Get to know me...

Lonely 4

„Leslie! Leslie! Leslie!“ mykala som ňou a pokúšala sa ju prebudiť, no ona stále bola uväznená vo svete svojich snov a triasla sa. Po líci jej tiekla slza a stále sa triasla, ťahajúc si perinu čo najbližšie k sebe.

„Leslie!“ budila som ju ďalej, až konečne otvorila oči. Vyplašene pozerala dookola, no po asi sekunde jej pohľad zmizol a zmenil sa na neutrálny.

„Lesli sa bojí,“ povedala bez emócie a ja som vedela, že zasa hovorím s „Lonely“. Problém bol len, že som netušila stále, kto Lonely je. Kto je, ako sa ocitla vo vnútri Leslie a prečo ju zatláča na ústup. 

ARE YOU FUCKING KIDDING ME?!

Home from UK ^_^

(smajlíka v nadpise si nevšímajte, dnes som zistila, ako pridať tie otočené V-čka, čiže ho píšem všade, mňa to ale prejde)

A ešte veľké ďakujem pre tých päť a pol človeka, čo si všimli a pozreli novú časť Lonely... nebudem klamať, bola som sklamaná, dosť roboty som si s ňou dala a nebola najkratšia...

Sooo... mrzí ma, že článok je až teraz, no nechcela som bez fotiek a tie bolo treba pozbierať zo všade možne, ale už vážne začínam.

Lonely 3 (XXL)

Hellou! Lásky, neskutočne ste mi chýbali, som doma, prinášam novú časť, chcela som ju dať skôr, lenže sa akosi rozhodla byť dlhšia... a rozhodne som ju nechcela sekať uprostred... veď uvidíte, čoho. V každom prípade, tu to je, verte mi, včera som ju písala do jednej v noci (dnes, ak chcete), ale fakt som chcela spať už potom, veď som ráno o druhej vstávala, tak skoro sme leteli. Článok zajtra, dobre? Lebo ešte nemám všetky fotky, ešte sú u tety v iPhone a to nejak musím zohnať. Ale potom sa tu vykecám. A neskutočne sa chcem poďakovať za tie návštevy, čo tu aj za tie dva týždne boli, nemôžem tomu uveriť, čakala som veľké nuly. Ľúbim vás :*

Leslie trvalo dva dni, kým znova niečo povedala. Dva celé dni neprehovorila ani jedno slovo. Neustále som ju len musela kŕmiť stále ďalšími dávkami liekov, no nevnímala nič z toho. Jedlo do nej musela sestra dostávať hadičkami a ja som sa bála, že sa jej stav stále len zhoršuje a už nič nepovie.

Ooooooops

Sorry to all for this new design, I really do apologize. It's the best proof how one wrong click can destroy everything so I had to make new design in such a short time, just for now until I come home where it's possible to download pictures and contact Maruš and decide together about the look of our baby :) sooo sorry, this is just for now, i promise

Odkaz z Broadstairs

At first, before I start, you all must be aware that I am not able to write this article in Slovak which I apologize for. Not only this stupid Macbook is getting on my nerves all the time but there are so different settings I would spent too much time trying to get slovak alphabet here. Time I do not have.

I just wanted you all to know I haven't forgotten you and that I miss you. And maybe this is the only time I can write to you like this and well... maybe I hope a bit that none of you have forgotten me either. I have even something done for you, even if it doesn't seem like much, but I have made my mind and prepared notes for the rest of story Lonely so it'll be easier and faster for me to write. I really hope you'll enjoy it just like I am enjoying it.

What is really nice and surprising here is the weather. Honestly, I am here for a week and two days and it haven't rained once. Not a single drop. Aren't we all told that it rains here all the time? Because it doesn't. We spent many days on beach, I even swam once (which I do not do very often, I prefer sunbathing on the beach) and we go for walks and you know... stuff. I adore shopping here (what a surprise). I could spend all days in the bookshops for they have all the books I've been looking for. Even ones I was not. I've got six new books (three of them already read) and I must inform you that I have finally purchased the first two books of John Green's. And I love The fault in our stars, of course :3 I have no words to describe that. I've got looking for Alaska as well and I am going to read it soon. Also I bought the entire Infernal Devices series which I love sooo much :3 I mean, those books are just perfect. And the last book is one I haven't read yet, just the first page in the shop, but I am sure I can recommend. Well, if you know the british actress Billie Piper of course. Her autobiography called Growing pains is really something a fan should read. And the best thing was I just kinda found it in the bookstore for a single pound.

