Saturday 28 July 2012

One more time? 12

„Ako dopadlo rande s Louisom? A prečo sa vraciaš až dnes? Kde si bola v noci?“ zasypala ma otázkami Rachel hneď, ako som sa vrátila na našu internátnu izbu. „Skončili sme to. Nadobro,“ povedala som jej s maximálne nezaujatým a ľahostajným výrazom, dokonca som na tvári vyčarila úsmev. Neveriacky na mňa pozrela a ja som sa v tej chvíli už neovládla, vykašľala sa na to hlúpe dvadielko, ktoré ju pravdepodobne aj tak neoklamalo a hodila sa jej so slzami okolo krku. „Prečo nám to nemohlo výjsť? Prečo je taký? A prečo som sa ja, krava, doňho zamilovala? Rachel, prečo je všetko zle?“ pýtala som sa, mrmlúc do jej do pleca a nechala som sa silno obímať. Hladila ma po chrbte a ja som samú seba prehovárala a vysvetľovala si, že sa cez to musím preniesť a zabudnúť. „A dosť!“ povedala som odhodlane a pretrela si oči, zbavujúc sa posledných sĺz, „toto sú posledné slzy kôli Louisovi, ktoré vidíš. Ten človek už pre mňa neexistuje, dobre?“ povedala som najpresvedčivejšie, ako som vedela, hoci pri jeho mene sa mi takmer nebadane zachvel hlas. Rachel prikývla, jemne sa pousmiala a silnejšie ma objala. „A teraz niekam vypadneme. Čo tak nákupy?“ spýtala som sa jej s predstieraným nadšením a ona hneď otvorila skriňu, hľadajúc najvhodnejší outfit. S umelým úsmevom na tvári som sa tiež prezliekla a vyrazili sme do mesta. Po bezcielnych prechádzkach nákupným centrom so žiadnym výsledkom a prázdnymi rukami sme zamierili do kina, ktoré bolo v nákupnom centre a usadili sa v posledných radoch kinosály. Zabavili sme sa na nejakom filme, ktorého názov, pointa, a vlastne aj celý dej mi unikol. A ani najmenej som to nelutovala.

Po filme sme sa vracali späť na intrák a ja som neveriacky sledovala kučeravého chalana sediaceho na lavičke pred vchodom. Čo tu Harry chce?! Zrejme je tu len náhodou a so mnou to nemá nič spoločné. No keď vstal a začal kráčať mojim smerom, nebola som si už taká istá. „Viem, čo sa stalo. Mrzí ma to,“ povedal a chcel ma objať, no nedovolila som mu to. „Harry, čo chceš? Prepáč, ale videla som ťa jedenkrát v živote, keď si sa mi pokúšal ukradnúť iPod a zratu sme nejakí kamaráti? Načo si tu?“ Rovno som sa ho spýtala, neriešiac a neuvažujúc, čo si o mne pomyslí a či ho urazím. Nepoznám ho, nechcem ho poznať a to, že je tu mi dosť vadí. „Môžme sa porozprávať?“ spýtal sa, ignorujúc moje predchádzajúce otázky a “priateľské“ privítanie. „Nemáme o čom. To, čo sa stalo je minulosť a ja sa k tomu nevraciam. A určite nie s tebou,“ povedala som a zvrtla sa na päte, mieriac dnu. Na týchto ľudí chcem rýchlo a skoro zabudnúť. „Trisha, za to, čo ti urobil ja nemôžem. Nehnevaj sa na mňa a vypočuj ma. Musíme sa porozprávať!“ „Nemám záujem!“ „Bowie!“ zúrivo na mňa zagánila Rachel a pokračovala smerom k Harrymu, „poď s nami hore, ona cestou dostane rozum!“navrhla a nadšene ho ťahala za sebou. Nikdy som si neželala viac ako v tomto okamihu, aby to boli len obyčajní chalani a nie superhviezdy. Potom by Harry nemal na Rachel taký vplyv a ja by som mala pokoj.

