Worth it 3

„Louis? Čo tu robíš?“ spýtala som sa nechápavo pásikavej postavy v dverách. Z tváre som si zotrela slzy, ktoré boli v poslednom čase mojimi jedinými spoločníčkami. „Prišiel som ťa odviesť za Harrym,“ povedal jednoducho. „Lou, vieš, že to nejde,“ zašepkala som zo strachu, akoby asi znel môj hlas, keby som pridala na intenzite.
„Všetko sa dá,“ povedal s úsmevom a vtlačil nás oboch dnu do môjho bytu. „O desať minút odchádzaš, je mi jedno, v akom stave, ale ak to nie je jedno tebe, asi by si si mala pohnúť,“ varoval ma a ja som ho hádam prvýkrát počula rozprávať vážne. Pohľad do zrkadla ma donútil ponáhľať sa ešte viac. Ako chcem z tohto strašidla, ktoré v poslednom čase nedokázalo vstať z postele, nie ešte sa starať o to, ako vyzerá, urobiť človeka, ktorý sa má páčiť Harrymu? Desať minút bolo hrôzostrašne málo. Uvedomujúc si, že v kúpeľni budem potrebovať veľa času som musela čo najviac zredukovať čas na obliekanie. Rifle povaľujúce sa už niekoľko dní na stoličke, pretože som nemala silu ich zdvihnúť, páskované tričko ležiace navrchu v skrini. Vyslúžilo si Louisov pohľad spod zdvihnutého obočia, no bola som šťastná, že to zostalo bez komentárov. Zatvorila som sa v kúpeľni, rýchlo si to na seba obliekla a zúfalo pozrela na svoju tvár do zrkadla. Zdobili ju tmavé kruhy pod očami, čierne šmuhy, ktoré za sebou zanechali slzy hľadajúce si cestu cez vrstvy špirály.

O niekoľko minút, rozhodne viac, ako desať som vyšla z kúpeľne a takmer vrazila do netrpezlivého Louisa pred dverami. Bez jediného zbytočného slova ma chytil za ruku a najrýchlejšie, ako sa dalo ťahal za sebou. Občas len na mňa hodil naštvané pohľady. Hodinky na jeho ruke mi prezradili, že čas, ktorý som strávila v kúpeľni bol ešte dlhší, než som predpokladala. Rútil sa ulicami neskutočnou rýchlosťou, pri prudších zákrutách sa mi začal život premietať pred očami. A to som sama nebola práve najohľaduplnejší vodič. Za extrémne krátky čas sme dorazili k jeho domu a bez akéhokoľvek zdržovania ma ťahal dnu. Akoby nechcel, aby ma niekto uvidel. Možno ani nechcel. Či už bol Paul tak nebezpečný alebo Lou paranoidný som sa nedozvedela. No rozhodne nás nikto nemohol vidieť bežať dnu. 

„Už nikdy sa neopováž zatvoriť v kúpelni,“ varoval ma zadychčane. Ospravedlňujúco som sa usmiala a pohľadom psých očí ho donútila prestať sa hnevať. „Ďakujem,“ povedala som mu naozaj vďačne, za to, čo urobil (aj keď som si nebola celkom istá, čo to vlastne bolo) a objala ho. Bez zaváhania mi objatie opätoval. „Ehm!“ odkašľal si niekto za našim chrbtom a ja som zbadala sympaticky pôsobiacu brunetku, ktorú som ešte pre jej nabytý program nemala šancu stretnúť. Momentálne nepôsobila tak priteľsky, ako na fotkách. Ako si nás obzerala, na tvári sa jej zračil nie veľmi priateľský výraz. Keď som si to uvedomila, rýchlo som sa odtiahla od Louisa. „Prepáč, ja som Faith,“ predstavila som sa rýchlo a s drobným očakávaním na ňu pozrela. Len nech tu nevyrobí žiadnu scénu! „Eleanor, teší ma,“ povedala a výraz na jej tvári rýchlo vystriedal široký úsmev. „Prepáč za to privítanie, ale musím si ho strážiť,“ pošepla mi s úškrnom, keď ma na privítanie objala. „Záchranna misia úspešná?“ obrátila sa s úsmevom k Louisovi a ten sa okamžite poistavil do pozoru, ruku si priložil k čelu. „Áno, madam! Hlásim, že misia bola úspešne vykonaná, žiadne obete na životoch, madam!“ ohlásil s vážnou tvárou ako vojak a Eleanor si len povzdychla. Aj keď som sa snažila, ušiel mi z úst krátky smiech. Obaja sa na mňa pozreli a ja som sklopila pohľad. „Bavíš sa?“ spýtala sa Eleanor veselo, „predstav si mať toto každý deň doma.“ „Ale hádam až také zlé to so mnou nie je,“ spýtal sa Lou sladko, prišiel k nej a vlepil jej rýchlu pusu na líce. „Dal vám niekto rozchod, vojak Tomlinson?!“ zhúkla po ňom a mnou až trhlo. „Nedal, madam. Žiadam o odpustenie, madam.“ „Zamieta sa! Za neposlušnosť dvadsať koliečok okolo domu, vojak Tomlinson!“ zakričala naňho prísne a ja som sa snažila nerozosmiať. Nechcela som im zničiť ten skvelý herecký výkon. „Áno, madam. Vykonám madam.“ V tej chvíli vybehol dverami na záhradu a o pár sekúnd zmizol za rohom. Pozrela som sa na Eleanor so zdvihnutým obočím, no ona to brala ako úplne normálnu vec, bez náznaku záujmu prešla stredom miestnosti a posadila sa na gauč. 

