Saturday 4 August 2012

One more time? 18

Pre vás :) Love ya guyz :*
P.S. Mrs. Styles, vidíš, myslím na teba, je tu časť :

„Trisha, máš tu návštevu,“ ozvala sa Rachel od dverí. „Odkáž mu, že ho nechcem vidieť!“ povedala som jej s úsmevom a ďalej listovala v časopise. „Nevšímaj si ju, Louis, takto výta každého,“ povedala človeku za dverami a ja som pochopila, že to nie je Harry. Časopis som hodila do rohu našej internátnej izby a rovno sa rozbehla ku dverám. Keď ma zbadal, okamžite sa usmial a ja som si nemohla pomôcť, musela som sa mu hodiť okolo krku. Mojim zámerom bolo objatie, no on mal zjavne iný, kedže mi rukou chytil bradu a pery priložil k svojim. Okamžite som začala súboj jazykov a rukou prešla do jeho vlasov, kým on jednou prechádzal po mojom máličko vyčnievajúcom brušku. „Vy dvaja ste zasa spolu?! A čo Harry? A...“ Rachel začala s neuveriteľne pisklavým hlasom a potom sa na chvíľku odmlčala a pohľadom skĺzla na Louisovu ruku na mojom bruchu. „Ty?“ vyvalila oči na jeho ruku a ja som sa len zasmiala do Louisovych pier, stále sa od neho neotŕhajúc. „No, drobec, zdá sa, že tetuška práve stretla tatina,“ povedal môjmu bruchu a pobozkal ho. Zasmiala som sa, keď ma jeho pery pošteklili a on sa opäť postavil a rukou ma objal okolo pása. „Čo takto ísť niekam von?“ navrhol mi a ja som súhlasila. „Ale ak to skončí ako tie predchádzajúce naše stretnutia...“ „A tebe sa guličky nepáčili? Lebo by sme si ich mohli zopakovať, ešte stále sú tam a stále tam mám kamaráta...“ šťuchla som ho lakťom do boku a sledovala Rachelinu reakciu, ktorá bola naozaj vtipná. Len teraz som sa jej nečudovala, že nechápe. „Fajn, len som žartoval,“ zamrmlal Louis a chytil sa za bok. Prevrátila som oči, kým on tu hral ďalej týraného priateľa. „To by už stačilo, Tomlinson. Už žiadne divadielko. Prezlečiem sa a idem.“ Louis sa ani nepohol a ja som pochopila, že sa budem musieť prezliekať pred ním. Problém nebol, že by som sa hanbila. Ako keby to bolo pre mňa ničo nové! Problém bol, že si určite nebudem vedieť nič vybrať.

Stála som pred skriňou päť minút. Rachel na mňa pozerala pobavene, Louis nechápavo. Po piatich minútach ma Rachel uchránila od ďalšieho trápenia a zo skrine vylovila nejaké šaty. Jednoduché, obtiahnuté, zips na chrbte. Vďačne som sa na ňu pozrela a zhodila to seba tepláky aj rozťahané tričko. Len som ich na seba navliekla a Louis už stál za mnou a ťahal zips nahor. Kým bol hotový, pery mi priložil zozadu na krk a skúmal jeho tvar, kúsok po kúsku. Z úst mi vyšiel tichý povzdych a otočila som sa, aby jeho pery radšej skončili na mojich. Skôr, než stihli som počula rázne odkašlanie a uvedomila si, že nie sme samy. Ospravedlňujúco som sa usmiala na Rachel a ťahala Louisa za ruku preč.

