Sunday, 30 September 2012

Nekonečná cesta


Ten názov, to som len nevedela, ako to nazvať, písala som to večer, chcelo sa mi spať, tak som tam hodila prvé, čo ma napadlo. A dnes sa mi to nechcelo meniť. Pretože som nič lepšie nevymyslela. Pre Vás. Naše dokonalé čitateľky. Špeciálne pre Čipsuš, Tynu, Alexi, Maruš a istú anonymku. Za tie úžasné veci, ktoré ste mi napísali. Ľúbim Vás :*

„Hlúpa kopa šrotu!“ zahundrala som a buchla dverami čierneho fordu. Dala som so toho všetkú silu, ktorú dokáže taká malá osoba ako ja vyprodukovať. Hlúpe auto! Teraz, uprostred ničoho nás zradí?! Zúfalo som sa rozhliadala po okolí a hľadala akékoľvek stopy civilizácie. Nikde nikto. Len ja, môj brat a tento kus šrotu, ktorý sa odmieta pohnúť.

Why?!

Vedela som, čo sa chystá. Bola som so všetkým oboznámená, ale aj tak ma to dostalo. Maruš je preč, ja viem, že sa vráti, musí, ale teraz je to zvláštne. Jednoducho to nie je to, čo bývalo. Vedela som, že sem napíše, že si dá pauzu, no aj tak ma to zobralo. Ten článok a ja som mimo.

Saturday, 29 September 2012

She is mine !

Strašne, strašne blbo sa mi to píše ale odchádzam. Sťahujem sa z tohto blogu na dobú neurčitú... Možno sa vrátim, možno nie, všetko bude závisieť od Vás. Bude mi to chýbať, tento blog je ako moje deco :) ...ale mám konkretný dôvod, prečo som sa takto rozhodla.

Asi ste si všimli, že Adriana je tu teraz ledva raz za týždeň a časti strácajú šťavu. A to ma hnevá, ten príbeh milujem a chcem aby bol napísaný aspoň tak, aby som ja sama bola spokojná. Situácia je teraz asi taká, že mám pocit akoby som písať musela, že je to moja povinnosť a nie radosť... Presne preto si dávam mega pauzu, ako povedala Kika. Nechcem myslieť nato, že musím napísať časť... Skôr potrebujem chytiť druhý dych, nadšenie a proste... chcem chcieť.


2. deň bloggerskej výzvi !! :D

Maňána miláčikovia ! :D :D

Sou, téma No.2...
Kde sa vidíš o desať rokov ?

Ak správne počítam, tak budem mať 23 :D ...a ak mám správne informácie, tak v 23 rokoch sa ešte študuje :D

Mám takú dotieravú myšlienku, že v 23 budem ešte stále deco, ktoré zbiera tričká s Mickeym Mousom a chytá záchvaty smiechu tam kde sa to nepatrí... Ďalšia myšlienka, ktorá ma tu prepadla je, že o 10 rokov 28. septembra po pólnoci budem jesť gumené macíky, niekde na poloprázdnom Pražskom námestí... :D
...To bude taká tá čarovná chvíľa, keď veľká kopa idiotov z vysokej dostane chuť na bláznovstvo... Netuším kde sa to teraz v mojej hlave nabralo ale tá predstava sa mi páči :D  ...dajme tomu, že si nás tam sadne 10, najlepší kamaráti, študenti psychológie, ktorí sú aj tak cvoci :D
...Tak si to predstavte so mnou :) ...v noci sa dovalíme na prázdne Staro mestské námestie, obloha je plná hviezd, ktoré žiaria a je nám zima :D ...tak si teda všetci sadneme na jednu lavičku, cez seba, jeden druhému na kolená, ďalší ďalšiemu na zem, na chodidlá, tí na operadlo tí na sedadlo... tak všelijako, natlačený na seba aby nám bolo teplejšie :D ...človek uprostred, taký pridusený ostatnými vytiahne kilové Haribo :) ...a potom už sa len budeme kŕmiť medvedíkmi, ticho bude narúšané len naším smiechom a vzdychmi, aby sa tá chvíľa nikdy neskončila a ako nám je dobre :D :D



...viem, som šibnutá, neviem kde som na toto prišla ale také niečo by sa mi páčilo :) Netuším či sa mi to čo chcem podarí, neviem či nezmením smer, a vôbec všetko... Ale viem, že chcem jesť macíky, spomínať na detstvo a smiať sa :D ...a mala by som to zažiť ako študentka pedagogickej fakulty na Karlovej univerzite v Prahe :D



Tu sa vidím o desať rokov... A život bude v tej jednej chvíli ideálny :) Throught the pink glasses... ako toto píšem, pozerám sa na svet cez rúžové okuliare ;D


...Ešte som chcela, že som nadopovaná najlepším vanilkovým kapučínom, a aj po desiatich hodinách strávených v divadle stále čulá :D ...maximálne vytancovaná a vysmiata (aj hladná! :D) si teda o chvíľu lahnem do postele a snáď dopíšem to, čo som vám sľúbila na včera/dnes :D prepáčte :)


Fotka čo som sľúbila Ajč, takže pre teba zlato :) :D ...hérečka :D ...videl niekto Sladkú Charity v DAB Nitra ? :) ...tak tam tancujeme :D...milujem atmosféru v divadle a všetko okolo toho :) :D

Už rok sa mi plní jeden životný sen, tým, že tam účinkujeme :)

A ešte nakoniec, že... uh, uh, ooh, neskutočný zážitok sa mi stal dneska <3  ...rozpoviem zajtra, aj s priamim dôkazom, fotkou :D :D
(žiadna celebrita) :D

Červený gumený macík ! :D


Friday, 28 September 2012

One more time? 32



Keď doznel posledný tón trieštiaceho sa skla, nastalo úplne ticho hororové ticho. Niekoľko sekúnd nebolo počuť nikoho ani dýchať. Potom len kroky, ktoré sa vzďalovali smerom dovnútra, až ich viac nebolo počuť a znova to desivé ticho. „Ako si mohol?“ spýtala som sa so slzami Harryho. Ten sa len usmial a pomaly zo mňa zliezol. Upravil sa, a keď nebolo vidieť, čo údajne robil, odišiel. Skrútila som sa do klbka a slzami zmáčala drahý gauč.

Thursday, 27 September 2012

Maruš !

Možno ste si všimli, možno nie, že Kika sa chystala robiť akúsi 3O dňovú "bloggerskú výzvu"... Ale jej to nevidalo, nemá čas a tak to zmazala :D ...preberám teda iniciatívu ja ! :)

Ona sa vás pýtala, či by vás to zaujímalo, ja nebudem :D ...či to čítať budete alebo nie, je čisto na Vás, každopádne mňa baví kecať a témy sú fajn :) Takže, prečo nie ?

Téma No.1... Moja fotka, spolu s pätnástimi faktami o mne :)



Tak to máte rovno dve fotky ! :D ...jedna z diaľky, jedna z blízka :) Tá prvá je fotka zo včerajška, boli sme s Laudikou na poli našom :D ...druhá je by Katarína, z tej osudnej noci keď u nás spala :)

A teraz tie fakty...

1. Som blondýna telom i dušou (rsp. mysľou) a som nato hrdá ;D ...chodím večne strapatá, pokusy skrotiť moje vlasy ma prestali baviť... :D ...a popravde, som spokojná :)
2. Vrieskam. Alebo skôr kričím, či hučím... Neviem, čo je najvhodnejší výraz :D ...mám prenikavý hlas, ktorý náš pán fyzikár "miluje". Hodinu už tri roky začína jeho obľúbenou replikou... "zase piští" :D ...je mi to jedno :) ...vlastne to beriem skôr ako dar :) ...vetu buď tichšie, už akosi nevnímam, Katarína o tom vie svoje :D
3. Najviac z našej rodiny si rozumiem s dedom :D ...volám ho bratino, alebo deduško, alebo len dedo :) ...hlas mám po ňom :D ...je komické vidieť nás dvoch pri sebe, navzájom si kričíme, že nekrič ! :D ...dedo ma naučil veľa, hlavne blbostí, máme spoločný zmysel pre humor, sme proste rovnaký... už som to tu niekde spomínala, ale keby som na sebe chcela niečo zmeniť, vybrala by som si oči ako má môj dedo :) ...také krásne tmavohnedé až čierne oči sa hľadajú ťažko :) ...máme spoločné názory, reakcie a hlasný smiech... milujem naše spoločné víkendy, sedenie pri ohni... :)
4. Som neskutočný žrút :D ...patrične sa to odzrkadľuje na mojom fiktívnom tehotenstve :D :D :D čakám totiž opicu :D
5. V živote mám troch ľudí, ktorích sa skutočne neskutočne bojím... Mám problém zniesť ich, alebo sa im len pozrieť do očí... Príde mi to trochu divné...
6. Za celých 13 rokov som nezistila, aké som znamenie :D ...21. máj je deň, kedy sa láme znamenie býk a blížencov... Vtedy som sa narodila, a vážne netuším či som jedno alebo druhé :D ...ale charakteristika nesedí ani na jedno :))
7. Jednéjo dňa sa určite dostanem na Tommorowland (najväčší svetový festival najlepších DJ-ov)... vyložila som karty na stôl, a brat niekoľko rokov dopredu vie, že ma tam berie :D :D on už je dospelý !!

Monday, 24 September 2012

One more time? 31

Pre smiech, ktorý sme ani jeden nedokázali ovládať sme nepočuli hádku v susednej miestnosti. No jej obsah nebolo ťažké uhádnuť. Nedokázali sme sa prestať smiať, keď sa dvere na Louisovej izbe otvorili. Päť nahnevaných pohľadov nás rozosmialo ešte viac. Lou nastavil ruku, že si tľapneme, no v kŕčoch od smiechu sme sa akosi netrafili. Jeho ruka pristála na mojom kolene, ja som mu dala facku, načo sme sa smiali zasa.

