Monday 24 September 2012

She is mine ! 34

AHA, aha, aha čo máám ! :D :D ...babiky, po dllhej dobe som včera písala :) ...nejdem nič hovoriť, kým si to neprečítate :D so, enjoy :*

Adriana

"Dokončím to sama."

Zachripela som pri jeho perách a zohla sa pre tie podkolienky.

"Koľko to ešte vydržím ?"
"Tiež sa pýtam... Počkať. Čo máš ty vydržať ?"
"Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť sami."
"Nechápem ťa Louis."

Otvoril ústa, že mi odpovie ale neurobil tak. Otvoril ich znova, a ja som si bola istá, že teraz sa dočkám odpovede ale vyrušil nás nehorázny hluk zdola. Niečo trieskalo, padalo a spúšťalo to tirádu ďalších uši rezajúcich zvukov. Vyskočila som na nohy a bežala dole s jednou podkolienkou v ruke. Druhú som mala tak na polovicu navlečenú. Zbehli sme schody a v kuchyni sme nenašli nikoho iného ako Nialla hromžiaceho nad kopou hrncou, ktoré mu zavalili nohu.

"Toto sa ti ako podarilo ?"
"Keď mne sa stratil obľúbený hrniec na kakao !"


Mala som pocit, že sa rozplače. Skákal pohľadom po priestoroch kuchyne, s nohou stále uveznenou pod kopou hrncov. Museli mu tam všetky padnúť.

"Môže mať niekto obľúbený hrniec ?"

Vyprskla som napokon smiechom, keď som si vybrala medzi tým či ho ľutovať alebo sa smiať.


"Mohol si sa spýtať blondiačik."
"Ty vieš kde je, Adriana ?"

Pomedzi smiech som mu prikývla a vydala sa prekročiť horu hrncov aby som mu ho mohla podať.

"Zbláznim sa z teba. Myslel si tento ?"

Vytiahla som hrnček s dlhou rúčkou z chladničky.

"Prečo mám obľúbený hrniec v chladničke ?"
"Lebo ho tam Adrinka dala. Hneváš sa ?"

Zaklipkala som mihalnicami a vyčarila nevinný úsmev.

"To by som nemohol."
"Fajn, lebo mi teraz musíš podať lieky."

Zo skrinky vytiahol krabičku hnusne veľkých tabletiek, horkých antibiotík a hodil mi ju.


Keď som ten hnus prehltla, dokašlala a dosmrkala, odcupkala som ku gauču. Hodila som sa na časť, kde bolo najviac vankúšov, ľahla som si na chrbát a nohy vystrela do vzduchu. Jednu podkolienku som zachytila bruškami prstov a vytiahla ju tam kam patrí. To isté som spravila aj s druhou. Prstami som jemne bubnovala po mojich bokoch, čo si všimol Zayn schádzajúci dole schodmi. Zhodila som teda nohy do vankúšov aby mohol prísť a spraviť to čo vždy. Zdvihnúť moje neochotné laby v podkolienkach, sadnúť si pri mňa a nohy položiť na svoje kolená. Potom ma bude štekliť.

