She's mine! 8

Maruš prázdninuje, tak pridávam od nej ja :)Zajtra už príde a poodpisuje a niečo sem pridá :D 


"Takže uznávaš, že je to bosorka ?"

"Nie je. Aj keď by chcela."

Stíchli sme. Ľudia sa ma pýtajú čo počúvam. Vravím, že ticho, pretože potom nič neskopírujem a to čo sa mi zrodí v hlave je moje. A schádza to z toho ticha. Po dvadsiatich minútach sa začala mrviť a budiť Adriana. Po dvadsiatich minútach a dvadsiatich minútach a dvadsiatich šiestich sekundách Zayn. Obaja sa zhlboka nadýchli, podržali a vydýchli. Adriana sa chcela (asi) otočiť a zísť z gauča. Akurát, že sa kotúlala viac ako by bolo treba a spadla. Z gauča zletela na zem, čím zobudila nás všetkých. 

"Kua."

Zahrešila tak svojsky. To bola ďalšia vec, ktorú sme nechápali. Aj keď bola drzá a väčšinou odporná vyhýbala sa nadávkam ako takým. Zayn ju inštinktívne zberal z podlahy ale ona ruku ignorovala. Pomalými, neistými krokmi zašla do kuchyne. Vyšla, s pre ňu typickým, pohárom kyslích uhoriek (naozaj dbala o svoju stravu, chudák Niall počúval jej poznámky o kalóriach, éčkach a humusovinách vždy keď jedol a ona šla okolo) a fľašou tvrdého. FĽAŠOU TVRDÉHO ?! ...Že je to výnimočný stav nejdem jej to vyhovárať. 

ADRIANA

"Kua."

Zanadávala som po hlasnom dopadw na zem. Ten prekliaty gauč bol ešte pred chvíľou širší. Keď som ako tak zaostrila našla som dôvod mojho pádu. Zayn sa votrel na pólku toho gauča a momentálne bol zavesený ako opica, jednou nohou a jednou rukou na operadle. Tiež musel byť unavený veď sa o mňa celý čas staral. Zdvihla som sa z podlahy, pričom som si nevšímala Zaynovu ruku, ktorá bola momentálne po spánku určite slabá. Zistila som, že sa celá trasiem, nohy sa mi klepú tak to chce niečo na pokoj v duši. Kyslé uhorky a fľašu Finlandie. Díky bohu za ňu. Vybavila som sa kráľovsky a vybrala sa zdolať schody. Musela som nato ísť opatrne nechcem sa tu predsa znova zložiť. Na každom som na tri sekundy zastala, hodila tzv. ustalovač krvného tlaku a vyšla o jeden vyššie. Ako retard. Hore som usúdila, že tej postele mám plné zuby tak som vzala notebook a usalášila sa na zem. Pekne po poriadku som otvorila uhorky, zapla notebook a odšrófovala vodku. Pozerala som sa na obrazovku, v ruke držala kyslú mini uhorku z ktorej som si pomaly kúsala a v druhej fľašu z ktorej som si logala. Ako som tam tak čumela prišla znova úzkosť sprevádzaná plačom. Smutno za otcom ? Minimálne. 

"Stojím na mŕtvom bode. Nenachádzam zmysel v ničom. Nijaký. Chýba mi môj starý život. So zábavou, žúrmi, ľuďmi a slobodou. Živý život, v ktorom som sa nikdy nenudila, zbierala zážitky a hýbala sa ďalej. Teraz vládne depresia, smútok, hnev. Žerie ma milión pocitov a ja len sedím medzi štyrmi stenami a neviem čo s nimi. A hlavne...chýba mi mama. Bytostne. Nikdy som to tak nevnímala. No teraz, po otcovej smrti sa niečo zlomilo. A ja som len sám vojak v poli, ktorý potrebuje nasmerovanie. Je mi smutno. Za otcom, ktorého zároveň nenávidím preto čo spravil mame. Čo spravil mne. Za mamou, ktorú si vôbec nepametám aj keď so mnou bola ešte dva roky po narodení. Na fotkách mala nežný úsmev a lásku v očiach. Aj za Zaynom, ktorý je len o poschodie nižšie. A za niečím, čo ešte musím nájsť. Má to byť to niečo prelomové, čo mi pomôže. Ďalej neviem z hlavy dostať dokonalého vetu o tom, že som otcovi mala lásku prejaviť. Bojím sa, že som to celé zničila ja. Nejak odradila tú rodinu, o ktorú som teraz aj tak prišla a vlastne ani nikdy nemala. Musím na to prestať myslieť. Musím na NICH prestať myslieť...."

