Amy, who lives next to you?

Viem, že tento príbeh mnohí z Vás čítali a povedzme si úprimne, nebol nejaký skvelý. No napriek tomu, je môj prvý a rada by som ho mala niekde uložený spolu so všetkými ostatnými. Samozrejme, že ho mám aj v PC a na USB, ale pre každý prípad by som ho chcela mať aj tu, nech sa nestratí. Ak si to náhodou niekto prečíta, berte ohľad na to, že je to písané dávno, keď som len začínala. A tie slová, čo som tam používala (ku gramatike sa nevyjadrujem)...

 Anyways, enjoy :*

Prvá časť

Bolo asi 9 hodín. Neviem presne, netrápilo ma to. Musela som sa učiť. Zas. Stále sa len musím učiť, to je na porazenie. Ale mám inú možnosť? Už teraz som mala v škole problémy, nepotrebujem ďalšie. Keby som chcela, tak môžem ísť, samozrejme, domov, ale toto bolo predsa len Anglicko. Vždy som chcela bývať v Anglicku a teraz som sa sem dostala na školu. Splnený sen – aspoň som si zo začiatku myslela. Mala som veľa hlúpych predstáv o tom, že hneď ako sem prídem budem mať strašne veľa kamarátov. Ako budem chodiť každý večer s pár ľuďmi von. Po meste alebo si niekam sadnúť, alebo obchody. Vlastne ani tie obchody neboli také, ako som očakávala. Alebo to bolo jednoducho tým, že som bola sama. Stále, som tu už dva mesiace a nikoho tu nepoznám. Ale čudujem sa? Som tu nová, obyčajné nudné dievča od neviem kade. Asi tak ma tu ľudia vnímajú a ja sa im nečudujem. A tak trávim všetok čas sama, zavretá v tomto byte. Musela som sa pousmiať sama nad sebou. Zasa stratená v svojom svete. V inom svete. Z toho učenia dnes veľa nebude.

A tak sa len obzerám poizbe. Potrebuje to zmenu, hovorím si. Je to vlastne celý byt, v tejto maličkej izbe. V jednom rohu kuchynka, iba sporák, chladnička a pár políc. Čo viac by som sem ale chcela zmestiť?! Potom už len postel, ktorá je zároveň aj gaučom a niekedy aj jedálenským stolom. Vyznie to hlúpo, ale nemám si kde inde sadnúť a najesť sa. A potom už len skrine. Dve veľké skrine, ktoré ukrívajú všetko, čo ešte mám. No, a ešte zrkadlo. Len malý obdĺžnik v drevenom ráme. Inak tu nie je nič. Iba biele steny, ktoré mi poriadne lezú na nervy, veď medzi nimi trávim väčšinu svojho času. Celý byt je hrozne prázdny a nudný. Nevyhnutný nábytok, žiadne kvety, sošky, fotky... nič. Dokonca ani záclony. Treba s tým  niečo urobiť, ale čo?

V mojej tupej hlave sa zrodilo obrovské množstvo totálne nepoužiteľných nápadov. Od vykradnutia obchodu s dekoratívnymi predmetmi až po vymaľovanie stien vodovkami. Chlapík, čo mi tento byt prenajíma by sa asi nepotešil. Rozmýšlala som ešte nad kopami ďalších “riešení“ keď ma konečne napadlo niečo použiteľné. Moji rodičia aj tak netušia, čo mi majú dať na narodeniny, tak im nenápadne naznačím. Ako sa poznám, veľmi nenápadné to nebude, ale aj tak. Smiešna predstava, že už o mesiac mám mať osemnásť. Má to však aj svoje výhody, to nepopieram. Napríklad si bez problémov kúpim v obchode alkohol. Nie som alkoholik, ale keď musím tak musím. Občas to na mňa jednoducho príde. Na chodbe buchli dvere a to ma vrátilo späť do reality. Zase raz som bola mimo, v inom, svojom vlastnom svete. Realita bola iná, príliš otravná. 

