Escape from the shadows 6

Dotieravé slnečné lúče mi zasvietili do tváre s zmazali úsmev, ktorý mi krásny sen priniesol. So zvláštnym nepomenovateľným zvukom, ktorý mi vyšiel z úst som sa snažil skryť pred nepríjemným svetlom, keď som počul tichý a sladký smiech. Ruth. Donútil som sa otvoriť zlepené oči a zbadal som ju sedieť na opierke gauča kúsok od mojej hlavy. Jej oči boli stále trošku rozospaté, niektoré neposlušné vlasy jej z dlhého zapleteného vrkoča trčali do strán. Sledovala ma a smiala sa na mojom pokuse o útek pred ranným slnkom.

„Bojíš sa svetla?“ doberala si ma pobavene, „čo si nejaký nočný živočích? Alebo...“ oči sa jej od šoku rozšírili, a tak, aby som to počul len ja zašepkala: „alebo... upír?“ a vzápätí sa rozosmiala.

„Nesmial by som sa na tvojom mieste,“ upozornil som ju prísne, „začínam byť hladný. Už dávno som nemal dobrú čerstvú krv...“ Rozosmiala sa a nenechala ma dohovoriť. Zrazu len spozornela.

„Liam, cítiš to? Myslím, že tu horí...“ hovorila trochu vystrašene a obzerala sa do strán. Pach dymu sa dostal aj ku mne. Skôr, než som jej to stihol vysvetliť už vstala a bežala smerom, odkiaľ dym bolo cítiť. Do kuchyne. Nemotorne a neprebudene so prešiel nejak za ňou, kde som ju našiel stáť šokovanú vo dverách.

„Chcel som ti povedať, že len chalani skúšali variť, ale nepočkala si ma,“so smiechom som jej vysvetľoval, kým s pootvorenými ústami a vydeseným výrazom sledovala Louisa, ktorý sa snažil zachraňovať čiernu obhorenú hmotu z panvice. Podľa jeho tipického raňajkového menu som usúdil, že ide buď o palacinku alebo vajíčko, no pravdu by nerozlúštili zrejme ani vo vedeckom laboratóriu. Teraz to bola kôpka popola, ktorú pokope držala len neznáma nadpozemská sila a páchla na celý dom. Rýchlo som otvoril okno, kým sme sa všetci nezačali dusiť a ponáhľal sa vypnúť sporák, ktorý bol v tomto dome čisto len nástrojom skazy. Lou sa pokúšal dostať svoj výtvor z panvice, a keď sa mu to nepodarilo, celé to vyhodil. Tak, ako to končí takmer každý deň, vzal na vedomie bezpečnosť okolia a do misky si nasypal cereálie, ktoré bez ďalšej nehody zalial mliekom. Netuším, ako môže vzniknúť katastrofa pri cereáliach, no viem, že Louis ju dokáže vytvoriť aj tam. Vytopiť celý dom mliekom možno. Aj keď je to naňho príliš normálne. A nie dostatočne zapáchajúce.  Možno skysnuté mlieko...

„Mimochodom,“ oslovil ma s plnými ústami a otočil sa aj k Ruth, „nabudúce, keď budete niečo v noci skúšať, buďte tichšie a berte na vedomie aj spánok nás ostatných.“ Ruth naňho vyvalila oči, ja som oči prevrátil. Tipický Louis.

„Ja... neviem, o čom hovoríš. My sme... nič sme...“

„Ruth, kašli naňho. Vymýšla si. Myslí si, že ak by sme niečo robili, teraz by sme sa prezradili a sami priznali. Louis, musíš si vymyslieť niečo nové.“

„Takže nič nebolo?“ spýtal sa sklamane.

„Povedal som ti, že sme kamaráti. Nič viac, však?“ otočil som sa na Ruth, ktorá s úškrnom prikývla.

„V tom prípade jej to môžem povedať,“ vyškieral sa mi Louis.

„Čo povedať?“ vyzvedala zvedavo.

„Nie tak nahlas, musela by si prísť sem,“ povedal, odsunul si stoličku od stola a pokýval jej prstom aby prišla. Na okamih zaváhala, no šla za ním. Keď už stála blízko pri ňom, chytil ju okolo pása a posadil si ju na kolená. Šokovane naňho pozrela a nechápala, čo sa deje. Lou ju pevne chytil okolo pása a naklonil sa blízko k jej tvári.

„Takže ty nechodíš s Liamom? Ani nič?“ znova sa uistil a ona mu prikývla a stále sa tvárila nechápavo.