Yesterday me and my sister spent whole day in the city of Canterbury shopping. I really felt like a nerd cause while she got herself new hoodie, flip-flops and earphones, I got only fandom stuff like Mortal instruments and Hunger games posters (huge ones, I also got Doctor Who one few days earlier) and fan do shirt which I almost immediately decided to wear on the top of my T-shirt (not that I regret it). We also found awesome shop where they sold drawings. They were great, wish I had spare four pounds to get myself one. There was picture of David Tennant (my favourite actor ever) as well as Matt Smith (oh and both were the Doctor Who pictures of course) and there were many 1D ands JB pictures as well (not that I was interested in them). Honestly, they sell 1D stuff everywhere and sometimes I feel like throwing it out of the window. Not that I hate them, you know I don't, it just makes them stupid and well, when there is shop full of fandom stuff and I walk it all looking for something related to my favourite books and I see some superman and batman stuff and then everywhere else I look there is 1D stuff I wish to kill someone. I really do. Like there are hundred posters, one of them is Hunger games, one of them is horrible poster of Harry Potter two are Doctor Who and then there are about thirty 1D...

I just don't know what to write about but I want to write about something so I'd be here at least for a while. Love ya :*

Time goes by

Stále som sa nezmierila s tým, že akurát dnes tu nie som, len vám tu nechávam odkaz, ktorý sa dúfám sám doručí. Aj keď to pre vás rozdiel pravdepodobne nie je, veď si prečítate takmer tie isté slová, nesmierne ma mrzí, že ich nepíšem priamo v tento deň. Možno sa to ani nezdá, a možno práveže áno. Prešlo už 365 dní. Tak dlho sme tu s vami. Pred rokom, sme to tu prvýkrát otvorili, hoci tento blog už začal dávno predtým, aj keď ho svet ešte nevidel. Koľko nocí sme pred týmto dňom prebdeli, keď sme dopredu pripravovali čosi, čo vám sem pridáme? Koľko času sme strávili nad názvom, designom, ktorý si možno nepamätáte, no ja nezabudnem. Prvý design bol bielo-ružový, predstavoval pohľad cez ružové okuliare, to, v čo veríme. Presne pred rokom sa through začalo pre mňa písať s T-čkom na konci. Pred rokom ste sa zoznámili s neskutočnou drzou Adrianou a ružovovlasou Trishou alebo Bowie. 

Človek by neveril, čo sa za jeden rok môže stať, zmeniť. Ako sme začínali, s pár čitateľmi, ktorí nás poznali už predtým a tak trochu sme ich požiadali, či by sa nepozreli aj na tento nový projekt. Do tretej v noci sme písali ďalšie a ďalšie časti. A všetko sa to pomaly rozbiehalo, pribúdali ľudia, pribúdali ste vy, ktorým sme za všetko neskutočne vďačné. Všetko bolo krásne ako v rozprávke, no ono to netrvá na veky, všakže? Kiež by... Chvíľu sme stúpali, blog stúpal do výšok, o ktorých sa nám nesnívalo a zrazu sme šli dolu. Niekto s nami zostal, niekto odišiel. Tým, ktorí ostali ďakujeme. Tým, ktorí nie nič písať nemusím, keďže tu nie sú teraz, aby si to prečítali. 

Pamätáte si ešte, čo bolo predtým? Pamätáte si ešte blog Marianna Estrella? To bol inak vydarený blog, Maruš. Milovala som príbehy tam, aj keď skončil skôr, ako som si vlastne všetky prečítala, napríklad také Sestry... ale aj ten, ktorý som čítala, som zbožňovala. O kučeravej drzej blondínke, ktoeá vybehla počas koncertu na pódium a pred všetkými pobozkala Liama....(nikoho nepripomína?) prečo v týchto veciach nepokračuješ láskavo?!

A kde som ja bola pred rokom, pred týmto všetkým? Parazitovala som na blogu neskutočnej Ajč, aj s trochu trapnou, veselou Amy. Ako som mala rada ten príbeh, ešte taký "neskazený". Také milé, dobré dievča to bolo, nie tieto osoby (nechcem ich označiť neslušným pojmom a slušný nemám), ktoré momentálne  zamestnávam v hlavných úlohách. Jediné také milé stvorenie, ktoré som tu zamestnala neobstálo, Alison Ruth to proste nezvládla... A tak ja zostávam pri mojich mrchách (predsa len som našla slovo). Ak by mi niekto chcel náhodou pripomenúť Leslie, nerobte to. Verte mi, že o nej neviete ešte nič. A ona si nejaké prekvapenia chystá pre vás.

