The Huntresses 1o

Ahojtééé! Ani neviete, akú mám z tejto časti radosť. Konečne mám rada Ariu. Už bolo na čase. Už som nevedela čo s ňou, no konečne sa dostala z úrovne "pri najbližšej príležitosti hodiť pod autobus" k niečomu ako "ešte to môže pekne zamotať" :) Fajn, asi vás to netrápi, ale ja som z toho Happy. Ako sa ináč máte? My sme dnes mali branné, ktoré dopadlo na branné celkom fajn. Väčšinu času sme strávili zohrievaním sa navzájom, hľadaním Voldemorta a inými nezmyslami, ale nebolo nám vôbec zle. A o jedenástej som už bola pekne doma. Krásny deň. Zajtra zrejme do školy nejdem, ako som pred minútou zistila, aj keď som už mišovi (nášmu veľkohlavému triednemu) dala money. Ale keď mne nejde bus! A dve hodiny skôr sa trepať do mesta neplánujem. Čižéé... možno bude aj zajtra časť. :) I love you :*

Aria

Sedela som na policajnej stanici s mobilom v ruke a obrovskou dilemou. Komu zavolať?  Harry by ma odtiaľto dostal, no on bol tou poslednou možnosťou. Veľmi som dúfala, že sa mi toto pred ním podarí utajiť. Povzdychla som si a rukou si zašla zúfalo do vlasov. Bola som unavená, zúfalá a už aj hladná. Presedela som tu celý večer, hrala sa na úplne hlúpu a dúfala, že mi to zožerú. Napriek všetkému to vyzeralo dobre. V taške, ktorú mi hneď po príchode prehľadali nič nenašli. Tí, u ktorých niečo našli odmietali prezradiť, odkiaľ to majú, a keď už, z úst každého z nich vyšlo iné meno. Žiadne z týchto mien si nikto nespojil so mnou. V duchu som ďakovala Ericovi, že ma donútil každému hovoriť iné meno. Hneď, ako sa dalo som požiadala jedného z policajtov, aby ma pustil na WC a po zaklipkaní dlhými mihalnicami mi s radosťou splnil, o čo som ho prosila. Keďže som nemala nič iné, čistou vodou (aspoň dúfam, že bola čistá) som si zmyla z tváre také množstvo make up-u, aké len šlo, vlasy som si gumičkou zopla do strapatého drdola, a aj keď mi chladno nebolo, obliekla som si na seba dlhý sveter. Nemohla som urobiť viac, len dúfať, že tma v klube bola dostatočná na to, aby ma nikto poriadne nevidel a teraz ma nespoznal a neprezradil. Usadená v kúte s výrazom strateného šteniatka, ktoré netuší, ako sa dostalo tam, kde je som presedela celý večer, až doteraz, kým mi nedali do ruky telefón s možnosťou jedného hovoru. Asi desiatykrát som prechádzala telefónny zoznam meno po mene a dúfala, že sa tam nejaké nové objaví. Niečo ako “zázračný džin čakajúce len na vaše rozkazy“ by bolo fajn. Nie len mum, grandmum, bývalí a kamarátky, ktoré ma buď vysmejú alebo, ak by aj boli ochotné pomôcť mi, sú ďaleko. Jedna z nevýhod sťahovania sa k priateľovi bývajúcemu na opačnom konci krajiny ako všetci, ktorých poznáte.

Tak ako vždy predtým, aj teraz som sa zastavila na okamih pri jednom mene, zaváhala som a šla ďalej. No tentokrát som sa k nemu vrátila späť. Koľkokrát ho chcem ešte prejsť? Aj tak nemám komu inému zavolať. Čo je dosť smutné, no je to pravda. S hlbokým nádychom a prosbou ku všetkým Bohom, na ktorých som si v tej chvíli spomenula som vytočila Niallovo číslo. Ten sa so zdvíhaním telefónu nijak neponáhľal no nakoniec sa ozval jeho nie veľmi nadšený hlas. Nič lepšie ako „Nó?“ som aj tak čakať nemohla. A ani žiadne nadšenie, keď som mu jednoducho vysvetlila, že som v peknom probléme. Aj keď otrávene, sľúbil, že sa tu zastaví a dostane ma z toho.

Zrejme to bolo aj tým, že išlo o mňa, no Niall si nejak nerobil ťažkú hlavu z toho, kedy príde. A tak  som sa musela o svoju záchranu  postarať sama. Kombinácia hlbokého výstrihu, vystrašeného výrazu a sĺz na krajíčku však mala u každého policajta úspech, teda až na starého černocha, ktorého som podozrievala,  že bol gay. Historka o tom, ako som sa tam mala stretnúť s kamarátkou, ktorá neprišla a ďalší výraz strateného šteniatka vysvetlili všetky podozrenia, čo som sama robila v klube. Pár slzičiek záhadne dostalo moje meno medzi prvé, ktoré budú riešiť. A keď mi z rostrasených rúk vypadla taška, zohla som sa s plačom, aby som ju zdvihla a dvaja policajti nablízku mi so záujmom hľadeli do výstrihu, moja nevina už bola takmer istá.