S úškrnom sa blížil ku mne, zjavne v dobrej nálade. Niekde asi krok odo mňa ale zmenil zámer a skočil na mňa. Surovo sa na mňa vrhol, celou váhou ma priľahol a šteklil ma všade nie len na nohách. Metala som sa v kŕčoch, otriasal mnou nekontrolovateľný smiech ako z hororu až mi hlava začala padať z gauča. Nebezpečná to činnosť, rehotať sa s hlavou visiacou z gauča. Zayn sa na mne dobre bavil, šteklil ma na bokoch a vôbec všade. Prítomnosť ďalších ľudí, ktorí sa na mne tiež smiali nám neprekážala ani keď som ho začala biť a kopať. Jedny oči sa však na nás upierali trošku iným pohľadom, s trošku iným úsmevom. A vtedy priskočil Harry.
"Za bosorku !"Vyhlásil a pridal sa v bitke ku mne.
"Ne- ne- áá. Nerób."
Aj tak vyhrával Zayn s Louisom, Niallom a Liamom na svojej strane. Najhoršie bolo, že najslabší a najspodnejšie ležiaci článok našeho klbka som bola ja. Ledva som dýchala.
"Čo za to ?"
"Nezhodíme ťa vonku do snehu, nezguľujeme a nezasypeme. Čo ty nato Adriana ?"
"Nie, ten nápad sa mi nepáči. Pomsta bude sladká."
"Ak sa k nej vôbec dostanete."
"Ch-cha-chalani. Ja. Musím. Aa. Ah. Kýchnuť !"
"Počkaj hneď zlezieme."
"Smol.. Apčí ! Au moje brucho. Harry ? Prosím ťa zídeš ?"
"Ja by som rád. Ale nemôžem vytiahnuť nohu spod gauča."
Niekde zvrchu sa ozval Zaynov rehot a kopa sa zrútila. Prvý letel on, za ním Liam a ostatný. Len Harry voľky-nevoľky zotrvával na mne.
"Harold ty nemehlo ! Asi tu porodím svoje slepé črevo !"
"Uh. Počkaj skúsim sa postaviť."
"Skvelí nápad. Nezdemoluj mi... áá. Neskoro."

"Prepáč! Čo to bolo ?"
"Moja pánvova kosť !"
"Pánvova kosť nie."
Zakvílil Louis.
"Čo máš ty s mojou kosťou ?!"
"Já by som vedel."
"Ty mlč a prac sa zo mňa !"
Puk.
"Sss. Toto bolelo mňa."
Puklo mu koleno, keď zdvihol trup. Druhú nohu sa mu pritom podarilo zatlačiť ešte silnejšie do môjho brucha a bedier.
"Zabijem ťa Styles."
A vzápetí som sa rozkašlala tak silno, že hrdlo som mala znovu v plameňoch a hrudník boľavý.
"Poďme už von prosím vás."
"Jasné moja."

...


Málokedy je tma taká hustá ako dnes v noci. Ale aj tak je to skvelé, že je noc taká tmavá. Človek, ktorý tam vtedy s vami stojí nevidí ako vizeráte, nemôže súdiť váš zovňajšok. Ten človek môže len cítiť aký ste. Musí sa orientovať vaším správaním, tým čo počuje a veriť, že ste dobrý. Ibaže túto výhodu som Silvestrovskej noci nemala.
...
"Máme šampanské ?"
"Máš vreckovky ?"
"Čo je toto za sprostú otázku ?"
"Ja už dneska nič nechápem..."
"Tak si len užívaj."
"Há ?"
"Nič. Alkohol ti nerobí dobre."
"To ste si všimli, že nás tu dnes nikto nespoznáva ?"
"Vieš, prišli sme pred chvíľou. A za chvíľu je polnoc. Takže sú tu už všetci na mol, a One Direction nikoho netrápi."
"Oh, jasné. Blonďiačik."
"Asi ma prestanú držať nohy."
"To prečo ?"
"Okrem toho, že som chorá som aj trošku pripitá, unavená a je mi zima. Ale mám pocit, že mi aj tak stúpla horúčka.""Tak poď ku mne moja."
"Zayn, vnímaš ? Už ma držíš."
"Aha vážne. To nebol Liam ?"
"Bože už buďte ticho !"
"Pššt. Harold sa orientuje na blondýnu tri metre napravo."
"Na tú škaredú ?"
"Vy ste tupci. To je Danielle."
"Sorry Liam, nevidím príliš dobre."
"Zjavne ani Styles."
"Kto ide tancovááť ?"

Osem ľudí, asi niekde v strede námestia stálo v takmer rovnom rade. Počkať pletú sa mi myšlienky. Dokonca deväť nás tam stálo. Natisnutý na sebe, ešte taký polomokrý po našom obednom výlete ale hlavne v dobrej nálade. Ani sme sa moc neorientovali, keď niekto niečo povedal, druhý vychŕlil nezmysel a takto to pokračovalo. Čumeli sme na osvetlené mesto plné výzdob, sem tam sa zasmiali bez príčiny a čakali na tých slávnych desať sekúnd pred polnocou.
...