No tie dvere na chodbe mi pripomenuli jednu vec. Môj sused je doma. Takže ma zrejme zas čaká koncert. Super. Prečo musí vedľa mňa bývať práve on? Našťastie je to môj jediný sused, bývam na konci chodby. Ako len nenávidím tento hlúpy byt! No na lepší nemám. Vlastne celý tento činžiak je úplne divný. Jeho majitel je určite nejaký zazobaný magor, ktorý sa potrebuje ešte viac nabaliť. Kto iný by prerábal malé priestory medzi bytmi, pôvodne určené na kočiare, bicykle a podobné blbiny na miniaturne bytíky? A ja v jednom takom bývam. Pekná diera, čo si budem nahovárať?

Plesla som si po čele. Preber sa! Zas si totálne mimo! To čo ma však prebralo nebolo moje trápne dohováranie si, ale zvuky spoza steny, o ktorú som sa opierala. Gytara. No super, takže ide hrať. Nie že by bol zlý, hral a spieval, dokonca mal celkom slávnu kapelu s ďalšími 4 chalanmi, ale ja som ich hudbu nemala rada. „If I’m a louder would you see me would you lay down in my arms and rescue me cause we are the same you...“ ďalej sa nedostal, to som mu už klopala na dvere. Ruky som si prekrížila na prsiach a mračila som sa. Otvoril dvere a prehrabol si tie svoje blond vlasy. Zrejme chcel vyzerať frajersky, ale podľa mňa to bolo maximálne trápne. Keď si všimol, že som to len ja, prevrátil oči a zabuchol dvere. Ja som spokojne odišla s vedomím, že dnes už bude ticho.

Zo začiatku sa so mnou snažil hádať, neskôr pochopil, že to nemá zmysel. Ja totižto hádky neprehrávam. Koniec koncov, v tomto byte trávi tak jeden, dva dni do týždňa. Neviem, kde je inokedy, ale nech si hrá tam. Tento štýl hudby fakt nemusím. Samé strašne zamilované texty, ako keby nikečo z toho myslel vážne. Nech si oblbuje niekoho iného, ja sa nenechám!

Stojím tu na chodbe, zas stratená v svojich myšlienkach. Čistý blázon, som súca na psychiatriu. Vošla som do svojho bytu a keď som prechádzala okolo zrkadla, nemohla som si odpustiť krátky pohľad. Krava! Vynadala som si v duchu. Čo ťa má čo trápiť, ako vyzeráš, keď nadávaš susedovi! No aj tak som sa pozrela znovu do zrkadla. Pozerala na mňa tá istá nudná tvár čo vždy. Svetlohnedé vlasy strapaté, klasika. Oči červené, paráda. Zas som mala niekoľko dní vkuse šošovky. Ihneď som si ich vybrala a nasadila si okuliare. Vyzerám v nich ako idiot, ale, povedzme si úprimne, o čo lepšie vyzerám bez nich?

Spratala som všetky knihy z postele, aj tak sa dnes do nich už určite nepozriem a vytiahla som notebook. Mal už svoj vek, a tak chvíľu trvalo, kým sa zapol. Prihlásila som sa na facebook a hneď ma privítali štyri nové správy. Jedna od sestry, zvyšok od kamarátok. Všetky o tom, ako im chýbam a čo je nové. Odpísala som im, no neboli ani jedna online. Pozrela som na hodiny a došlo mi. Boli dve hodiny v noci, u nich dokonca tri. Samozrejme, že spia. Veď zajtra majú školu. A ty máš školu tiež! Tak poďme, do postele! Prikázala som sama sebe ako idiot a išla spať.

Druhá časť

NA DRUHÝ DEŇ RÁNO

Keď som sa ráno zobudila, bolo svetlo. Zdalo sa mi to zvláštne, veď vždy vstávam za tmy. Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke. Zas som si ich večer zabudla dať dolu, ale to bol môj najmenší problém. Zaspala som a o pol hodiny musím byť v škole. Cesta trvá dvadsať minút, perfektné. Vyskočila som z postele asi tak ako Niall na koncerte a bežala do kúpelne. Rýchlo som sa učesala a dala si šošovky, na make up už nebol čas. Hodila som na seba prvé rifle a tričko, čo som v izbe našla.  Nestihla som sa ani najesť a tak som si hodila do tašky jogurt. Obula som si tenisky, obliekla mikinu, prehodila tašku cez plece a vyšla z bytu. Zamkla som a pripomenula si, že si nesmiem za žiadnych okolností vyzliecť mikinu. Neviem totiž, aké tričko mám na sebe ani či ho mám oblečené správne. Keď tak nad tým uvažujem, som si takmer istá, že som si ho obliekla naopak.

