The Huntresses 47

Aria

Asi tridsiatykrát sme prešli celý dom a znova kontrolovali výzdobu, ktorá bola všade samozrejme perfektná. Všetko zladené do jemnej krémovej, dokonca aj všetky kvety mali krásnu smotanovú farbu, len detaily tvorili ružové ruže. Obsluha pomaly prichádzala a ľudia nosili na milióny malých stolíkov občerstvenie, len tie najdrahšie a najdelikátnejšie jedlá, fľaše drahých vín a šampanského. 

„Mali by sme sa ísť pomaly chystať!“ ozvala sa Sierra, oveľa hlasnejšie, než bolo treba. Prevrátila som oči, no kráčala do izby, v ktorej som už naozaj dlho nebola. Zvláštny pocit, do nášho domu sme sa od smrti rodičov nevracali. Nikto v ňom nebol, bol plný spomienok a minulosti, ktorú sme chceli ignorovať. No večierok jednoducho nemôžme organizovať v Sierrinom či mojom byte alebo v tajnej vile údajne mŕtvej Clarisse. Zavrela som za sebou dvere na izbe, ktorá bola kedysi moja a zahľadela sa na šaty, ktoré viseli na vešiaku. Stále sa mi zdali rovnako krásne. Opatrne som pohladila tenkú látku a konečne sa donútila vyzliecť a obliecť si ich. Niekoľkokrát som sa otočila pred obrovským zrkadlom zaberajúcim polovicu steny a práve vtedy mi do izby vošla Sierra nasledovaná Clarisse. Ani jedna z nich sa neobťažovala zaklopať.

„Nie zlé, Barbie,“ zasmiala sa Sierra a s úsmevom mi buchla po zadku. Zazrela som na ňu čo najškaredšie, no jej to bolo úplne ukradnuté. Sama mala na sebe šaty jemnej hnedej, možno kapučínovej farby. Clarissine šaty boli čierne. Aké prekvapenie.

„Už by tu každú chvíľu mali prísť vizážistky. Vy dve si pamätajte, že vás nikto nesmie spoznať!“ Sierra to zopakovala už asi stýkrát a my sme obidve prevrátili oči úplne naraz.

„Bude tu obrovské množstvo ľudí. A okrem toho, dobre vieš, že sa tam ani jedna z nás poriadne neukáže.“

Sierra otrávene prevrátila oči, no našťastie sa už ráčili dotrepať naše vizážistky.

*****

„Si úplne neschopná! Koľkokrát ti mám ešte vysvetliť, že chcem ten prameň dopredu?! Tomu hovoríš bronzová farba?! Nevidíš, že je to nakrivo?!“ vyše hodiny som nepočúvala nič iné, len Clarissino ziapanie na úbohú vizážistku. Sierra si zapchala uši slúchatkami a celé to ignorovala. Len som si povzdychla a snažila sa to prežiť. Vo chvíli, keď som mohla, som čo najrýchlejšie zmizla z izby, len aby som nemusela počúvať Clarisse. Roztopašne som sa zatočila vo svojich šatách a zachichotala sa ako malá na tom, ako sa pekne točili dookola. Bol to snáď hriech milovať prekrásne šaty? Prechádzala som sa domom, ktorý už bol do posledného detailu pripravený na dnešný večierok, hudobníci si poslednýkrát prechádzali úseky zo skladieb a dolaďovali nástroje. Hodiny mi ukazovali, že už o hodinu môžu prísť prví pozvaní hostia. Halou sa ozývalo klopkanie mojich topánok, keď som prešla do rozľahlej pracovne na poschodí, kde čakal na mňa a Clarisse veľký gauč, množstvo občerstvenia, toho istého, ktoré bolo prichystané aj pre hostí na večierku a zostávalo nám len čakať. Usadila som sa a o chvíľku prišla aj Clarisse, no ja som jej príchod ignorovala, vyložila si nohy na gauč a po stýkrát kontrolovala, či mám všetko. Pištoľ za podväzkom, dostatok nábojov, rezervná nábojnica, dva nože. Rozhodne to bude musieť stačiť. So spokojným úsmevom na perách som si zo stola vzala pohár vína a jeden ponúkla aj Clarisse, ktorá si z neho hneď odpila.