Najhoršie chvíľky boli tie, keď som len sedela a nemohla nič robiť. Počúvala som hlúpe komentáre namyslených báb naokolo o tom, čo také škaredé káčatko ako ja hľadalo v ich klube. O tom, ako som sa asi stratila. Neexistuje nič ťahšie, ako zatlačiť svoju pýchu do úzadia a počúvať takého komentáre o sebe, keď má človek na to čo povedať. Tak veľmi som chcela každej z nich vykričať, čo sú zač a čo som ja. Pozrela som na čiernovlásku sediacu hneď pri mne, ktorá sa starala o to, aby som každú poznámku na svoju adresu počula a vedela som, že som ju už dnes večer videla. Ako veľmi som jej to chcela vykričať! Ako tam ona stála pred vyhadzovačom, ktorý ignoroval jej prehovárania, keď som k nemu prišla ja, objala ho a on sám mi otvoril dvere dnu. Alebo jej kamarátka, ktorá mala takmer takú istú kabelku ako ja! Jediný rozdiel bol ten, že moja, ktorá bola pravá stála asi stokrát toľko ako jej napodobenina z blšáku. Dievča sediace vedľa mňa z druhej strany, ktoré sa na ich poznámkach neustále smialo a pozeralo na mňa, akoby som bola smeť na jej topánke bolo ďalšou skúškou pre moje nervy. Ako som jej len chcela vykričať, že chalan, na ktorého celý čas žmurká spod najškaredších umelých mihalníc, aké som kedy videla sa celý čas tvári, ako ju nevidí, kým mne stačilo popri ňom prejsť, aby ma pozval na drink. Tak strašne veľa vecí som im chcela všetkým vykričať. Akí sú všetci hlúpi, ako sa na mňa snažia pozerať zhora, keď som celý čas vysoko nad nimi, no namiesto toho som len sklonila pohľad, prstami si prešla popod oko, akoby som si zotierala slzy a nenápadný vystrašený pohľad som hodila na jedného z policajtov. Povzbudzujúco sa na mňa usmial a ja som sa uistila, že si myslí, že som tu len nejak omylom a dostanú ma odtiaľto. Nemohla som sa ubrániť úškrnu. Všetci títo ľudia tu boli, lebo hľadali mňa. Hľadali toho, kto v tom klube predával drogy a predstava toho, ako sa odtiaľto dostanem medzi prvými, doslova sa im vyšmyknem pomedzi prsty mi prinášala na pery úsmev. Akí len boli slepí.

Netrvalo už dlho, kým sa vo dverách zjavil Niall. Rozbehla som sa k nemu a s plačom ho silno objala.

„Prosím... Dostaň ma odtiaľto,“ vzlikala som mu do trička a on si ma silnejšie pritlačil k hrudi.

„Dostanem ťa odtiaľto,“ sľúbil mi a stále ma držal pri sebe. Venovala som policajtom ďalší pohľad psých očí a o zvyšok, ak tam ešte nejaký bol sa postaral Niall. Držal ma stále jednou rukou okolo pliec, kým sa rozprával s policajtom a obaja sme podpísali nejaké papiere. Kým sme odišli, na chvíľku som ho donútila pustiť ma, teraz, keď už ma prepustili som dlhšie nedokázala potláčať svoju pýchu a hrať úbohé stratené dievča, potrebovala som im dokázať, že to oni sú chudáci v porovnaní so mnou. Vyzliekla som si sveter a podala ho Niallovi, šaty, ktoré nezahaľovali ani kúsoček kože navyše som si napravila, drdol rozpustila a vlasmi pohodila, kým mi vo vlnách nepadali na plecia. Na oči som si nasadila tmáve slnečné okuliare, aj tak už bolo ráno a slnko vyšlo. Chuderám, ktoré ma ohovárali som venovala pohľad, ktorý cez tmavé sklá mojich okuliarov aj tak nevideli, no výraze ich škaredých tvárí mi vraveli, že vidia, aké úbohé proti mne sú. S Niallom sa držiac okolo pliec sme vyšli von a ja som sa musela premáhať, aby som sa nesmiala. Odišla som prvá! Pustili ma odtiaľ hneď ako prvú! Mňa, ktorú hľadali! Nálada mi stúpla na takú úroveň, že ani noc strávená na najlacnejšej stoličke policajnej stanice mi ju pokaziť nemohla. Takmer tanečným krokom som s Niallom vyšla na ulicu, kde ma viedol k veľkému čiernemu autu.

Na mieste šoféra sedel Liam a ja som cítila, že niečo sa pokazí. Už len to, že o mojej noci na polícií vedelo viac ľudí bolo zlé. Akoby nič som si sadla na zadné sedadlo a snažila sa tváriť milo, možno ak budem teraz dobrá, Liam nič Harrymu nepovie. No len čo sa otočil, vedela som, že mám horší problém.

„Nechceš nám niečo vysvetliť?“ spýtal sa s prísnym pohľadom a v ruke držal chýbajúcu tabletku od Erica.