Our Last Song 2

Zasa som tam napísala do nadpisu Point in time, kým som si uvedomila, že to už skončilo... Toto si neviem zapamätať, pri PIT som vždy napísala najprv One more time? :D 

Som veľmi rada, že ste sa toľké vyjadrili k tomu, okolo koho sa to tu asi celé bude točiť. A ešte radšej, že to nakoniec bude niekto, koho najmenej z Vás hádalo. Nerobím Vám to naschvál, mala som to už dávno vymyslené. Naozaj som nečakala, že akurát jeho (skoro) nikto písať nebude. Ale dúfam, že si to prečítate aj tak.

Btw, - verný čitateľ a blogger -, prosím, môžeš mi odpísať? Pri poslednom článku si mi napísala komentár, prosím, pozri sa tam znova a odpíš mi, naozaj by ma zaujímalo to, na čo som sa ťa pýtala :) Ďakujem 

„Shirley, prezraď nám, ako si sa vyrovnala s tým rozchodom?“

„Nebolo to ľahké, no som už v pohode. Je to za mnou, mám nového priateľa, všetko je ako má byť.“ odpovedala som jej so spokojným úsmevom. Úsmev mi opätovala. „Tvoj vzťah s Harrym bol pre verejnosť vždy obrovskou záhadou. Nikto o vás skoro nič nevedel. Ale asi najväčšou záhadou pre všetkých bolo to, ako ste sa spoznali. Stále to neprezradíš? Je to také obrovské tajomstvo?“ Táto otázka ma donútila uškrnúť sa. Novinári sa nás na to naozaj často pýtali. A nikdy nedostali odpoveď. Nešlo ani o to, že by to bola nejaké tajomstvo alebo čosi, za čo by sme sa hanbili. Bolo to len taký náš žart. Pretože sme nechápali, ako na to mohli neprísť, veď to videli, boli tam, len akosi si to nedali dokopy. Čakali sme, že časom na to sami prídu, no nestalo sa. Krátko som sa zamyslela, či to prezradím, no čo tým môžem pokaziť? Aj tak je to dávna minulosť. Skôr, než som začala rozprávať, zhlboka som sa nadýchla. Až vtedy som si uvedomila, že som vôbec nepotrebovala. Už to nebolo, ako predtým. Jeho meno opúšťalo moje pery s ľahkosťou, bol už minulosťou. Bolo to ako rozprávať príhodu z detstva. Už dávno zabudnutý príbeh, pri ktorom človek chvíľu rozmýšľa, či sa naozaj stal. S úsmevom som sa presunula o tri roky späť a začala rozprávať.

*****

V ten večer som mala odovzdať ocenenie najlepšej skupine na celosvetovom udelovaní cien. Bola som strašne nervózna. Dve hodiny do začiatku a ja už som stála v bielych nadýchaných šatách s veľkou sukňou. Make up, na ktorom Violet pracovala niekoľko hodín, vlasy, ktoré boli oceľovo tvrdé od toľkého laku a každý jeden vlások bol na svojom mieste. Nenávidela som to. Pripadala som si ako bábika. Kus umelej hmoty. Len hračka, s ktorou si maskéri a manažéri robili, čo chceli. Nebola som to ja. A nemohla som k tomu nič povedať. Ešte dve hodiny. Dve dlhé hodiny, kým to začne. A ja tu zatiaľ musím postávať ako idiot. Kvôli tým hlúpym šatám si nemôžem ani sadnúť, skoro vôbec sa hýbať, nič jesť ani piť. Aby som si ich vraj nezašpinila, nepokrčila. Tak prečo mi potom dávajú biele šaty?! Nohy ma už boleli od vysokých topánok, ktoré boli strašné a nepohodlné, no nemohla som si ich vyzuť. Čím som si toto zaslúžila?!

„Zlatko?“ ozvala sa za mnou Maggie, moja manažérka, ktorá sa tu zrazu ocitla. Vždy ma volala zlatko a mne to poriadne liezlo na nervy. „Musíme už ísť. Nezabudni, že keď budeš kráčať po červenom koberci dnu, musíš sa usmievať, ani náhodou nesmieš...“ vykladala mi to, čo som od nej počula už tisíckrát a ja som ju ignorovala. Kráčali sme k čiernej limuzíne prichystanej špeciálne na tento večer a vo vnútri ma už čakala Violet s lakom na vlasy a hrebeňom v ruke. Povzdychla som si a jediné, čo som spravila, keď mi začala upravovať vlasy bola nespokojná grimasa. Pred vstupom do budovy, kde sa mali tie ocenenia rozdávať už ležal mäkký červený koberec, limuzíny stáli v rade a foťáky cvakali bez prestávky vždy, keď z niektorej vystúpila nejaká celebrita. 