„Neskúšaj toho vypiť veľa,“ varovala ma rovno a pridala škaredý pohľad.

„Myslíš, že by som také niečo urobila?“ spýtala som sa neveriacky a odpila si znova z pohára, „myslíš, že by som to len tak celé pokazila?“

„Nebolo by to prvýkrát.“

„Čo tým chceš povedať? Nikdy som sa neopila, keď sme niečo plánovali!“ ohradila som sa urazene a ona sa uškrnula.

„Nehovorím, že si sa opila, len že si všetko pokazila.“

Nechápavo som na ňu zazrela. Také podpásovky a akurát teraz, keď potrebujeme pracovať spolu.

„Vieš, čo nechápem?“ pokračovala ďalej, rovnako štiplavo, „že práve ty z nás si tá, ktorej všetko vychádza. Si úplne neschopná, všetko vždy pokazíš, no napriek tomu máš svojho priateľa, máš všetko, čo chceš a máš od všetkého pokoj. Život je niekedy vážne nespravodlivý.“

„Možno, keby si sa všade nemontovala a dala pokoj veciam, ktoré nemajú zmysel, možno keby si bola schopná občas ustúpiť, vtedy by si možno aj ty žila inak,“ zasyčala som na ňu späť a ona sa rozosmiala.

„Asi si ma nepochopila. Ja iba podotýkam, že máš všetko. Netvrdím, že by som chcela byť chudera ako ty.“

Škaredo som na ňu pozrela a práve vtedy sa z dolného poschodia domu ozvala hudba. Večierok čoskoro začne, ľudia budú prichádzať a slušnosť káže Sierre každého z nich privítať. Kým bude môcť prísť aj s Arthurom sem, máme ešte určite viac než hodinu. Zo stolíka, na ktorom ležalo občerstvenie som si vzala drobný čokoládový bonbón zabalený v zlatom obale. Neuniklo mi, ako sa Clarisse prísne pozerala, keď moja ruka prechádzala okolo fľaše šampanského a vín. Vložila som si kúsok lahodnej čokolády do úst a aj napriek šaredému pohľadu od Clarisse si ľahla na gauč. Viem, že ona by bola najradšej, ak by sme čakali v čiernych kreslách ako mafiáni vo filmoch a keď sa otvoria dvere, pomaly a desivo by sme sa otočili. Vlastne, možno by sa jej to viac páčilo, ak by v kresle sedela len ona a ja by som predstierala možno jej slúžku, naliala jej niečo na pitie, až potom vytiahla zbraň. Nehrozí. A rozhodne tu nebudem stáť nastúpená v pozore, keď viem, že sa nič najbližšiu hodinu nestane.

„Čo bude potom?“ opýtala som sa váhavo Clarisse. Doteraz som si vlastne vôbec neuvedomovala, že dnes sa všetko končí. Dnes Arthur zomrie, Clarisse nás viac nebude potrebovať.

„Zmiznem z vašich životov znova, nebudete o mne vedieť. Akoby som tu nikdy nebola. To predsa chcete.“

„Kto ti to povedal?“ nechápavo som na ňu pozrela, „si moja sestra! Sestra, o ktorej som doteraz ani nevedela, že žije. Nemôžeš znova odísť.“

„Myslím, že na tebe nezáleží, čo môžem,“ povedala s prižmúrenými očami, no mala som pocit, že jej trhalo kútikmi úst.

Viac sme už spolu nehovorili, až kým o viac než hodinu nevošla dnu Sierra. S Clarisse sme sedeli obidve pripravené, ako sme sa dohodli a ja som prešla ku dverám, no za Sierrou dnu nikto stále nevchádzal.

„Práve som dostala telefonát od Arthurovej asistentky,“ oznámila nám chladným tónom bez emócií, „mrzí ho to, no kvôli zdravotným ťažkostiam sa nemohol dostaviť.“