The Huntresses 17

Aria

„Ideme ku mne alebo chceš ísť k tebe?“ spýtal sa Eric, keď sme sedeli v aute a on šialenou rýchlosťou vyštartoval do prázdnych ulíc zapadnutej časti Londýna.

„Ja bývam s priateľom, čiže ak nechceš ísť priamo k nemu...“

„Takže ku mne,“ uškrnul sa a ľavú ruku presunul z riadiacej páky na moje koleno.

*****

Ak sa náhodou zobudíš, išiel som kúpiť raňajky.

Eric

Niekoľkokrát som prečítala odkaz ležiaci pri mne na posteli, kým som si začala pomaly uvedomovať, kde som a čo sa okolo mňa deje. Posadila som sa na posteli a rozhliadla sa po jednoduchej, no moderne zariadenej spálni. Jemne som sa ponaťahovala, vyhrabala sa z mäkkých prikrývok, v ktorých som bola zakrútená a rýchlo prezrela zvyšok bytu, no ten bol prázdny. Eric sa ešte nevrátil. Rozmýšľala som, ako dlho ten lístok ležal pri mojej hlave, kedy to vlastne odišiel. Napokon som si tie hlúpe úvahy rozmyslela a radšej šla do kúpelne, ktorú som našla naozaj rýchlo. Vyspala som sa dobre, ako už dávno nie a mala som skvelú náladu. Skôr, než som vliezla do sprchy som ešte zapla telku, našla hudobný kanál a hlasitosť poriadne vystupňovala, až celý dom zaplavila hudba. Vliezla som do sprchy, ktorej zvuk bez problémov prepúšťal hudbu k mojim ušiam a spolu s Beyoncé som spievala na celý dom. Zabalila som sa do veľkého čierneho uteráka, ktorý voňal drahou pánskou voňavkou a snažila sa nájsť aspoň niečo v jeho kúpelni, čo by som mohla použiť. S úsmevom som pozrela na jasne ružovú zubnú kefku, ktorá stála v poháriku vedľa modrej a ležal pri nej drobný odkaz.

Nezabudol som na teba ;)

Nikdy som si nevšimla, že by bol Eric milý. Vlastne, nikdy nebol. A teraz nám kupuje raňajky a chystá mi zubnú kefku? S úsmevom som si na ňu vytlačila pastu a umyla si zuby, pričom som sa v duchu modlila, aby som v taške mala aspoň nejakú kozmetiku. Aspoň make up. A možno špirálu a ceruzku na oči. A ešte nejaký rúž. A lesk na pery... Hrebeňom, ktorý som našla na poličke som si aspoň trochu učesala vlasy, hoci to, čo som naozaj potrebovala, bola kvalitná žehlička. S make upom, ktorý sa našťastie v taške našiel som zo seba urobila človeka a prešla naspäť do spálne, kde som uvažovala, čo si na seba oblečiem. Nakoniec som si len natiahla svoje nohavičky a Ericove tričko, ktoré stále ležalo od včera na zemi. V dobrej nálade som si ľahla na gauč v obývačke a prepla telku, až kým som nenašla nejaký sitcom. Smiala som sa na prastarých vtipoch a čakala, kým sa Eric vráti, hoci mi to začalo pripadať ako večnosť.

Po chvíli som sa už začínala nudiť, a tak som opäť našla hudobný kanál, nechala ho nahlas, až sa celým domom ozývala skvelá pieseň, ktorej názov som nepoznala. Znova som prešla celý jeho byt, tentokrát zvedavo, sledovala som každý detail. Začala som spálňou, ktorá ma lákala asi najviac a nemohla som si odpustiť pohľad do jeho skrine. Hneď, ako som dvere skrine otvorila, cítila som vôňu, ktorá bola aj na uteráku. Doteraz som si vôbec neuvedomila, že tak dobre vonia. Poprehrabovala som sa medzi jeho vecami, no veľmi rýchlo som už nemala čo pozerať. Všetko bolo takmer také isté. Čierne. Jednoduché rifle, niekoľko kožených búnd, tričká a pár košelí. Rozhodne nemal ráno problém rozhodnúť sa, čo si oblečie.

