Saturday 19 January 2013

Posledný článok.

Posledný. Povedala som, že vám sem už písať nebudem. Ale kam inam, ako v podstate do prázdna, napíšem výlev? Nemám rada depkárčenie na blogoch, nikdy sa mi to nepáčilo, načo kazíte ľuďom náladu, keď im ju máte zlepšovať? A tak som to nikdy nerobila. Možno som tie veci obrátila na srandu, možno som vám vyrozprávala príbehy, ktoré tým pádom končili, a ja som sa s nimi s vami lúčila. Tak teda, ďalší príbeh o ktorom tentokrát neviem, ako ho ukončím.

V poslednom týždni, alebo mesiaci?, neviem, bola som slepá, hluchá, sa udialo pár vecí. Boli to čisté fakty, aby som si uvedomila chyby za posledný rok. Nie ten neškodný týždeň, kedy mi to postupne začalo dochádzať, celý minulý rok. Bola tu taká úvaha, o tom, že či sú veci naozaj navždy? Vlastne ste si v pár riadkoch prečítali o najväčšiej časti môjho života.

Pamätáte sa na to? Ona sa odsťahovala, najlepší človek, aký ma v živote mohol stretnúť, najlepšia kamarátka, ale v tom pravom slova zmysle. Najlepší človek, s ktorým sme sa najprv dva roky nemohli zniesť, a ten tretí sme už boli sijamčatá. Prečo najlepší? No prečo, lebo ma držala nohami na zemi, šikovne ma tam vždy stiahla, pri tom všetkom, čo ste si o mne prečítala, keď som sa naštvala a odkázala tej anonymke kto som, a aká som. Tak toto všetko ona držala na uzde, bola úprimná, dokázali sme sa smiať, stále, na všetkom, a na ničom. Pri nej a s ňou si človek nevšímal svet, len to, načo ona ukázala, a potom sa na tom zasmial. Mala výchovu, nie len svojou maminou, ktorá zo svojich troch dcér spravila dobrých ľudí, ale aj životom. Ale o tom neskôr. Kamarátka v pravom slova zmysle, to bolo pre to všetko, čo sme spolu zažili, všetky poprvýkrát, pretože to bolo ľahké. Také prirodzené. Chodili sme spolu do školy, na tanečnú, každý týždeň na vystúpenia, ktoré sa ťahali celými víkendami, a tam som pozbierala toľko úsmevných spomienok, že ich nespočítam. K nám dvom akosi patrila aj Melisa, ale nebola taký tretí kúsok skladačky, ktorý by sme potrebovali. Vlastne sme nikdy ani nepotrebovali nikoho tretieho. Ale mali sme. Aj radi sme sa mali. Všetky tri, sladké časy základky. A potom prišla voľba. Gympel s ňou, ten gympel, ktorý ťa neláka, ale ona tam ide nabetón, alebo tu ostaneš s nevydareným kolektívom, no zato s Melisou? Išla som na gympel, neľutujem. Z našej triedy nás išlo deväť. A tak sa utvorila štvorica dievčat, zložená z dvoch párov najlepších kamarátok. Svojho času sme boli taká osmodivovská štvorka sveta. Radka, Natália, Karolína, a Marietta. Chcete to po prezývkach? Miloušenka, Miloušenka, Miloušenka a Miloušenka. a potom sme boli srdiečka. A mojkovia. A ženské. A všeličo iné. A narozdiel od deciek, ktoré si dajú názov, alebo si povedia ako sa budú volať. My sme sa tak spontánne oslovovali, až sme si zvykli. Ha, nič z tíchto kvázi trápnych vecí nám moc nevydržalo, tích prezývok bolo milión, na kvantá, každá vznikala inak a inde. Polovicu si samé nepamätáme. Boli sme príma, o nič sme sa nestarali, I.OG má všetko na háku, vrieska, piští, spieva, tancuje, robí profesorom peklo zo života, uťahuje si s chalanov, oblieva sa (hlavne v škole :D), vlastne bolo všetko v tej škole, aj v meste, všade kam sme šli. Ozaj, o maturantoch som nehovorila. Maturanti boli kamoši, s ktorými sme sa doťahovali na chodbách, na našej