She is mine! 38

Táto časť je pre špeciálneho človeka. Za pól roka virtuálej komunikácie sa stala jednou z najdôležitejších a najlepších. Pár tisíc správ, a ja som nadobudla pocit, že mám ďalšiu najlepšiu kamarátku, mamu, lebo ma karhala, keď som nešla spať :D ...Ona, Barb, a Di... dievčatá, s ktorými som síce bola len deň... Ale strašne ich zbožňujem. Mám novú přijebanú spriaznenú dušu, po tom dni. (You know :P) Ajč ľúbim ťa, mum :* ..a ešte, strašne veľa pre mňa znamená, to, o čo si ma požiadala... Ty vieš! ❤ 

P.S. Na naších správach sa dokážem smiať ešte veľmi dlho po tom, čo si ich prečítam ;D 

Enjoy, dúfam, že ste mali nádherné Vianoce, xx 

     

Treskla som ďalšími dverami, tento krát tými na aute. Kľúč som strčila do zapaľovania, no neotočila som ním, musela som chvíľu počkať. Netreba sa stresovať, doktor ti vyhrnie šaty a pochodí ti tým niečím po bruchu. Nerob paniku, a neplač. Hodiny pod tachometrom ukazovali 16:21. O pár minút už nebude čas vôbec sa s nimi porozprávať, a budú sa báť. Veľké pochybnosti o tom, či to tam ustojím prevážilo vedomie toho, čo by nastalo ak by som sa na tom koncerte neukázala ani na chvíľku. Naštartovala som, vycúvala so štrkovej plochy na ktorej stálo už len moje auto, a zabočila doprava smerom tam, kde je diaľnica. Tá hala je kúsok od našej časti Londýna, stavali ju tak, aby nebola v epicentre. To znamená že mám možno pätnásť minút aby som si premyslela, čo ďalej. Prídem tam ako vyklepaná mŕtvola, usmejem sa, poviem, že mi treba doktora a zdúchnem? Že potrebujem psychiatra, tým by som ich mohla odfajčiť. Ale po 1. Malika neoklamem aj keď sme na seba možno odporný. Po 2. pred Louisom sa mi roztrasú kolená a vznikne jedine tak motanica slov o cikaní. Poznám sa. Šliapla som na plynový pedál , ktorý sa tlačil nebezpečne nízko, až na podlahu, a obehla som amíga na čiernom Volve. Nechcelo sa mi ísť pomalšie, aj keď 2oo je priveľa.
Keď som sa vrútila do zákulisia, nikoho som tam nenašla. Neskoro, aj pri mojom šialenom tempe. Horšie bolo to, že už znela hudba. Ich hudba. Do riti. Bude tento deň ešte lepší? Zo spotenej ruky mi vykĺzli kľúče od auta, a keď som sa po ne zohla, pocítila som divné chvenie tam dole. To by sa s prekrížením nôh dalo chápať. No keď ma ešte aj naplo, bola som na tenkej hrane nervového zrútenia. Možno mám len to... to také.. čítala som o tom... historické je blbosť... Hysterické tehotenstvo? To bude ono.
Spravila som krok vzad, keď som pocítila stenu za mnou zľahka som sa o ňu oprela, položila som si tašku ku nohám a zaklonila hlavu. Chvíľku sa tu vydýcham, ony raz zídu.
„Jé, Adriana. Záhadná obyvateľka a údajná sestra. Potrebuješ niečo?“
Stroj času, a ešte cigarety.
„Zayna. Kto ste vy, že o mne tak veľa viete?“
„Manažér, moja. Ale Zayn bude mať čas až tak o dve hodiny. Teraz začali.“
„M uhm, keby teraz vtrhnem na to pódium nahnevám ťa veľmi? Je to dôležité.“
„Keby si niekto, kto neoklame celý svet tým, že je jeho sestra, tak by som vraždil. Ale ty si niekto diametrálne iný. Preto budem len a len rád, spravíš im milú reklamu.“
„Ak ma udržia nohy, rada zahrám, čo treba.“
Usmiali sme sa na seba, manažér na mňa žmurkol, a ukázal mi kadiaľ. Pri schodoch, ktoré viedli tam hore komusi kývol, ten mi na krk zavesil kartičku a chytil mi tašku.
„No choď.“
„Nie ja musím počkať kým začnú znova spievať.“
„Eh?“
„Inak by som bola nútená hovoriť do mikrofónu!“
Hlavou som pohoršene hodila späť dopredu, pevne som sa chytila čierneho zábradlia. Zayn s Liamom sa práve dopĺňali v hovorení čohosi na čele, Niall stál trošku ďalej a zabával fanúšičky, Harry s Louisom stáli ku mne najbližšie. Smiali sa. Potom si ma Harry všimol, a s óbrovským prefíkaným úškrnom šťuchol Louisa, ktorý sa na mňa pozrel tiež. Kývli si navzájom hlavou a ja som pochopila. Ústami som naprázdno naznačovala „nie“, metala som rukami, ukazovák som si po chvíli priložila na pery.
Spustila sa pieseň, našťastie, Liam začal spievať. Fajn teraz to už je bezpečné. Stúpla som na posledný schod a zrazu som sa ocitla na pódiu. Louisa som statočne ignorovala, naozaj. Jeho veľavravné pohľady som nechala bez reakcie, ani som sa jeho smerom nepozrela. Keď už ma spoza kulisy bolo vidieť, reakcia dievčat v publiku bola citeľná. Najprv bolo ticho, potom som otočila hlavu ich smerom, a vystrúhala široký úsmev. Spoznali ma, nastal ďalší vreskot a potlesk. Tie čo to mohli vidieť si dúfam všimli, že som na ne mrkla. Nohami som trošku prepletala do rytmu hudby až som sa dostala k Zaynovi. Ten ku mne natiahol ruku, a pritiahol si ma za pás. Za tú sekundu, kým si ma privinul k sebe mi stihla falošne padnúť sánka, v takom tom geste, ktoré značí „wuáá teším sa“. To pre tie baby. Povedala som, že zahrám, čo treba. Potom ma objal, tak nežne, ale úprimne, ako skutočný brat. Začal spievať, a mne ten jeho dokonalý hlas znel tesne pri uchu.
„Toto mám brať ako ospravedlnenie?“
Stisol ma, čo som brala ako áno, a mierne nás zakolísal zo strany na stranu.
„Ľúbim ťa,“ vtisla som mu bozk na líce,“ len teraz musím ísť. Doktorovi, vieš, tomu ženskému. Hm, no, vidím to na malý zápal. Nič vážne.“
Všetko počul, a aj tak sa sústredil na spev. Odtiahla som sa, on prikývol, a usmial sa. Dva kroky som cúvla, zakývala divákom, zvrtla sa a zmizla. Ups, Louis... Ďalšia prudká ignorácia, až som zišla schody.
                                ***
Z auta som vystupovala s plným vedomím toho, kam idem. Uh, oh, musím dýchať. Dýchanie by som aj zvládla, no nikto na tejto planéte by ma momentálne neprinútil netisknúť nohy k sebe, divným spôsobom kvačiť kolená do seba. Lebo sa bojím, a tiež trochu hanbím. Pre tíchto, mhm, dámskych doktorov som mala odjakživa tabuľku s jasným nápisom, ZÁKAZ VSTUPU. Waris Dierová tomu tiež moc nepridala. Vošla som drevenými dverami a to čo som tam uvidela ma donútilo prudko si preložiť nohu cez nehu s debilným úsmevom. Niekto ma trestá, poslal ma do pekla, nočná mora na živo. Teda, nie že by som zneucťovala tento posvätný stav, alebo by som nejako nemala rada ženy s veľkými bruchami. Ono to vlastne bolo veľmi milé, kým som sa nedostala do situácie, v ktorej to možno čaká aj mňa. Tá masa tehotných žien na mňa hľadela veľmi pochybovačne, tak som sa s trošku milším úsmevom a krokom akoby sa mi chcelo cikať, pobrala na voľnú stoličku.