She is mine ! 34

AHA, aha, aha čo máám ! :D :D ...babiky, po dllhej dobe som včera písala :) ...nejdem nič hovoriť, kým si to neprečítate :D so, enjoy :*

Adriana

"Dokončím to sama."

Zachripela som pri jeho perách a zohla sa pre tie podkolienky.

"Koľko to ešte vydržím ?"
"Tiež sa pýtam... Počkať. Čo máš ty vydržať ?"
"Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť sami."
"Nechápem ťa Louis."

Otvoril ústa, že mi odpovie ale neurobil tak. Otvoril ich znova, a ja som si bola istá, že teraz sa dočkám odpovede ale vyrušil nás nehorázny hluk zdola. Niečo trieskalo, padalo a spúšťalo to tirádu ďalších uši rezajúcich zvukov. Vyskočila som na nohy a bežala dole s jednou podkolienkou v ruke. Druhú som mala tak na polovicu navlečenú. Zbehli sme schody a v kuchyni sme nenašli nikoho iného ako Nialla hromžiaceho nad kopou hrncou, ktoré mu zavalili nohu.

"Toto sa ti ako podarilo ?"
"Keď mne sa stratil obľúbený hrniec na kakao !"

Sunday, 23 September 2012

One more time? 3o


Nový vzhľad, čo vy na to?? I love it! Fajn, som narcis, a čo? Keď ten obrázok je úžasný, vďaka Maruš, že si ho našla :) A bublinky tiež :)
„U don’t know-oh-oh u don’t know u’re  beautiful oh-oh-oh that’s what makes...“ ráno ma prebrali tóny ich piesne, ktorá mi hneď v prvej sekunde dostala pod kožu a znenávidela som ju. Prečo ma budí?! Nahmatala som na stolíku Louisov mobil, z ktorého pieseň vychádzala a nevedela som, čo ma naštvalo viac. Či veľký nápis Alarm clock prekrývajúci väčšinu obrazovky alebo čas 3:oo a.m. Nemotornými rozospatými prstami som sa ho snažila utíšiť, no nedarilo sa mi to. Zvonil stále a ja som bola zúfalá. Až keď veľká Louisova dlaň prikryla moju, budík stíchol. Bola som rada, že ho vypol, no nahnevaná, že ho vôbec nastavil. O tretej v noci?! Moju nahnevanú tvár osvetľovalo len slabé svetlo mobilu, no zrejme to stačilo na to, aby Lou pochopil, že sa mi ten budíček ani trochu nepáčil. „Keď chceš s nimi hrať tú hru, nestačí len herectvo. Trochu si privstať tiež nezaškodí,“ povedal pobave, na čo som mu odpovedala len mohutným zívnutím. Zdalo sa, že jemu ten nedostatok spánku neprekážal. Vyhrabala som sa teda z prikrývok a prešla ku kufru, ktorý tu ešte od včera stál. Akosi som sa už domov nedostala, ale skončila som u Louisa. Skôr, než som v tme našla zips na taške, pocítila som ruky na bokoch a Lou ma potisol od tašky preč. V tme som videla len obrisy jeho hlavy, kývajúcej sa zo strany na stranu, že nie. „Nemáme čas,“ zašepkal mi do ucha v tesnej blízkosti a potiahol ma von.

Vyšli sme na chodbu a smerovali k Harryho izbe, on len v pyžamových nohaviciach (ktoré som mala chvíľkami chuť potiahnuť len tak zo srandy dolu), ja v nohavičkách a jeho veľkom tričku. Naša organizácia bola naozaj perfektná, nevedela som, čo mám robiť, no nemohla som sa spýtať, aby som nezobudila naše obete. Po špičkách som nasledovala Louisa k posteli, kde obaja spali. Veci rozhádzané okolo postele mi napovedali, čo asi robili. Spoločne sme chytili okraj periny a ťahali ju z nich dole, opatrne, aby sa nezobudili. Prestala som, keď som si uvedomila, že ani jeden z nich nie je oblečený. Louisa to však neodradilo, do nejakej plachty, čo vzal so sebou zamotal Rachel a niesol je preč. Nechápala som, čo má v pláne, no bála som sa, že to tentokrát prehnal. Potichu otvoril dvere Zaynovej izby a aj s Rachel zmizol dnu. O minútu už bol späť, sám. Zdvihla som spýtavo obočie, no odpovede som sa nedočkala. Namiesto toho ma chytil za ruku a utekali sme do kuchyne, kde som do ruky dostala varechu a panvicu. Louis sa vyzbrojil rovnako a ťahal ma späť k ich izbám. Bola som neuveriteľne zmätená, nevedela som, čo to stvára, no dôverovala som mu v takýchto kravinách. Vedela som, že v tomto naňho nikto nemá. Nepýtala som sa ho, ani keď mi podal zubnú pastu a ukázal na Niallove dvere. Sám natlačil úctyhodnú vrstvu na kľučku Harryho dverí. Ja som teda ozdobila kľučku Niallovi a Liamovi. Potom mi naznačil, aby som vzala varechu s panvicou. Hneď mi bolo jasné, aký má s nimi plán, naraz sme začali trieskať. Ja v Niallovej izbe, on v Liamovej, potom sme sa obaja presunuli k Harrymu. Netrvalo dlho a počuli sme za dverami kroky. Lou ma rýchlo vtiahol do jeho izby a dvere sme zavreli presne vo chvíli, keď sa Liamove otvorili. O niekoľko sekúnd Lou otvoril dvere a nahlas zanadával. „Aj vy máte pastu na kľučke? Alebo ste mi ju sem dali?!“ spýtal sa nechápavo a pridal mohutné zívnutie. Dokonca aj ja, čo som mu s tým pomáhala som to zožrala. Neuveriteľný herec. Liam, Niall aj Harry, ktorí stáli zmätene na chodbe sa hneď ohradili a ukázali na svoje zapastované kľučky. „Tak potom to mohol byť jedine Zayn,“ zašomral Louis a jeho slová na chalanov pôsobili ako príkaz okamžite vtrhnúť do Zaynovej izby. „Ja si to s ním vybavím ráno,“ povedal im Louis, čo ignorovali a zavrel dvere. Rýchlo sme si obaja sadli k stene, ktorá oddeľovala túto izby od Zaynovej a počúvali. Jeden. Dva. Tri. Štyri. Päť. Päť výkrikov. 

Green Gummy Bear Kikuš

Saturday, 22 September 2012

Suprice !! :)


Už som nato prišla, že prečo mi to nejde písať, Adrianu. :) ...som prepísaná :D alebo vypísaná alebo aká :D ...proste je to asi tak, že niekedy som sa dokázala o 6 ráno sčista jasna zobudiť na múzu :D :D a písať až do 11tej :) ...písavala som non-stop, až som z toho teraz slepá a bola som do toho zažratá... ale postupom času prídu nové veci, vzrušujúcejšie, zaujímavejšie novšie a písanie príbehu je taká príjemná oddychová vec :) Adriana je domyslená, úplne celá až dokonca, viem čo sa má diať aj v najbližšej chvíli... prečo to proste nenapíšem, neviem :D neviem ako začať ! :)

Ženušky prepáčte !! Naozaj :) ...možno Vás poteším drobným prológom ;D Tak najprv to ale treba vysvetliť... Tuto treba ďakovať Milouši, najúžasnejšej a najbláznivejšej babe, ktorá ma dokáže rozosmiať aj pri depresívnom Modrom z neba, poradiť do SIM, vnuknúť nápad a inšpiráciu... Dlhšie som sa pohrávala z myšlienkou, čo písať potom ? Po Adriane, ktorú milujem a má mať viac ako 100 častí ?  ...potrebovala som niečo nové a zaujímavé, originálne, čo by nedopadlo ako Fuck! I am Josh... Ale nápad bol u Miloušenky schovatý :D Pýtam sa jej, o čom by to malo byť, či nemá nejaký drobný nápad na dej... A ona mi jednoducho odpovedala, že no predsa o plnení snov Karle :D ...to bol prvý krok, keď sa mi to začalo móc páčiť, spýtala som sa na detaily... A ona ma tá Milouša kopla tak nehorázne boľavo, že to ani múza tak nedokáže... vraví mi, že sa mám pozrieť nato o čom snívam ja :) ...je to ohraná téma, klišé, preto tomu chcem dať nový rozmer ;D ale či sa mi to podarí, to je vo hviezdach.. Každopádne, časti budú bývať neskôr, keď bude nápad domyslený a dej douzlený :)

 Prológ

Kontroverzné dievča, s ohňom v srdci, prichádza do jedného z najväčších amerických miest aby si mohla plniť svoj sen. Nedokonalé, no svojské a dobré dievča s ryšavími vlasmi a rázom v krvi už dostalo ponuku svojho života, prestížny dámsky magazín chce, aby pre nich písala články. Jej mierne feministický pohľad na život, názory a myšlienky na tento svet robia jej prácu originálnou. Presne si pamätá dni, ešte pred dosiahnutím svojích pätnástich rokov, keď čítavala predslovy šéfredaktoriek v Elle, Vogue alebo časopise jej krajiny, zvaný Marianne. Tie ženy písali úžasne, každý rok balili svoje kufre na týždne módy a z čítania robili zážitok. Chápali ženy, prinášali im inšpiráciu, ktorú ony samé museli predtým objaviť. A presne takto sa Marilyn Cywes videla v budúcnosti. Možno aj preto, čo jej títo ľudia ukázali vždy presne vedela čo chce.

...