povestnej lavičke, ktorú sme si vždy kradli, kecali, aj cez hodiny, a provokovali. Dve triedy maturantou boli priateľské. Stačí sa zoznámiť s jedným, len tak pri kopírke ako my (len ho nekopajte do zadku, aj keď to bolo omylom), a ide to. O chvíľu sme poznali všetkých. A tie esemesky, esemesky tvorili veľkú časť naších zábavok, taká sranda, písať bárs komu, ale hlavne medzi sebou. A takto to šlo.. Veci sa začali kaziť, my sme sa začali meniť, a nedobrovoľne dospievať?, nie, tak tomu nepoviem. Zmizla aj naša úžasná lavička, smradľavé parkety, zničené steny, ktoré sme svorne prekrývali šialenými nápadmi, dopísané lavice.. Zmizlo všetko. Aj najhoršia tabuľa na škole, doškriabaná, neumývateľná, závesy, ktoré sme milovali a nenávideli. Zrazu na chodbách nebola zima ani šero. Po dvoch úžasných rokoch sme sa vrátili do cudzej budovi. A niekde medzi týmito dvomi rokmi veci začali škrípať, asi v pólke druhého, a tretí sa to v tej hnusnej budove ťahalo. Nekazila sa naša štvorka. V prvom rade sa kazil náš vzťah, s Karolínou, až za následok toho padli pevné piliere nezabudnuteľnej štvorice. Karolínu totiž začal vychovávať ten život. A mňa? Ja už vlastne ani neviem. Najhoršie na tom bolo to, že o domácom násilí, ktoré Karolína, s jej sestrami a maminou zažívala, mi nepovedala. Nikomu to nepovedala. Hanbila sa, dusila to v sebe, stále nosila masku, ktorá vravela všetko je fajn, som tá stará Karolína, som vám rovná aj keď sa cítim ako handra... To ju zmenilo. O tisíc stupňou. Ako to povedať, čo všetko sa dialo? Ja si ani nespomínam, či ma to trápilo, veď som o ich domácich záležitostiach nevedela. Zo začiatku som to poriadne nevidela, aká je iná. Len to začalo škrípať. To som v tom prvom článku nespomínala, aký hnusný bol ten jeden posledný spoločný rok medzi nami. Bol to taký chaos všetkého. Trápila nás aj Natália, ktorá začala byť istou verziou pipky, ktorá to s chalanmi preháňa, ktorá má príliš málo rokou na to aby robila čo robila, a tomu verte, že si nevymýšľam keď poviem, že tam figurovali cigarety, a alkohol.. a že nám po roku prišla s dvoma zárezmi na dlani. Ale to tí chalani, puberta, hormóny, zlé obdobie.. Na scénu prišla podstatná postava č.5, Klaudia. Baba čo prišla z Nemecka, do našej triedy, do mojej časti mesta. A tak pomedzi to naše škrípanie s Karolínou, sme si našli k sebe cestu. Pfuj, toto bola tá najväčšia chyba. Spolu s tou, že sme Natáliu nakoniec nechali tak. Už som vedela o tom, čo sa u Karolíny deje, a nebavilo ma dávať náznaky, nech sa zdôverí, nech je zase tá stará Karolína. Tak som si proste našla náhradu. Klaudia, však prečo nie? Mala som ostať kde som bola, mala som do Natálie hučať stále dookola, a nie ju ignorovať. Takto sa moja najlepšia kamarátka začala cítiť ešte horšie, videla to, žiarlila, ale tvárili sme sa, že ešte spolu fungujeme. Potom raz v noci mi napísala. Výčitku. Jednu, dve, desať. Až sme si vykričali také hnusné veci, že som sa triasla, od jedu. Nejaká krava s ktorou sa bavila jej dokonca verejne na facebooku napísala, že jej bezo mňa bude lepšie, že má ma nechať tak, veď má ich. Povedala som jej, že tou hádkou, ktorú sama vyvolala, zničila viac ako si myslí. A mala som pravdu. Priateľstvo padlo popolom. Aj keď sme pri sebe žili, rozprávali sa, všetko to úžasné bolo nenávratne preč. Dnes viem, že chyba to bola moja.

