Friday 27 July 2012

She is mine ! 13

Hádajte čo ? ...máme cez 2500 kliknutí ! ;) ĎAKUJEME ČITATEĽKY, ľúbime Vás :)* <3 To bola lepšia správa... horšia je, že do nedeľe tu nebudem ani ja. :/ Ale hádam sa s Kikuš spojíme a pošlem jej časť :) ...a za túto časť ďakujem hlavne Katie, ktorá napísala 90% z toho čo idete čítať :) Ďakujem ti Káča :) tak si to užite =*


Na papiery stáli dve slová, na ktoré som v poslednej dobe myslela často. "Spravím to ?" a tie som okamžite škrtla, to sa nikdy nestane.
Povzdychla som si a papier s mojím otrasným rukopisom okamžite pokrčila. Pristál na kôpke ostatných v kúte izby. No a čo že ďalší rok ešte ani poriadne nezačal a ja si píšem novoročné plány a predsavzatia? Nikdy ich aj tak nedodržím, potrebujem si len usporiadať myšlienky.
Áno, keď som sa vrátila z môjho „výletu“ za slobodou a premýšľaním, mala som hlavu ešte plnšiu, než keď som odchádzala.

Potom, čo ma ten idiot zatvoril v izbe môj pohľad smeroval k oknu a hneď na to na môj obrovský kufor. Všetky veci som z neho vyhádzala a dala ich do cestovnej tašky. Ako sa nakupuje v Riu ?, pomyslela som si, keď som sa pozrela na polovicu vecí, čo sa mi tam nezmestilo. Prešla som k oknu. Áno, strecha nad verandou!
Ešte som skontrolovala posledné veci, a taška so žuchnutím dopadla na trávnik pred domom. Kabelku som si prehodila cez plece a opatrne skočila, najskôr na strechu a potom na zem.
Netrápilo ma, kde sú ostatní, a že či ma videli, čo najrýchlejšie som bežala k bráne a cestou vytáčala číslo na taxík. Louis vybehol von práve keď som nastupovala.
Na tvári mi žiaril víťazoslávny úškrn, a myšlienky sa mi upierali k novému dobrodružstvu.

Tri mesiace zase neboli až tak veľa. Ale dosť sa toho zmenilo. Vedela som, že Zayn s tou blondínou dlho nevydrží, ale že sa rozídu hneď po týždni, to by ma nenapadlo. Samozrejme, môj vypnutý mobil obdržal každú jeho esemesku, a keď som si ich čítala po ceste naspäť, vybuchovala som do záchvatov hysterického smiechu. Najskôr bol smutný, sklamaný. Potom sa začal vyhrážať, a nakoniec báť. Bola som vďačná, že si Louis držal klapačku zatvorenú, a Zayn ma neprišiel hľadať.

Zachytila som silný zápach moču z jednej z bočných uličiek, ale nevšímala som si to. Naučila som sa to akceptovať ako jednu slabšiu stránku tohto mesta. Milovala som ho však. Drobné uličky natisnuté na seba, v nich množstvo ľudí. Prechádzala som sa nimi každý večer a užívala si tú atmosféru. Voľnosť. Zábavu. Rio nebolo mesto diskoték s modernou hudbou. Vyšli ste na ulicu a ľudia tam proste tancovali. Spontánne sa zabávali, zneli chytľavé tóny ich rytmuckých pesničiek a pili sa drinky receptov, ktoré nikto nikdy nedokáže namiešať dva krát rovnako. Bývala som v jednej z tých nepovšimnuteľných uličiek, na najvyššom poschodí apartmánového domu. Dokonalý výhľad na sochu Ježiša Krista s rozpaženými rukami z balkóna. Ráno som tam stávala a jednoducho to obdivovala. V neodmysliteľnej modrej košeli. Ponožky museli ísť bokom.
Síce sa mi tam život páčil, taký nespútaný, a to mesto bolo ako stvorené pre mňa, no mala som divný pocit. Zvieralo mi žalúdok a niečo ma dusilo, nevedela som si to vysvetliť. Ignorovala som to najviac, ako sa dalo, ale pripomenulo sa mi to pri každej chvíľke nepozornosti. Občas som mala chuť chytiť telefón a zavolať domov, počuť Zaynov hlas a jeho uistenie, že všetko bude v poriadku, ale ovládla som sa. Odpútala som sa od toho chôdzou. Hoci stále bolo čo objavovať, po chvíli som aspoň jednu časť mesta dôverne poznala. Musela som uznať, že byť každý večer opitá, ráno si nič nepamätať, a potom sa regenerovať na pláži, malo niečo do seba.
Tento večer bol niečím výnimočný, cítila som to. Mala som na sebe moje najlepšie biele šaty odvážneho strihu a poriadne vysoké topánky. Zamierila som do centra mesta, že pre zmenu skúsim nejaký podnik v okolí a zasadla k baru. Hrala tam hlasná hudba a všade sa vznášal dym z kubánskych cigarí, ktoré tu všetci tak radi fajčili. Smrdeli ako kravský hnoj ani chuť nebola taká skvelá. Tak môj život nemohol byť sto percentne brazilský ale zabijem sa keď mi je z nich na nič ? U barmana, čo mi nerozumel ani pol slova som si objednala Martini, namiesto toho mi doniesol Tequilu. S povzdychom som to do seba hodila, a vzápätí sa pri mne objavil nejaký fešný amígo. Poklopal barmana po pleci a niečo mu zakričal po portugalsky. On prikývol a o chvíľu sa predo mnou zjavil pohár Martini.
„Ďakujem teda,“ prehovorila som na toho fešáka po anglicky po tom čo na mňa žmurkol, a dúfala, že bude rozumieť.
„Pre takú krásnu ženu čokoľvek,“ povedal s úsmevom a prisadol si na vedľajšiu stoličku. A presne o tomto rozprávam, títo chlapi sú tu všetci, až na pár výnimiek, no proste taký divoký a nádherní. Odhrnul z očí havranie vlasy a rozprúdil medzi nami konverzáciu. V jednom momente, keď objednával až príliš drinkov a bola som spotená a unavená z vlnenia sa na parkete, mi začal pripomínať Zayna. Myslela, som, že som sa zbláznila, ale nie. Ako sa hýbal, jeho oči, jeho vlasy, hlas. Skoro som tam spadla zo stoličky a rozhodla som sa, že je čas ísť domov. Nie do apartmánu ale domov, do Anglicka.
Nebola som veľmi triezva, ale podarilo sa mi zabúkovať si letenku a zbaliť sa. Našťastie som letela až na druhý deň poobede, lebo ráno som sa zobudila s podprsenkou na tričku a nohavicami naopak.
Celú cestu som myslela na Zayna, a vtedy si prezerala tie jeho esemesky. Môj výlet nakoniec nebol taký zlý, ale cítila som istú úľavu, že sa vraciam... Čo som si tam uvedomila ? Absolútne nič. Pozerala som sa na skromných ľudí bez peňazí, ktorý si vymýšľali také roboty až sa mi nad nimi pozatavoval mozog. Chytili sa každej drobnosti, ktorá ich bavila. A tam sa začali myšlienky o tom, čo robiť. Nikdy netrvali dlho, večer ich zmyl alkohol ale na druhý deň otravovali ďalšie. Kamošky s dredami boli celkom fajn, ale španielsky sa im zrovna kecať nechcelo. A zapáchali. Rio De Janeiro bolo smradľavé a očarujúce zároveň, malo neskutočnú morálku. Ibaže to čo sa mi zdalo ako vynikajúci nápad dopadlo ako spoznávací zájazd, ktorý mi dal asi toľko, že z maličkosti môže vzniknúť ohromná vec. Moje myšlienky sa obracali znova k Zaynovi. S ním by som si to tam užila na plno. S ním by nedoliezali tie hnusné myšlienky a nebola by som sama. Sama. To bolo to, čo v Riu nikto nepozná. Možno aj to bol ten dusivý pocit.