Zabratá do úvah som si neuvedomila, že nie som na chodbe sama a vrazila som do môjho suseda. Niall (tak sa volal) na mňa škaredo pozrel. Ja som ho ignorovala a bežala som preč. Určite som vyzerala ako zbabelec, ale bolo mi to jedno. Musela som sa poponáhlať do školy a chcela som sa vyhnúť upišťaným dievčatám, čo ho obklopia.

Do školy som dorazila pár sekúnd pred zvonením a rýchlo som sa ponáhlala do triedy. Našťastie sme mali prvú matiku a profesorka si dala ako vždy načas. Kým vošla do triedy, stihla som zistiť, že nemám zošit. A tak sa hodina začala desaťminútovým monológom na tému: nosenie si pomôcok. Po dvoch minútach som nemala poňatie, o čom vlastne točí. Potom už pokračovala vo vysvetlovaní nového učiva, ale celú hodinu na mňa zazerala. Keď zazvonilo, s úľavou som vyšla z triedy a šla som na ďalšiu hodinu. Chcela som si ešte zjesť ten jogurt, čo som si vzala, ale po chvíli som zistila, že nemám lyžicu. Môže byť tento deň ešte horší?

Odpoveď sa dostavila na konci poslednej hodiny. Áno, môže. Profesor sa rozhodol zadať nám referát  a ešte k tomu po skupinách. „Amy,“ pozrel na mňa, „ty budeš robiť s Jennifer. Poď si vytiahnuť tému!“ išla som teda k nemu a vzala si papierik. Bez pozretia som si ho strčila do vrecka a vrátila sa na miesto. Jennifer, ktorá zrejme až vtedy zistila, že existujem, si prestala obzerať svoj dokonalý rúžový lak na nechtoch a pozrela na mňa. „Ideme to robiť k tebe, ja si k sebe domov len tak hocikoho nepozývam.“ Oznámila mi a ďalej ma ignorovala. Mala som veľkú chuť vraziť jej, vybiť jej tie dokonalé biele zuby, ale ovládla som sa. Môžem byť rada, že ten projekt chce robiť, že mi len nepovie, aby som to spravila a doniesla jej na druhý deň.

Po vyučovaní si vypítala moju adresu a oznámila mi, že o piatej príde. To sa ani nespýta či mi to vyhovuje?! Stále nechápem, ako sa mi podarilo nevylepiť jej. Dýchaj, pripomínala som si a zvrtla som sa na päte. Cestou domov som sa zastavila v obchode a kúpila som colu a chipsy. Bez nich by som dnešný večer asi neprežila. Keď som prišla domov, dal som colu do chladničky a chipsy do police. Potom som začala upratovať. Moje upratovanie vyzeralo asi tak, že som všetko nahádzala do skrine.

O piatej prišla Jennifer. Hneď ako vošla, rozhliadla sa a tvárila sa totálne znechutene. Len ťažko som premáhala smiech. Vyzerala úplne komicky. Očividne ju stálo obrovskú námahu prinútiť sa sadnúť si na môj “gauč.“ Ale keď som jej ponúkla chipsy a ona na mňa zhrozene pozrela, vraj nechápe, ako to môžem jesť a začala menovať, čo všetko to obsahuje (sledovala som to vzadu na obale a povedala všetko okrem zemiakov,) už som sa záchvatu smiechu neubránila. Zatvárila sa urazene a vytiahla si z taška notebook, samozrejme, celý ružový. Vraj si nebola istá či ja nejaký mám.

