :D )... s tými príbehmi to mám tiež rovnako, na blog som chcela dávať len to najlepšie, čo som vytvorila, len to proste niekedy nešlo..a pozri, čo sa stalo..nakoniec som s blogom skončila, čo mi je niekedy strašne ľúto, lebo práve vďaka nemu som ťa spoznala.. :) a berte ma na psychiatriu so sebou...niekedy by som to fakt potrebovala, pretože sa cítim ako psychopat.. :/ nevadí mi čítať tvoje výlevy, je to pekná zmena oproti tým mojim (napadol ma akurát jeden Ianov výrok na tento spôsob v Hostiteľovi :D ).. a keď ti to môžem komentovať, mám pocit, že ti aspoň trochu pomáham, alebo sa snažím pomáhať... :) a s tým učiteľom to môžeš skúsiť, určite si nepomysli nič zlé...a keby niečo..vidíme sa na tej psychiatrii :)

    ReplyDelete