Akoby dotyčný vedel, že naňho myslím, vkročil do izby a sadol si ku mne na posteľ. Chytil ma za ruku, moja pokožka bola teraz skoro rovnakého odtieňa ako tá jeho. Nadýchol sa a chcel mi niečo povedať, no napokon pokrútil hlavou a zavrel ústa. No zbohom...



"Niekedy ťa tam zoberiem."

Povedala som mu. Počul moje zážitky už nespočetné množstvo krát. Ale odkedy som prišla, trápilo ho to. Boli veci na ktoré nezabudnem. Myslím tam, v Južnej Amerike. A keď som prišla sem dostala som facku od počasia aj od posunu. Zayn ma čakal na letisku so štyrmi opicami v pätách a nevedel či ma má bozkávať alebo ignorovať. Ibaže ja som ja a Zayn je Zayn. Tak som sa mu podla scenára hodila okolo krku a on ma zdvihol zo zeme. Už tri dni, čo som späť je takýto. Nijaký.

"No tak Zayn. Máš ma tu, vrátila som sa. Chápeš ? Nerobila som to kôli tebe. Pozri, som vyrovnanejšia" -čo bolo mierne klamstvo- "opálená a som tu. V tomto dome."
Strašne silno som ho objala. Najsilnejšie ako som vedela som ho stískala a kľačala. Ruky mi obmotal okolo pásu a privinul si ma ešte silnejšie. Bože ako mi toto chýbalo. Hladil ma po chrbte a ja som vdychovala vôňu jeho svetra. Potom som mu vtisla veľkú pusu na líce a dúfala, že to už bude v poriadku.

"Vieš, že ťa ľúbim najviac na svete."

"Viem. A preto ťa už nikdy nikam nepustím samú. Počkáš, kým budem mať čas. Chýbala si mi. Ani nevieš ako."

Ešte raz som pritisla pery na jeho tvár a brnkla mu po nose.

"Veď aj ty mne."

Otvorili sa dvere na mojej izbe a dnu sa nastrkali štyri hlavy. Vzdychol si, dostala som pusu na ústa a pustil ma. Najlepšie na návrate z môjho výletu bolo to, že sme teraz so Zaynom desať krát viacej spolu. Byť na tri mesiace bez dvojičky s ktorou ste sa ani nerozlúčili nie je ľahké.


Prezradím, že nie som ďaleko od zápletky :) :D V nedeľu sa vidíme,čítame. Ahojte :)

4 comments:

  1. skvelá časť pusa :) milujem tú Adrianu, úplne najviac :D ona je úplne super! :) a tento príbeh, samozrejme, tiež :D píšeš dokonalo, závidím ti :* si génius honey LOVE YA xx

    ReplyDelete
  2. Bodaj by na každom kroku existovali ľudia ako je Zayn v tejto poviedke :/ :* perfektoš :* ľť :)
    *Daniels* :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. V tom máš pravdu, ďakujem zlato, ja teba viac ;D :)

      Delete