Tuesday 4 September 2012

Baile mensual 3 ;)


Travisovu malú sestru do klubu. Keď videl moju červeň na tvári, znovu sa zasmial.
„Hovorím, že to je v poriadku. Povedal som jej, že je to asi nejaký omyl a poslal ju naspäť domov. Bola trochu aj rada, lebo sem vážne ísť nechcela. Rodičia odišli na dovolenku. Hádali sme sa, nemohol som ju nechať samú, lebo som ju mal postrážiť. Ja už totižto s rodičmi nežijem. A ja som chcel ísť sem. Tak som povedal, že sem pôjde so mnou. Ja viem, je to dosť nezodpovedné, má iba štrnásť. Takže ti ďakujem." Žmurkol a mne dosť odľahlo, že som nikomu nespôsobila problémy. 


„To je teda fajn, len som sa chcela zabaviť a nemala som pozvánku." 
„Nejdeš si zatancovať?" Vyzval ma zrazu Travis a hlavou kývol k parketu.
„Hm, ja to neviem." Vážne som tancovať nevedela. V detskom domove som si tancovala len tak pre radosť. A ešte keď ma vzala Pattie raz za čas do obchodu, tak som si tancovala pomedzi regálmi v rytme hudby z reproduktorov na stenách. Bavilo ma to, no nemyslím, že som bola dobrá. Aj keď som chodila na balet. 
„Netrep," uškrnul sa a to už ma ťahal doprostred tanečného parketu. „Nie si až taká zlá." Usmial sa po chvíli, keď sledoval moje úchvatné kreácie.
„Zas klameš." Štuchla som ho.
„Neklamem!" presviedčal ma. „Si dobrá." 
„Chodila som tri roky na balet, to bude v tom." Kričala som cez dunenie hudby. 
„Aha. Vlastne si... fakt si dobrá. Smiem ťa pozvať na drink? Do nejakej tichšej časti."
„Čo?" Nepočula som ho, pretože hudba bola príliš nahlas. 
„Poď!" Skríkol mi do ucha a to už ma vliekol von z klubu. Rýchlo som si teda zobrala drink do ruky a nasledovala som ho. Keď sme sa ocitli vonku na ulici, konečne som sa mohla plne zažrať do toho nádherného ticha. Teraz sa mi každé slovo zdalo, akoby kričal.
„Chcel som ťa pozvať na drink, ale ako vidím, už máš," pousmial sa. „Tancuješ pravidelne?"
Pokrútila som hlavou. 
„Nie. Raz za čas. Nemyslím totižto, že to viem. Iba ma to baví." 
„Tak ťa ubezpečujem, že to vieš. A si dobrá. Chcem ti niekoho predstaviť." 
Po asi piatich minútach kráčania otvoril nejaké dvere a ja som ho bez strachu nasledovala. Toto bol jeden z mojich najväčších mínusov. Príliš som dôverovala ľudom. Čo keby mi tam teraz podrezal hrdlo? Musím povedať, že vyzeral o dosť nebezpečnejšie, než Harry. Harry. Ešte som mu nevrátila tú bundu. A ako tak rozmýšľam, ani mu nevrátim. Je mi v nej príjemne. Nad mojimi myšlienkami som sa uškrnula, keď som si spomenula na toho kučeravého roztomilého chlapca. Travis sa na mňa zvláštne pozrel a ja som sa hneď uvedomila a nahodila som normálny výraz. 
„A sme tu," povzdychol si, keď sme sa ocitli vo vnútri nejakej budovy a stáli sme pred ďalšími dverami. Zvnútra sa ozýval smiech pár ľudí, hranie gitary a pomerne dosť falošný spev. „Vysvetlím ti to. Sme tanečná skupina. The Pastels a chystáme sa vyhrať najdôležitejšiu súťaž pre tanečníkov našej kategórie - Final Battle. Je to iba raz za päť rokov v Chicagu, no ešte pred tím sa musíš prebojovať rôznymi takzvane predkolami. Je ich šesť. No a na to musí byť v skupine minimálne dvanásť tanečníkov. Minimálne," zdôraznil. „A nás je iba jedenásť. Preto by som bol rád, keby si sa k nám pripojila. Ak chceš, samozrejme. Ak nie, nemôžem ťa k ničomu nútiť. Sme ako rodina. A teba presne potrebujeme. Si dosť ohybná a tancovať vieš. Určite si tu nájdeš miesto aj ty." 
Chvíľu som zaváhala. Znelo to síce veľmi lákavo, no ja som si nebola istá, či je toto práve tá cesta, ktorou sa chcem vydať. Nikdy som totižto netúžila po tanečnej kariére. Chcela som byť výtvarníčka. Ísť na dizajnérsku školu a živiť sa tým. No keď hovorili, že potrebujú ešte jedného človeka, inak nemôžu ísť na súťaž, nemala som srdce nechať ich v štichu. To by odo mňa nebolo pekné. 