Len šo sme vyšli z izby na chodbu, ktorá bola úplne prázdna, Louis sa hneď vrhol na moje pery a ja som pocítila stenu za chrbtom. „Preataň!“ oprela som mu ruky o hruď a odtlačila ho od seba. Urazený výraz na jeho tvári stál zato. Musel sa uspokojiť s ľahkým bozkom, ktorý som mu venovala a už sme kráčali von. „Kam pôjdeme?“ spýtala som sa ho vonku. „Zvládneš kráčať dlhšie?“ „Tomlinson! Ja nie som chromá alebo čo! Ideme!“ urazene som mu povedala s rukami vbok a on sa na mňa len usmieval. „Mamina sa asi hnevá,“ rozprával sa s mojim bruchom a mňa ignoroval. „Tomlinson, ja som tu hore! Rozprávaj sa láskavo so mnou, tu je aspoň nejaká, síce malá, ale je, šanca, že sa dočkáš aj odpovede!“ Zasmial sa, no ďalej sa nerozprával so mnou. „Mamina asi žiarli, že sa rozprávam s tebou drobec,čo? Ale ja vás ľúbim obidvoch,“ ďalej rozprával môjmu bruchu a ja som naňho pozerala s rukami vbok a vražedným pohľadom, ktorý kazili len kútiky úst ťahajúce sa dohora. „Poprosíš maminu, aby sa na mňa nehnevala? Ja sa len o vás bojím, čo by som robil bez svojich dvoch lások?“ ďalej ma ignoroval a v rozhovore si úplne vystačil aj s mojim neodpovedajúcim bruchom. Odkašľala som si, no on ma stále ignoroval. „Čo myslíš, drobec, prejdeme sa? Budeš ty aj s mamičkou vládať?“ „Louis!“ „No dobre, drobec, ako povieš, asi ju odnesiem.“ „Louis! Skúsiš to a si mŕtvy!“ „Aj ty si myslíš, že by ma nezabila? Máš pravdu, asi to risknem. Aj tak nevie rýchlo utekať, čo? Minule som ju rýchlo dobehol, čo?“ „Mala som vysoké topánky! Ty skús utekať na opätkoch!“ „Máš pravdu, aj podľa mňa sa len vyhovára,“ zasa odpovedal môjmu bruchu a nie mne, priložil k nemu pery, dal mu pusu, čo neuveriteľne šteklilo a až potom vstal. „Zhodli sme sa, že ťa treba odniesť,“ povedal a výťazoslávne sa usmial. „Urobíš to a z malého bude sirota! Pretože ty budeš mŕtvy a mňa zavrú!“ vražedne som naňho pozrela a on sa opäť sklonil k môjmu bruchu. „Tomlinson! Šibe ti?! Prestaň!“ Zdvihol sa a pozrel mi do očí. „Drobec vraví, že to riskneme,“ usmial sa a skôr, než som mu stihla streliť, na čo som sa neuveriteľne tešila ma držal na rukách. „Prečo je vždy po tvojom?!“ „Lebo!“ zaškeril sa a vyplazil mi jazyk. Malé decko! Lepšie som dopadnúť nemohla! „Prosím?“ spýtal sa Lou s úškrnom a ja som pochopila, že som to vyslovila nahlas. Som ja ale génius. Nič som nehovorila a on ma niesol. Pozeral stále na mňa a ja som zas pozerala na strom, ktorý stál presne v jeho ceste a Lou doňho narazí o 5...4...3...2...1... BUM! Louis sa otriasal zo stretnutia so stromom a ja som sa šielene rehotala. „Tebe to je ešte vtipné?! A čo si to hovorila?!“ spýtal sa tváriac sa naštvane a z ničoho nič ma drsne pobozkal. Keď ma prešiel prvotný šok, rýchlo som prešla do protiútoku a zaútočila na jeho sladké pery. „Tak? Čo si hovorila?“ spýtal sa, keď sa odo mňa v najlepšom odtrhol. „Že som nemohla lepšie dopadnúť,“ povedala som mu s úsmevom a tentokrát aj bez irónie, „veď som tu s najúžasnejším človekom.“ „Hneď lepšie,“ pochválil ma a znova sa perami dotkol mojich, kým ja som si dala ruky jemu okolo krku. „Už ma pustíš?“ spýtala som sa ho, a tak ako on prerušila náš bozk v najlepšom. „Á, čo za to dostanem?“ spýtal sa a hneď sa usmieval tým nezbedným úsmevom. „Naozaj nie som dobrá vo vymýšlaní takýchto vecí. Čo chceš?“ spýtala som sa h narovinu po dlhom a zbytočnom premýšlaní. Tiež sa zamyslel, ale už po pár sekundách som z úškrnu na jeho tvári vedela, že sa rozhodol. „Pôjdeš teraz so mnou, kam budem chcieť, nebudeš sa vypytovať a ani protestovať, keď tam prídeme.“ Prikývla som, kedže lepšiu ponuku od neho rozhodne čakať nemôžem, a hoci mi robilo problém nepýtať sa, poslušne som kráčala. „Nemám ťa znova odniesť? Vládzeš?“ spýtal sa ma Lou po asi desiatich krokoch a ja som naňho pozrela tak, že aj on radšej zavrel ústa. „Prepáč. Len sa o vás bojím,“ povedal a ja som naňho zazrela. „A o to, či s tebou prežijem najbližšie mesiace sa nebojíš? Lebo mám pocit, že skôr ako z množstva chodenia umriem z nervov, ktoré mi tu robíš,“ povedala som mu a vážne uvažovala, čo budem robiť, ak bude stále takýto. „Prepáč, Bowie, už sa polepším,“ povedal a potom sa zohol “po radu“ k môjmu bruchu, načo som sa opäť naňho zamračila. „No čo, drobec, čo ty na to?“ spýtal sa a priložil mi ucho k bruchu. Prikyvoval a hmkal, akoby niečo počul. „Aj drobec si myslí, že by si nemala chodiť,“ povedal po vážnej porade a ďalších päť minút ma niesol. Potom sme zastali, a keď som pochopila, kam ma doniesol, mala som chuť streliť mu facku. Pred nami bol prázdny zábavný park a detská atrakcia s guličkami.


Have a nice day ♥
Luna Lovegood

4 comments:

  1. rtgfvrvhbkjvb!!! zistila som, že zanedbávať túto poviedku sa nevypláca!! teraz som skoro infarkt na mieste chytila!! iba oči vypučené a pusa otvorená :O ako toto je niečo neskutočné! priznám sa, čakala som, že sa niečo také môže stať ale toto rozhodne prekonáva moje očakávania! úžasné, skvelé, dokonalé!! píšeš tak krásne, úplne si ma dostala :) ľúúúbim ťa NAJVIAAC!! :-*

    ReplyDelete
  2. Awwww :) len priblblý úsmev na ksichte :) krása! Lou jaký je zlatý oj :) už minule som písala, že budú perfektná rodinka ale. Mením názor. Oni budú NAJDOKONALEJŠIA rodina :* nádherne napísané. Perfektné :) Love you <3

    ReplyDelete
  3. GULIČKYYYYY!!!!! Louisove rozprávaie s bruškom nemá chybu! milujem ich spolu!!! :*

    ReplyDelete
  4. Tommo ako sa rozprával s bruškom, som sa riadne nasmiala :D a na konci tie jeho obľúbené guličky :D

    ReplyDelete