Saturday 5 January 2013

Our last song 3


„Na druhý deň večer som vzala mobil a vytočila to číslo...“

„Zdvihol?“ spýtala sa Jackie nedočkavo, jej tvár žiarila vzrušením. Skutočným záujmom o náš príbeh. O moju minulosť, môj život. Pousmiala som sa. „Zdvihol to, a hneď, ako zistil, že volám ja, spýtal sa, prečo mi to toľko trvalo.“ „A čo si mu povedala?“ prerušovala ma nedočkavo. „Poriadne som mu za ten večer vynadala. A zložila.“ Jackie na mňa vyvalila oči. Skôr, než som jej niečo na svoju obranu povedala, pohľad mi padol ku schodom na boku pódia, kde som nečakane uvidela známu tvár. Zakýval mi, keď zbadal, že naňho pozerám. S novou istotou som sa pozrela na Jackie, obraz usmievajúceho sa Nathana, môjho priateľa som mala stále pred očami. Tak predsa to stihol a prišiel!


„Volal mi späť, veľakrát, no nikdy som nezdvihla. Až jedného dňa stál pred mojimi dverami. S kyticou červených ruží.“ „To naozaj? Aké mi...“ „Nenávidím červené ruže,“ prerušila som ju chladne, s jemným náznakom humoru na konci. Nechápavo na mňa pozrela. Všetky ostatné dievčatá by za Harryho s kyticou pred dverami vraždili. „Moja mama zbožňovala červené ruže. Každý týždeň sme ich s otcom nosili na jej hrob, od kedy som bola malá. Nikdy sme v dome nemali červené ruže, nikto v rodine ich nikdy nekupoval, boli výhradne len na mamin hrob. A Harry sa zrazu s kyticou objavil pri mojich dverách. Myslela som, že mu ich otrieskam o hlavu,“ povedala som so sladkým úsmevom. „To ma mrzí,“ odpovedala mi úprimne, „čo si mu na ne povedela?“ Neprítomne som sa pousmiala nad jej otázkou, no duchom som už bola mimo. Pri mojich dverách pred tromi rokmi.

***flash back***
„Nehnevaj sa na mňa, prosím,“ povedal mi a podával mi kyticu. Ruka sa mi triasla, keď som ju k nej neisto naťahovala. Nedotkla som sa žiadneho z kvetov, medzi dva prsty som chytila jemnú stužku, ktorou boli zviazané dokopy a so spustenou rukou ich niesla za sebou, najdlhšie sa hlavičkami dotýkali zeme. Prešla som s nimi do obývačky a Harry, ktorý si sám vymyslel pozvanie dnu kráčal v tichosti za mnou. Nevedel, čo má povedať, možno sa aj bál niečo povedať. Prešla som cez celú miestnosť k oknu a bez zaváhania ho otvorila. Ruku s kvetmi som vystrčila do teplého letného vánku, až vtedy pozrela na Harryho a sledovala jeho zdesený výraz, keď som kvety pustila. Zavrela som za sebou okno a obišla ho, úplne ignorujúc jeho prítomnosť. Vošla som do kúpeľne a v teplej vode si dlho umývala ruky. Nechcela som, aby mi na nich zostala vôňa ruží. Nechcela som ich nikdy vidieť, cítiť. Červené ruže. Nenávidela som ich. Desili ma. Mama ich tak veľmi milovala. A otec pre ne zomrel. Bola to len hlúpa náhoda, no keby vtedy nešiel po tie ruže, keby nestál pred kvetinárstvom v deň, keď sa to hlúpe auto vyrútilo na chodník, len aby mala mama na hrobe čerstvé ruže... Mohol tu byť stále so mnou, pyšne pozerať, ako žijem svoj sen, byť na každom mojom vystúpení a všetkým naokolo so slzami v očiach hrdo oznamovať, že to dievča, ktoré svojim hlasom opäť rozplakalo tisícky ľudí je jeho dcéra. 

Neviem, či je také ničo vôbec možné, no hneď, ako som sa na druhý deň zobudila som vedela, že niečo sa stane. Snažila som sa ten pocit ignorovať, nebola som si istá, či to niečo má byť dobré. Z chladničky sa na mňa znova usmievali len prázdne poličky a niekoľko fliaš coca-coly. V šortkách a kvetovanom tričku som sa rýchlo obzrela pred zrkadlom, nasadila si na oči veľké tmavé okuliare a dúfala, že cestou cez tie dve ulice k menšej reštaurácií môjho kamaráta, na ktorého raňajkové menu som sa v takýchto situáciach spoliehala, ma nikto nespozná.