„Nemusíš tam stáť, zatiaľ to za menej ako osem minút nezabehol,“ povedala pobavene, keď ma videla stáť pri veľkom okne a sledovať ho. Nemohla som si pomôcť, musela som rozmýšlať, ako často bol Lou nútený utekať okolo domu. Eleanor zrejme dbá na jeho kondíciu. Chcela som si k nej prisadnúť na gauč, keď sa ozval zvonček. Pozreli sme sa na seba, El vstala a šla k dverám. Cestou sa však zastavila a otočila ku mne. „Harry nevie, že si tu, tak ticho, je to prekvapenie,“ povedala mi potichu a ukázala na kreslo v rohu, otočené opačne, ako ostatné tak, že nikto naň nemohol vidieť. Sadla som si a keď El skontrolovala, že ma nevidno, šla ku dverám. Počula som hlasy chalanov, keď sa s ňou vítali a rozmýšľala, čo bude so mnou. Vyskočím a zakričím prekvapenie? Blbosť. Tak čo? Prečo nič nevymyslela, len ma sem skryla? Grrrr, musím niečo vymyslieť, inak sa tu akurát strápnim. „Kde je vlastne Louis?“ počula som Harryho hlas kúsok za sebou a nemohla som si pomôcť, musela som sa prihlúplo usmiať. Naozaj ho uvidím! „Lou šie...“ začala Eleanor vysvetlovať, no nedokončila. So záujmom sledovala Harryho, ktorého kroky som počula priamo za sebou. Niekoľko sekúnd a nájde ma. 

„Faith?!“ spýtal sa prekvapene a potriasol hlavou. Hneď sa však spamätal, sklonil ku mne, chytil ma za boky a vytiahol na nohy. „Čo tu robíš?!“ spýtal sa, v jeho hlase som počula nadšenie, no nedovolil mi ani odpovedať, hneď mi ústa zapchal svojimi a ja som cítila, ako sa mi po lícach kotúľajú slzy. Zasa som bola s ním! Nemohla som tomu uveriť! Nasledovalo objímanie s ostatnými chalanmi, bola som neuveriteľne šťastná, že ich opäť vidím. Každý z nich mi utrel slzy, no kým som objala ďalšieho, boli tam znova. Po dlhých objatiach, keď ani jeden z nás nechcel toho druhého pustiť som sa dostala opäť k Harrymu. Pritiahla som si ho k sebe najbližšie, ako sa dalo. Spojila som naše pery, keď sa otvorili dvere. Videla som, ako na ne Harry vydesene pozrel. Tiež som tam pozrela a pri pohľade na osobu opierajúcu sa o zárubňu som sa neuveriteľne zľakla.

Zlatíčka, naozaj neviem, kedy bude pokračovanie :/ Nemám ani ťuk a v blízkej dobe sa to nezmení, nestíham. Nehovorím o nejakej škole, tú mám hlboko v paži, veď niektorí ľudia vedia. Neviem nič, úlohy nikdy nemám... Mne to tak vyhovuje, i like it :D 

Lenže budem mať nabitý program :/ Zajtra dĺĺĺhy tréning, kvôli súťaži v Gbeloch (inak, nestretneme sa s niekým? 17. november, nejaká tanečná súťaž v Gbeloch??), pozajtra ďalší, v piatok idem ku starkej, ktorá nemá net, sobota zrejme s kamoškami mimo a až do stredy tu mám tetu a bratranca z Anglicka, s ktorými budem chcieť byť čo najviac. Ak sa medzi tým ozvem, obrázky budú maximum. Mrzí ma to, ja Vám to potom skúsim vynahradiť :*

Kikuš