„Fajn. Kedže Rachel je taká zlatá a pozvala ťa dnu,“ zazrela som na Rachel, ale ona, jediná bola už na tento môj vražedný pohľad imúnna, „porozprávame sa. Podľa možnosti to urýchli,“ povedala som mu v našej izbe a naraz s Rachel si sadla na posteľ, dúfajúc, že nech ide o čokoľvek, budem to mať rýchlo za sebou. Zavrela som oči a oprela sa dozadu čakajúc na vysvetlenie, ktoré stále neprichádzalo. „Chápem,“ ozvala sa po chvíli otrávene Rachel a niekoľko sekúnd na to bolo počuť dvere. Takže sme zostali sami. „Už to vyklopíš?!“ spýtala som sa netrpezlivo po ďalšej chvíľke ticha a jedinou odpoveďou mi bol tichý povzdych. Mala som teraz náladu len na jednu vec. A tou nebol rozhovor s Harrym, ale plač do vankúša. No pred ním budem silná a zvládnem to. „Trish, pozri, naozaj ma mrzí, čo sa stalo. Louis...“ Jeho meno bolo posledné, čo som chcela počuť a kým som zdvihla ruku, aby som ho zastavila, po tvári mi už stekali slzy. Môj prísľub, že už kôli nemu nebudem plakať bol v háji a s ním aj všetky nádeje, že to dokážem. Čo som si myslela? Že naňho len tak zabudnem? Cítila som, ako ma Harry objal okolo pliec a hoci som ho chcela odstrčiť, nemala som silu. Bol jednoducho veľký, silný a ja som bola maličká a od toľkých sĺz a trápení neuveriteľne vyčerpaná. „Prečo si so mnou? Prečo neutešuješ jeho?“ spýtala som sa a skôr, než mi odpovedal, pochopila som to aj sama a odpovedala si. „Jeho utešovať netreba, však? Jeho to absolútne netrápi.“ „No, nechcel som ti to povedať takto, ale máš úplnu pravdu. Mrzí ma to,“ povedal jemne, no presvedčivo a ja som cítila, že každé jedno slovíčko je pravda. „Fajn. On mi tiež nechýba. Nepotrebujem ho,“ povedala som odhodlane a z očí si zotrela dotieravé slzy. „Prečo si prišiel? Prišlo ti ma až tak veľmi ľúto? Chceš ma utešiť? To môže aj Rachel a ak sa neurazíš, dám jej prednosť. Teba som videla raz aj to pri takej príležitosti... Si pre mňa úplne cudzí človek a necítim potrebu to meniť, takže, ak by si bol taký láskavý, tam sú dvere,“ povedala som mu bez jedinej emócie v hlase či jediného výrazu tváre a ruku vystrela smerom k dverám, akoby mu nebolo jasné, že práve nimi sa dostane odtiaľto preč. „Trisha, mrzí ma to. Ale prečo kôli tomu, čo sa stalo s Louisom my dvaja nemôžme byť priatelia?“ pýtal sa, jeho ústa milimetre od môjho ucha, jeho ruky stále pevne zovreté okolo mojich pliec. „Len kamaráti?“ spýtala som sa po kratšom uvážení, „pozri, Harry, ja sa momentálne na nič iné necítim.“ „Kamaráti sú fajn,“ usmial sa ešte raz ma silnejšie objal okolo pliec a venoval mi bozk na líce, potom vstal a prešiel tých niekoľko metrov k dverám. „Len kamaráti!“ zdôraznila som mu mierne podráždene a on so spokojným úsmevom, ignorujúc moju výčitku vyšiel von.

****Z Harryho pohľadu****

Spokojne som zavrel dvere jej izby s vedomím, že sa už k Louisovi určite nevráti. Pochybujem, že ešte vôbec niekedy spomenie jeho meno. Úplne naňho zabudne a zostane jej iba kamarát Harry. Ale prečo len kamarát?! Prečo tvrdí, že nechce nič viac? Samozrejme, že chce! Ale radšej pomaly ako vôbec. Aj tak sa časom dostaneme ďalej, ako po kamarátstvo. Ale kedy?! Prečo to musí toľko trvať?! Zúrivosť som už v sebe nemohol dusiť a celej sily som kopol do lavičky pred vchodom, okolo ktorej som práve prechdzal. Prečo je taká hlúpa?! Prečo nechce byť so mnou?! Kráčal som ďalej a uvažoval nad tým, čo hovorila, robila, ako sa tvárila, analyzoval som každý jej pohyb. Len kamaráti! Ale to mi nestačí! Stratený vo svojich myšlienkach som si ani nevšimol, že už prechádzam na parkovisku okolo svojho auta. Rýchlo som nastúpil a naštartoval. Na cestu som sa takmer vôbec nesústredil, moje myšlienky ubiehali stále k nej, našťastie nebývame ďaleko.