Kašlala som na jej poznámky a začali sme pracovať na referáte. Teda, ja som pracovala. Ona si po chvíli zlomila nechet na klávesnici, a tak som začala písať ja. To bol celkom dobrý nápad, kedže ona by to písala ešte týždeň. Keď sme mali asi dve strany, zazvonil jej mobil. Zdvihla so slovami „Ahoj láska“ a s dotyčnou osobou si hrkútala presne 48 minút. Z nudy som to stopovala. Za ten čas si dohodli manikúrku, prebrali handry, chalanov, make up, poohovárala asi všetkých čo pozná vrátane mňa (moje meno síce nepadlo, ale vedela som, o kom hovorí) a nakoniec jej tá osoba povedala o niečom čo videla na nete.

Keď zložili, Jennifer vzala notebook a zrušila náš referát. Ani ho neuložila! Myslela som, že ju zabijem. Robili sme ho niekoľko hodín. Vraj má niečo dôležitejšie. Zapla si facebook. Ona zrušila náš referát len aby mohla nejakej jej, rovnako retardovanej kamoške okomentovať fotku! A keď zrušila celý facebook a ja som uvidela jej pozadie na ploche, mala som nebezpečne blízko k infarktu.

Z obrazovky sa na mňa vyškieral môj sused Niall aj s ďalšími štyrmi chalanmi. Nádych, výdych, nádych... opakovala som si v duchu stále dookola. Musela som sa veľmi premáhať, aby neletela aj s notebookom z okna. Keď som si už myslela, že to bude v pohode, že to moje nervy zvládnu, spoza steny sa ozvala gytara a o pár sekúnd neskôr aj spev. Jennifer iba otvorila svoje dokonalé ústa a čumela neviem na čo. Ja som vyskočila, rozrazila dvere a vybehla na chodbu. Na toto tak skoro nezabudne, sľubovala som si.

Začala som mu trieskať do dverí. Vyšiel naštvatý a očividne mi chcel vynadať za to trieskanie, no kým sa nadýchol, už som spustila: „Ty si taký idiot! To si musíš stále brnkať na gytare a škriekať?! Tu sa nedá pri tebe existovať! Kto ťa má počúvať?! Magor jeden! Nanávidím ťa! Človek sa potrebuje učiť a ty tu robíš hluk!“ v tej chvíli bolo ešte veľa vecí, ktoré som mu chcela vykričať, ale Jennifer, ktorá si všimla, komu nadávam mi zapchala ústa a odtiahla ma späť ku mne do bytu.

Potrebovala som niečo naozaj silné. Zo skrine som vytiahla malú flašku a na ex som ju vypila. Viac som tu toho nemala. Ešte mesiac! Jeden mesiac a môžem sa poriadne opiť. Tá trocha borovičky mi naozaj pomohla. Otočila som sa k Jennifer, ktorá na mňa civela. „Vieš ty vôbec, na koho si to ziapala?!“ Neviem, kto tu ziape, ale nevadí, toto si ešte obaja odskáču. V provokovaní som dobrá a Jennifer sa o tom rýchlo presvedčí. „To je môj retardovaný sused Neil.“ „Volá sa Niall!“ zúrila „máš vôbec tušenie, kto to je?!“ zúrila, no ja som ešte ani poriadne nezačala. Teš sa, moja.

„Asi že viem, kto to je. Má kapelu s ďalšími štyrmi teplošmi. A čo má byť?!“ to bude kriku. „Tak aby si vedela, oni nie sú žiadny teploši!...“ po tejto vete som ju prestala úplne prestala vnímať, aj keď ešte ďalších desať minút vrieskala. Potom si len vzala veci a treskla dverami.

Tretia časť

Ako Jennifer odišla, začalo mi dochádzať, čo som urobila. Zostala som sama, len so svojími výčitkami svedomia. Sadla som si na postel a rozplakala sa. Bola som k Jennifer strašne hnusná. Prehnala som to a poriadne. Jedna časť mňa si síce myslela, že Jennifer si to zaslúžila, no ja som dala za pravdu tej, čo tvrdila, že som to prehnala a bola som odporná. Vedela som, že to, že sú teplí som hovoriť nemala. Keď som to hovorila, tak som asi nemyslela. Veď ja som očakávala takúto reakciu. Presne o toto mi šlo! Ale prečo som to urobila? Nechápala som samú seba. A prečo som nakričala na Nialla? Veď on za nič nemôže. Jednoducho mi praskli nervy. Mala by som sa Jennifer ospravedlniť. Asi ma nebude počúvať, ale musím to skúsiť.