Otvorila som dvere a zbadala to čosi, čo bolo zrejme predmetom môjho tušenia. Ležala pred dverami a akoby sa na mňa nepriateľsky vyškierala. Nie, priam sa ma snažila z čírej zlomyseľnosti desiť. Čo sa jej podarilo. Tak, ako deň predtým som sa dotkla len stužky, ktorá jednotlivé ruže v kytici viazala dokopy a ťahala ju po dlážke za sebou k obývačkovému oknu. Papierik, na ktorého spodku určite svietilo Harryho meno z nej vypadol a ja som ho odkopla pod gauč, kde zostane, kým sa pri najbližšom upratovaní nezoznámi s vysávačom. Bez ľútosti som ju vyhodila otvoreným oknom a odišla od neho skôr, než som ju mohla vidieť dopadnúť z druhého poschodia na trávnik pod oknom. Umyla som si ruky, aby som sa uistila, že tá vôňa ma nebude sprevádzať a vyšla von, kde ma aj napriek teplým slnečným lúčom triaslo.
***end of flash back***

„Teraz si spomínam, ako si pri predávaní ocenení u nás v televízií dostala jediná iné kvety, bolo to minulý rok, ak sa nemýlil,“ Jackie premýšľala nahlas, jej pery zdobil drobný, prirodzený úsmev a ja som jej bola vďačná, že chvíľku hovorila ona a ja som si mohla vydýchnuť. Už som rozumela tomu, prečo všetci mávali najadšej rozhovory s ňou. Nesnažila sa ma nachytať na zlomyseľných otázkach, nevyťahovala trapne situácie z minulosti, keď som to potrebovala, sama to vycítila a pomohla mi, ako teraz. „Alebo aj vtedy v Amerike, och, teraz si nespomeniem, čo to bolo, ale takisto si mala iné kvety. Vlastne, naozaj som ťa nevidela nikdy s ružami v rukách.“ Pobavene som sa usmiala, nikdy som si neuvedomovala, ako to asi muselo vyzerať, až doteraz. „Toto sme spolu s mojou manažérkou vybavovali pred každým vystúpením, prenosom, oceňovaním. Vždy sme organizátorov dopredu žiadali, či by sa s tým nedalo niečo urobiť, aby som nemusela nikomu ruže dávať ani ich dostávať. Alebo, keď sa to už inak nedalo, aby aspoň v kytici nebola žiadna červená. Keď neboli červené, dokázala som samú seba presvedčiť, že sú to iné kvety a na chvíľku zabudnúť, že sú ako tie, ktoré mi vzali otca, len inej farby. No červenej ruže by som sa dotknúť nedokázala. Niekto sa bojí výšok, niekto tmy, iný pavúkov... ja sa bojím týchto červených nepriateliek, skrytých za krásnymi červenými lupienkami s nevinným výzorom.“ Až keď som dorozprávala, uvedomila som si, ako som sa pri rozprávaní o nich začala triasť. Nie od zimy. Jackie si to všimla tiež. Snažila sa mi pomôcť a rýchlo zmeniť tému. „Môžme sa vrátiť k tvojmu a Harryho príbehu? Ak ti to, samozrejme, nie je nepríjemné alebo už viac povedať nechceš. No ja som naozaj zvedavá, čo sa stalo. Ako ste sa opäť stretli a ako ste sa dali dokopy.“ Chcela mi pomôcť a zmeniť tému a hoci to nemyslela zle, nebola to pre mňa veľká pomoc, pokračovať v príbehu s Harrym. Pretože ten bol plný červených ruží.

Všetko sa zmenilo... Napísala by som to po anglicky, ešte možno pred pár týždňami, ale dnes nie. Lebo by to znelo rovnako, ako názov jednej piesne od nemenovanej speváčky (fajn, aj Edíka môjho milovaného, ale tak...)
Prečo sa to zmenilo? Prečo sa tu cítim ako cudzia? Prečo mám strach, keď sa blížim myškou k tlačítku publikovať? Prečo mi vyššie číslo pri počte komentárov už nevyčarí úsmev? Prečo, keď vidím nový komentár, neotváram ho už s tým vzrušením, ale so strachom? Prečo sa bojím pozrieť na blog, či sa zas neozval niekto, kto chce len ublížiť všetkým a urážať nás? 
....
Nechcem to takto. Potrebujem tie zmätené myšlienky niekam napísať. A dúfať, že sa to zmení....

