Dočasne pozastavené

Bitch against will

Usmiala som sa a prešla ten kúsok k nim. „Nevadí, ak sa pridám k rozhovoru?“ spýtala som sa priateľsky všetkých, no pozerala priamo na Ryana, kým som mu ruku položila okolo pliec. Pokrútil hlavou a usmial sa. Potom sa otočil smerom k celej skupinke a pokračoval v načatom rozhovore. Keď som vedela ako, zapojila som sa. Celý čas som sa usmievala, akýmsi pohŕdavým a výťazným úsmevom, kým baby na mňa zazerali. No hlavne zazerali na moju ruku, ktorá stále ležala okolo Ryanovych pliec. Nestriasol ju a ja sa neplánujem stiahnuť. „Vlastne, ja som o vás počula prvýkrát asi týždeň pred vašim príchodom od manažéra,“ povedala som, pozrajúc z kratučkej vzdialenosti do očí, chvíľku potom, ako ho všetky dievčatá naokolo ubezpečili, že ich počúvajú už odkedy vznikli a sú ich verné fanynky. Zasmial sa, no nič nepovedal. „Na pódium! Máte dve minúty!“ zakričal krpatý asistent a ja som zložila ruku Ryanovi z pliec a akoby nechtiac ho dlaňou jemne pohladila po krku. Potom som sa otočila na päte a prešla medzi prvými k schodíkom na pódium. Vedela som, že za mnou pozerá. A všetky baby pri ňom určite tiež.

Escape from the shadows

„Už sa neviem dočkať. A...“ zasekol som sa uprostred vety, keď sa dvere otvorili a zvuk zvončeka ma donútil pozrieť tým smerom. Dnu vnikol závan chladného nočného vzduchu a postave vo dverách rozvial vlasy do všetkých strán. Pár pramienkov jej vletelo aj do tváre a ona si ich nemotorne odhrnula z očí. Bez slova som zrušil Harryho v telefóne a nechal jeho výčitky zaniknúť. Zatvorila za sebou dvere a napravila si šatku, ktorú jej takmer odfúklo. Sledoval som ju, ako si skrehnutými prstami nešikovne odopínala gombičky na béžovom kabátiku. Aj so šatkou si ju prehodila cez predlaktie a prehrabla si vlasy, ktoré jej vietor rozfúkal do všetkých strán. Prešla pomedzi stolíky smerom k pultu s pokladňou a čosi povedala milo pôsobiacej pani za ňou. Objala ju, ešte si čosi veselo povedali, kým prešla smerom ku mne. Teda, smerom k voľnému stolíku neďaleko od môjho, ale predsa. Kráčala týmto smerom a ja som jej mohol priamo vidieť do tváre. Do tej krásnej tváre, ktorá sa vôbec od kedy som ju naposledy videl nezmenila. Zablúdila pohľadom na chvíľku ku mne, no nezdalo sa, že by ma spoznala, kráčala ďalej. Naozaj ma nepozná? Nepamätá si ma? Ja som na ňu myslel neustále. A ona nevie, kto som? Alebo predsa? Otočila sa a jej pohľad sa na sekundu opäť vrátil ku mne. 

„Ahoj,“ oslovil som ju neisto, keď sa na mňa na pozrela. 

„Poznám ťa od niekiaľ? Som si istá, že som ťa už stretla, len si neviem spomenúť, kde.“

„Chodili sme spolu do školy. Ruth, ak sa nemýlim.“

Usmiala sa a so sklopeným pohľadom prikývla.

„Samozrejme, už si ťa pamätám. Ty si...“