Niekto zazvonil pri dverách. Kde mám okuliare? Hmatala som po posteli a niekto mi stále zvonil pri dverách. Po chvíli som to vzdala a išla som otvoriť. Pripadala som si ako úplny retard, keď som sa človeka stojaceho pri dverách musela spýtať: „Kto si?“ Zrejme na mňa pozeral ako na debila, ale s očami plnými sĺz a bez okuliarov som toho veľa nevidela. „Ty si pila? Alebo je to nejaký blbý fór?“ spoznala som Nialla podľa hlasu.

„Poď ďalej. Prepáč, ale neviem, kde mám okuliare, takže toho veľa nevidím. Ak by si ich náhodou niekde zbadal, bola by som ti neuveriteľne vďačná.“ Asi po piatich sekundách mi podal okuliare. Utrela som si oči a nasadila si ich. Vyzerala som s nimi ako magor ale čo už. „Prepáč, že som na teba kričala. Stratila som nervy. Ale prečo si vlastne prišiel?“ spýtala som sa a priniesla som colu, chipsy a poháre. Mala som to prichystané pre Jennifer, ale tá sa toho ani nedotkla.

Niall si vzal z chipsov, jeho očividne netrápilo, čo obsahujú. Potom mi objasnil dôvod svojej návštevy. „Musíme sa vážne porozprávať. Takto to už ďalej nejde. Vysvetlíš mi, čo máš za problém? To už ani nemôžem hrať na gytare bez toho, aby si mi klopala na dvere? Čo ti vlastne vadí na mojej hudbe?“ Uff, čo mu na to poviem? Pravdu určite nie. Že sa mi pri ich dojemných piesňach chce plakať? Že aj ja chcem, aby mi niekto niečo také povedal? To určite.

Musela som vyzerať dosť idiotsky, nič som nevravela, premýšlala som a pri tom fňukala ako malé decko. Nemohla som s tým však nič robiť, plač ma nechcel prejsť. Keď mu došlo, že asi nič nepoviem, ozval sa zas. „Počul som vašu hádku. Naozaj si myslíš, že sme teplí?“ Ako to povedal, záchvat plaču sa mi vrátil. „Pre-prepáč, ja... ja...ja som to tak ne-ne-nemyslela“ dostala som zo seba pomedzi vzliky. Sadla som si na postel a plakala. Nedokázala som prestať. „Mal...mal by si ísť...“ vykoktala som a dúfala, že hneď odýde.

Neodyšiel. Prečo neodyšiel? Chce sa na mne smiať? Prosím, nech sa pobaví aj tak už som všetkým na smiech. Urobil však niečo iné, niečo čo ma šokovalo. Chytil ma okolo pliec a jemne objal. Nemohla som nijak zareagovať, aj keď by som chcela. Len som sedela a plakala. Veľmi dlho sa nič iné nedialo, len som plakala a on ma držal okolo pliec.

Asi po desiatich minútach som sa konečne spamätala. Vstala som, zložila jeho ruky z mojích pliec a odišla do kúpelne. Rýchlo som si pustila studenú vodu a opláchla tvár. Potom som sa vrátila k nemu späť. Musím mu to vysvetliť, nemám inú možnosť. „Ja... asi by som sa mala ospravedlniť. Za všetko. Viem, že som sa správala hnusne. Jednoducho... nemám rada tvoju hudbu, prepáč. A mrzí ma aj to dnešné ráno. Keď som do teba vrazila na chodbe. Mala som sa ti ospravedlniť, ale ponáhľala som sa do školy.“ Videla som na ňom, že ma chce prerušiť, no rýchlo som hovorila ďalej. Nebola som si istá či by som bola schopná znovu začať. Porozprávala som mu všetko, čo sa dnes stalo. Čo urobila Jennifer, ako mi praskli nervy... Sama som nechápala prečo. Prečo som to hovorila úplne cudziemu človeku. Ale pomohlo mi to, mala som pocit, že ma konečne niekto pochopí. „Prepáč“ tým som to ukončila. Nevedela som, čo ešte povedať. Len som rozmýšlala, čo si asi po tomto o mne pomyslí.