Síce bez hlasu, takmer nemo ale aj tak sa dá hučať.

„Desať ! ...Deväť ! ...Osem ! ...Sedem ! ...Šesť ! ...Päť ! ...Štyri ! ...Tri ! ..Dva ! Šťastný nový róók !"

Námestie zaplavila vlna radosti a smiechu. Tí z nás, čo stáli natisnutý na sebe ani nevedeli ako, trafili najbližšieho stojaceho lakťom do rebra keď objímali niekoho iného. To sa mi za sekundu stalo asi tri krát, kým ma vyhľadali prvé ruky čo ma prišli objať. Bol to zmetok, absolútny chaos. Nevedela som, kde zrazu stojím a kto všetko mi dáva bozky na líce. Začínala sa mi točiť hlava, svet sa krútil a rozmazával. Naberala som kolotočový efekt. Popravde mi tu na tomto námestí naozaj poriadne stúpla horúčka, vystupňovala sa aj bolesť celého človeka. Ale bolo mi to jedno. Smiala som sa z nás deviatich čo sme tu čakali na nový rok spoločne najhlasnejšie, pila som šampanské a ktovie čo ešte... Bolo mi dobre. Až kým som sa neocitla von z kruhu ľudí, ktorí sa tam nejako priplietli a ja absolútne netuším kto sú. Až kým som sa neocitla sama medzi toľkými ľuďmi, na čerstvom vzduchu, pod tmavou oblohou. Tam prišiel úder. A tí ľudia zrazu zmizli, čo sa hýbalo sa zastavilo... Ostalo len moje tlčúce srdce, bijúce na poplach a dvaja ľudia, čo sa bozkávali. Louis náruživo bozkával hnedovlásku, prechádzal perami po jej ústach, až kým mu nestrčila jazyk až niekam do hrdla.

Ona mi stála chrbtom. Celkom jasne som si mohla vychutnávať pohľad na Louisa, tradične strapatého ako si s ňou robí čo chce. A mne bolo jasné, že ona sa tomu poddáva. Stála som tam ako solný stĺp, hľadela na dielo skazy. Slzy, ktoré sa mi v tej chvíli nahrnuli do očí boli ničivím faktom toho, že toho idiota naozaj milujem. A on sa na mňa celý čas pozeral. Dokázal sa mi pozerať rovno do očí, kým ju bozkával tak ako mňa, ešte dnes poobede. Čo si myslí ? Že keď tie neskutočné modré oči otvorí, tak ma nezraní ?

Adriana zobuď sa, nechceš aby to vedel...

Obrátila som tvár ku hviezdam a dúfala, že tú jednu slzu čo sa mi práve stihla skotúlať po líci nevidel. Prekvapivo jasná obloha plná hviezd, ktoré ju sfarbovali do tmavomodra... Zhlboka som sa nadýchla, keď ma niekto schytil zozadu.

"Šťastný nový rok miláčik."
"Šťastný a spoločný."
"Hej. Čo ti je ?"
"To tá chrípka Zayn. Nič viac.""Ideme domov ?"
"Nie, to ti nedovolím. Užiješ si novoročné oslavy, ja idem za Priscillou."
"Sama ?"
"Sama. Chcem sa prejsť."


Strašne som chcela túto chvíľu poslednú nejako dlhšie obkecať, pekne opísať, ale nepodarilo sa... A zrazu si uvedomujem, fúúha, veď tá časť je vlastne celkom dlhá a to najpodstatnejšie je tam najkratšie :D ...no nevadí, stáva sa... 