Bola som s Klaudiou, myslela som si, že toto je tá dvojička, ktorú potrebujem. Nie, ona je, alebo bola len moja americká kamrátka. Nákupy, obedy, káva, nejaký chalani, o ktorích sme sa bavili. Stále dokola. Rok som si myslela, že ma to baví. Možno aj rok a pól. Ale to nie je to, priateľstvo v pravom slova zmysle. Nevravím, že ju nemám rada. Mám. Ale nikdy nikto nebude ako Karolína, nikdy s nikým už nenapácham také somariny.

To bol rok. S Klaudiou. Zrazu tu už bol aj Samo. A ďalší ľudia. Veľa ľudí. Novích. Ja medzi nimi. Nadšená. Kde sa ich tu toľko berie? Ľudia, čo ma majú až tak veľmi radi. Wáu. Ale ja som ich nechcela. To viem až teraz. Pustila som si ich príliš blízko. Ako im ukážem, že už tam nepatria? Že sú mi nepríjemný? Neviem. Pretoto netuším, ako sa tento príbeh skončí. Lebo som vždy chcela len Karolínu. A ona odišla. Nie je tu. Plakala som dva dni. Prečo tu nie je? Všetko je hnusné. Nič už nemám rada. Ona tu nie je. Veci nemajú zmysel. Aj keď som sa jej ospravedlnila. Povedala všetko. Písali sme si. Ja ju potrebujem tu. Nepríde. Budem s ľuďmi, ktorých nechcem. Vždy bol okolo mňa veľký okruh ľudí. Takých známich. Mali ma radi. Ale teraz mám väčší okruh. Majú ma strašne radi. Ale nemám rada straviť s nimi čas. Je to podlé? Zlé? Hnusné? Neviem. Netuším aké to je, a čo to znamená. Ale viem, že na to idem odznova. V septembri odchádzam.

Tu to končí, tam to začína. Aj keď tápam v tme. 

Bábiky, vždy počúvajte svoj inštinkt. Máte ho všetky do jednej, len chlapi taký nemajú. Počúvajte 6. zmysel. Noste balzam na pery. To je bod č.1, pekné pery. Jahodové labello. Aj keď ja ho kupujem len preto, ako chutí, a tak ho vždy "zjem". Ak ste blondíny, tak sa nefarbite. Je nás málo, vymierame. Keď vám niekto povie, že si vlasy častým umývaním ničíte, tak naňho kašlite, zničte ich, a potom tomu dajte nový zostrih. Však ony sa uzdravia. Nepekné sú vám na nič, neoslnia. Vážte si samé seba, môžte to kľudne aj preháňať, aj ja to robím. Všetko je lepšie ako sa podceňovať, mať komplexy a mizivé až nulové sebavedomie. Smejte sa tak nahlas ako chcete, kde chcete, kedy chcete, vrieskajte, nežite tak ako by ste mali. Žite tak, ako vás to baví. Škola je len inštitút, inteligencia nie je vo fyzike, ale v živote. A lásku neriešte. Nehľadajte v nej nič iné, ako cit. Potom sú depky, a depky krátia život. Aj stres. Tak sa usmievajte. Aj drzo, aj ironicky. Majte masku, ak treba, tak ju tam nechajte aj týždeň. A keď prirastie, strhne vám ju najlepšia kamarátka. Bolestivo, to si pište. A neničte si pečeň pernamentne. Len keď treba, alebo je príležitosť. Muža si nájdete, a ak nie, tak mačku. Percentá mužov sú rovnomerne rozdelené tak, aby sa páčili všetky tipy žien. Tiché, hanblivé, ukecané, ukričané, temperamentné, aj tie, ktoré sa považujú za menej cenné aj keď ani jedna nemá dôvod. Vlastne ani právo, ale to je jedno. A nezabúdajte, že všetko v dnešnej dobe je push-up, aj sťahovacie. Nedostatky sú banality, berte to ako vašu výnimočnosť. A hlavne, nikdy neopúšťajte ľudí, ktorých milujete.