„Pozri, ja-ja... myslím, že by si už mal ísť. Hneď!“ povedala som oveľa ostrejšie, ako som chcela. On iba na mňa neveriacky pozrel. „Pozri sa na seba, ako vyzeráš. Myslíš, že je dobrý nápad nechať ťa tu samú?!“

„Neviem, prečo by som tu nemohla zostať sama. Ak si si nevšimol, bývam tu. A doteraz som tu bola tiež stále sama a som úplne v pohode.“odvrkla som mu. Neviem, čo na tom bolo také vtipné, ale Niall dostal brutálny záchvat smiechu. Rehotal sa, zvalil na sa postel, potom sa zvalil z postele a rehotal sa na zemi. Ja som sa len na neho pozerala s otvorenými ústami.

Keď sa dosmial, a to bolo o dobrých päť minút, pozrel na mňa a povedal: „Ty mi chceš tvrdiť, že si úplne v pohode? Myslíš, že ti to uverím?“ a ďalší smiech. No ja som nechápala, prečo tu vlastne ešte stále je. Veď som mu to vysvetlila, ospravedlnila sa. Tak načo tu je? Dosmial sa. Mala by som niečo povedať, ale čo?

 Rozmýšlala som, ale predbehol ma. „Nepôjdeš ku mne? Môžme si pozrieť telku!“ zdvihla som jedno obočie a pozrela na neho pohľadom, značiacim niečo ako: ČO?! „Pozri, ja ťa tu samu nenechám. Ešte si niečo urobíš.“ „A keby som si aj chvíľu potvojom odchode podrezala žily, prečo by ťa to malo trápiť?!“ „Trápilo by ma to, tým si môžeš byť istá. Ale prečo si taká? Chcem, aby sme sa normálne bavili, boli kamaráti a ty sa ku mne takto správaš.“ No, prečo sa takto správaš?! Vynadala som si v hlave. Veď má pravdu, nič ti neurobil, tak čo si hnusná?! „Prepáč,“ rezignovane som pokrútila hlavou. Chytil ma za ruku a ťahal za sebou. Pustil ma len na pár sekúnd, kým som zhasla a zamkla. Potom ma zas ťahal za ruku. „No tak poď, pozrieme si film, dobre?“ prikívla som, mala som vôbec na výber?! Keď odomkol, zostala som stáť v nemom úžase.

Štvrtá časť

Tak toto je teda byt. Takéto niečo si nikdy nebudem môcť dovoliť. „Amy?“ zamával mi rukou pred očami. Mala som čudný pocit, keď ma oslovil. Už by som si na to meno mohla zvyknúť. V skutočnosti sa volám Amélia (bŕŕŕŕ), ale všetci kamaráti ma vždy volali Mell. Odkedy som v Anglicku sa síce predstavujem ako Amy, je to tak jednoduchšie, no ľudia v mojom okolí väčšinou nemajú potrebu ani dôvod oslovovať ma. Niall mi znova zamával pred očami a ja som sa vrátila do reality. „Prepáč, zamyslela som sa.“ Uškrnul sa. „Ale, a na čo prevratné si prišla?“ „Že nechápem, prečo so mnou strácaš čas.“ „Nemyslím si, že strácam čas.“ Znova sa uškrnul, no mne to nebolo o nič jasnejšie. „Nemáš niekoho lepšieho, s kým by si mohol byť?“ Začal nado mnou krútiť hlavou. „Musíš to riešiť? Ber to tak, že chcem stráviť večer so svojou kamarátkou.“ Neveriacky som na neho pozrela. „Ja som tvoja kamarátka?“ Nepochopil, ako to myslím. „Myslel som, že by sme mohli byť kamaráti, keď sme si to už vyjasnili. Ale ak nechceš tak...“ Už som ho nemohla počúvať. Bože, som taká nevďačná. Rýchlo som ho objala. Šokovaný je len slabý výraz v porovnaní s tým, ako sa zatváril. „Mrzí ma to, viem, som hlúpa a nevďačná. Len ma nenapadlo, že by si sa mohol chcieť kamarátiť so mnou.“ Pokrútil hlavou a nič nevravel.

