Point in time 24

Zložila som telefón s varovaním, že ak tu do pol hodiny nemáme všetko potrebné, dotyčný je mŕtvy a rozbehla sa po chodbách naspäť k Paulovi. Na vrchu schodištia som stretla upratovačku a pohľad na mokrú dlážku, lesknúcu sa od vody a čistiacich prostriedkov pod nohami bol posledné, čo si pamätám. Kdesi vzadu v mysli mi ešte slabo zarezonoval jej výkrik, keď videla, ako mi na vrchnom schode vyleteli nohy do vzduchu a padala som dolu. No to som už vnímala len ako v sne.

**********************************************

„Zayn! Choď odo mňa!“ zvrieskla som hystericky, keď som otvorila oči a prvé, čo som uvidela bola Zaynova tvár hneď pri mojej. Odtiahol sa a uchechtol. „Dobré ránko, zlatíčko,“ povedal mi ironicky. Prevrátila som oči. „Čo robíš?“ nechápala som, prečo sa so mnou vôbec rozpráva, nie ešte, prečo sa na mňa takto lepí. „Zoe? Cítiš sa dobre? Čo si naposledy pamätáš?“ spýtal sa a pozeral na mňa ako na blázna.

Zalovila som v pamäti, prvý pevný bod bolo to, že sme sa nerozprávali. No akosi som cítila, že to ešte pokračuje ďalej, že len treba napredovať malými krôčikmi, udalosť za udalosťou. Odrazila som sa od toho a snažila sa pokračovať v spomienkach ďalej. V mysli sa mi vynáral deň za dňom, po minúte som mala týždeň. Každý deň bol taký istý. Potom prišiel jeden, keď mal byť koncert, na ktorý sme toľko čakali. Snažila som sa spomenúť si na tento deň, no mala som z neho akýsi chaos. Hmlu v mysli, čudesné rozmazané šmuhy, na ktoré musím zaostriť. Celý ten deň bol chaos. Videla som matne samú seba, ako utekám po chodbách s telefónom pri uchu a niečo kričím. No akosi sa obraz nehýbal ďalej. Stále dookola tá istá scéna. Potrebovala som vedieť, ako to bolo ďalej. Niekde tam musel byť akýsi zlomový bod, ako inak som sa ocitla v takejto situácií? Nemohla som len utekať po chodbe a zrazu ležať kdesi, priamo pod Zaynom. Niečo sa ešte medzi tým stalo. Určite. Ale čo? Vrátila som sa k spomienkam na chodbe a dúfala, že ma zavedú ďalej. Musím vedieť, čo bolo potom! Neuveriteľne ma bolela hlava. Udrela som sa? To by možno vysvetľovalo, prečo si neviem spomenúť. Udrela som sa. Alebo... spadla? Vyjasnilo sa mi. Zrazu som vedela.

„Ako to dopadlo s tým koncertom?“ spýtala som sa Zayna a rýchlo sa posadila, čo mi do tela vystrelilo nečakanú bolesť. Neveriacky na mňa pozrel. „Spadneš zo schodov a pýtaš sa na koncert?“ „Nechcem, aby sa pokazil kvôli mojej neschopnosti utekať po schodoch, mala som toho ešte toľko vybaviť!“ „Nestresuj! Dopadlo to dobre,“ rýchlo ma upokojoval a tlačil naspäť dozadu, nech si ľahnem. „Ani sa nespýtaš, čo je s tebou? Či máš niečo zlomené?“ čudoval sa. „Čo je so mnou?“ zopakovala som automaticky otázku, aj keď som vôbec nevedela, čo sa ho to pýtam. „Netuším,“ uškrnul sa. Zdvihla som obočie, on sa stále usmieval. Bavil sa na mne, opäť si zo mňa robil srandu. Posadila som sa, prirýchlo, no nechcela som, aby ma Zayn zastavil. Zakrútila sa mi hlava a cítila som každý kúsok tela. No aj tak som sa donútila položiť nohy na zem a pomaly sa na ne začala štverať. Ja to zvládnem. No ták, chodenie mi hádam nebude robiť problém. Hlavne, ak vďaka tomu vypadnem od Zayna. „Čo si myslíš, že robíš?“ spýtal sa neveriacky a rýchlymi pohybmi, ktoré boli vlastne normálne, len ja som bola pomalá mi zatarasil všetku cestu. „Odchádzam.“ „Pomôžem ti,“ povedal a nečakal na odpoveď. Vzal si ma na ruky a ani moje slabé protesty ho nezastavili. Aspoň si ma neprehodil cez plece, ako to robil inokedy, jemne ma držal opretú o svoju hruď, na ktorú som sa snažila nemyslieť, keď som si tam neodbrovoľne položila hlavu. Nechcela som byť pri ňom. Vedela som, že v nás oboch blízkosť druhého vyvoláva hlúpe myšlienky, ktoré nechceme. Ja ich nechcem. Nechcem sa vracať k tomu, čo bolo. Nechcem na to mysliť. Nechem, aby na to myslel on. A hlavne nechcem, aby to chcel. To by bolo najhoršie. Lebo neverím, že by som sa tomu dokázala ubrániť. Nedokázala by som. Neodolala by som pokušeniu, ktoré je privysoké. No on akoby mi to robil naschvál. Keď sa má držať čo najďalej, aby sme obaja zabudli, je pri mne. A aby to bolo ešte ťahšie, je ku mne milý. Prečo je ku mne milý? Preto, že som spadla zo schodov? Bojí sa o mňa?