V celom dome som nenašla jedinú fotografiu, až som si nebola istá, či to mám považovať za zvláštne alebo smutné. Všade bolo vidieť, že tu býva sám, bez priateľky. Žiadne dekorácie či kvety. Ani jediný kvetináč. Jeho dom bol presným obrazom toho, ako si väčšina ľudí predstavuje byt mladého chalana. Čierna a biela, moderný s množstvom elektroniky, o ktorej som väčšinou netušila, čo by to malo byť alebo ako to zapnúť.

Vôbec som si neuvedomila, aká som bola smädná, až kým som nestála v kuchyni a nepozerala na poháre na poličke. Rozmýšľajúc, či nebude mať aspoň nejakú kolu alebo minerálku som otvorila chladničku. Hneď ako som pozrela dnu, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Veľa ľudí by ma nazvalo paranoidnou, no ja už som vedela svoje, zažila som už svoje. Život a hlavne práca pre Erica ma naučili, že nič nemusí byť náhoda. Znova som venovala pohľad preplnenej chladničke, akoby som dúfala, že sa to jedlo z nej vyparí, no stále tam bolo. Shit! Kam zmizol?! Prečo mi tvrdí, že ide kúpiť raňajky, keď dom je plný jedla?!

So stále narastajúcim zlým pocitom som bežala do spálne, kde som rýchlo zdvíhala z dlážky svoje veci. Shit! Zúfalo som prehľadávala dlážku a znova a znova ohmatávala silonky, aj keď som vedela, že to bolo zbytočné. Pištol, ktorú som mala zastrčenú za podväzkovým pásom bola preč. Ten sviniar!

Čo najrýchlejšie som na seba navliekla svoje oblečenie a bežala do kuchyne, kde som zúrivo otvárala všetky skrinky a šuflíky.

„Idiot! Idiot! Do riti!“ nadávala som zúfalo, keď som prehľadala celú kuchyňu, no nenašla som jediný nôž. Všetky boli preč. V záchvate zúrivosti zmiešanej so zúfalstvom som vytiahla aspoň obrovskú panvicu uvedomujúc si, že nič lepšie v tomto dome nenájdem a bežala k dverám. Už ma ani neprekvapilo, že boli zamknuté. Ani to, že v ich hornom rohu svietila drobná nálepka označujúca ich za bezpečnostné takmer nezničiteľné dvere. Niekoľkokrát som si do nich od zúfalstva udrela a kopla uvedomujúc si, že by som ich nevyrazila ani keby do nich nabúram autom. Pravdepodobne by som zrútila stenu na obidvoch stranách a dvere by neporušene stáli na mieste uprostred ničoho.

Okná boli samozrejme zamknuté tiež, čo mi však nevadilo, kedže tie by sa s pomocou nejakého ťahšieho predmetu rozbiť dali. To, čo mi vadilo bola vzdialenosť ulice. Odhadovala som to na dobrých šesť poschodí. Uväznená v Ericovom byte som akurát mohla sledovať, ako na chodníku zastala biela dodávka a vystúpilo z nej niekoľko postáv celých v čiernom. Stavila by som čokoľvek na svete, že Eric bol medzi nimi. Mohla som len hádať, hoci som si bola svojim odhadom takmer istá, že to, čo nesú sú nejaké a povrazy veľké vrece. Veľmi veľké vrece, rozhodne dosť veľké na to, aby som v ňom skončila ja. Všetci sa poobzerali po ulici, no tá bola prázdna a vošli do tohto činžiaku.

Ako posledný zúfalý pokus som rýchlo vbehla do spálne, zhadzujúc zo seba tričko a kraťase ako som bežala. Z čiernej podprsenky som si odopla ramienka, ktoré by boli vidieť, zakrútila sa do plachty a rozstrapatila si vlasy, akoby som práve vyliezla z postele. Pod prikrývku som nahádzala jeho oblečenie, ktoré som narýchlo povyťahovala zo skrine. Do ruky, ktorú som mala zamotanú dnu v plachte som chytila panvicu z kuchyne, čo bol predmet, ktorý sa najbližšie podobal akejkoľvek zbrani a druhou ruhou som si držala plachtu tak, aby obrysy panvice nebolo vidieť. Telku som rýchlo vypla, prezrela si obývačku, či vyzerá tak, ako keď odišiel a postavila sa do kuchyne pri stenu vedľa dverí, kde ma nebolo vidieť. Jediné, čo som mohla, bolo čakať. A modliť sa. Aby sa všetci šli pozrieť do spálne presvedčení, že ešte spím. A ja by som zatiaľ ušla k dverám. Alebo by sa mohli zasekunúť vo výťahu. Čokoľvek. Prosím!