Tak, to by sme mali rady, moje životné teórie. Držím Vám palce. Aj sebe. Však ja si cestu nájdem. Len o toho človeka, čo by som ho potrebovala, sa bojím. Ale to nič. Ja vás všetkých ľúbim. Svoj život si poskladám. Vlastne ma vždy bavilo lego. Ja zas trepem. 

Tak teda zbohom, miloušenky. :) 

Vaša Maruška.
Maruša, ha, tak mi Radka hovorí.
A tu si srdco predstavte.
Ja ho neviem nakresliť.
:)








Btw. Adriana.
Adriana tehotná bola, s Louisom. Ale on sa s El rozísť nemohol, tak z morálky. A tak, keď mu to moja Aďa voľky-nevoľky zdelila, kým každý sedel na opačnej strane dverí do jej kúpeľne, museli ukuť plán. Keď ma to v júli o 1o-tej večer, keď som šla od Klaudie napadlo, v príbehu takú záležitosť ešte nemal, teraz už všetci, ale však moja chyba, ja som sa nehýbala. Tak teda, zavolali Zayna. Že čo teraz? No nič, každému natlačíme do hlavy, že sme pár, a že budeš otec. Neviem, či súhlasil rovno, či nie. Ale stalo sa. Trebalo síce vyvrátiť fámu so sestrou, trebalo toho veľa, ale stalo sa. Adriana, asi v návale zlomyselnosti, alebo aj žiarlivosti Louisa provokovala. Bozkávala sa so Zaynom, na verejnosti, a tak.. všade. Bol tam aj zádrhel, a keby len jeden. Čo Zaynov život? Čo potom? Keď sa krpec narodí.. Brucho jej rástlo, veci šli, boli udalosti, Harry bol kamarát, malo prísť nové dievča, to z čakárne, mala popliesť hlavu Niallovi. Takže, to brucho rástlo, a bola tam aj Eleanor. Často. A Adriane tehotenstvo závidela. Aj ona chcela. A Lou to videl. Trpel. Niekedy okolo ôsmeho mesiaca tehotenstva sa stala taká vec.. Adrianu bolelo srdce. Ale tak ozajstne, fyzicky. Silno. No bola ticho, vedela čo všetko by spôsobila, keby to prezradila. No pri ďalšejšej kontrole u doktora, rusa, čo sa podobal na Dumbledora, niečo započul. A tak to bolo.. zdedená aritmia, po mamine. Počas tehotenstva neliečiteľná, prognóza prežitia pôrodu bola pól na pól. Záviselo to od ťažkosti pôrodu, sile jej srdca... A tak bol v epilógu pôrod. Vyšiel Stanley s decom na rukách, podával ho Zaynovi. A Louisa to štvalo, veď bola jeho, prečo ju Zayn dostane prvý? Chcel skríknuť, to She is mine!, názov, ktorý nenávidím :D, ale neurobil to. Dieťa sa mu do rúk dostalo, malá Angela. Dievčatko. Krásne, veď ako inak. Ale doktor odišiel, odvolala ho sestra, kým mu Liam ako jediný slušný podával ruku, ostatní po ňom skákali. Srdce zlyháva. A zlihalo. Sestra vyšla opäť, lebo niečo vedela. Išla za pravým otcom. A on vedel, že Adriana niečo zmenila. Chcela, aby sa volala Paolina. Tak to vzišlo ako Paolina Angela Tomlinson. A teraz hrbáčovský koniec. Starý lagardére, mladá Aurora. A tak ma napadlo, bude to také klišé? Ona zomrela, ony ostali veľká šťastná ubolená rodina? Nie. Zayn našiel v malej Paoline lásku. Ako pôvodný hrbáč v Aurore. A tak s veľkým vekovým rozdielom, sedemnásťročná temperamentná dcéra svojej mami, Zayna zviedla. ;)