Kam nás tento rok dostal? Ja si myslím, po pohľade do minulosti, že ďalej. Ale možno by to mal aj niekto iný posúdiť. Viem len, že na čosi takéto by som sa vtedy asi nedala. 

Neverím, stále neverím, že naše deco tu je s nami už celý rok :3 Mali by sme dnes oslavovať, ako hrdí rodičia, takisto by mali oslavovať krstní rodičia (aj keď myslím, že máme len jedného). Už celý rok sme to tu vydržali... 

Len by som chcela vedieť, či tu budeme aj o ďalší rok, tešiť sa, koľko tu stále sme. No to sa asi dozvieme až o ďalších 365 dní....

Photospáááám :)

Aby ste si nemysleli, že na vás nemyslím ;)

Lonely 2

„Leslie, môžme sa porozprávať?“ prihovorila som sa znovu dievčaťu sediacemu predo mnou. Jej pohľad nebol o nič prítomnejši, no pomaly začala pohybovať perami, z ktorých však žiaden zvuk nevyšiel.

„Leslie, môžeš to zopakovať? Nič som nepočula.“

Leslie neskutočnou rýchlosťou otočila hlavu a pozrela mi priamo do očí. Jej pohľad bol neskutočne upriamený, no aj tak askosi nevnímavý. 

♔ Summer ♔

Prišla som sa v podstate rozlúčiť. V stredu ráno letí také pekné lietadlo z bratislavského letiska, smer Londýn a ja tam budem sedieť :3 Neviem sa dočkať, no zároveň mi tie dva týždne budete chýbať a to neskutočne, rozhodla som sa, že notebook zostáva doma (nie preto, že mi to zakázali, preto som si ho práveže zobrať nakoniec chcela), nechcem tam stráviť čas za ním, chcem si tam užiť more, bratranca, mesto, pláž, takisto Londýn, keď tam pôjdeme, chcem fotiť, kresliť a baviť sa s ľuďmi. Neviem sa dočkať nákupov (mám už sľúbený výlet do 1D obchodu a už len v hlave počítam, na koľko ľudí mám myslieť a škrtám mená postupne, pretože peňaženka a moje potreby ďalších nákupov nepustia), takisto ale obchody samozrejme z oblečením, nikto ešte nevie, ale rýchlo zistia, že ideme nakupovať do kníhkupectva :3 alebo sa tam minimálne pozrieť, aj keď neverím, že odídem s prázdnymi rukami, mám neskutočne dlhý zoznam kníh, ktoré chcem (a musím sa pochváliť najmä Anet a Em, že v zozname už figuruje aj kompletná tvorba Johna Greena) a naozaj si niečo z toho už musím zohnať :) Zohnala by som si ich aj skôr, ale keď tu ich v kníhkupectvách nemajú a objednávať to sa mi nechce, je to tam dosť drahé.

No čo, ako si užívate leto? Ja mám chvíľkami pocit, že mám to svoje už za sebou, keď také Chorvátsko bolo strašne dávno a pripadá mi to, že s ním aj leto. Mám plány, no všetky sú na "potom". Kedy už konečne príde potom? Alebo raz? Neznášam tie pojmy... Verím ale, že keď sa vrátim, že sa to zlepší, pôjdem ku kamoške, ďalšia mi sľúbila, že pôjdeme niekam na diskotéku alebo niekam, takže rátam s tým, že to sa dohodneme, potom samozrejme stretnem moju úžasnú Sue, na ktorú sa neskutočne teším a takisto Sarah. A tiež verím, že ešte s Terči niečo poriešime (mali sme toho naplánovaného dosť), že sa ešte nejaké to kúpalisko prihodí alebo niečo. Hádam. Napíšem vám potom o tom, aké krásne bolo Anglicko (ako keby sme všetci nevedeli), podávam fotky, aj keď na väčšine bude to isté, lebo si budem užívať fotenie a sama sa na fotku málokedy dostanem (aspoň ju nepokazím svojim ksichtom) a samozrejme sa pochválim, čo som pokupovala. Aspoň budem mať o čom vypisovať. 