„V tom prípade si moja!“ zasmial sa silno ju držal. Nechápavo pozerala raz na mňa, raz na neho. Ja som stál vo dverách, opieral sa o zárubňu a sledoval ďalšie Louisovo predstavenie.

„Ja... myslela som, že máš p-priateľku,“ snažila sa nejak z tej situácie dostať zmätená Ruth.

„Ale aj ty si pekná. A s ňou som už dlho. Zmena nezaškodí. Hej Liam! Vymeň ju so mnou! Nechaj si El!“

„Ako prosím?!“ El vošla do miestnosti a zazrela na Louisa. Ten si ani nevšimol, že pred chvíľou prišla a už dlho sleduje jeho predstavenie.

„Nič, láska, nič som nepovedal,“ vyhováral sa, Ruth rýchlo pustil a skoro zhodil na zem. Pomohol som jej udržať sa na nohách, kým El chytila Louisa za golier trička a ťahala ho za sebou ku schodom a hore. Ruth za nimi chvíľu nechápavo pozerala, potom pozrela na mňa a ústa mala ešte stále trochu otvorené. V očiach som jej čítal jasnú otázku. Čo to malo znamenať?

„To si nevšímaj, on robí stále podobné kraviny. Nič z toho nemyslel vážne, nemusíš sa báť. Je šialený, ale nie až tak veľmi.“

„Nemali by sme to teda povedať jeho priateľke? Nechcem, aby sa naňho hnevala. Pôsobila dosť naštvane...“ Musel som sa zasmiať.

„O Louisa ani El sa báť nemusíš. Ona dobre vedela, o čo išlo. A vôbec nie je naštvatá, hrala to len s ním. Nič, čo ti tí dvaja povedia nikdy neber vážne. Nikdy.“

Vážne prikývla.

*****

„Liam, naozaj ma to mrzí, ale budem musieť ísť,“ povedala po chvíľke a smutne na mňa pozrela. Dúfal som, že tu ešte zostane, no vlastne som to ani nečakal.

„Vyprevadím ťa?“ navrhol som jej a ona s úsmevom prikývla. Rýchlo si pobalila všetky veci a odišli sme bez toho, aby sme sa rozlúčili s Louisom alebo El. Ani jeden z nás totiž nechcel vojsť do izby, kde boli tak dlho spolu zatvorení. Radšej.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtal som sa jej veselo, kým sme kráčali dlhými ulicami.

„Čakajú ma nákupy. Nie, že by som po tom nejak túžila, ale vážne musím pár vecí nakúpiť.“

„Ideš s kamarátkami?“ hádal som. Pokrútila len hlavou.

„Sama. Zdá sa, že na mňa nikto nemá čas,“ odpovedala mi so smiechom. Nevedel som, či za tým nemám hľadať čosi viac.

„Ak chceš, ja s tebou pôjdem,“ okamžite som sa ponúkol. Dúfal som, že bude súhlasiť. Predstava celého dňa stráveného spolu ma donútila usmievať sa. Zvedavo sa na mňa pozrela.

„Od kedy majú chalalani radi nákupy?“ spýtala sa ma podozrievavo. Pokrčil som plecami a nevinne sa usmial.

„Počkáš chvíľu, kým sa prezlečiem? A budeme môcť ísť?“ spýtala sa a ja som len prikývol. Chytila ma za ruku a potiahla do dvora jej domu. Vôbec som nepostrehol, kým sme sa rozprávali, že sme už tu.

„Hneď prídem,“ uistila ma, keď mi ukázala obývačku a vybehla po schodoch do svojej izby. Pozeral som si fotky na poličkách. Na väčšine bola Ruth, mladšie dievča s vlasmi rovnakej farby a neuveriteľnou podobou a staršia pani s príjemným úsmevom a tiež istou podobou. Zrejme jej sestra a mama. Žiadnu z nich som ešte nestretol. Na všetkých fotkách sa usmievali a tvárili šťastne.

„Kto je to?“ ozval sa mi v ušiach jej melodický hlas a prikryla mi zozadu oči.

„Natalie?“ hádal som a ona sa potichu smiala.

„Charlotte?“

„Skús to ešte raz,“ navrhla mi.

„Alison.“ Dostal som slabší buchnát do pleca.

„Myslela som, že som ti jasne vysvetlila, že som len Ruth a to meno nechcem počuť,“ upozornila ma a ruky, ktoré mi zložila z očí si nebezpečne dala vbok. Bez slova som ju za jednu chytil a ťahal von. Zasmiala sa a ja som vedel, že mi bolo odpustené.  

Viem, že sa na začiatku trošku prejavila moja závislosť na TVD. Bolo to neplánované, ale stalo sa, hádam sa nehneváte. :)