Nová doba, ktorá v tom čase prichádzala, bola prevratná v živote nášho pohlavia. Prichádzalo niečo, čo vizeralo sľubne pre nás ženy a dievčatá... Presne na takúto tému Marry písavala. Bola mladá, ešte cítila sladkú chuť plnoletosti. A keď dostala za úlohu porozprávať sa s niekým podobným ako bola ona, napísať interview o pohľade chlapov na vec, uvedomila si niečo načo dovtedy nemyslela. Zistila, na vlastnej koži pocítila, že aj ona je schopná sa zamilovať. Ošial okolo chlapčenskej skupiny predtým neriešila, až kým jeden z nich nevstúpil do jej kancelárie. Rovnako mladý, neobmedzený, okrem toho aj slávny, to bol ten chlap, ktorí mal spolupracovať na hlavnom článku mesiaca.

Okrem toho, že do jej života priniesol cit, ich spoločným článkom sa strhla vlna úspechu. No boyband zvaný One Direction nemal svoje korene v Amerike. A ich turné sa raz muselo skončiť. Sms-ky, sa po ich odchode začali písať na kvantá, vyčarovávali úsmev na tvári mladej ryšavky.

A keď po roku prišla ďalšia ponuka, robiť pre nemenej úspešnú anglickú pobočku magazínu, zakolísalo sa Marrine presvedčenie, že milované americké mesto v živote neopustí.

...Je to priemerné povedala by som, len drobnosť, iskra z ktorej chcem spraviť oheň :)) 


A toto je hlavná hrdinka, Marilyn.
Prológ by sa mal ešte meniť a dopĺnať a všetko možné, ale pokušnie dať Vám to sem bolo silnejšie :D

Na koho to vidíte, že kto očaril túto ryšaňu ? :)

Babiky, prosím si komentár :* ...s názorom, tipom na chlapa čo tam bude dominantný, možno nejakým nápadom ? ;D

...

Anyway, čo vravíte na náš nový vzhľad ? :) ..nápad spoločný, práca Kikina :* ...dostali sme chuť na zmenu :D

Červený gumený macík, ktorý je oddnes jediným členom rodiny, ktorý bude variť kakao ! :D :D
To si nevšímajte, len moja sestra nevie čo to je primerane sladké kakauko na raňajky :D 
Love U ! :*


Friday, 21 September 2012

Today...

Musím to tu opísať. Dnešný deň - Crazy directioner mode activated. Asi toľko. Live while were young to vysvetľuje sčasti, ale to, že akurát dnes sme na angline mali článok o štýloch hudby a rôznych fanúšikoch a ja som sedela s najväčšou directionerkou, ktorá sa tak ako ja videla vo všetkom... To bolo úplne najlepšie. A keď sme sa dostali k časti, kde sa písalo o tom, ako sa fanúšikovia obliekajú podľa obľúbených interprétov, to sme už nezvládli. LLN. Pretože Kikuš(ja) si akurát dnes nedala papučky, vyhrnuté červené rifle, modrobiele pásikavé tričko a pustené traky...nie, vôbééééc (ešte aj sveter mala modrobiely pásikavý a na mikine FREE HUGS ako Niall) :D A posledná hodina slovenčina... ak sa za tých 45minút nepočula Live while were young 2okrát tak naozaj neviem. Stáááále dookola. Ideme z toho, čo sa vravelo písať písomku, mali sme to poznámkovať... len akosi nevydalo :D Never mind.


Thursday, 20 September 2012

Bitch against will 12

Hi sugar cubes! Nie som schopná žiadnych zmysluplných viet. Live while were young. Jediný dôvod. *dead*


Z úst mi vyšiel vydesený výkrik. Pozrela som na Ryanovych kolegov z kapely, ktorí sa od prekvapenia ani nehýbali. Ako posledného som si všimla Iana. Pozeral na mňa vydesene, trochu šokovane. Ani jeden z nás piatich sa nepohol. Cítila som, ako mi po líci tiekli slzy. Ako som sa dostala do takejto situácie? Prečo je zo mňa najväčšia chudera?! Skôr, než sa niekto spamätal, odtlačila som od seba zúrivo Ryana. Ten to nečakal, zatackal sa a padol dozadu. Utrela som si očí od sĺz, no tie sa mi tam nahrnuli znova. Rýchlo som na seba hodila svoju bundu, mala som ju pod zadok a bez slova spom vybehla von. Nechala som tam nohavice, top aj podprsenku. Nič z toho som už vidieť nechcela. Aby mi to pripomínalo, aká som chudera?! 

Tuesday, 18 September 2012

Od Maruš č.5 :)

Bongiorno !

Baby moje, SIM mám ale len kúúsok, a to ja nerada keď v tej časti nie je nič podstatné, nijaké tajomstvo alebo niečo zaujímavé... Možno si nevšimnete, ale takmer vždy je tam vsunuté niečo, čo bude neskôr kľúčové :)  ...Aby som sa vrátila k téme... to zaujímavé aj podstatné má prísť, v najbližších troch častiach určite :) ...ak teda zase nedostanem chuť ešte to predĺžiť :D ...ibaže zajtra bude treba zájsť niekam na žuvačky, viete aké :D, a nájsť niečo neobohranejšie ako je Justin B. :D ...aj afrodiziakum by bodlo, lebo toho veľa nenaspím, ešte viacej ma potom takú prispatú unavý škola... a potom, že tancuj a skáč na tréningu ! :D Tak si asi viete predstaviť, že ledva ťukám prstami do klávesnice, nie ? :) ...k tým prstom :D, včera sme s Káčou (Katie) trepli, že mám emancipovaný palec :D ...bol dohrýzený a ukradnutý krpatým Lukáškom, ktorý ma neskôr prehlásil aj celú za svoju, čo sa nepáčilo jeho sestre dvojičke Viky, podľa ktorej som jej :D ...takže som vlastne vo vlastníctve týchto dvoch trojročných čertov, čo vyzarajú ako anjelici (veľké tmavomodré oči, blonďavé vlásky)... a ja vôbec nenamietam, lebo ich milujem jak mojich :) V skutočnosti sú to súrodenci mojej najlepšej kamarátky :D

Mmm, ešte som niečo chcela, ale zase som sa moc venovala tomu prvému, až môj mozog vypustil to druhé aj tretie :D Sou sorry, keď to tu vypnem určite si ako vždy spomeniem :D

Inak, poznáte takú vec ako Projekt 30 dní ? :) ...dnes som sa k tomu konečne dostala a páči sa mi to... Na každý deň je jedna otázka, téma na ktorú sa mám vyjadriť a napísať svoje myšlienky, zážitky, skúseností. Ak to teda správne chápem :D ...a páči sa mi to, ja takýto typ kecania rada :) Tak sa pýtam vás babuľky, zaujímalo by vás to ? Môžem sa aj ja do toho pustiť ? :) ...zatiaľ som to videla na troch blogoch, ktoré možno čítate :)

Už viem čo som chcela ! :D ...Katie písala článok, keď bola tu u nás, asi pred druhou hodinou nočnou  :D ...ibaže po druhej dostala milá moja chuť prechádzať sa :D ...tak sme v pyžamách, v hlbokom štádiu noci "vyšli do ulíc" :D ...najprv sme si posedeli na plote, obe tam nachladli, a potom sa prešli :D ...čo za kecy tam vznikli, to je škoda rečí :D ale čo som mala robiť, keď to Katarína vždz túžila urobiť ? :D ...ľúbim ťa tigriňa :* :D ...nejaké ostatné veci ste si asi/možno prečítali na People change, memories don´t ! :)

:D :D strašne veľa zaujímavých záberov v ten deň/noc vzniklo :D :D ...špiritistka bola neskôr aj s Debbie :D

Chceli by ste článok aj zajtra ? :) ...asi by bol o všetkom, čo som zabudla dnes, možno prídu nové šibnuté a blonďavé myšlienky :D ...vrelo dúfam, že príde aj múza :D A čo ten projekt 3o dní ? :) ...ak by ste boli také zlaté, tak... komentár ? :*


I hope you know, how much I love U... <3
Červený gumený macík ! :D

P.S. Bola by som zabudla, tak moc hovorím o Kataríne a vy možno ani nechápete o čom :D ...ono je to TU na jej blogu :) Ak sa preklíkate až k článku Však s Maruš, nie ? :) :D ...tam je to, načo tu nadvezujem :) ...plus jedny z najdokonalejších príbehov aké poznám ;D


Inými slovami, Hakuna Matata :D :D
Ako ja ten výrok milujem :D
A obrázok... takto fungujem posledné dni :D
Čo vy ? :)
Kludne sa vykecajte, budúcej psychologičke/terapeutke (maybe) :D
Už vážne končím...
Takže, brú noc zlatíčka :)

One more time? 29

Nehnevajte sa prosím na mňa, že som tú dovolenku nejak neopísala, no akosi nebolo o čom. Cez deň na pláži, v noci na hoteli v postielke (čo si už pod tým predstavíte je na Vás. Nezáleží, či tam podľa Vás hrali piškvorky alebo čítali časopisy) Jednoducho nič, čo by som vedela opísať. Tak aspoň toto. Ľúbim Vás :*