Budúce mamičky vchádzali dnu, a von, celý čas sa usmievali, hladili si svoje dietky, žiarili im oči... Ja som to len nervózne sledovala, srdce mi bilo prirýchlo, a ony to videli. Niektorá na mňa žmurkla, inej som sa zase nepozdávala, a tak to šlo dlho, vééľmi dlho.

"Pozitívny test?"

Obrátila som hlavu do ľava, kde sedelo dievča, mohlo mať maximálne osemnásť, s malým vytŕčajúcim kopčekom pod jej tričkom. Nevizerala smutne, vizerala, že ma chápe. Brucho si nehladkala, vlastne dovtedy len hľadela von oknom.

"Tak nejak."
"Nemusíš sa báť. Vážne nie. Ak má to malé otca, ktorého poznáš, a s ktorým si, tak to bude v poriadku. Bez ohľadu na vek."

Prižmúrila som oči, a mierne si premeriala jej tvár. Tmavé oči mala nevýrazné, neodrážali nijakú emóciu, vlasy mala zapletené do dvoch vrkočov, pery popraskané, na nose pár pieh. Jedine čo z nej šlo bolo to, že je zmierená, len som nevedela s čím.

"Prečo mi to vravíš?"
"Lebo som to šťastie nemala. Nikto tam nebol, keď ma znásilnili kamaráti môjho priateľa."
"Pane Bože. Naozaj existujú až také svine? Zbil ich aspoň? Udali ste ich? Tak toto vážne nie. Máš odvahu nechať si to dieťa?"