Ako ste zatiaľ prázdninovali? Naozaj napíšte, rada si prečítam, ak to samozrejme nie je veľmi osobné. Ja v poslednej dobe neskutočne veľa kreslím. Hlavne vonku, na slniečku, rozložiť si farbičky a papier. Vážne mi to už chýbalo, skutočne si to rozložiť a plne sa tomu venovať. Som síce ten tip človeka, ktorý si dokáže v škole na matike vyložiť nohy spoluseidacej na stoličku, vytiahnuť zápsiník s ceruzkou a do ucha strčiť slúchatká, ignorujúc rovnice (true story), ale niekedy si človek k tomu naozaj potrebuje sadnúť a neriešiť nič iné. Preto som ani nepohla s Lonely, čo ma mrzí, dnes sa ešte pokúsim, keď sa večer z vonku vrátim. Neskutočne som sa v poslednej dobe zamilovala do zlatej a striebornej farby, stále kreslím len s týmito dvomi farbičkami :3

Fajn, uznávam, článok bez hlavy a päty, ale hlavne som sa chcela rozlúčiť, povedať, že vás ľúbim, ešte kým odídem sa pokúsim nejakú tú kapitolu, photo spam a taktiež challenge, ktorý vám tu nechám na dni, keď budem preč.

Lonely 1

„Doktorka Steenová!“ usmialo sa na mňa mladšie dievča a potriaslo mi rukou. Usmiala som sa na ňu tiež a ona sa predstavila ako Noemi.

„To je skvelé, že ste prišli tak skoro,“ povedala milo a z množstva papierov, ktoré mala v rukách sa snažila vybrať tie správne.

„Nech sa páči,“ pokračovala stále tým milým tónom a podala mi obla plný papierov, na ktorom svietilo meno Leslie Drewová. Už z množsta husto zapísaných strán mi bolo jasné, že toto bude na dlho. 

Book challenge

The Huntresses EPILOGUE

A je to tu, poslednýkrát zbohom mojim lovkyniam. 

A prosím vás, často som vás s takýmto niečim neotravovala, tak aspoň teraz si k tomu pustite pieseň, dobre?
TÁTO by bola fajn :)

Just give me a reason...

Pekná pieseň, samozrejme, ale ten názov ma špecifický význam. Pretože presne to od vás žiadam. Dajte mi dôvod, prečo pokračovať. Ja žiaden nemám a ak mám, nepamätám si ho, takže vás o nejaký prosím.
Lovkyne mi skončili, budú mi chýbať, aj keď nemôžem zaprieť ten pôžitok zo zabitia Sierry a takisto smrti... (hups, vy to neviete :P), v každom prípade, sú za mnou, budú mi chýbať, bol to príbeh rozhodne o niečom inom, nie len o chalanoch, ale mala som ho rada. Moje zlatučké :3 Mal byť pôvodne rovnako o všetkých troch, no akosi nevyšlo, dúfam, že mi to odpustíte.

V každom prípade, je tu niečo nové, nápad je, základ, predstava... ale stále nemám ten dôvod, prečo to písať a aj keď oň prosím ako nejaký žobrák na ulici s kusom kartóna v rukách a prázdnou plechovkou pred sebou, prihoďte do nej niečo, nejaký dôvod, ja sa už sama k tomu nedokážem dokopať a presvedčiť, že mám pokračovať.

Takžééé, zoznamujem vás s novým príbehom, ktorý má názov Lonely.

K obrázku, ktorý sa mi páči moc na to, aby som dopustila, že ho niekto nepochopí: Viem, že to vyzerá ako nevydarená úprava, keďže ona je sivá a svet okolo farebný, lenže to je tá pointa, svet je čiernobiely, tak ako ona, len hlavná hrdinka, Leslie, ktorá je psychopatka (alebo ako to nazvať) ho vidí trošku inak.

Na mňa to pôsobí mierne psychoticky, celý obrázok, keď sa nad ním niekedy zamyslím, v každom prípade, som s ním spokojná, ale kritiku príjmam. 

Tento príbeh bude, ak ho mám k niektorému z predchádzajúcich prirovnať najviac podobný Our last song, nie len dĺžkou, ale veď uvidíte. Nemyslím tým, že to bude také isté, naozaj je tam len veľmi málo spoločného (vám to možno nebude pripadať podobné vôbec), ale ak by som to k niečomu musela prirovnať, bolo by to toto.

Ďalej som si našla ďalšie dva super tridsaťdňové challenge, ktoré samozrejme nebudem robiť tridsať dní, ale tak chcem na ne počuť váš názor.

Takže, prosím vás o váš názor na nový príbeh, challenges a ten dôvod, prečo pokračovať, pretože bez neho to vážne nedokážem.

P.S. Epilóg k The Huntresses čoskoro ;)