„Ďakujem, bolo úžasne,“ povedala som Louisovi, keď sme pristáli na letisku doma v Londýne a pobozkala ho. „Ľúbim ťa.“ „Aj ja teba.“ „No vidíš, že si to prežil týždeň bez pásikov,“ podpichla som ho, za čo som si zaslúžila šťuchnutie do boku. „Aj ty si to prežila s tým, čo som ti zbalil,“ povedal. „Až na to, že som si pripadala ako nejaká štetka, denne sa tam promenádujúca v najmenších možných kúskoch oblečenia. Ale máš pravdu, nebolo to zlé. Možno by sme to takto mohli spraviť, aj keď niekam pôjdeme nabudúce,“ povedala som so smiechom a on sa zatváril zhrozene. „Ani náhodou. Od teraz každý sám,“ povedal definitívne. „Nabudúce rozmýšlaj, na koho si môžeš dovolovať a na koho nie,“ varovala som ho a postavila som sa na špičky, aby som mu dočiahla na pery. Niekto si za mnou odkašľal, až som sa zľakla. „Harry?! Čo ty tu robíš? A Rachel?“ šokovane som na nich pozrela. Lou sa tváril podobne. „Čo tu vy dvaja chcete?!“ pýtal sa naštvane a dokonca aj znechutene. „Nechcel si náhodou odvoz domov?“ spýtal sa s úškrnom Harry. „Ty si volal tomuto tu, aby nás zviezol?“ nechápavo som sa spýtala Louisa a hlas mi uprostred vety preskočil. „Volal som Liama. Čo tu chcete vy?“ „Skús byť trochu vďačný. Mohol som ťa tu nechať.“ „Budem iba rád. Kde je Liam?!“ „Nemal čas. Tak idete alebo si chcete zavolať taxík? My nemáme toľko času, máme aj lepšie veci na práci,“ povedal Harry a Rachel sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím a slizkým úškrnom. Chcelo sa mi zvracať. Sú nechutní. Ako som mohla niekedy niečo riešiť s Harrym? A s ňou byť najlepšia kamarátka? Kde sú tí Harry a Rachel, ktorých som poznala? Louis na mňa neisto pozrel, ja som len pokrčila plecami a usmiala sa naňho. Aj napriek všetkému, Harry je jeho najlepší kamarát a ja mu nebudem brániť stretávať sa s ním. „Fajn, ideme s vami,“ povedal Louis a Harry sa uškrnul. „Tak pohnite,“ povedal, stále s úškrnom, no nepríjemným tónom. Povzdychla som si a potiahla za sebou kufor. „No ták, nechaj to, pomôžem ti,“ povedal Lou a vzal mi ho z ruky skôr, než som mohla protestovať. Poďakovala som mu a sledovala, ako sa snaží ťahať za sebou obrovský môj kufor a dva menšie svoje. Po troch krokoch mu jeden spadol. „Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ povedala som so smiechom a chcela si vziať svoj kufor späť. „Nechaj ho, hádam ťa nenechám vláčiť kufre,“ povedal, rýchlo ma pobozkal a chytil čo najsilnejšie kufre. „Lou, je to hlúposť. Nevymýšlaj, ja ten kufor bez problémov zvládnem.“ „Povedal som!“ zamračene na mňa pozrel a ja som sa nemohla ubrániť smiechu. Ten pohľad nemal chybu. On sa medzi tým pohol asi o tri metre, keď mu kufor padol znova. Sledovala som, ako ho zdvihol, no už som sa mu pomôcť nesnažila. Vedela som, že to už s ním nemá zmysel a nedovolí mi ten kufor ťahať. „No pohnite si už!“ zakričala Rachel, ktorá sa spolu s Harrym opierala o dvere a so škodoradostným úsmevom nás sledovali. „Čo keby ste nám radšej pomohli?!“ spýtala som sa ich nechápavo a oni sa len na seba pozreli, potom sa rozosmiali. Idioti. Vytrhla som Louisovi kufor z ruky a rýchlym krokom mu ušla skôr, než si ho vzal. Pri dverám som si dala pozor, aby som koliečkami prešla Harrymu po nohách. Zazrel na mňa a ja som sa len široko usmiala.

Viedol nás cez parkovisko a ja som hľadala všade Harryho auto. Veľké čierne. Raz ma ním odviezol. Nikde som ho nevidela. Harry zastal pred úplne iným autom. Nikdy by som nepovedala, že Harry bude mať takéto auto. Pripadal mi ako chalan, ktorý si potrpí na najdrahšie možné autá, nie ako niekto, kto sa bude voziť v staršom aute žiadnej extrémne luxusnej značky. Louis za mnou zaškrípal zubami. „Vieš, že sa ho nemáš dotýkať,“ povedal škaredo Harrymu. Ten sa len usmial. „Prepáč, moje je v servise.“ Nikdy som si nevšimla, že Louis je háklivý na svoje auto. Alebo že jazdí na takomto. Chytila som ho okolo pliec a vtisla mu pusu na líce. „Nič sa tomu auto nestane. Nie si naň trošku moc háklivý?“ podpichla som ho veselo. Dúfala som, že mu zlepším náladu. Pretože Harry nám obom už liezol na nervy. A Rachel, samozrejme, tiež. „To auto nie je moje. Mal som ho požičané od kamaráta, keď sa mi moje pokazilo. Ak sa mu niečo stane, zabije ma.“ „Nič sa mu nestane,“ ubezpečila som ho, no vôbec som si nebola istá. Nového Harryho som sa začínala báť. Lou si povzdychol, no obaja sme nasadli. Bez jediného slova sme prešli cestu domov, kde nám Harry nedovolil vystúpiť, kým auto nezaviedol do garáže, kde nás všetkých štyroch zavrel. „Čo to...“ chcela som sa na to spýtať, no Rachel ma stopla. „Mrzí ma to, asi sme to nevymysleli najlepšie, no chceli sme sa trochu pomstiť. Bol to len taký žart, naozaj. Pretože vy dvaja ste zdúchli bez rozlúčenia, nenechali nás nič vysvetliť ani ospravedlniť sa. Chceli sme vyriešiť, no nedali ste nám možnosť, kašlali ste na nás odišli si kamsi preč. No ták, Trish, veď sme najlepšie kamarátky. Oni dvaja sú najlepší kamaráti. Chceš na to zabudnúť? Zabudnime radšej na posledné mesiace a buďme zas všetci kamaráti. Prosím,“ povedala a hodila na mňa prosebný pohľad. Ten som veľmi dobre poznala. Znamenal, že ju to veľmi mrzí, no rovnako mohol znamenať aj to, že niečo potrebuje a o chvíľku vás odkopne. Viem to, veď som ju to naučila. A zdá sa, že perfektne. Nechala som sa ňou objať a s úsmevom som jej do ucha zašepkala: „Vitaj späť, sestrička.“ Odtiahli sme sa a Lou na mňa neveriacky pozeral. „A teraz vy dvaja,“ ukázala som na nich a Lou vyvalil oči ešte viac. „Poďme, už sa viac nehádate, jasné?!“ Zazrel na mňa, no nedovolil si namietať, podišiel dopredu a s nevôľou objal Harryho, rýchlo sa odtiahli a venoval mi ďalší naštvaný pohľad. „Som rada, že sme sa udobrili. Ak sa nenahneváte, my teraz pôjdeme, musíme sa vybaliť a sme po ceste unavení,“ povedala som priateľsky a ťahala Louisa preč. On ťahal zas mňa a vlastne sme sa pretekali, kto ťahá koho. V bezpečí jeho izby ma nahnevaným pohľadom žiadal o okamžité vysvetlenie. „Ak chceš hrať túto hru, dobrý herecký výkon je základ,“ povedala som s úsmevom a on sa zatváril prekvapene. „No ták, ak chcú detské fóriky, myslíš, že ich v tom nedokážeme prekonať?“ „Nedokážeš si predstaviť, ako veľmi ťa milujem,“ zamrmlal a pobozkal ma.

Túto časť by som chcela venovať Patrícií Sirotovej (ak som ti skomolila meno veľmi ma to mrzí) za to, že som ti sľúbila, že Harry už bude dobrý a teraz som toto spravila. Veľmi ma to mrzí, no ja už naozaj neviem, čo iné robiť. On bude dobrý, raz... Prepáááč

Green gummy bear Kikuš

Monday, 17 September 2012

Bitch against will 11

Krátka, lenže trúba menom ja to chcela ukončiť takto. Tak hádam sa bude páčiť :)


Tak zúfalo a bezradne som sa ešte necítila. Ian moju správu nedostane a nikto ma nezachráni. Zostanem tu a vyspím sa s Ryanom. Myšlienky sa mi v hlave menili neuveriteľnou rýchlosťou. V jednej sekunde ma ovládalo neuveriteľné zúfalstvo, v ďalšej som sa chcela smiať sama sebe. Aká som len bola hlúpa! Naozaj som verila, že sa tomuto vyhnem? Naozaj? Veď je to úplne jasné, všetci to vedia. Nie, všetci to vedeli. Len ja som si to nechcela priznať. Akoby tu bola nejaká iná možnosť. Až teraz sa moje ilúzie rozplynuli a uvedomila som si, že tu nikdy iná možnosť nebola. Dalo sa to len odkladať ďalej a ďalej, no do kedy? Aj tak by sa to raz stalo. A čo by mi pomohlo, keby teraz Ian nejakým zázrakom zachránil?  Čo by sa tým zmenilo? Zopakovali by sme si túto scénku zajtra alebo pozajtra, alebo inokedy. A nie je možné, aby ma vždy niekto zachraňoval. Čo som si myslela, do kedy sa mu budem vyhýbať? Že ho to raz omrzí a nájde si niekoho iného? Naozaj som takému nezmyslu verila? Pripadala som si absurdne. Samozrejme, že sa s ním vyspím. Že som o tom vôbec pochybovala. Nič s tým neurobím. Nejdem to odďalovať, chcem to už mať za sebou. Bolo to zvláštne, uplatňovať v takomto niečom svoju logiku, no nemohla som ju odmietnuť. Sama sa mi nanominovala do mozgu a nechcela odstúpiť. Vždy, keď niečo robím, robím to poriadne. A toto urobím poriadne tiež. A okamžite! Nech už je to za mnou! Pohárik som chcela položiť na stôl, no Ryan ma predbehol, jemne mi ho vytiahol z ruky. Pri jeho dotyku som sa zachvela. Ryan to musel cítiť, pretože sa na mňa pozrel, pousmial sa, potom sa ku mne naklonil a celou svojou váhou ma pritlačil ku gauču. Rukami mi prešiel na chrbát a snažil sa nahmatať odopínanie topu. Ja som mu rukami zašla pod tričko a opätovala mu bozky. Počula som zvuk odopínania zipsu a cítila som, ako ma obtiahnutý top už viac nedrží. Ryan ho rýchlo odhlodil kamsi preč, perami mi prešiel na bradu, krk, hrudník, ústami aj očami skúmal všetko, čo nezakrývala podprsenka. Jeho pohyby ma šteklili, ako prechádzal stále nižšie, perami skúmal moje brucho, až prešiel k okraju nohavíc. Hľadal vpredu nejaké gombíky alebo zips a ja som len čakala, kedy si uvedomí, že sú na boku. Na líci som pocítila slzu. Vôbec nie od šťastia alebo smútku. Skôr od sklamania nad sebou alebo od hanby. Chrbtom ruky som si ju rýchlo zotrela a mysel mi naplnilo odhodlanie. Spravím to. A budem to mať za sebou. Aby som sa odpútala a zabudla na pochybnosti, chytila som okraj jeho trička a pretiahla mu ho cez hlavu. Spolupracoval, nechal si ho vyzliecť a venoval mi široký úsmev. Mikla som sa, ako ma pobozkal na brucho, pretože to šteklilo. Ryan sa zasmial, no pokračoval v načatej činnosti. Stále nepochopil, čo s môjmi nohavicami. Chytila som jeho ruku a viedla ju smerom k zipsu. Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev a potiahol zips smerom dole. Nadvihla som boky, ako ťahal nohavice dole a pomohla som mu ich vyzliecť. Ruky som mu položila okolo pliec a pritiahla si ho k sebe, perami k svojim perám. Bez problémov som našla rozopínanie jeho nohavíc. Jednoduché, keď niekto nosí obyčajné rifle. S jeho pomocou som ich stiahla nižšie. Akonáhle boli jeho ruky voľné a nohavice preč, prešiel nimi na môj chrbát, hľadajúc zapínanie podprsenky. Vo chvíli, keď sa mu podarilo dať ju dolu sa ozval kľúč vo dverách. Nestihla som ani varovať Ryana, ktorý si nič nevšimol a dvere sa otvorili. Obaja sme pozerali do troch párov očí. Dvoch prekvapených, jedných vydesených.

