Point in time 6

Pre Maruš, bez ktorej pomoci by táto časť bola ešte stále v nedohladne. A pre moju budúcu zolvičku(dúfam, že som to neskomolila) :*

„Chytíš mi miesto v lietadle, zlatko? Čím ďalej od teba, tým lepšie! A uprav si tie vlasy, nech sa za teba hanbím trošku menej,“ povedala som mu a prešla na WC-ka. V zrkadlovom skle na dverách som videla, ako za mnou pozerá. Nechápavo. Zrejme ho moje správanie zaskočilo, rozmýšľala som, kým som si na pery dávala novú vrstvu rúžu, no viac som zvedavá, ako sa bude tváriť, keď bude mať zajtra na krku záplavu červených fliačikov.

************************************

„Nerozumieš, keď poviem čo najďalej od teba?“ spýtala som sa potichu Zayna a prebodla ho vražedným pohľadom, keď som si sadala na sedadlo pri ňom. „Môžeš mi veriť, že nie som nadšený z toho, že si pri mne,“ zašepkal mi späť a otočil sa mi chrbtom, smerom k oknu.

Z úst mi unikol krátky chichot, keď som zbadala jeho krk, na ktorom sa už začínali rysovať drobné škvrnky. Prikryla som si dlaňou ústa, no Zayn sa už otočil ku mne. Ani sa neobťažoval nič pýtať, len nadvihol obočie a očakával odpoveď. „To by si ty so svojim slepačím mozočkom aj tak nepochopil,“ odbila som ho a vložila si do uší slúchatká skôr, než som ho mohla počuť odpovedať. Z nudy som sa prehrabávala v taške a listovala všetkymi papiermi od Paula. Pretože to, že som sa potom nerozprávala so Zaynom, svojim “priateľom“ vyzeralo normálne. Akože pracujem. Kontrolovala som pre istotu papiere, narýchlo ich prebiehala pohľadom, keď niečo upútalo moju pozornosť. Vytiahla som papier k sebe a pozerala si ho stále odznova. Nesedelo to. „Paul?“ zvolala som cez uličku a keď konečne dovolili odopnúť si pásy, prešla som k nemu. Prezrel si papier a pozrel na mňa. „Nevidím žiaden problém, čo sa deje, Zoe?“ „Tie izby v hoteli, nevychádza to. Jedna mi chýba. V papieroch, ktoré som mala naposledy bolo o jednu viac. Nejaká zmena plánu, o ktorej neviem? Niekto vypadol alebo...“ „Menšia zmena plánov, ak sa tak dá povedať. Nebolo to ľahké vybaviť, ale čo pre vás neurobím. Počul som, že ste so Zaynom spolu. Gratulujem.“ Chcela som už otvoriť ústa a niečo povedať, no Paul pokračoval. „Vybavil som vám spoločnú izbu, nech môžte byť spolu. Preto ti nesedia čísla. Malo to byť prekvapenie, ale čo už,“ dodal s úsmevom a žmurkol na mňa. „Veľa šťastia,“ naznačil mi ešte perami, kým sa otočil k Harrymu, ktorý doňho ako malé dieťa celý čas netrpezlivo šťuchal.

 Sadla som si opäť do sedadla a ignorovala okolie, ktoré sa snažilo zisťovať, čo sa deje. Zrejme si všimli, že niečo nie je v poriadku. Čudovala by som sa, keby nie. Musela som byť neuveriteľne bledá. Tá správa ma zaskočila. Ja a Zayn, bývať spolu? Tá myšlienka mi naháňala strach. Kto vie, čo sa môže stať? Ani som nedomyslela, čo presne sa môže stať a zaspala som.

Celý let, ktorý trval niečo vyše jedenásť hodín som prespala. Zobudila som sa až chvíľu pre pristátím, s hlavou na kohosi ramene. Rozospato som si zývla a hlavu si zaborila späť do tmavej koženej bundy. Bola príjemne teplá, zrejme od mojej hlavy a dobre voňala. Znova som zavrela oči, keď ma dotyčný, ktorého plece mi slúžilo ako vankúš striasol. Zdvihla som zalepené oči hore a zbadala Zaynovu tvár. Nasucho som preglgla a snažila sa čo najviac prebrať. „Čo robíš?!“ vynadala som mu hneď, „ nestačí, že som sa musela prebrať na tebe, ešte si ma musel aj zobudiť?“ Prevrátil oči, no keď si všimol, že na nás chalani pozerajú, privinul si ma k sebe. V jeho objatí som si na niečo spomenula. Už som otvárala ústa, keď som dostala lepší nápad. Nič mu nepoviem. Prekvapenie. Bude to moja výhoda. Venovala som mu jeden falošný, milý úsmev a vrátila sa z jeho kolien späť na moje sedadlo. Ten idiot natiahol ruku, ktorú mi následne položil na stehno. Bola som vo veľmi veľkom pokušení plesknúť ho po nej, alebo mu tie prsty aspoň vykrútiť. A takmer som to aj spravila, keď ma po ňom pošúchal. No vtedy sa ozvali letušky s oznamom že pristávame a máme sa pripútať. So zrýchleným dychom som si pretiahla pás cez bedrá a čakala kým sa znesieme k zemi.