Keď môj šofér zastal na začiatku koberca, Violet mi napravila zasa sukňu a otvorila dvere. Hneď ako som vystúpila, oslepili ma blesky fotoaparátov a ja som sa čo najmilšie usmiala. Podpísala som sa niekoľkým vriekajúcim ľuďom pri zábranách, rozdávala úsmevy na všetky strany a prešla dnu. Až keď som bola mimo dosahu foťákov, potešila som sa, že ma opätky nezradili a ja som nepadla. Zadným vchodom už medzitým vošla aj Maggie a ťahala ma do zákulisia. Cestou sme si pod pódiom obzreli prichystané stoly a ja som sa uistila, že si pamätám, kde mám sedieť. No to až neskôr, najskôr musím odovzdať cenu. V zákulisí mi Violet znova tisíckrát napravila každý vlások a skontrolovala každú nitku na šatách. Celý večer som stála v rohu ako nejaká bábika, ktorú opreli do kúta, kým sa s ňou zas budú chcieť deti hrať. Pohla by som sa a Violet by ma na mieste zabila. Tak som len počúvala tie stále sa opakujúce ďakovné rečí, potlesk, výkriky a stále dookola. „A víťazom kategórie o najlepšieho speváka sa stáva...“ sladký hlas Miley Cyrus si dal na chvíľu prestávku, kým sa to meno roznieslo celou miestnosťou, „Justin Bieber!“ Zasa ďalší vreskot, ďalšie vopred nacvičené slzy, ďalšie vyznanie a ďakovanie matke, bez ktorej podpory by to určite nezvládol. To už ma však Maggie ťahala ku schodíkom, pretože po spevákovi sa vyhlasuje skupina. Ja vyhlasujem skupinu. Zaželala mi veľa šťastia a nechala ma stáť za pódiom, kým Justin spieval pieseň, ktorú som aj tak nepoznala.

Keď skončil, zaznel obrovský potlesk a hlas z reproduktoru už oznamoval, že ďalšia vyhlásená kategória bude o skupinu roka. S neistotou, no úsmevom na perách so vykročila na pódium osvietené relektormi, v ruke obálku a sošku, ktoré mi medzitým niekto podstrčil. Prešla som k stolíku uprostred pódia, kúsok sa sklonila k mikrofónu a keď krik trochu utíchol, predstavila som súťažiacich v tejto kategórií. Po každom mene sa za mnou spustila ukážka piesne a na niekoľko stolov, kde daní sedeli zasvietili svetlá. Opatrne som pred divákmi roztrhla obálku a papierik z nej mi vypadol. „Myslím, že podlaha by to chcela prečítať za mňa,“ uškrnula som sa na nich a zdalo sa, že mi túto nehodu odpustili. Papierik so zdvihla a chytila ho pevnejšie. „Je mi ľúto, ale napokon prečítam ja a nie tá podlaha, akosi nemôže dočiahnuť k mikrofónu.“ Pozrela som sa na dve slová na papieriku a skôr, než som ich vyslovila, som dúfam, že nenápadne, pozrela na stôl, kde by mali dotiční sedieť. Rýchlo som sa snažila utvrdiť v ich menách, ktoré som sa musela dopredu naučiť, aby som predišla nejakému spoločenskému trapasu. „Ocenenie za najlepšiu hudobnú skupinu získavajú... ONE DIRECTION!“ Chalani hneď vyskočili, začali sa objímať a kričať. Niečo podobné robili aj všetci naokolo aj fanúšikovia vzadu. Nakoniec sa postupne prirútili na pódium a skupinovo ma objali, až som sa skoro udusila. Nemohla som si pomôcť, musela som sa rozosmiať. Tá predstava tváre Violet, keď teraz sleduje, ako mi krčia šaty...

Skôr, než som im podala sošku, s každým sme sa pobozkali na líca a ja som im povedala každému, že gratulujem. Niall. Zayn. Liam. Louis. Posledný ku mne prišiel Harry. Postavila som sa na špičky a priblížila sa k nemu, že ho tiež pobozkám na líca. No on ma jednoducho pobozkal na pery. Krátko, no poriadne, žiadna ľahká pusinka. Odtiahol sa odo mňa a mne od šoku chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala. No predsa som im podala cenu a vzdialila sa, kým niečo povedali divákom, začali si sošku hádzať a robiť z toho show. Louis sa začal vypytovať Harryho, čo to malo znamenať a hrať žiarlivého, ten mu dal pusu na líce, nech nežiarli, Lou ho zhodil na zem, no to už zasiahol Zayn a povedal Louisovi, že on tam vždy preňho bude. A Liam zatiaľ viedol tie bežné ďakovné reči, pričom sa snažil nesmiať a prekričať ich. No nakoniec to vzdal. „Zayn, myslel som, že ty máš rád mňa!“ okríkol ho a tváril sa urazene. „Chlapci, prepáčte, že vás ruším, ale myslím, že by ste mali zaspievať,“ napomenula som ich so smiechom, keď to už bolo naozaj dlho. Zvukári so mnou určite súhlasili, kedže okolo nás začala hrať hudba ich piesne. Chcela som sa rýchlo a nenápadne odpratať do zákulisia, keď ma Harry chytil za ruku, pritiahol k sebe a akoby pre mňa začal spievať Magic.

Baby c'mon over

I don't care if people find out

They say that we're no good together

And it's never gonna work out

Keď dospieval svoju časť, pritiahol si ma bližšie, jednu ruku mi dal okolo chrbta a krátko pritisol pery na moje líce. Ja som len rýchlo odišla, až v zákulisí mi Maggie povedala, že mám akýsi paierik na chrbte. On mi tam nechal svoje číslo!

*****

„Vy ste sa pred tým odovzdávaním cien nikdy nestretli?“ spýtala sa ma prekvapená Jackie, keď som precitla a opäť bola v súčastnosti, v pohodlnom kresle jej talkshow. „Nie, to bolo naše prvé stretnutie. Všetci ho videli, no každý špekuloval, kde sme sa predtým stretli. Nikde. Týmto sa to začalo,“ povedala som jej s úsmevom. Ona nedokázala skryť prekvapenie. „To je neuveriteľné! Čo sa stalo potom? Váš vzťah bol vždy pre verejnosť záhadou.“ „Na druhý deň večer som vzala mobil a vytočila to číslo...“ 

Shirley na odovzdávaní cien, približne 

- verný čitateľ a blogger -

prosím, nezabudni si to pozrieť