Your Green Gummy Bear Kikuš :*

HAPPY

Musím sa vám pochváliť :D Konečne som dokončila moju dvojmesačnú robotu.


Tento obrázok som vlastnoručne prekreslovala v deväťnásobnej veľkosti. Pretože ho chcem na stenu. A dnes je konečne hotový! Som neuveriteľne šťastná. Len týmto obrázkom bude už takmer definitívne dokončená stena, ktorej oblepovanie mi bude maximálne chýbať. Nevadí, pridám potom foto celej steny, dnes len tento obrázok, ešte na zemi. :)



Musím priznať, že na obrázku to vyzerá horšie :/ Nevadí, hádam to bude dobré. Určite vidíte, že niektoré sú inde, niečo je navyše a niečo chýba. Len som už bola lenivá babrať sa s vecami, ktoré mi nešli. A niečo sa akosi nezmestilo, kam malo (WTF?!)
Nevadí, už je mi to jedno, večer časť, ľúbim Vás :*

Green gummy bear Kikuš :*



Sunday, 16 September 2012

One more time? 28

Viete, na čo som prišla? MEGA obdivujem austrálčanov. Oni sú inak geniálni. Odhliadnúc od géniov ako Janoskians, viete, čo vynašli? Mám odtiaľ šiltovku so zabudovaným OTVÁRAKOM NA FĽAŠKY. Normálne to je v čiapke. No mňa skoro vykotilo, keď som to zbadala. Milujem ju. Teraz tu behám po dome so šiltačkou na hlave, v ktorej vyzerám ako debil, but honestly I just dont care :D (amazing song, isnt it??) Fajn náladička, až na to, že som chorá a ešte ani neviem, či zajtra idem do školy. Časť mňa ísť chce, časť je lenivá a ďalšia sa bojí nebezpečnej spolužiačky :D Jedna dobrá rada: ak píšete a máte nejakých čitateľov, bývajúcich blízko, rozhodne nenechajte nikoho v príbehu zomrieť. Môže to byť nebezpečnejšie, než sa zdá. :D Filozof Kika končí, nech sa páči, časť :*

„Rachel? Naozaj? Vy dvaja ste spolu?!“ spýtala som sa jej nechápavo a ona ma prebodla pohľadom. „Máš s tým nejaký problém? Pokiaľ viem, ty si sa naňho vykašľala,“ povedala mi a škaredo na mňa pozrela. Všetci na ňu vyvalili oči. To naozaj? Ona sa mi obráti chrbtom? A bude na Harryho strane? Bude zastávať chalana, ktorý sa postaral o môj rozchod s Louisom a kvôli ktorému som prišla o dieťa? Po tom všetkom, čo sme spolu prežili? „Nemám s tým žiaden problém. Skôr mám problém byť s vami dvomi v jednej miestnosti. Ahojte!“ povedala som Rachel, pozdravila sa chalanom a okamžite šla k dverám. Počula som za sebou kroky, no neotočila som sa. Bola som si istá, že je to Louis. Nemala som chuť rozprávať sa s ním, nechcela som, aby sa ma niečo pýtal. Dvere som zabuchla silným úderom, ktorý sa musel ozývať po celom dome. Neprešla som ani tri kroky, keď som počula, ako sa otvárajú znova. Niečia ruka ma chytila za plece a otočila ma. Zostala som stáť tvárou oproti Louisovi. „Prepáč, že som odišla, ale nemohla som tam ostať,“ povedala som mu a rýchlo sa zvrtla na päte, vyhýbajúc sa pohľadu jeho očí. Opäť ma k sebe otočil. „Kaši na to, zabudni na tých dvoch. Zajtra odchádzame, pamätáš?“ Samozrejme, nepamätala som si. Úplne mi to vyfučalo z hlavy. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala a on ma chytil za ruku. Spolu sme kráčali cez mesto, až ma vyprevadil k internátu. Jemne som ho na rozlúčku pobozkala a chcela vojsť dnu, no nepustil ma. „Pomôžem ti s balením. Veď ani nevieš, kam ideme,“ povedal s úsmevom, ktorým ma provokoval. Pretože mi ešte stále nepovedal, kam ideme, aj keď som to tak veľmi chcela vedieť. „Nebolo by jednoduchšie povedať mi, kam ma berieš?“ spýtala som sa ho a on len pokrútil hlavou. Povzdychla som si a potiahla ho dnu so sebou. Strážnik naňho čudne pozrel, no nechal nás prejsť. Venovala som mu priateľský úsmev a on mi zakýval. Uňho všetko ľahko vyžehlím. Stačí vedieť obľúbenú značku čokolády.

S Louisom sme vyšli k mojej izbe a on rovno hľadal po skriniach kufor. S úsmevom som prešla k posteli a vytiahla ho zpod nej. Otvorila som skriňu a začala vyberať nejaké veci, no Louis ma jemne odtiahol. „Ja balím, ty pozeraj,“ povedal s úsmevom a pomohol mi k posteli. Posadila som sa teda a sledovala. Prvé, čo ma napadlo bolo, že keď sa vrátim budem musieť upratovať celú skriňu. „Môžem si ísť pobaliť aspoň ostatné veci?“ spýtala som sa ho a on nadvihol obočie. „Kozmetiku napríklad,“ vysvetlila som mu pobavene. „Ty žiadnu nepotrebuješ,“ povedal mi s úsmevom. Prevrátila som oči a prešla do kúpelne. Nejaký sprcháč, šampón, kozmetika a ďalšie dôležité veci. Potom som sa vrátila do izby a opäť sa usadila na posteli. Lou medzi tým pobalil neuveriteľne veľa vecí. Ako som ho sledovala, rovno som si sadla ku kufru a veci začala skladať. Ak nechcem ako prvé po príchode žehliť, nemám inú možnosť. „Lou?“ spýtala som sa ho pobavene a on sa otočil, v rukách držal dvoje šaty. Ani jedny dlhšie ako pod zadok. „Naozaj mám v tomto chodiť celé dni?“ spýtala som sa ho so smiechom a ukázala na rôzne minisukne, kraťase, šatočky a najextravagantnejšie topy, ktoré sa dali v mojej skrini objaviť. Niečo také som si dávala len keď som šla na diskotéku alebo do baru. Čo je tak raz, maximálne dvakrát do mesiaca. Nikdy som nebola človek na takéto veci. Toto bolo na mňa príliš. „Vadí ti chodiť v tomto? Tak na čo to máš v skrini?“ opýtal sa a prišiel ku mne. Nakláňal sa ku mne, až som sa musela odkloniť. Zakláňala som sa stále viac a viac dozadu, až som skončila chrbtom na posteli. Lou sa zohol nado mňa a pobozkal ma. „Ja balím veci a ty neprotestuješ. A keď sa ti nepáčia, nemusíš si ich obliekať, môžeš chodiť bez nich,“ navrhol mi s úškrnom. Povzdychla som si a jemne ho od seba odtlačila. „Keď ťa to tak baví, pekne pokračuj v balení,“ navrhla som mu a on sa skôr, než ma odišiel baliť ešte raz prisal na moje pery. Potom sa opäť venoval mojej skrini. Pohodlne som si ľahla na posteľ a sledovala ho. Bolo to naozaj zaujímavé predstavenie. Ležala som na bruchu, nohami kývala vo vzduchu a usmievala sa pri pohľade na Louisa. Ten mi celú skriňu prevrátil hore nohami. „Môžem ťa poprosiť aspoň o jedno tričko a dlhšie nohavice? A ani také pyžamo a spodné prádlo by nebol zlý nápad,“ povedala som mu so smiechom. „Žiadne tričko ani nohavice nebude. Pyžamo tiež nepotrejuš. A hádam si nemyslíš, že by som zabudol na spodné prádlo,“ povedal urazene. „Fajn, ja som teda ticho,“ vzdala som to. Louis má, ako vždy, pravdu a nikto nesmie namietať. Pravidlá pokojného života s týmto obrovským deckom. Radšej som rozmýšľala, ako do kufra prepašovať normálne oblečenie.