Lovila som prstom v pohári s kyslím nálevom. Nemohla som tam nájsť čo som hľadala tak som odtrhla zrak od obrazovky. A fakt. Nič tam nebolo. Všetky tie uhorky som zjedla. Asi som ťukala do tej klávesnice. Ten zvuk ma ukľudňoval. Prsty dopadali na umelú hmotu a vznikalo jemné klopkanie. Aj to, že som písala ma ukludňovalo. Vtedy som zo seba dostala veľ vecí. Vzdychla som si. Som čulá, vyspatá, pripitá, ubolená a v depresií. Ale taký pokoj v duši aký som potrebovala neprichádzal . Ani po vodke ani po vyjadrení mojho stavu. Idem za Zaynom. Tam sú aspom ľudia. 

ZAYN

"Čo budeš robiť v noci ? Stávaj už z toho gauča !"

"Počítať ovečky."

Odpovedal som rozospato Liamovi. S vypetím mojich pospánkových síl som si sadol a hlasno zazíval. Rozlepil oči a zrazu tam sedeli všetci štyria.

"Kedy ste prišli ?"

"Pred chvíľou." -Harry

"Zayn akurát sa bavíme o tom, že nevieme ako dlho ste s Adrianou kamaráti."

Zasmial som sa pri spomienke na deň, ktorý mi určite zmenil život. Odvtedy uplinulo 17 rokov a iba jedna vec ostala nezmenená. Naše priateľstvo trvá.

"Nasťahovali sme sa do nového domu v Bradforde. Mal som vtedy dva a pól roka a rodičia ma chceli dať do kôlky. Bol som zásadne proti. Doma mi bolo ako kráľovi. Ale musel som. Teraz viem, že by bola chyba nejsť tam. Tak ma tam nahlásili, uvidel som tú budovu, deti v nej a vonkoncom sa mi tam nepáčilo. Vošiel som teda prvý deň do triedy, kde sa v každom kúte niečo dialo. Niekto sa bil, niekto dával kamoške pusu na líce iné baby sa ťahali za vlasy alebo normálnejšie varili v kuchynke. Nikto si ma nevšímal. Bol som dosť rozdielný, tmavý a čiernovlasý. Akurát jedno dievča si ma všimlo, lebo sa ničomu nevenovalo. Zrazu kráčala ku mne a vraví..."

"Čau. Som Adriana a vopred ti vravím tieto decká nebudeš mať rád. Buď radšej kamarát so mnou. "

Zišla dole schodmi Adriana a doplnila ma napodobňujúc svoj detský hlas. 

"Povedal som jej, že som Zayn a rád budem jej kamarát."

"Vtedy to začalo a tí malí hajzlíci sa vždy len čudovali ako sa my dvaja dobre bavíme."

"Učiteľky z nás mali radosť. Boli sme ich "čertíci". Tí malí nevedeli čo sú to hry."

"Závideli."

"My jediný sme si škôlku užili tak, že na to nikdy nezabudneme. Našli sme sa."

"Cítila som sa akoby sa pozerám do zrkadla keď som ťa prvý krát videla Zayn."

"Bol som v siedmom nebi keď si ma objala."

Prisadla si do tureckého sedu a chytila ma za ruku.

"Ja viem."

"Potom si prvý krát utiekla z domu. O rok neskôr."

"O áno. Aj to bol svetlý deň v mojom živote. Prvý deň u Malikovcov."

"Bolo toho veľa."

"Najviac."

"Bude to dobré moja."

Zašepkal som a zložila si hlavu ma moje plece.