V letiskovej hale, kde sme čakali na kufre som sa aspoň na chvíľu postavila pri môjho bratranca, s ktorým som od príchodu poriadne nehovorila. Skvelá príležitosť na moment sa vzdialiť od toho debila.

„Je to fajn, že ste so Zaynom spolu. Bál som sa či si tu zvykneš.“ „Hha, veľmi fajn, blčím šťastím,“ prebleslo mi mysľou ironicky, ale to som Liamovi povedať nemohla. „Zayn je proste... šibal.“ Nedonútila som sa povedať skvelý. A slovo šibal, ktorý mi stále robí zle, provokuje, to presne vystihuje. Ibaže ostatní to mohli pochopiť inak. Možno aj preto sa Liam zasmial. To som zvedavá dokedy budeme toto ťahať.

Na páse sa zrazu objavili naše kufre, jeden za druhým. „Zayn, zoberieš Zoein kufor?“ „Ona to zvládne sama, však moja ?“ „Vlastne som trochu rozospatá. Mohol by si?“ S pohľadom ktorý mi vravel „pomstím sa ti“ prudko trhol rúčkou a ťahal našu batožinu. Ako keby by mi to vadilo, veď takto nás vzťah funguje, no ten pako tomu asi nechápe.

Na parkovisku prišlo ďalšie prekvápko. „Louis bude cestovať do hotela spolu so mnou. Ešte musíme niečo prebrať. Zayn a Zoe môžu byť aspoň spolu.“ Ozval sa Paul a ja som znova zamrzla. Kto to, do riti, vymyslel, že milencom majú všetci robiť po vôli ?! Jednu sprostú cestu autom by sme každý sám určite neprežili! Ešte lepšie bolo, že v aute bol okrem nás piatich aj šofér. To znamenalo, že ja budem usadená Malikovi na kolenách. Aspoň mu to spríjemním.

„Už nikdy takto necestujem!“ zahundral Zayn, keď sme sa konečne blížili k hotelu. „Ja nemôžem za to, že si taký slabý a neunesieš ani mňa.“ „Máš vôbec tušenia, aká si ťažká?!“ „Liam? Som ťažka?“ spýtala som sa ho a zošuchla sa zo Zaynovych nôh na tie Liamove. Netváril sa nadšene, no hneď prikývol. „Vôbec nie si ťažká.“ „Vidíš?“ vyplazila som Zaynovi jazyk. Vedela som, prečo som si sadla práve naňho. Liam ma nezradí. V aute zavládla dosť napätá atmosféra. Po niekoľkých pohľadoch z okolia som sa naklonila k Zaynovi a pery pritlačila na tie jeho. „Fajn, som ťažká. Spokojný?“ spýtala som sa ho uzmierovaco. Nechápal. Neveril, že ja si priznám chybu, no kedže nemal inú možnosť, prikývol. „Vidíš, to preto si vždy v posteli na vrchu ty,“ povedala som mu potichu, no nie príliš. Tak, aby to počuli aj ostatní, no nevyznelo to, že to chcem vykrikovať. Chalani sa okamžite pustili do rehotu. Zayn bol v tvári tak červený, ako ešte nikdy. Keby mohol, na mieste by ma zabil. To už sme však našťastie zastali a ja som sa veľmi, veľmi rýchlo vypratala z auta. Chalani sa ani neobťažovali pozrieť si izby, rovno zamierili k hotelovej reštaurácií. Ako Paulova asistentka som mala na starosti prejsť všetky izby chalanov, skontrolovať, či je všetko v poriadku a dať pozor, aby im doviezli batožinu. „Kľúče od izieb budete mať u mňa! Izba 309!“ zavolala som za nimi a kráčala opačným smerom, k výťahom. Rýchlo som prezrela ich izby, až som sa vrátila k mojej a Zaynovej.

Akurát, keď som skončila s vybalovaním niekto zaklopal na dvere. Otvorila som a predo mnou stála kompletná zostava s nastavenými dlaňami. Zasmiala som sa a začala rozdelovať kľúče. „Liam a Niall... Harry a Lou...“ podala som im kľúče a oni zmizli. „A ja čo?“ spýtal sa podráždene Zayn a nastavil ruku. „Ty bývaš so mnou, zlatko,“ usmiala som sa a vtisla mu bozk na líce. Keby pohľad mohol vraždiť...