Prológ aneb Jednodielka :D

Dám tomu názov? :D Áno? Nie? :D Nie lebo aj tak žiadny nevymyslím :D Momentálny stav: mám strašnú chuť tancovať Footloose! :D ..to je jedno :) ..jedna podstatná vec :D uvedomujem si, aké obrovské klišé to je, ale ja som proste na také niečo dostala chuť :) páči sa! ;D 

A na konci komentár? ^_^

Na prelome dvoch rokov som sa spýtala svojej starej mami, či sa teší na to, čo príde. Mala som štyri roky, každý druhý pohľad nechápavý, no aj tak sa mi slová mojej nežijúcej babky navždy vrili do pamäti. "Keď príde pólnoc, celý svet sa bude deliť na tri skupiny ľudí. Tí, ktorým čas uplinul pomedzi prsty, a v podstate im je jedno aké číslo napíšu za dňom a mesiacom. Tí, ktorí chcú začať v novom roku s čistím štítom a preto sa tešia. A potom tu budú ľudia ako ja, tí, ktorí si ledva stihli zvyknúť na starý rok, a zrazu prichádza ďaľší. Lebo roky nie sú čísla dievčatko, roky sú zmeny." Moja babka tárala veľmi veľa, ale toto malo hĺbku. Popravde som v tom čase chápala asi polovici toho čo mi povedala, ale ono to prišlo časom. Moja babička však zabudla priradiť dôležitú časť ľudí, moja stará mama zabudla na nás, ktorým bolo po celý rok príliš dobre na to, aby boli nadšený z toho ďalšieho. A toto nie je len vtedy, keď sa láme čas. Toto nás sprevádza celým životom.

Vydýchla som vzduch z pľúc, a so slzou v oku som sa usmiala na odraz v zrkadle. Taký istý, aký tu stál pred troma rokmi. Tmavohnedé vlasy zapletené do dvoch vrkočov, ktorými sa tiahli červené pramienky. Preplietali sa navzájom, a keď ste sa nepozerali poriadne, ani ich nebolo vidieť. Okuliare vo vlasoch, copy na pleciach. Modré oči, pri zreničke strieborné, ku okraju tmavé boli zaplavené slzami. Známy malý nos, a pery s rúžovým nádychom balzamu. V poslednej dobe trošku dohrýzené, z čistej nervozity. Biele tričko s gombíkmi na hrudi, spod ktorého presvitala moja pokožka. Nebola som veľmi bledá, ale zase ani opálená. Rifľová bunda nad bedrá s ohnutými manžetami, aby mi na skorú jeseň v Londýne nebolo zima. Priliehavé bledé rifle, takej modrej farby, akú si myslíte že má voda, ktorá je vlastne priesvitná. Moje oblúbené rifle, na zadku, alebo skôr pól na zadku a pól na stehne majú obrázok Marilyn Monroe. A nízke rúžové conversy, ako inak. Takto som sa trmácala Londýnom tri roky, prečo by som to v posledný deň zmenila, keď to mám tak rada, a tam kam idem to budem musieť vymeniť? Prešla som si chrbtom dlane po tých vlhkých očiach, stiahla si okuliare, a vyšla von.

Na slabom slnku a čerstvom vzduchu som sa trochu spamätala, zastrčila si ruky do zadných vreciek nohavíc a pomaly si vychutnávala všetko okolo mňa. Masu ľudí, starú dlažbu v centre, budovy, obchody, kaviarne, park, ktorý sa začínal črtať napravo odo mňa. Londýnske ovzdušie, toto všetko, čo som tak veľmi milovala. Nohy som zdvíhala pomaly a vysoko, vo vzduchu som spravila oblúk, a až potom som došliapla. Apaticky som sa vyhýbala ľuďom, ktorích kroky som si uvedomovala a hlavu som zdvihla až sekundu pred tým, než sa to stalo. Zjavne tiež nedával pozor na cestu, vzrušene telefonoval. Vrazili sme do seba, ako tvárami tak i celým telom, no kým som spadla zachytil ma. Moje okuliare však stihli zletieť na zem, obaja sme sa po ne zohli, a narazili o seba čelom. Šťastie. Vzala som ich prvá, no keď sme sa postavili a ocitli sa pár milimetrov od seba, splašene sme od seba odskočili.

"O minútu som u teba, musím končiť."

Ruky mi položil na ramená, celú ma ohmatával, a prehľadával. Keby nebol taký zlatý, malý, zmetený a blonďavý, bolo by to nepríjemné, no ja som sa smiala.

"Si celá? Nie je ti nič? Všetko v poriadku? Ó áno, som Niall, a celkom sa ponáhľam, ale mal by som ti to oplatiť aspoň nejakou kávou. Mrzia ma tie okuliare, ou.. To bolí."

Po sekundách rýchleho a takmer nezrozumiteľného brblania zvraštil čelo, a chytil sa zaň. Zasmiala som sa znova.

"Nie, nič mi nie je. Nič ťa nemusí mrzieť, no tá káva sa nám už asi nepodarí. Ja len idem za.. oh, tam je. Mason je môj..."

"Priateľ, ja to chápem," skonštatoval keď sa obzrel," ale ja vážne musím ísť. Toto je otázka života."

Opäť ma chytil za ramená, dal mi rýchly bozk na líce a zmizol.

Mason je môj krstný otec, a ja som Ayana, len by som ti to vôbec nemala hovoriť, pretože my už sa neuvidíme... Som chcela povedať, kým ma prerušil a najbližšiu osobu z rodiny akú mám označil za môjho priateľa, fajn. Pokrčila som plecami a pobrala sa k tridsať sedem ročnému Masonovi, ktorý mi bol viac ako brat, mal špinavo blonďavé vlasy a neuveriteľný šarm. Zabudla som niečo? Ah áno, o Masovi treba vedieť, že ak by si mal vybrať medzi obrovskou kopou peňazí a posledným marshmallou na Zemi, vybral by si to marshmallou.

"Kto to bol?"

Objal ma na privítanie a sadol si za stôl na terase nejakej kaviarne.

"Niall Bez Priezviska."

"Usmievaš sa."

"Je to možné."

Odpovedala som s hlasným smiechom, a pozrela sa tým smerom. Stretla som niekoho sympatického, stretla som mužského, ktorý vedel osloviť aj takýmto stretnutím. A mne sa to muselo stať práve dnes. V deň, ktorý uzatvára všetky moje doterajšie dni v Londýne.