„Kam chceš ísť?“ spýtal sa Zayn a vrátil ma do reality. „Prečo od teba.“ Venovala som mu zamračený pohľad. Uškrnul sa. Bavil sa na mne a mojej bezmocnosti. Mohol so mnou robiť, čo chcel, bola som príliš slabá, aby som ho zastavila. „Takže to je na mne,“ zamrmlal, znelo to, akoby len sám pre seba, no nebolo to tak. Prešiel niekoľko krokov a ja som mu musela obkrútiť okolo krku, ak som nechcela spadnúť. Akurát mu to vyvolalo úsmev na perách. Vedel, ako nerada to robím.

Vyšli sme z mojej izby, kde sa akosi opäť ocitli Zaynove veci. Nekomentovala som to. Zatiaľ. Potom, keď budem mať na hádky s ním silu. Zayn skoro vrazil do dverí, ktoré sa pred nami zrazu otvorili. Ani jeden z nás nevedel, čo robiť, keď na chodbu vyšiel Liam a pozrel na nás. Usmial sa. „Konečne ste zas spolu?“ spýtal sa šťastne. Nevedela som, čo povedať. Muselo to tak vyzerať. No rozhodne som nechcela zasa predstierať, že som so Zaynom. Nestačilo to už? Zdvihla som hlavu a pozrela naňho. Pozrel na mňa rovnako. Tiež nedokázal zahasiť plamienky, ktoré zasvietili v Liamovych očiach. Povzdychla som si a otočila sa k Liamovi. „Vravela som ti, že to je len otázkou času, kým sa k sebe vrátime.“

„Dúfam, že si uvedomuješ, že to už nebude tak, ako predtým,“ varovala som Zayna, keď sme boli opäť sami a on sa vybaľoval v izbe, ktorá je znova naša spoločná. „V akom zmysle?“ opýtal sa nezaujato a nezdvihol pohľad od svojho kufra. „V zmysle, že sa s tebou vyspím, keď sa rozhodneš, že máš na to chuť. Je mi jedno, čo si ostatní budú myslieť, či budú niečo tušiť, ale skúsiš sa ma dotknúť a na mieste ti jednu strelím. Nedotkneš sa ma. Nepobozkáš ma. Neobjímeš. Nechytíš za ruku. Už nikdy. Nikdy viac. Rozumel si?“

„Naozaj si myslíš, že ťa budem poslúchať?“

„Nemusíš. A ja Liamovi rovno poviem, že sme sa rozišli. Je mi jedno, že mu to ublíži. On to zvládne. Doteraz si ty ubližoval mne a zvládla som to. Dotkneš sa ma a ja mu poviem, že sme sa rozišli. A keď sa ma potom dotkneš, nebudem mať problém kričať, že ma obťažuješ. Pochopil?“

„Sama ma budeš prosiť, aby som to urobil. Budeš prosíkať o moje dotyky, bozky. No potom ich odmietnem ja,“ zašepkal mi chladne do ucha, pričom si dal pozor, aby sa ma nedotkol a z jeho ľadového hlasu mi naskákali zimomriavky. Zamieril k posteli. Doteraz som si neuvedomovala, že vlastne muselo byť nadránom.

„Malik, stoj. Povedala som, že už s tebou mať nič nebudem. Takže sa k tej posteli ani nepribližuj. Už na teba čaká gauč.“