„Ehm, nechcel by si, náhodou, pozrieť sem?“ spýtala som sa a ukázala na skrinku, do ktorej ešte nepozrel, namiesto toho stále lovil medzi tričkami. Otvoril zásuvku a v očiach mu zažiarili iskričky. S úsmevom na mňa pozrel a tváril sa prefíkane. Do výšky očí zdvihol rúžovú čipkovanú podprsenku a nadvihol obočie. „Pekné,“ okomentoval a hodil ju do kufra. „Ďakujem,“ povedala som mu pobavene. Usmievala som sa a sledovala, ako hádže do kufra ďalšie veci. „Louis? Ja sa nebudem prezliekať každých päť minút,“ povedala som mu, sledujúc nepomer medzi dĺžkou pobytu a horou oblečenia. „Žiadne protesty!“ opäť ma napomenul. „Budem ticho. Ale mám jednu podmienku,“ povedala som mu a pozorne sledovala jeho reakciu. Zvedavo sa otočil a stále sa uškŕňal. „Ale nevrav. A aká to je?“ „Ty balíš mňa. Čiže ja by som mala pobaliť teba,“ objasnila som mu a usmievala sa pri predstave, ako sa mu pomstím. „Fajn. Ale tiež mám podmienku. Ja som ti balil len veci, ktoré máš v skrini. Ty urobíš to isté,“ povedal so sebavedomím úsmevom, presvedčený, že ja mu nič také, ako on mne nespravím. Len som prikývla, stále sa usmievajúc ako blázon. „Už sa na to teším,“ povedal a hodil ďalší kúsok oblečenia do kufra.

„To mi nemôžeš urobiť! Trisha no ták! To mi nerob! Prosím, aspoň jedno! Len jedno!“ prosil zúfalo Louis a vyzeral, akoby sa mal rozplakať. Pokrútila som hlavou a široko sa usmiala. „Nepamätáš, ako sme sa dohodli? Ja balím a ty neprotestuješ!“ povedala som mu so smiechom a uložila naspäť do skrine tričko, ktoré tam vložil. „Neskúšaj nič prepašovať,“ varovala som ho. „Ale to nemôžeš! Aspoň...“ snažil sa protestovať, no ja som mu priložila prst na pery a umlčala ho. „Neprotestuj!“ varovala som ho znova a vložila do kufra ďalšie tričko. „Trisha, počúvaj. Nechaj ma zbaliť sa. A ty budeš môcť zase zbaliť seba. Prosím!“ navrhol mi s detským prosebným pohľadom. Presne toto som očakávala, no teraz to akosi už pre mňa strátilo význam. Nebudem mať svoje oblečenie. Vydržím to bez svojho oblečenia. Radšej sa takto pomstím Louisovi. To nevadí, že ja nedostanem, čo chcem, hlavne, že to nedostane ani on. Usmiala som sa naňho a sadla som si na posteľ k nemu. „To je skvelá ponuka,“ povedala som mu milo a on sa spokojne usmial s nádejou v očiach, „no ja ju neberiem.“ Hneď sa prestal usmievať. „Ale no ták. To mi neurobíš,“ povedal a vyzeral, že sa o chvíľku rozplače. Povzdychla som si nad ním. Takéto predstavenie len kvôli tomu, že som mu nezbalila žiadne pásikavé tričko. „Och, úplne by som zabudla,“ povedala som a naklonila sa ku kufru. „Toto tiež nepotrebuješ,“ povedala som mu a vytiahla červené rifle. Zhrozene na mňa pozrel a ja som sa usmiala. Pomaly som z nohavíc odopla traky a vrátila ich tam bez nich. Louis na mňa zhrozene pozrel, na čo som mu len vyplazila jazyk a zazipsovala kufor. „Pobalené. Hotovo.“ „Toto si ešte odskáčeš,“ povedal a zazrel na mňa.

Saturday, 15 September 2012

Amy, who lives next 2 u? EPILOG

Veľmi sa ospravedlňujem, že to skončilo takto. Viem, sľúbila som kedysi dávno happy end, ale akosi nevyšiel. Napriek tomu mi tento príbeh bude neuveriteľne chýbať. Tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. ľúbim Vás. A ďakujem za skvelé komentáre, ani neviete, aká som vďačná. Pobavili ste ma. Lexi-nepovraždila som ich pre to, čo si myslíš, len mi to tak prišlo.



****Zaynov pohľad****

Pohreb skončil a ľudia sa pomaly začali rozchádzať. Niall to nevydržal a v slzách odišiel po skončení hneď medzi prvými. Ja som chcel ešte chvíľku zostať, počkať, kým ostatní odídu a sám zostať pri jej hrobe. Veď to bola moja kamrátka. Ako to mohla urobiť a opustiť nás? Ľudia pomaly odchádzali, niekto ešte položil na hrob kvety či veniec. Sledoval som ich a slzy sa mi kotúľali po lícach. „Prepáčte,“ poklepkal mi po pleci starší chlapík, „a úprimnú sústrasť. Vy ste boli jej kamarát?“ Prikývol som a utrel si oči, aby som ho videl aspoň trochu ostrejšie. „Môžte ísť so mnou? Je tu niečo, čo by ste asi mali vedieť.“ Nasledoval som ho do opustenej časti a v tichosti sme zostali na chvíľku stáť, kým si odkašľal a začal. „Viete, ja som lekár. A čo sa týka toho dievčaťa,“ „Amy,“ prerušil som ho, „čo sa týka Amy, je tu niečo, čo by ste mali vedieť. Vlastne, chcem vás požiadať, aby ste zvážili, či je jej priateľ schopný prijať túto informáciu a v správnej chvíli mu to povedali.“ Opäť som prikývol, na sucho preglgol, a keď som sa uistil, že tu v okolí nikto nie je, vypočul som si doktora.

Friday, 14 September 2012

Bitch against will 1o



Stálo ma neuveriteľné množstvo námahy prísť na druhý deň do clubu. Pred odchodom som stihla od zúfalstva hodiť o zem niekoľko pohárov, plakala som celé doobedie, no nič to nezmenilo na tom, že tam musím ísť a bude tam Ryan. Nakoniec som sa spamätala natoľko, aby som si uvedomila, že sa musím začať chystať. Zúfalo som som začala loviť v skrini. Pohľad mi padol na tmavosivé kraťase a sýtorúžový top. Obliekla som sa, strávila asi polhodinu pred zrkadlom a doslova vytlačila samú seba z dverí. Musím tam ísť.

Missed u :*

Ahojte :D Ozývam sa po dlhšej dobe a vlastne ani neviem, čo povedať. Po trojdňovej absencii som prišla na net, našla neuveriteľné množstvo článkov na rôznych blogoch a už sa neviem dočkať, kedy ich prečítam.

Thursday, 13 September 2012

She is mine ! 33


V prvom rade... Ďakujem Justinovi Bieberovi, lebo bez jeho pesničiek by som to nikdy nenapísala :D ...po druhé, ľúbim Vás čitatelky naše :* ...a po tretie, enjoy ! <3

Viem ďakovala som Jé Bemu (takto to píšeme my s Anet :D) ....ale PIESONKA od Jessie J sa mi k tomu najviac hodí :)

"Ďakujem."

Šepla bez hlasu.

"Potrebovala som to."

ADRIANA

Po nejakom čase, mohla to byť hodina, do izby vstúpil Zayn s teplomerom. Našiel nás, ako ležíme vedľa seba na posteli a držíme sa za ruky. Nič nato nevravel, nevyzeral prekvapene. Asi si len zvykol na myšlienku, ktorú som ja nevedela prijať. Že sme kamaráti. Louis pustil moju studenú ruku a posunul sa na posteli o pár centimetrov ďalej. 

"Zvyčajné ranné kontroly ?"

"Chcem vedieť či si schopná osláviť to dnes s nami."

"Nie som schopná ani vstať z postele. Čo myslíš ?"

"Že si v noci buď nespala alebo sa ti záhadne pohoršilo."

"To prvé."

"Zase tie sny veverička ?"

Bez slov som prikývla, a nechala ďalší nával sĺz nech pokropí moju tvár. 

"Čo len s tebou budem robiť ?"

"A čo keby sme ju zobrali aspoň na chvíľu von ? Nech sa vyvetrá, vzduch jej pomôže."

"Napadol sneh moja. Chceš ísť von ?"

"Hurá. Osprchujem sa, spravím zo seba človeka, a konečne sa poobliekam do niečoho normálneho. Najlepší nápad za posledné dni."

"Tak vstávaj. Nepotrebuješ pomoc ?"

"Určite nie. Idem sa v tom vyžiť."

Až tak zle som sa vyjadrila ? Pochybovačne sa na mna pozreli, a pokrútili hlavami.

"No čo... Ani vás by nebavilo týždeň aj pól sa nepohnúť z postele."

Chytala som druhý dych. Novoročné oslavy si chcem užiť, do takej miery ako sa to ukašlanému a usmrkanému človeku bude dať. Ale najprv idem von a čaj, ktorý pijem na litre už strašne dlhú dobu, vymením za silnú kávu. Vypoklonkovala som ich oboch z mojej izby ktorá vyzerala horšie ako kedykoľvek predtým a rovno zaliezla do sprchy. 

Ale to, že som sa dokopala k pohybu neznamenalo, že sa mi vráti hlas, prestanem kašlať, kýchať, smrkať a teplota klesne na 37. Uberalo mi to všetku energiu, nemala som takmer žiadnu silu ale vidina toho, že sa konečne dostanem vom medzi ľudí ma poháňala dopredu. Pod horúcou vodou sa aspoň trošku uvolnili moje stuhnuté svaly a bolavé telo. Hrudník však stále bolel, a tlak sa pohyboval na nebezpečne nízkej hranici. 

"Adriana ?"