Prepáte za tieto chaotické kecy, potrebovala som to sem napísať. Ľúbim Vás :*

7 comments:

  1. úžasné ako vždy . Ale to vieš .stále dookola tie isté komentáre aké je to dokonalé . je jedno kolko ich tu je ..tebe stačí jeden negatívny názor na to aby si pochybovala . but u know .. never give up ..and believe in your dreams . :3 ľuf ju

    ReplyDelete
  2. Prosím Kika, nevzdávaj sa len kvôli negatívnym komentárom. Ja som to takmer urobila tiež a vier mi ,že pre čitateľky je to strašne zlé. Musíš sa tešiť z toho akú máte návštevnosť a koľko ľudí ťa ma rado. Respektíve tvoje poviedky. Táto síce na PIT nemá, ale tiež je super. Nie je to klišé, to je základ. :) Vlastne keď uvidíš negatívny komentár dobre sa na ňom zasmej a ak je tam niečo užitočné čo by ti pomohlo zlepšiť sa vezmi si to k srdcu a popracuj na tom, čo sa im nepáči. Ale židne prisilné hlúposti a šialenosti neber vážne. Kritike sa nevyhneš. Ale na jedného kritika máš dvadsať fanúšikov tak sa neboj a píš ďalej. :) -A.

    ReplyDelete
  3. Kikus moja, toto je úžasné!:) Ani si nevieš predstaviť, ako šialene sa teším na pokračovanie. Myslím, že táto poviedka sa mi bude páčiť ešte viac, ako PIT (a to som si myslela, že je to nemožné :) ) Má vlastný krásny dej a ja ho chcem objaviť!:) A táto časť.. neskutočná, krásna, výborná:) A precítená:) A prosím, PROSÍM, netráp sa nad kritickými komentármi:) Ked tak rozmýšľam, tie komentáre si ani nezaslúžia pomenovanie "kritické", vlastne tie komentáre nestoja ani za to, aby som ich tu vôbec spomnínala. A ty tiež nie:) Kikuš, zbytočne sa trápiš nad hlúposťou druhých ľudí. Ja ťa úplne chápem, ale musíš pochopiť aj ty mňa:) Teda to, čo sa ti snažím povedať. Píšeš úžasne. Máš skvelú povahu. Už si to prosím zapamätaj:) Nerieš tie závistlivé komenty, zasmej sa nad nimi a sústreď sa na tie pozitívne:) Tým, že si tie trapošiny pripustíš k srdcu len potešíš ich autorky;) Presne o to im ide, aby všetkých okolo vynervovali a hlavne na seba PÚTALI POZORNOSŤ. Neznášam také typy, sú to presne tie holky, ktoré zjavne nič nedokázali a svoje komplexy si vybíjajú na talentovaných ľudí:) Dúfam, že som ti aspoň trochu pomohla:* Neskutočne sa teším na ďalšiu časť! :) Keep writin! x

    ReplyDelete
  4. Kikuš :) Myslím že na negatívne komentáre by si sa mala zvysoka vysrať :) Pretože keď sa tu objaví čo i len jeden hater a napíše niečo až moc škaredé, my tvoje verné čitateľky ho pošleme do prdele :) Aj ja som sa kvôli haterom bála.. kvôli nim som prišla o jeden blog, celý som ho zmazala.... a poviem ti nikdy to nerob.... Nenechaj sa nimi naštvať ani nič iné :) Teraz mám nový blog a mám ho rada aj keď ten starý mi občas chýba :) Ja tvoj blog a tvoje poviedky milujem a myslím že nie som jediná :) No asi som sa tu moc rozkecala :D Proste nevzdávaj sa :)

    ReplyDelete
  5. je to uzasne dokonale neopidatelne pises...(ako hovori kamarat sam o sebe ze je skvostny)....skvostne
    LUBIM ta =** ;))
    Dee :*

    ReplyDelete
  6. Kašli na negativní komentáře a buď ráda, za ty pozitivní :)
    Mě už vážně nebaví se pořád opakovat... ale tak dobře no - Je to úžasné, dokonalé, boží :3 Budu si muset pořídit slovník :X

    ReplyDelete
  7. krásne, krásne veľmi :) na tvojom písaní začínam byť normálne závislá... :D aj MY ŤA ĽÚBIME KIKUŠ!
    *Denisa*

    ReplyDelete