The Huntresses 5

Aria

Zastala som na začiatku tmavej ulice. Jediné svetlá pochádzali z občasných pouličných lámp a blikajúceho nápisu nad vchodom do klubu. Pred vyhadzovačom stál rad ľudí, inak bola ulica prázdna, až na postavu v čiernom opierajúcu sa o budovu oproti. Rýchlo som naťukala Harrymu sms-ku, že som išla navštíviť kamarátku, telefón strčila do kabelky a prešla k tmavej postave. Bez pozdravu sa odlepil od steny a postavil predo mňa. Nastavil pred seba ruku, ja som si vyzliekla kabát a prehodila ho cez ňu. Premeral si ma pohľadom. Krátke čierne šaty s hrubými ramienkami a hlbokým výstrihom, topánky na vysokom opätku, niekoľko náramkov na ruke. S úsmevom mi naznačil, aby som sa otočila a pomaly mi vytiahol gumičku z vlasov. Zatriasla som nimi, kým mi nepadali vo vlnách na plecia, podalu mu kabelku a on mi dal inú. Na sekundu som do nej nazrela. Plno malých sáčikov, v každom dve biele tabletky. Jeden som vzala do ruky, tašku zatvorila a prevesila si ju cez plece.

„Čakám ťa tu o hodinu.“

„Vieš, že sa na mňa môžeš spolahnúť, Eric,“ uistila som ho. Chytil ma za pás, pritiahol ku sebe a drsne pobozkal na pery, kým sa otočil a zmizol za rohom.

„Hey Steve,“ usmiala som sa na vyhadzovača pri dverách, objala ho a do zadného vrecka nohavíc mu zastrčila balíček, ktorý som držala v ruke.

„Vyzeráš skvelo, Jess,“ povedal mi a otvoril dvere, aby som prešla dnu. Fungovalo to presne ako každý iný večer. Steve neplatil, no za svoju dávku ma púšťal dnu, kedy som chcela. Rozhliadla som sa po známom, zadymenom bare. Skôr, než som našla známu tvár, sama si ma našla.

„Annie, už som sa bál, že neprídeš,“ ozval sa za mnou hrubý hlas a zozadu ma objal, kým mi do vrecka na šatách nenápadne čosi strčil. Chytila som ho za ruku a ťahala do najtmavšieho kúta tanečného parketu. Rýchlo som spočítala bankovky vo vrecku. Päť. Keď sa nikto nepozeral, povytiahla som rohy, aby som uistila, že boli správnej hodnoty. Až potom som medzi prstami z tašky odrátala desať balíčkov, ruky mu dala pri tanci okolo pása a všetky mu strčila do vrecka nohavíc.

„Prepáč, mám tu ešte pár priateľov, ktorých musím stretnúť,“ usmiala som sa naňho sladko a prebíjala si cestu pomedzi tanečníkov. Hneď pri bare sedel Joe, ďalší, ktorý tu čakal na mňa, Ericov stály zákazník.

„Maggie, posaď sa!“ veselo ma pozval a pobúchal si po kolenách. Dlaň mi vzal do svojej a niečo do nej strčil. Letmým pohľadom som prepočítala peniaze, skryla ich do vrecka šiat a naklonila sa k nemu bližšie, aby nikto nevidel, ako mu strkám do ruky štyri sáčiky.

„Henry!“ zakričala som na vysokého chalana opierajúceho sa o neďaleký box. Zamával mi a spolu sme sa do toho najosamelejšieho posadili. Hneď mi podal šesť bankoviek, ja jemu šesť sáčikov.

„Lucy,“ oslovil ma ďalší chlapík, ktorého som si matne pamätala ako Joea, možno Josha. Spolu sme prešli do miestnosti pre WC-kami, kde nebol nikto. Tak ako všetci, aj on mi do vrecka strčil peniaze - rýchlo som ich prepočítala, kým ma pobozkal. Ja som mu zatiaľ do nohavíc vopchala tri balíčky, on mi stále jazykom skúmal krk. Odtlačila som ho od seba a vošla späť do baru.

„Nie je ich nejak málo?!“ zakričal za mnou od dverí.

„Tie bozky tiež neboli zadarmo,“ odkričala som mu a viac sa nestarala.

„Stella!“
„Mary!“
„Emma!“
„Lea!“
„Caroline!“
„Emily!“
„Jessica!“
„Paula!“

Z každej strany na mňa volali známi kupujúci. Vždy to šlo rýchlo. Niekoľko krátkych objatí, ruka nenápadne do zadného vrecka, pár bankoviek a sáčikov s tabletkami vymenilo majiteľa. Hlasná hudba, hustý dym, stále viac nechcených dotykov... Všetko bolo tak ako vždy.

Dopila som už piaty drink, na ktorý ma pozval ďalší chlapík, neschopný odtrhnúť pohľad od môjho výstrihu. Hodinky mi vraveli, že Eric na mňa už asi päť minút čaká pred barom. Kabelku som si prehodila cez plece a predrala sa davom k vchodu. Rýchly pozdrav pre zlatého vyhadzovača Stevea a kráčala som k Ericovi, ktorý sa opieral o protiľahlú budovu tak ako vždy.

„Trvalo ti to, Aria,“ zahriakol ma, no ignorovala som to. Nechá to tak, ak sú obchody v poriadku. A tie sú. No bolo príjemné opäť počuť svoje meno, s istotou vedieť, že dotyčný hovorí ku mne. Eric by ma zabil, keby som všetko, čo bolo možné, neskrývala. Podala som mu poriadne hrubú kôpku bankoviek a on ich v sekunde prepočítal. Tak ako ja, robil to neuveriteľne často. Usmial sa, suma, ku ktorej sa dostal sa mu určite páčila. Podala som mu kabelku, rýchlo do nej nazrel a celý jej obsah vysypal do kabelky, s ktorou som prišla a podal mi ju. Narýchlo som do nej pozrela. Šesť balíčkov. Nádhera. Rýchlo som jeden otvorila, tabletku si vložila do úst a so zatvorenými očami ju prehltla. Keď som otvorila oči, sledoval ma. Uškrnul sa a podal mi kabát, pomohol mi navliecť si doň ruky a sám mi zapol vpredu gombičky, za ktoré ma potom držal pri sebe.

„Poď ku mne do bytu,“ navrhol mi tichým hlasom.

„Eric, mám priateľa,“ povedala som mu, hoci som vedela, že to vie. Akoby moju poznámku nepočul, potiahol ma k svojmu autu. Veľké, čierne. Iné by si človek ani k chlapíkovi ako je on nedokázal predstaviť. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca a zavrel ich za mnou, keď som si sadla. Nebránila som sa, hoci by som to dokázala. Potrebovala som prácu. A hlavne som potrebovala svoje dávky. Bez neho by som nemala žiadne. A nemohla by som si ich kúpiť. Sadol si na svoje miesto, zaváhal a namiesto toho, aby naštartoval ma pobozkal.

„Eric,“ snažila som sa namietať, no ignoroval to. Naklonil sa ku mne ešte bližšie, jeho ruky blúdili všade, kým ma bozkával. Neviem, ako sa mu to podarilo, no svoju sedačku odsunul dozadšie, potiahol ma za sebou a ocitli sme sa na zadných sedadlách, v okamihu som ležala pod ním.

„Eric...“ naposledy som zúfalo zaprotestovala, kým mi pery prikryl svojimi. Cítila som, ako sa zips na šatách kĺže dolu a šaty tiež. Jediné, na čo som dokázala myslieť bol Harry. Toto som mu nikdy nechcela urobiť. Nikdy, nikdy, nikdy...