Louis ma našiel sedieť na zemi, zabalenú v uteráku a roztrasenú. On už bol oblečený. Prisadol si ku mne na zem aby ma mohol hladiť po chrbte. 

"Stalo sa niečo ?"

"Prvýkrát netuším, čo si mám vlastne obliecť. Točí sa mi hlava a všetko..."

"Pomôžem ti s tým."

Vydýchol ticho. Pobozkal ma na krk, potom ma jemne pohrýzol a potom ma už len dýchal.

"Čo robíš ?"

"Mám ďalšiu závisloť."

"Čo príde po bozkoch ?"

"To ako voniaš."

"Neblázni. Radšej mi rýchlo podaj nejaké oblečenie."



"Nie, nie. Ja ťa rovno oblečiem."
Tak na to som zvedavá... Vstal a prešiel k šatníku pred ktorým sme sedeli. Vychutnávala som si pohľad na chlapa, medzi toľkými ženskými vecami. Najprv sa mi tam poriadne pohrabal, potom všetko kvalitne rozhádzal a dokrčil až kým sa nedostal k úzkym rifliam a nejakému svetru. S pobaveným výrazom som pokrútila hlavou a odšuchtala sa k nemu.

"To myslíš vážne ?"

"Smrteľne."

"Tak to radšej nechaj na mňa."

Nijako radikálne som to nemenila. Len som pod ten sveter, ktorý mal padavé plece vybrala ďalšie dve vrstvy keďže musela byť hrozná zima, na rifle som si natiahla bodkové podkolienky s brmbolcami, obula som si čižmy, dala šál, čapicu, rukavice a kabát. No, ja... Prebiehalo to asi tak, že každú vec ktorú som chytila do ruky mi vzal a obliekol ma sám.

Vzal mi tielko, ktoré mi potom prevliekol cez hlavu a ako dodatok som dostala pusu na plece. Vedel ako ma dostať, ako hrať hru na nežnosť. Ovládal to ako nikto iný, mňa ovládal. Keď mi obliekal tričko jemne prešiel prstami po mojich bokoch, a ja som sa rozochvela. Pri svetri ma už bozkával s takou intenzitou, že celé moje sústredenie nato aby som stála rovno sa vytratilo a on ma musel držať. Rifle mu šli ešte pomalšie ako ostatné veci. Dal si záležať aby ich na mňa nenavliekol prudko. Zozadu sa mi prstami obtieral o stehná, zadok až nimi potom prešiel cez kríže a bedrá aby mi ich mohol zapnúť. Šál mi obmotal bez toho, aby prerušil bozk, ktorý sa začal keď mi zapínal rifle. Dvomi prstami prešiel od priehlbinky medi prsiami až k podbrušku, kde si ich zastrčil za okraj mojich nohavíc. Pritiahol si ma bližšie, a bozkával ma slastne, francúzky až ma mrazilo. 

"Dokončím to sama."



Zachripela som pri jeho perách a zohla sa pre tie podkolienky.


Po mojom by to znelo "blondes do it better" ...ale keď Adriana :D

Uf, tomuto vravím pisateľské suchoty. Mala som chuť písať, bola som z toho až nervózna, ibaže keď som to otvorila nešlo to. Proste som zo seba nič nedostala, max. 2 vety a aj tie som potom zmazala. Fuj.

Múza prosím ťa, ak ma ľúbiš, už ma neopúšťaj ! :D

Prišla som k obrovskému až masívnemu uvedomeniu... mám liek, ktorý mi dúfam pomôže aj nabudúce. Takže... Ďakujem výrobcom ŽLTÝCH FIVE ŽUVAČIEK zato, že ich vyvinuli ! :) :D
Mám v puse asi tretiu.

Niektorý ľudia si vytrpeli nálady typu "ja s tým končím, vzdávam sa". Sou sorry ľudia, všetko sa mi sypalo na hlavu.

Mám dohodu s Katie, že ak jej dovlečiem jej "opicu" z Ameriky, dá mi na Vianoce gumáky. :D Bojím sa, že dohoda padá a ja tie gumáky naozaj potrebujem ! :D

Dnes som zažila prvú a najkrajšiu oslavu mením v živote. Prečo prvú ? ...lebo sa mi podarilo zaviesť si meniny až tento rok :D Marietty to majú zložité :) ...tak som celkom komicky začala po 13 rokoch života oslavovať meniny. Najkrajšia bola vďaka Klaudii <3 a dažďu :) A keďže som nemala tie gumáky, a blondýny sa len ťažko popri rehote a boji s dáždnikom, ktorý unášal vietor sústreďujú na to kam šlapú...
...skončilo to mokro :D

Ako ste trávili prvý, ešte k tomu voľný, jesenný deň vy ? :)

...Big, big love your Red Gummy Bear ! :*

Komentár pre Maruš ? ^_^kiki

Baile mensual 4

Krásky tu máte časť od Anet ;)

Ráno som sa zobudila mysliac si, že je to všetko iba sen. Prekazil to však dunivý pád z postele, keď som sa chcela obrátiť na druhú stranu. Ocitla som sa tak na drevenej podlahe, všade navôkol porozhadzované tie farebné vankúše a ja som mala krásny výhľad rovno popod postele ostatných. Vstala som, oprášila som si zo seba špinu a šla si urobiť raňajky. Keď som sa však chcela prezliecť, spomenula som si, že batoh mám ešte stále v tom moteli.

She is mine ;D

Len toľko, že...
VEČER BUDE ČASŤ ! 
22:30 dajme tomu ? :)

Tuesday, 11 September 2012

Bitch against will 9

Naozaj som sa snažila, no aj tak nemôžem povedať, že by sa mi táto časť nejak extra páčila. No aj tak dúfam, že Vám sa aspoň trošičku páčiť bude :*


Nechápavo som pozeral na Carmen, nalepenú na Ryanovi. Celé to nedávalo zmysel. Už to, že boli zas spolu. No nikdy to nebolo také ako teraz. Vždy ju Ryan bozkával a ona sa snažia utiecť, odťahovala sa od neho. Dnes sa naňho lepila, ruky mala okolo jeho krku, nohu okolo jeho pása. Prekvapene som ich sledoval a nemohol som tomu uveriť. Veď som to zahral dobre, Ryan jej dal pokoj, čo sa teraz stalo? Ako je to možné? A prečo to vyzerá, že je s ním dobrovoľne?

Monday, 10 September 2012

Need 2 tell u summing...

Prepáčte, že otravujem takouto kravinou a nemám časť, ale niečo Vám chcem povedať (napísať, whatever). V poslednom čase sa mi veci, čo píšem páčia stále menej a menej. Neviem, či to tiež tak vnímate, všimla som si, že ako autorka tam vnímam často iné veci, ktoré si možno ani nevšimnete. Ale v poslednej dobe už začínam byť s týmito čmáranicami nespokojná, až som začala rozmýšlať, čo sa deje a ako s tým niečo robiť.  

PICTURES!!

Spomenula som si, že dávno neboli obrázky. Čiže, toto je pre vás :*
(Nie všetky smiešne, niektoré smutné, ale keď mne sa páčia)



Awwww that is so sweet! It is so me! Love that man, most amazing actor ever!

Sunday, 9 September 2012

One more time? 27

Konečne!! Wooohooo ja som to dokončila! Neverím tomu, ale keď teraz pozerám na tú dĺžku... asi najlhšia časť zatiaľ. Nejdem Vás zaťažovať drístami, aké je to o ničom, veď zistíte samy. So, enjoy :*


„Harry?!“ zakričala som prekvapene a podľa vody, ktorá sa mi rozlievala po nohách som usúdila, že Louis pustil vedro. Bez ďalších slov som sa zvrtla na päte, vyšla prvými dverami, vedúcimi z chodby, nazrela do obývačky a hľadala strateného Harryho. V stave, v akom je nemohol dojsť ďaleko. Počula som, ako chalani spravili to isté a tiež ho hľadali. Prebehla som pohľadom obývačku, no bolo mi hneď jasné, že tam nie je. Vrátila som sa späť na chodbu, naraz s chalanmi. Všetci len zmätene pozerali, čiže ani oni ho nenašli. Rozhliadla som sa po miestnosti a pohľad mi padol na posledné dvere, ktoré sme neotvorili. Dvere vedúce von. Okamžite som nimi vybehla a chalanov som mala v pätách. „Harry!“ zakričala som zúfalo a rozbehla sa k neisto stojacej postave, snažiacej sa sadnúť si do taxíka. „Harry, stoj! Prosím!“ kričala som za ním znova, môj hlas znel ešte zúfalejšie, než som sa cítila. No on ma buď nepočul alebo ma ignoroval. Úspešne nasadol do taxíka a ten odišiel skôr, než som k nemu dobehla. Pozerala som, ako mizne za zákrutou, keď ku mne dobehli chalani. Chvíľku sme len ták stáli na mieste, bol počuť len môj dych, zrýchlený z behu. Všteci sme sledovali zákrutu, za ktorou zmizol Harry. „U nás!“ ozval sa zrazu nečakane Zayn a zakričal na celú ulicu. „Päťdesiat!“ povedal mu s úškrnom Louis a tľapli si. Po tejto veľmi zmysluplnej konverzácií, ktorá neprišla divná nikomu okrem mňa sa všetci pohli smerom k domu a Lou ma chytil za ruku, jemne ťahajúc s nimi. Prešli sme možno tri kroky, keď som sa mu vytrhla. „Teraz ako idete domov?! Kým Harry, v takomto stave ide ktovie kam? To ho ani nechcete hľadať?!“ začala som na nich kričať, vážne som sa o Hazzu bála a ich to očividne ani trochu netrápilo. Musela som znieť veľmi histericky, keď sa ma Lou snažil upokojiť a objať okolo pása, no ja som mu to nedovolila. „Nedotýkaj sa ma!“ zasyčala som naňho a on ma pustil. Povedal chalanom, nech sa vrátia domov, kým on si to so mnou vybaví.