Vtiahol ma do dverí za sebou a ocitla som sa v obývačke. Obrovskej, asi 4-krát takej veľkej ako celý môj byt. Mal to tam perfektné a ja som tam stála a zízala. Pravdepodobne ako idiot, s otvorenými ústami, lebo Niall sa pri pohľade na mňa rozosmial. Rýchlo som sa prebrala a vykoktala niečo ako že má pekný byt. Pripadala som si ako magor a nepripadala som tak iba sebe, ale aj Niallovi, ktorý sa na mne stále rehotal. „Čo si pozrieme? Máš rada horory?“ spýtal sa, keď sa konečne dosmial. Mám mu povedať pravdu alebo si rýchlo niečo vymyslieť? Za idiota budem tak či tak, tak nech som aspoň čestný idiot. „Ešte som žiaden nevidela, takže neviem.“ Neveriacky na mňa pozrel. „No čo, na to, aby som horor pozerala sama, odvahu nemám a nepoznám nikoho, kto by mal horory rád.“ Znova sa zasmial. Vie aj niečo iné? „Takže, teraz už poznáš niekoho, kto má rád horory, už sa z toho nevykrútiš!“ Zasmial sa. Zas?! Najprv to bolo otravné, ale teraz je to smiešne. Vložil DVD-čko do prehrávača a sadli sme si na gauč. Vystrašene som na neho pozrela.  „Ale ak by som sa veľmi bála tak to vypni, prosím.“ Nevedela som, čo mám od toho očakávať. Niall prevrátil oči, chytil ma za bradu a otočil k televízoru. Keby to urobil hociaký iný chalan, asi by mi to vadilo. Ale pri ňom nie, on bol kamarát. Smiešne, ešte pred polhodinou som ho nenávidela.

Film ešte ani poriadne nezačal a Niall ho už stopol.  Utekal do kuchyne so slovami, že potrebuje niečo na jedenie. Rozmýšlala som či mu mám pomôcť alebo tu na neho počkať, no skôr, než som sa rozhodla bol späť s asi piatimi balíkmi chipsov. Rýchlo som mu bežala na pomoc, pretože to vyzeralo, že mu to všetko vypadne. Nechápala som, načo toho toľko berie, ako to chce všetko zjesť. No do pol hodiny to bolo všetko preč. Ja som mu vôbec nepomohla, tak ako väčšina ľudí v Anglicku, aj on jedol chipsy s octovou príchuťou. Blééé, veď to je úplny humus, ako to môžu jesť?

Niall musel film ešte dva razy prerušiť, lebo mu došlo jedlo. Uvažovala som či aj vie, o čom bol film alebo len vnímal chipsy pred sebou. Odtrhla som od neho oči a začala som pozornejšie sledovať film. Myslela som, že horory sú strašidelnejšie. A nemala by byť krv “krvavo“ červená? Táto bola oranžová. A ten krik! Vôbec neznel vystrašene. Znelo to ako, ako... niečo mi to pripomínalo, ale ešte si spomenúť, čo.  Mám to! Niallove faninky takto jačia, keď ho vidia. A tie určite nie sú vystrašené. Uškrnula som sa. Nemohla som si pomôcť. Niall sa na mňa čudne pozrel. Podľa neho bol ten film strašidelný. „Čo sa smeješ? Veď ich práve rozsekali.“ Zamrmlal a oči mal znova nalepené na obrazovke a vytreštené. „Nič, prepáč,“ zamrmlala som zahanbene a sledovala ďalej film. Ignorovala som okolie vrátane chrúmajúceho Nialla a pozorovala ľudí umierajúcich na obrazovke.

