The Huntresses 2o

Sierra

Cesta taxíkom ubiehala neskutočne pomaly, z rádia zneli čoraz staršie piesne, ktoré ma len uspávali, zatiaľ čo ja som potrebovala vážne rozmýšlať. Stále som nevedela, čo chcem robiť, čokoľvek, nad čím som rozmýšľala malo obrovské množstvo nedostatkov. Bola som neskutočne zúfalá. Samozrejme, ako najlepšia možnosť znelo sadnúť na prvé lietadlo a zmiznuť. Čo by bolo skvelé, keby sa nejednalo o mňa. Prísne letiskové kontroly a všetko, cez to sa jednoducho nedá dostať, ak má človek čo skrývať, a ja mám toho na skrývanie dosť. Na jednej strane som nemohla odísť len tak, naľahko, bez akejkoľvek zbrane, keď ma prenasledoval nejaký chlapík, čo rozhodne nebol sám. Tým som si bola istá, čokoľvek nútilio Erica naháňať ma, nebol to jeho výmysel. Jednoducho za tým muselo byť viac. Obaja, ja aj Eric, o Arií ani nehovoriac sme boli príliš nepodstatní, aby sa niečo takéto dialo. Kedysi by som vedela, kto je za tým, no dnes som bola zúfalá, jediná osoba, ktorá by mohla chcieť niečo od Arie a mňa súčastne sa už znova ozvať nijak nemohla.

Znova som si povzdychla, stále som nevedela nič o tom, čo ďalej. Ak pôjdem so zbraňou, budem sa cítiť lepšie, budem sa môcť Ericovi brániť, dokážem ho zvládnuť. No zároveň nemôžem ísť lietadlom, nemôžem sa dostať do problémov, nikto zbraň nesmie vidieť.  Možno som sa predsa len mala vtedy zaoberať papiermi k nej. Nič to, teraz s tým nič nespravím. Ak ju však nechám doma, môžem okamžite skočiť do lietadla a ísť, kam ma napadne. No keby ma tam Eric našiel, som bezmocná.

Hoci som sa snažila nad tým uvažovať a rozhodnúť sa múdro, nebolo to tak ľahké. Jednoducho som už svoju krásnu pištol v ruke nedržala strašne dlho. Predstava, že sa vrátia tie staré časy, že ju znova budem používať, jednoducho mi to trochu chýbalo, to vzrušenie, vrátiť sa do tých starých čias... Bolo to skôr prehováranie samej seba, aby som rozmýšľala rozumne, s každou sekundou bolo vzrušenie väčšie. Nenávidela som ho, no zároveň milovala. Zastavila som taxikára, keď som si uvedomila, že sa veziem pár ulíc od svojho bytu a ten kúsok prebehla. Kondička už nebola ako kedysi, povzdychla som si, keď som cítila jemne zrýchlený dych, no stále to nebolo zlé.

Aj keď to nebola najvhodnejšia chvíľa, v byte ma chytila neskutočná nostalgia. Veď je to už vyše roka, čo som sa vzdala tohto života. A ten som nemala krátko. V zadnej časti šatníka, za niekoľkými radmi vešiakov som našla skriňu, ktorú som už neskutočne dlho neotvárala, no kľúč stále vysel na tretiom vešiaku v druhom rade spolu so šatami, ktoré som si nikdy neplánovala obliecť, a preto nehrozilo, že sa stratí. Myslela som, že z vecí v skrini budem musieť oprašovať vrstvu prachu, no nevyzeralo to až tak zle. S úsmevom som pozerala všetky tie kúsky, niekoľko korzetových topov, kraťase, vypasované šaty, kožené bundy a vysoké čižmy. Vdýchla som vôňu kože, stále to bolo krásne ako kedysi. Všetko oblečenie som rýchlo vyhodila na zem a vzadu som našla presne to, čo ma tam malo čakať.

Krásna ako vždy, hladký svetlý kov, jemnulinké zlaté ornamenty, a keď vravím zlaté, nemyslím ako farbu, ale skutočné zlato, maličká, presne do ruky. Pohladila som bok pištole končekmi prstov. Už dávno by som sa jej zbavila, keby nebola jednou z mála spomienok na Clarisse, nechávala som si ju hlavne kvôli nej a možno aj trošku kvôli dievčaťu, ktoré som poznala kedysi, kvôli Amber, ktorou bola vtedy dávno. Opatrne som ju položila na zem, prehrabala sa medzi oblečením, ktoré som vyhodila zo skrine, až som našla jeden top, ktorý ma zaujal. Veľmi dobre som si ho pamätala. Bol naozaj pevný, čo sa očakávalo, kedže to bol viac-menej korzet a mal poriadne stiahnuť pás, no zároveň mal malý utajený bonus, kvôli ktorému sa vlastne do tej skrine dostal. Obyčajné veci tam nikdy neboli, všetky mali v sebe nejaké to prekvapenie. Pomaly som nahmatala medzi ozdobnými ostňami pri bočných švoch to správne miesto a vrchnú, takisto hrubú vrstvu látky sa mi podarilo oddeliť. Usmiala som sa na tento priestor, ktorý by v ňom nikto nehľadal a pištol tam opatrne vložila na miesto, ktoré bolo pre ňu prichystané. Napravila som všetko tak, ako bolo a nikto by neprišiel na to, že to nie je len obyčajný top. Rýchlo som si ho obliekla, do veľkej tašky cez plece nahádzala zvyšok oblečenia zo skrine, ktoré som si nedala na seba, narýchlo pribalila peňaženku, mobil a doklady.