Trvalo len niekoľko sekúnd a ozvali sa kľúče vo dverách. Prosím, nech idú do tej spálne, keď sa už nezasekli vo výťahu, modlila som sa v duchu. Bez toho, aby som si to uvedomovala som pozrela na spálňové dvere a v hlave sa mi zrodila desivá myšlienka. Keď som vstala, boli zatvorené alebo nie? A bude si to pamätať? Všimne si, ak to teraz bude inak?

Dvere jemne zavŕzgali a v predsieni som počula kroky. Panvicu som mimovoľne chytila silnejšie,  až som v prstoch pomaly strácala cit, a aj keď bolo v byte teplo, cítila som neuveriteľný chlad, až som sa bála, že ma o chvíľu prezradia drkotajúce zuby.

„Zostaňte pri dverách, nech vás nevidí, zrejme ešte spí,“ počula som tichý Ericov hlas, prichádzajúci z predsiene, „a hlavne, nech neujde.“

Shit! Toľko k môjmu plánu. Zostáva mi len panvica. Prosíím, nesklam ma!

„Kde je?! Do riti!“ zo spálne sa ozval Ericov krik a mne bolo jasné, že našiel prazdnú posteľ.

„Čo stojíte?! Nájdite ju! Ujsť nemohla!“ vrieskal po dome. Vedela som, že mám najviac pár sekúnd, kým ma nájde. Nikto stále nevošiel do kuchyne a vtedy som si uvedomila, že toto je jediná šanca. Keď je každý v inom kúte bytu, s troškou šťastia stretnem tak jedného a s tým si hádam panvica poradí. Ak nie, budem kopať, hrýzť a škriabať, no z toho bytu sa dostanem.

Najrýchlejšie, ako som vedela som prebehla do predsiene a naozaj som nevidela nikoho z nich, až v predsieni stál chalan, ktorý odo mňa nemohol byť oveľa starší ani vyšší. Bez zaváhania som pustila plachtu, ktorú som okolo seba držala, a kým on nevedel, kde má civieť skôr, kedže som pred ním stála len v podprsenke, nohavičkách a podväzkových čipkovaných silonkách, z celej sily som ho udrela panvicou a kopla niekoľkokrát, pričom som sa snažila mieriť medzi nohy. Možno tie akčné filmy nie sú strata času, pretože tie kopance zaberali presne tak dobre aj v realite. Rýchlo som s natiahla za kľučkou na dverách presvedčená, že som sa odtiaľto dostala, no dvere sa neotvorili. Niekoľkokrát som skúsila stlačiť kľučku tých hlúpych zamknutých dverí, keď som pocítila ruku zozadu okolo pása a chalan, ktorého som sa snažila zbaviť pred chvíľou mi vylepil neskutočnú facku. Z toho, čo sa dialo okolo mňa som vnímala len záblesky a cítila som, akoby som sa vzďalovala prečo z Ericovho bytu. Videla som matne jeho tvár. Potom sa otočil a držal v ruke mobil. A už len záblesky slov.

„...mám...“

„...rozhodne...“

„...Amber...“

„...zajtra...“

„...sestra...“

„...môžem...“

....

Ahojtééé! Ako Veľká noc/Prvý apríl? Schytali ste to alebo ste niečo skúšali? 

Musím sa priznať, že u nás bol tento prvý apríl pekný trapas... najprv sme sa so sestrou nezobudili, keď o šiestej zavonil budík (alebo nezazvonil?), čiže sme nestihli všetky veci prichystať, aj keď o väčšinu sme sa postarali už o jednej a nakoniec sa nám ešte podarilo pokaziť skoro všetky potraviny z chladničky...

Ale tak koho mohlo napadnúť, že keď zmrzne mlieko, treba ho vyhodiť?! Ja by som ho pekne rozmrazila a bolo by.... :D

Asi toľko k tomu, pekný deň :)