„Trish, upokoj sa,“ povedal mi nežne a snažil sa privinúť si ma k sebe, čomu som sa bránila, až kým to nevzdal. „Lou, ja viem, že vy dvaja sa hneváte, ale to ho ani nejdeš hľadať?! A vieš dobre, že je to tvoja vina! To ty si ho provokoval!“ „Moja vina?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím. „Samozrejme! Veď si ho naschvál provokoval! Veľmi dobre vieš, čo myslím! Skvelo vymyslené, gratulujem! Vyšlo ti to! Netvár sa teraz, že si nič nespravil! Nie som sprostá! Hnusne si ma využil, pred ním si ma bozkával a obchytkával, aj keď vieš, aký je nešťastný! Bavíš sa na tom?! Alebo nejaká hlúpa pomsta?!...“ Louis mi musel zapchať ústa, aby som zmĺkla, no ja som nechcela. Snažila som sa nejak vyslobodiť, lenže on ma druhou rukou chytil okolo pása, pritiahol si ma k sebe a nedovolil mi ujsť. „Počúvaj ma chvíľku!“ zašepkal mi ticho, no rázne do ucha, pričom ma chytil ešte pevnejšie. Venovala som mu vražedný pohľad, ktorý mi oplatil prefíkaným úškrnom. Sklonil sa bližšie ku mne, chvíľku akoby uvažoval, no potom ma pobozkal na krk. Naskočili mi zimomriavky, ktoré som, tak ako Louisa ignorovala. Stála som bez pohnutia na mieste a čakala, kým skončí. A hlavne, kým ma pustí. Po chvíľke sa odtiahol a priblížil sa mi perami k uchu. „Možno som to urobil naschvál pred Harrym, ale nie som taký sviniar, za akého ma máš. Jemu to môže len pomôcť. Teraz pekne vypadne do nejakého baru, nájde si nejaké dievča a ráno sa, už v lepšej nálade, vráti,“ zašepkal mi nežným hlasom do ucha a jemne ma naň pobozkal. Chvíľku ma akoby sledoval, či mi môže pustiť konečne ústa, no zrejme sa rozhodol, že áno, pretože to urobil. „A čo to divné dorozumievanie medzi tebou a Zaynom?!“ spýtala som sa ho podozrievavo, stále som tomu všetkému neverila. „Jednoduchá stávka. Či skončia v noci u nás alebo u nej.“ „Fajn. Prepáč,“ priznala som si oduto nakoniec a on sa spokojne usmial. „To tak ľahko nepôjde. Budeš si to musieť u mňa vyžehliť,“ povedal mi provokačne so ucha, pričom sa stále usmieval. Pozrela som mu do očí, v ktorých poskakovali veselé iskričky. Jemne som mu ich prikryla, aby nič nevidel. Neprotestoval, neragoval, ticho prerušovalo len jeho pravidelné dýchanie. Postavila som sa na špičky a jemne ho pobozkala. Pomaličky. Prešla som mu perami k uchu a tichým hláskom zašepkala: „Takže ja si to mám vyžehliť? To by si ma musel najprv chytiť!“ Rýchlo som mu pustila oči a rozbehla sa preč od neho. Chvíľku mu trvalo, kým sa spamätal, no po sekunde už bežal za mnou. Nechcela som sa nechať chytiť, no akosi som nestíhala a on už bol za mnou. Netrvalo dlho a chytil ma zozadu okolo pása. Zdvihol ma do vzduchu, kde som len hlúpo kopala nohami. „Myslela si, že mi ujdeš?“ spýtal sa pobavene, načo som naňho zazrela.

Konečne ma položil na zem a radšej ma zozadu objal. Zachvela som sa pri jeho dotyku a naskákali mi zimomriavky. „Zima?“ spýtal sa, stále pobavene a ja som pokrútila hlavou, čo ho len rozosmialo. „No poď. Aj tak sme tu už dlho, začneme chalanom chýbať.“

Ako sme zistili, keď sme vošli dnu, chalanom sme vôbec nechýbali. Pozerali v telke niečo, čo prepli hneď, ako sme vošli. Prišlo mi to smiešne, no snažila som sa neuvažovať, čo tam tak mohli pozerať, radšej som venovala pozornosť hodinkám. Polnoc. To sme stáli vonku do polnoci?! Prisadli sme si k chalanom na gauč a zapozerali sa na telku, lenže Liam ju hneď vypol a vyhlásil večierku. Prekvapene som sledovala, ako sa všetci odpratali do svojich izieb. Pýtala som sa na to Louisa, no nič mi nepovedal. Rezignovane som teda pokrčila plecami a nechala sa ním odviesť do jeho izby. Stále ma držal za ruku, a keď sa zvalil na posteľ, padla som za ním. Zasmial sa na mojom, nie práve najlepšom dopade a pobozkal ma. Bozk som mu opätovala, keď sa na chodbe ozval hluk. Rozoznala som dva hlasy. Harryho a nejaký dievčenský, no veľmi povedomý. Smiali sa, podľa buchotu zrejme padali a bolo jasné, že obaja boli poriadne opití. „Vravel som ti to,“ povedal mi so smiechom Louis, keď s hlasným buchnutím za sebou zavreli dvere na Harryho izbe. Prikývla som a opäť ho pobozkala. Kým som zamestnávala jeho pery, stiahol mi tričko a nejak sa mu podarilo zbaviť ma aj nohavíc. No háčiky na podprsenke sa ukázali ako veľký problém, s ktorým sa babral už poriadne dlho a úspech žiaden. „Dlhuješ mi 5o libier!“ zakričal Zayn a vbehol do Louisovej izby. Odtlačila som od seba nahnevaného Louisa a začala sa smiať. Pritom som sledovala Zayna, ktorý stál prekvapene vo dverách, tváriaci sa ako vyplašené kura. Lou sa tváril naštvane. Chytil do ruky vankúš a celou silou ho šmaril po prekvapenom Zaynovi, ktorý sa prebral aspoň natoľko, aby odišiel a zavrel za sebou dvere. „Plánuješ mu ich dať?“ spýtala som sa zvedavo a Lou pokrútil hlavou. Keď som sa konečne dosmiala, mohli sme pokračovať, kde sme skončili.

Ráno som sa prebrala s úsmevom na tvári a prvé, čo som uvidela boli Louisove modré oči, ktoré ma pozorovali. Usmiala som sa naňho ešte viac, venovala mu krátku pusu na líce a prešla k dverám jeho kúpelne. Chcel ísť za mnou, na čo som ho len jemne odsotila a dvere mu zabuchla pred nosom. Z druhej strany som počula nespokojné frflanie. Zasmiala som sa na ňom a po tom, čo skúsil dvere otvoriť som ich zamkla. Kľúčik som položila na poličku nad umývadlom, vkĺzla do sprchy a pustila na seba horúcu vodu. Ponáhľala som sa, lebo som si vedela predstaviť netrpezlivého Louisa stojaceho za dverami.

Vyšla som von zo sprchového kúta a začala rozmýšlať, kde by som asi mohla nájsť uterák. „Skrinka naľavo,“ povedal so smiechom Louis a ja som sa prekvapene pozrela k dverám, o ktoré sa zvnútra opieral. Pohľad naňho, opierajúceho sa tam ako nejaký supermodel len v trenírkach stál zato. „Ako... ako si sa sem dostal?“ spýtala som sa ho šokovane, kým on sa znova zasmial, zrejme na mojom nechápavom výraze. „Náhradný kľúčik,“ povedal, prišiel ku mne a chcel ma pobozkať. Rýchlo som sa mu uhla z cesty a vytiahla si uterák, do ktorého som sa zakrútila. Kým sa mi to podarilo spraviť, on už stál pri mne tak, aby som mu teraz nemohla odísť. Sklonil sa ku mne a pery priložil na moje, jazykom si rýchlo našiel cestu dnu, kým jeho ruky ťahali za okraje uteráka, ktoré som pevne držala. Najúpornejší boj sa od od našich jazykov presunul práve k uteráku, ktorý som sa snažila udržať na mieste a on sa ho snažil zbaviť. Po niekoľkých minútach, počas ktorých sa uterák ani nepohol som sa odtiahla, uškrnula naňho a pri tom, ako som ho obchádzala som mu vyplazila jazyk. Natiahla som sa ku kľúču ležiacemu na poličke a odomkla si dvere. Keď som ich už otvárala a vychádzala von, Lou sa nenápadne postavil za mňa a už úspešne mi stiahol uterák. Zaškeril sa a ja som ho tam, s uterákom v ruke zavrela. Po chvíľke som počula zvuk vody a začala som si hľadať v oblečenie. Otvorila som Louisovu skriňu a vytihla si páskované tričko. Myslím, že iné tam ani nemal. Toto bolo modro-biele a obliekla som si k nemu aj obrovské červené šortky. Medzitým už vyšiel Lou z kúpelne, kvapkal z vlasov vodu všade a neunúval sa zakrútiť aspoň do uteráku. Pohľadom schválil moje oblečenie a hodil niečo aj na seba.

Zišli sme spolu do kuchyne, kde už sedeli všetci okrem Harryho. Lou nám obom vybral na raňajky mrkvu, ktorú som mu so smiechom vrátila. „Zabudol si, čo som ti hovorila? Som na ňu alergická!“ povedala som mu so smiechom a on sa zatváril zhrozene. S Niallovom pomocou som sa dostala k nejakému jedlu a našla som si cornflakey. V tichosti sme raňajkovali, keď sa ozvali zvuky od schodov. Všetci sme sa zvedavo pozreli tým smerom, čakajúc, kto s Harrym príde. Pomaly vošli do kuchyne a mne sa pri pohľade na čiernovlásku držiacu Harryho ruku otvorili ústa. Oni dvaja?! Spolu?!


Green gummy bear