V kuchyni som našla medzi nožmi dva moje špeciálne, upravené, aby som uch mohla nosiť so sebou v nebezpečných situáciách ako táto, boli rezervou, keby pištol zlyhala. Oba som si zastrčila na bok nohavíc, kde bolo miesto pripravené špeciálne pre ne, na rýchlo som do tašky zbalila ešte kozmetiku, všetky zásoby nábojov do pištole a vybehla z domu. Celé balenie som zvládla v priebehu pár minút, možno preto, že som vedela, čo presne potrebujem, a že zvyšok bez problémov cestou dokúpim.

Rozmýšľala som, či mám ísť svojim autom, kedže to už Eric mohol poznať, no napokon som doňho nasadla a čo najrýchlejšie sa previezla ku kamarátke, ignorujúc všetky pravidlá cestnej premávky, ktoré vôbec existovali. Svoje auto som jej nechala pred domom, kľúčom od jej bytu, ktorý mi kedysi dala som si otvorila, môj kľúč od auta som jej aj s papierikom s krátkym vysvetlením položila na stôl, vzala som kľúče od jej auta a v ňom sa ponáhľala na dialnicu, kde som už pokojne s hudbou nahlas letela do najbližšieho prístavného mesta. Margaret to s tým autom pochopí. Okrem toho, nechala som jej tam svoje nové BMW, kým som jej vzala oveľa staršiu Toyotu. Sťažovať sa rozhodne nemôže.

Po dvoch hodinách som konečne schádzala z dialnice, tak trochu nesitá, čo ďalej. Hlavne, čo s týmto autom. Ďalej som si ho nechať nemohla a len tak ho niekde odstaviť sa mi tiež nepozdávalo, no napokon si našlo pekné miesto na najbližšom parkovisku pred obchoďákom a do prístavu som sa prešla. V kaviarni som si popíjala skorú rannú kávu, na najbližšej čerpacej stanici som si zohnala nechutné lacné slnečné okuliare, ktoré mi aspoň zakrývali časť tváre a zvyšok som skryla za maximálne nudný časopis. S taškou cez plece som musela vyzerať ako nejaká (len lepšie oblečená) turistka, pokojne čakajúca na svoju loď. Tá mala prísť už o pol hodiny. Nakoniec budem mať aj pekný výlet. Nemala by som Ericovi poďakovať? Bez neho by som sa zrejme k takémuto výletu neodhodlala.

Dopila som pomaly kávu, ktorá bola na takýto malý zapadnutý podnik naozaj výborná, založila si na oči obrovské sklá slnečných okuliarov a prešla na mólo, pri ktorom už stála loď a tvoril sa kratučký rad. Bez hlúpych zdržovaní som sa dostala na loď, a kým sa ostatní vytešovali z výhľadu a fotili more, na ktoré ešte ani nevyšli, ja som rovno našla bar. Sympatický čašník ma obsluhoval so širokým úsmevom a len tými najlepšími nápojmi. A po chvíli som si uvedomila, že aj keď mal pár ďalších zákazníkov, vždy, keď ich obslúžil sa vracal ku mne. Ani neviem ako, no prerozprávali sme sa celú cestu, až sme pomaly zakotvili vo Francúzsku. S úsmevom turistky vychutnávajúcej si slniečko a krásnu krajinu som vystúpila a rozhliadla sa po priateľsky pôsobiacom meste. Prechádzala som úzkymi uličkami, počúvala rozhovory ľudí v tom zvláštnom jazyku a rozmýšľala, ako si stopnúť taxík. Až vtedy mi pomaly začalo dochádzať, že som odcestovala do úplne cudzej krajiny, neviem povedať ani slovo v ich jazyku, nikoho tu nepoznám a nikto nevie, kde som.

Bože, sto pro zabudnem napísať niečo z toho, čo som chcela. Tak držte palce, nech je to niečo čo najmenej dôležité. V prvom rade sa ospravedlňujem za túto časť, asi aj za pár posledných a nasledujúcich, kde sa to celé tak motá a naťahuje a riešia sa blbiny. Verte mi, mne sa toľko nechcelo opisovať jej blbú cestu, len sa mi to nepáčilo, keď to bolo len tak plytko, akoby to ani nebolo premyslené, nič. A to by som Vám sem nedala, za to by som sa hanbila ešte viac. Viem, že sa tu stále dostávam ďalej od chalanov, no k ním sa to vráti, sľúbujem. Aby som nebola hnusná a celý tento príbeh so mnou, aspoň Vám sľúbim, že sa toho v blízkej dobe veľa vysvetlí. Vlastne, skoro všeko. Ale nebojte sa, zase sa nájdu nové motanice ;)

Čiže, ďalšie, ohľadne čoho som sa tu chcela vyjadriť je čítanosť (existuje také slovo?) tohto príbehu. Nepáči sa Vám, keď ho nečítate a nekomentujete? Je na ňom niečo konkrétne, čo Vám tam vadí alebo je zlý celkovo? Prosím, dajte mi vedieť, ja ho píšem pre Vás a chcem vedieť, čo by ste si tam rady(i? máme tu aj nejakého chalana? asi nie) v ňom prečítali. Ak sa nechcete podeliť so svojimi nápadmi so všetkými, kontakty sú vpravo hore :)

A dúfajme že posledné, že som niečo nepreskočila, asi Vám zas dám photospam, tie ja tak zbožňujem, znova sa na tých veciach zasmejem.