O päť minút som už vystupoval z auta pred našim domom a hneď, ako som vošiel, narazil som na Louisa v kuchyni. Lovil niečo v chladničke, a keď počul zvuky za sebou, otočil sa, a akoby námesačný sa takmer nečujne spýtal: „Trisha?“ potom si všimol, že som to ja, povzdychol si a ignoroval ma, ďalej sa venujúc chladničke. „Kde si bol?“ spýtal sa nezaujato, akoby len chcel dokázať, že vie rozprávať, tak niečo povedal. „Bol som za Trishou,“ povedal som a Louis sa okamžite otočil, vyvalil oči a ja som v nich po niekoľkých dňoch uvidel prvý náznak záujmu, „už som sa na teba nemohol pozerať, ako tu pobehuješ ako zombie, tak som šiel prehovoriť ju, nech sa k tebe vráti.“ Louis na mňa pozeral bez žmurknutia a ja som vážne pochyboval o tom, či dýcha. „Mrzí ma to. Ona sa k tebe nechce vrátiť. To, že ste sa rozišli vôbec neľutuje, vlastne som z nej mal pocit, že to nikdy nemyslela vážne, len sa zabavila a úplne jej to stačilo. Nájdeš si niekoho lepšieho, Louis,“ povedal som mu utešujúco a on prikývol a zvyšky svojej pozornosti preniesol na chladničku. Po pol minúte odišiel smerom do svojej izby. „Lou?“ Otočil sa a pozrel na mňa, no nič nepovedal. „Nepomýlil si sa?“ spýtal som sa a sledoval, ako obhrýza petržlen. „Nechcel si mrkvu?“ Divne na mňa pozrel, zamával mi petržlenom pred nosom a odišiel. 

Mykol som plecom a odišiel do svojej izby. Veď oni to predýchajú. Louis sa po čase spamätá, vráti k Eleanor a bude v pohode. Čo sa týka Trish, ona tu bude mať mňa. Dobrého kamaráta, ktorý jej pomôže dostať sa z toho. A nebude navždy iba kamarátom. Obaja budú v pohode, len nie spolu. Vtedy ma napadlo, ako to urýchliť. Zavolám Eleanor. Keď som ju zavolal minule, ochotne prišla a pobozkala Louisa pred Trishou. Keď jej poviem, že sa konečne rozišli, určite ju tu o chvíľu máme a nedávam tomu ani týždeň, kým sa dá s Louisom dokopy. Zdvihol som telefón a vyťukal jej číslo. Po troch pípnutiach zdvihla a ja som sa hneď ozval. „Ahoj El...“


P.S. Mrs Styles, trápna časť pre teba :) ja som ti vravela, že bude a myslím, že tebe sa ešte viac ako ostatným bude "páčiť" :)

5 comments:

  1. :O Harry ty mrcha! :D to čo je?:O ja si Harryho vôbec neviem predstaviť jak takého, ja neviem, debila? :D no ale zabila si ma touto časťou, Harry zradil Louiho! napriek tomuto prekvpeniu , je to perfektné, už sa NEVIEM dočkať ďalšej! :O dokonalé :* xx

    ReplyDelete
  2. ONI TO PREDÝCHAJÚ?! lenže JA to nepredýcham!! Hazza?! čože? to snáď nie je možné! :OO neverím, neverím!! Bowie je súdené byť s Louím a jemu nie je súdené jesť petržlen! :D aj tak je hnusný :D no k veci...
    píšeš dokonalo, čo ti budem rozprávať? absolútne si ma týmto príbehom dostala, neskutočne sa teším na ďalšiu!! krása! ľúbim ťa najnajnajviac! xxx

    ReplyDelete
  3. Milujem tooo!!!! v chate som ti napísala všetko, ale stále som to nerozdýchala!!! Je to SKVELÁá, dokonalá časť a ja som aj vedela, že bude, veď som ti to povedala!!!! Žeriem ťa!!
    a MOOOOC!!! :P :* :*
    MRS STYLES :D :D nie nejdem trepošiť podpíšem sa normálne-
    Sue xxx

    ReplyDelete
  4. nie že ty si závislá na mojej story, ale ja na tvojej! je to absolutne užasne, vtipné, oroginálne :):)
    Tessie (justteenstory.blog.cz)

    ReplyDelete
  5. Prepáč, ale videla som ťa jedenkrát v živote, keď si sa mi pokúšal ukradnúť iPod a zratu sme nejakí kamaráti? :D toto ma dostalo do kolien :D Harry jaký...hajzel :D ale nie, veď ja ho ľúúúbim :D ale ten jeho plán :D

    ReplyDelete