Keď otvoril aj tie posledné dvere, to čo som uvidela za nimi, ma úplne uchvátilo. Bola to jedna obrovská miestnosť, skladajúca sa akoby z ďalších. na ľavej strane bola improvizačná kuchynka aj s jedálenským stolom, z tým bola akoby obrovská stena poskladaná z magnetofónov a veľký priestor na tancovanie, nejaké tréningové zariadenia, a jedna miestnosť, ktorá bola celá vystužená. Potom bolo tanečné štúdio, s nádherným obrovským zrkadlom a baletnou tyčou, tiahnuc sa po celej dĺžke steny (toto som vždy chcela mať doma) a za zárubňou, z ktorej visel záves z farebných guliek, bola jedna veľká spoločná spálňa. Každý tu mal vlastnú posteľ, bol tu televízor, obrovský gauč, videohry, po zemi pohádzané spoločné vankúše, a uprostred tej izby stáli všetci ostatní a hrali tú hru, kde musíš opakovať tanečné pohyby po tej postavičke, hrať na provizórnu gitaru a bicie a ono ti to pripočítava body. Všetci sa na tom dosť zabávali, vládla tu úžasná atmosféra. Boli do toho tak zažratý, že si ani nevšimli, že tu majú návštevu. 
„Mimochodom, ešte ani neviem tvoje meno. Myslím, tvoje pravé meno." Uškrnul sa.
„Lucy Devine. Ale prezývajú ma Chachi."
„Pekná prezývka. Páči sa mi." Uznal Travis a už ho asi nebavilo pozerať sa na nich, preto ma potiahol viac dovnútra a šiel ma predstaviť. 
„Decká. Utíšte sa!" Skríkol nahlas. Keď ho započuli, otrávene to vypli a posadali si na gauč. Pripadalo mi to komické, ako keď rodič káže svojmu dieťaťu urobiť to, čo ono nechce. 
„Našiel si?" Ozvalo sa spomedzi nich drobné, červenovlasé dievča, ktoré by som si inak ani nevšimla. 
„Áno. Konečne," tleskol rukami a nahodil víťazoslávny výraz. „Dámy a páni, privítajte novú členku The Pastels - Chachi!" 
Ozval sa búrlivý potlesk, smiech a piskot. Ako som tam tak pred nimi všetkými stála a obzerala si ich, všetci mali niečo spoločné a pritom bol každý jeden rozdielny. No nevedela som prísť ale nato, čo. 
„Ahoj." Nervózne som pozdravila.
„Sme radi, že sme konečne prijali novú členku do našej rodiny," pousmial sa Travis a chytil ma za plecia. „Potom ti kúpime vankúšik."
„Ten nesmie chýbať." Povedal nejaký chalan so silno latinsko-americkým prízvukom. 
„Vankúšik?" Nechápala som.
„To je tradícia," začalo vysvetľovať dievča s kučeravými, ryšavými vlasmi, pravdepodobne z Írska. „Každý tu má svoj vlastný vankúšik. Ani jeden nie je rovnaký, presne tak, ako my. Každý je výnimočný, inej farby, s rôznymi ozdôbkami, filtrami, hviezdičkami...Môžeš si ho ozdobiť, ako chceš." 
„Mimochodom, dovoľ, aby som ti ich predstavil," začal Travis a postupne ukazoval po rade na všetkých, čo sedia na gauči. „Pedro, James, Lisa, Kevin, Heather, Austin, Ryan, Mike, Josh a...Sam, ktorý tu práve nie je." 
„Volal ma niekto?" Ozval sa spoza nás Sam. Bol typickým príkladom chalana, po ktorom baby šalejú. Blond vlasy, modré oči...
„Ah, áno. A to je Sam."
„Najvernejší a najkrajší člen skupiny." Dodal so žiarivým úsmevom a provokatívne si prehrabol rukou vlasy. 
„Mohli by sme si pripiť na Chachi, čo poviete?" Navrhol Ryan a všetci súhlasili. O pár sekúnd sa vrátil s jedenástimi pohárikmi a fľašou šampanského. 
„Takže...Na Chachi! A na víťazstvo vo Final Battle!" Zvolal Travis, keď už sme všetci držali svoje poháre v rukách. 
„Na víťazstvo!" Jednohlasne zopakovali všetci, slávnostne zdvihli poháre a naraz si štrngli.
„Na víťazstvo." Zašepkala som ako posledná potichu a tiež si odpila. Bude mi tu dobre. Mala som pocit, že som konečne našla rodinu






2 comments:

  1. Je to strašne krásne! Táto poviedka sa pomaly stáva jednou z mojich najobľúbenejších ;)) Nádherné♥

    ReplyDelete