11 comments:

  1. Maruš to znamená že sa sem vracáš? :) a to s Adrianou koniec? :(( škoda, veľká! a budeš pokračovať s Fuck I´m Josh! ?

    ReplyDelete
    Replies
    1. Deniska, neviem, či si si tú vetu nevšimla, ale tam stojí, že už sa sem nevrátim :)

      Delete
    2. všimla len ja som zakomplexovaná :D (škoda to riešiť) veľká škoda že sa sem už nevrátiš :// Maruš a si na twitteri? Ak áno dala by si odkaz? By som si ťa followla, teda ak by ti to neprekážalo :)

      Delete
  2. Neverím, že sa sem už nevrátiš.. :(( vždy som chodila na tento blog a pozerala či nepribudol akýkoľvek článok, či diel poviedky... vlastne niekedy som sa pozrela aj viackrát za deň a vždy ma potešilo keď som niečo objavila... to, čo niektorý ľudia, ako napríklad tie anonymky, robia je hnusné a možno si ani neuvedomujú ako to dokáže zničiť niečo skvelé... myslela som, že sa nakoniec vrátiš na blog, ale ak nie, chápem.... je mi to síce ľúto, pretože nové časti Adriany by som si naozaj rada prečítala a aj všetky ostatné poviedky, čo by tu pribudli... Dúfam, že sa všetko o čom si tu napísala vyrieši.... :(( stále budem na tento blog chodiť ako predtým a dúfať, že raz sa vrátiš a opať si prečítam nové články a poviedky... *Hanna*

    ReplyDelete
  3. Slzu mám v oku :) najviac ma dostalo to posledné, že a tu si srdco predstavte. Ja ho neviem nakresliť. Bože ty moja puchra, tak krásny článok, až sa mi nechce veriť, že posledný. Lebo ty si to vždy tak vedela, neskutočne sa mi páčilo, ako to napíšeš.
    Zabudla si, že dovtedy, kým sa ti podarí začať s čistým štítom tu budeš mať jedného človeka, ktorý z tvojho života tak rýchlo nezmizne. Teda aspoň sa bude snažiť. Aj keď sme na seba odporné a kričíme po sebe, vždy sa nakoniec udobríme :) a ašch hí, ide sa na nema a musíme ísť von a budeme znovu do noci premýšľať nad debilinami a rozprávať si story o princezne Louisovi či ako to bolo a budeš na mňa kričať, že si hladná a potom budeme piecť niečo aaa ideme spolu na lyžiarsky aaa ešte toho máme veľa pred sebou, tak už nechcem depresívnu Marušku, ale moju bláznivú Špiristku (ešte stále ťa tak mám uloženú v mobile) Sľubuješ? :) Ľúbim ťa zlato♥

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ja som zabudla dodať, že to srdco mi vždycky Kaťa kreslila.. a bola z toho už na nervy.. tak sme zase kričali.. a zase som bola hladná.. Katka, tebe by som slúbila šetko, a nikam mi ty nekorčuluj.. ani to ja neviem :D pojdeme na Nemo, aj šade, a raz budem späť :)) ako tá špiristka :D možno tak v pondelok? :) aj ja ťa lúbim :))) už mi nemusíš kresliť srdco :))) Ďakujem :*