Smutne sa usmiala, a zaleskla sa prvá slza v jej oku.

"Bez testov DNA nemám žiadnu šancu. Presne preto. A čo sa toho idiota týka, tak nie, nič z toho neurobil, nehal ma."

Padla mi sánka, no v tej chvíli už bola vonku sestra a to dievča vošlo dnu. Nemala som čas odpovedať jej.

Sedela som tam posledná. Pár minút, kým blonďavá neznáma znova vyšla a povedala:

"Držím ti palce."
"Potrebuješ to viac ako ja. Ale ďakujem."

Vymenili sme si posledný úsmev, ona sk obliekla svoj krémový kabát, a odišla.

"No tak poďte. Pani doktorka vás už čaká."

Ten úsmev si schovaj. Aká pani doktorka? Čo mi ušlo? Chcem starého, šedivého a neškodného Stanleyho. Žiadnu ženskú. Ja tam nejdem.

"Pani d... Kto?!"

Hlas, ktorému nechýbala nervozita stúpal až do bodu, kedy som škriekala.

"No pani doktorka."
"Aká pani doktorka?"
"J."
"Jé?! To je dcéra mafiána?! Alebo čo?! Má tetovania, a piercingy? Je zlá?"
"Ukľudnite sa. Žiadnu paniku. Stanley Vikartovský je chorý, musel nájsť náhradníčku. Práve dokončila vysokú, je mladá a šikovná."
"Kašlem na mladú a šikovnú. On bol starý! Neškodný! Dávno impotentný! Nemohla by som prísť inokedy, prosím?"

Zaklipala som mihalnicami, kým ma vlastnoručne tlačila do ambulancie.

"Nie. Sadnite si a čakajte!"
"Kde je? Pripravuje si nože? Pripraví o niečo mňa?"

Tuto sa prejavuje tá Waris. Jej blbý film mi nedal mesiac spávať. Fuj. V tom momente sa zavreli dvere na balkóne a vyšla J. Od chrbta som videla len jej biely plášť, stetoskop na krku a kučery. Obrovské kučery v jesenných odtieňoch hnedej a hrdzavej. Keď sa otočila, mohla som vidieť jej hravý úsmev a jeden prameň na truc vytŕčajúci, ktorý sa jej tiahol cez tvár. Zdvihla ku mne oči hnedej farby a spustila.

"Áá, slečna Adriana. Správne? S čím ste k nám prišli?" Začala si umývať ruky.
"No. Potrebovala by som, uhm, veď viete. Mešká mi men.. to. A také veci."
"Robili ste si test?"
"Áno."
"Pozitívny?"
"Áno."
"Tak v čom je problém?"
"Prosím?"
"Ale nič. Šup na posteľ."

Možno je sympatická, ale mám pochybnosti. Neisto som vstala, kabelku nechala odloženú na stoličke so zeleným poťahom a prešla som k posteli pri ktorej stál ten mini televízor. Sono?

"Kto bude tým šťastným oteckom?"
"Ha, dúfajme, že nikto."
"Chyba ochrany?"
"Žiadna nebola."
"Ach jaj. Koľko starostí by vám uštetrila jedna malá čarovná krabička."
"Náš vzťah je dosť, um, spontánny."
"Nebol čas?"
"Zaujíma vás to?"
"Zvedavosť."

Uškrnula sa, a prikrútila sa na svojom kresle s koliečkami až ku mne. Šaty som už mala vyhrnuté, čakala som len na okamih pravdy.

"Tak sa pozrieme, či máte dnes šťastný deň," silno mentolový zápach opantal môj nos, a to už sa niečo slizké a priesvitné dotklo môjho brucha," črevá v poriadku, vaječníky vidím, á, brušná dutina, ideme ku maternici."

Prišlo mi zle, srdce opäť zrýchlilo a nahodilo iný rytmus. J. sa podivne usmiala a pozrela sa na mňa.

"Neviem síce, prečo sa vám to všetko deje, ale zatiaľ  z vás sweet mummy nebude. Maternica prázdna."
"Ešte by ma zaujímalo, čo ste robili na tom balkóne?"
Kým niečo písala, pozrela na mňa spopod mihalníc, a nadvihla hornú peru.
"Fajčila. Ale pššt, väčšine pacientok sa to nepáči."
"Aha."

Sústredene som sa na ňu zahľadela, a len tak mimovoľne sa oprela lakťom o stôl, kde gynekologička so záhadným menom stále čosi písala.

"Páčia sa mi vaše vlasy."

Vytresla som napokon neprítomne, a z tašky vytiahla cigarety.