O čom by som chcela kecať :D ...s vami o všetkom ale väčšinou keď sa vykecám, vôbec na to nereagujete :) Ani na môj prológ neboli takmer žiadne ohlasy, a na tie som bola najviac zvedavá :D

Dni v škole plynú moc rýchlo nato aby som si ich stihla užiť poriadne. Aj preto, že je to možno môj posledný rok tu u nás a s ľuďmi ktorých milujem... Milujem aj také chvíle keď sa s Klaudiou dovalíme do kvinty za Káčou, smejeme sa, že až nechápeme, Klaudia začne kýchať 70x v minúte, potom tam ešte rozleje vodu a stihne čo to vytrepať chalanom, ehm, chalanom s ktorými mám toľko zážitkov, že si až môj život neviem predstaviť bez tých každodenných trapasov, ktoré vivediem... Chudák Katarína, Marek, Bruno, Ďuso a hlavne Klaudia... menujem tých, čo po mojom boku trpia najviac :D :D ...všetko to tam zbožňujem, mám toľko zážitkov, že mi kedykoľvek zaistia úsmev na tvári...

Zase som sa neudržala a povedala vám aspoň časť toho čo som mala na srdci, tak snáď nevadí :D :D

...ešte to som chcela, že dnes náš veľmi milí a maximálne vtipný pán profesor povedal, niečo v tom zmysle, že dnes konečne zistil koľko gymnazistiek treba aby odniesli metlu. :D :D :D ...bolo nás tam osem :D ...z toho 3 blondýný... ale tie dvere proste nešli otvoriť :D ...aj toto lúbim :) ...taká super telesná to dnes bola :D





Takže takáto telesná to bola, a takto gympláčky otvárajú dvere :D :D ...tá blondýna vo veveričkovskej veste to je Laudika :)) ...z jednej tej fotke priam srší ako ju lúbim :D :D ...ešte je tam Naty :) to je to dievčisko s vrkočom... ja by som toho toolko vedela písať, ale netreba :)

To ako na tých fotkách vizeráme nechávam bez komentára, sú dôležitejšie veci medzi nami :D :D

Tak si len prosím komentár, lebo bez nich sa píše 100 násobne ťažkejšejšie :)

BIg, big love... červený gumený macík !! ;D

P.S. Urobili by ste niečo pre mňa ? :) ...v článku SUPRISE je ten prológ, moc, moc, moc si prosím reakciu :) ...za odmenu časť už zajtra ? ;)

P.P.S. prišla som na veľkú vec... že fotky, ktoré som sem len skopirovala a nie riadne nahrala, sa vám asi možno nezobrazili :D :D takže, prepáčte, budem sa snažiť nebyť taká lenivá :D :D

4 comments:

  1. špiristka moja jediná jedinečná :) vieš ja ťa ja ľúbim? jak takého koňa! zážitky v kvinte máme snáď všetci, len je zaujímavé, že som vždy týraná, keď sa dovalíte vy dve!! :D:D
    ale vždy keď si spomeniem na náš víkend alebo už len tú krátku prestávku, nemôžem sa prestať usmievať, lebo ty si taká koza! :D
    konečne ti sem píšem komentár a také omáčky okolo toho, ale... táto časť je úžasná! naozaj som nečakala, že ten koniec napíšeš takto a úprimne ma to prekvapilo, dokonalé je to :) a zajtra (AK BUDEŠ PÍSAŤ) sľubujem, že si nájdem tvoje esemesky :D:-*** ♥

    ReplyDelete
  2. kludne sa tu vykecavaj ja si to rada prečítam :D len som lenivá nejak to okomentovať :D a časť...čo ti poviem :D krásna perfektná užasna len ten Louis je magor! nech sa už konečne rozhodne! :D

    ReplyDelete
  3. Ja z teba nemôžem :D smejem sa na tom čo píšeš ale keď čítam príbeh tak revem ako malé decko je to tak dokonalé a krásne a úžasné, ja to úplne milujem !!!:***

    ReplyDelete
  4. Aaaaaahhhhhh, už po stýkrát idem napísať tento komentár, keďže mi ho nejako nechce zverejniť a ja už si búcham hlavu o stenu:D No nevadí, poďme k.poviedke:) Mám chuť nakopat Louisa!:D Prečo to robí, prečo jej ubližuje? Ale dobrú zápletku si vymyslela, už sa teším na ďalšiu časť:) keep writing:)

    ReplyDelete