      Delete
  4. Špirála po celej tvári - plačem ako malá. Napísala si to úplne krásne a mne sa až nechce veeriť, že už si od teba nič neprečítam. Proste je to hrozné.
    Pametám, ako som objavila tento blpg. Cez best sory. Tam som si prečítala prvé časti She is mine a vedela som, že tento blog, že tvoje písanie je dokonalé. Hl'adala som túto stránku dobrú hodinu a teraz viem, že sa oplatilo.
    Nechce sa mi veriť, že končíš. Na tento blog som sa cgodila pozerať každý deň (niekedy aj zo desať krát) len aby som videla, či sa tu neobjavilo niečo nové. Či už časť, alebo len príspevok. Zo všetkého som sa tešila ako malá a s radosťou sa pustila do čítania. Síce som vel'a nekomentovala, no aj tak som milovala každé slovo, čo si napísala.
    Takže teraz, keď je už koniec, koniec She is mine! plačem. Milovala som Adrianin život. Tú jej povahu, tie nápady. Bol jeden z najlepších príbehov a aj keď si ho nedopísala, stále je. <3
    Ak by som ťa nejako mohla prinútiť neodísť z blogu, pokračovať v písaní, ver mi. Spravila by som to. Urobila by som hocičo.
    Ale viem, že to nie je možné.
    Tak ti len chcem povedať - Ver v seba. Buď vždy sama sebou. Neber ohl'ad na ostatných a rob to, čo chceš ty. Miluj, ale i odpúšťaj. Nenávisť je zlá vec, tak sa jej snaž vyhýbať. A hlavne sa NIKDY nevzdávaj svojich snov. NIKDY. Nikto ti nemože zabrániť za nimi ísť. NIKTO. <3

    ReplyDelete
  5. Maruska, strašne si ma dojala. Nechod preč. Prosím. Toto je takmer môj jediný kontakt s tebou, pretože na FB už nemám nervy. A tvoje monology mi vždy pomôžu tak, že si to nevieš ani predstaviť. A tento je top. Teraz to mám trochu ťažké, pretože holky v triede sme viac-menej rozhadane a ja už neviem, čo mám robiť. Vždy som ja bola tá zlatá, tá milá a v piatok som na jednu holku nakricala tak, že mi takmer odišiel hlas. Ospravedlňovala som to tým, že mi proste praskli nervy ale ja neviem... nechcem sa meniť, chcem byť tá stará Alex a nechcem nikomu ublizovat svojimi slovami, ale ony mňa s mojou najlepšou priateľkou urážajú už dlho. Nevedela som, čo sa stalo, prečo som bola taká... celý čas sa tým zozieram. Až ty si mi pomohla. Tie posledné vety sú tie najlepšie, aké som kedy čítala:) Možno si to ani neuvedomujes, ale neskutočne si mi pomohla. A ja ti budem na oplátku držať palce:) Dúfam, že všetko výjde tak, ako má. Teda nedufam. Ja tomu verím:) Pretože ked sa budeš riadiť svojimi vlastnými radami, všetko bude v poriadku:) Dúfam, že už keď nie tu, tak sa občas stretneme aspoň na tom facebooku:) Budeš mi strašne chýbať. A toto je jediný komentár, do ktorého nemôžem napísať:"keep writing". No nevadí, všetko raz končí:* Ja sa len budem modliť, aby som tu aj naďalej aspoň občas zazrela tvoj príspevok. Love you. So much :*

    ReplyDelete
  6. :( Veľa šťastia Maruš, som si istá, že ty sa o seba aj o vštko okolo postaráš. Ty na to určite máš. Xx

    P.S. Aj ja som pred pár dňami skončila s blogom a ten tvoj popis minulého roku! Presne. Na budúci rok idem na školu do nového mesta a fakt som zvedavá, ako to dopadne. Držím ti palce, teda nám obom :)

    Sonny The Chips

    ReplyDelete
  7. Normálne mám slzy v očiach...... To o tom kamarátstve.... viem to.... mala som to skoro také isté.... Viem aké to je.... To s tou Adrianov? No zostala som v šoku :) Bol to dokonalý príbeh a vždy aj bude asi môj najobľúbenejší :) Zlatíčko naše veľa dievčatám tu budeš chýbať.... Ale aj tak.. držím palce do budúcna... :)

    ReplyDelete
  8. Labelo ?! :D good idea, to by ma v živote nenapadlo xD dobre, som divná...

    ReplyDelete