Práve tam bola dlhonohá, prsnatá blondína a utekala pred niečim zeleným a nechutným. Všade mala oranžovú krv a z jej oblečenia už toho veľa nezostalo. Nenápadne som pozrela na Nialla, zaujímalo ma, kam sa pozerá. Presne ako som čakala, do blondínkinho, poriadne hlbokého výstrihu. Tí chalani sú nepolepšiteľní! Pomyslela som si a pozorovala tú zelenú vec, ako si pochutnáva na zvyškoch blondíny.

Už tam zostali len dvaja ľudia a ja som si bola istá, že prvý umrie ten vysoký (a pekný) čiernovlasý chalan. Skoro som sa rozosmiala, keď sa všade rozprskla jeho (oranžová) krv. Drobný chalan, ktorý stál pri ňom umrel o pár sekúnd neskôr a tým sa film skončil. Pozrela som na hodinky – bolo pár minút po polnoci. „Mala by som ísť, je už naozaj neskoro“ vstala som a konečne si vystrela nohy. Niall na mňa vypleštil oči. „To ma tu necháš samého? Po tomto?“ ukázal na telku, kde pomedzi titulky kvapkala “krv.“ Aspoň už bola červená. Vyprskla som smiechom. „Hádam sa...len-len ne,nebojííííš!“ nejako som zo seba vysypala pomedzi záchvaty smiechu. Urazene na mňa pozrel a hodil po mne vrecúško z chipsov, ktoré, samozrejme, nedoletelo, ale dopadlo k jeho nohám na zem. Pokúsil sa ma zavraždiť pohľadom, kedže vrecúško zlyhalo a potom mi urazene povedal: „Tak počúvaj, ty hrdinka! Za to, že to nemáš v hlavičke v poriadku a nevieš, čo je to strach, ešte nemusíš byť múdra!“ Vyplazila som mu jazyk. „Ale no tak, tak tam zomrelo pár deciek. Ale veď to nevyzeralo reálne. Napríklad tá krv. Bola oranžová ako.... ako....ako mrkva!“ Zamračil sa na mňa. „Čo máte všetci s tou mrkvou?!“ „Spomínal tu niekto mrkvu?“ ozval sa veselý hlas od dverí. Obaja sme pozreli tým smerom.

Piata časť

Rozlúčila som sa s Niallom: „Ja už idem. Sám nebudeš, tak sa nemusíš báť.“ Usmiala som sa a pobrala sa domov. Keď som odchádzala, snažila som sa čo najväčším oblúkom vyhnúť dvom chalanom, ktorí prišli navštíviť Nialla. Obaja mali zjavne v sebe pekných pár pohárikov a keď ma zbadali, jeden zkríkol na Nialla: „Asi sme tu trocha nevhod! Máme vypadnúť alebo sa môžeme pridať?“ a zachechtal sa. Druhý urobil čudný pohyb. Vyzeralo to, že ma chce plesnúť po zadku, ale vysoká hladina alkoholu v krvi spôsobila, že netrafil. Amy, nenamýšlaj si! Zase taký opitý, aby chcel TEBA plesnúť po zadku nie je. Chalan, čo prišiel s ním to tiež postrehol. „Ále, Harold, čo stváraš? Musíš vystáť frontu. Prví ju mal Nialler a keď s ňou skončí tak som ja na rade. Všáááák, mrkvička?“ pozrel na mňa a nebezpečne sa priblížil. Cúvla som a on sa opäť obrátil k svojmu kamošovi. „Neboj, Harold, Horanovi to chvíľu potrvá, zatiaľ môžeš byť so mnou!“ žmurkol na neho a nahodil sexy pohľad.

Vtedy tam prišiel Niall. „Správne, najprv je moja, takže vy sa choďte zatiaľ dakam zašiť.“ Povedal a odsotil ich od dverí. Vyšli sme a odprevadil ma tých pár metrov k mojím dverám. „Prepáč im to. Oni, no vieš, už majú niečo v sebe...á... normálne sa takto nechovajú. Naozaj ma to mrzí.“ „Tak si trochu šluhli, no a? Nemusíš sa ospravedlňovať, aspoň bola sranda. A ďakujem. Za všetko.“ Usmiala som sa na neho a šla do svojho bytu.

Keď som sa octitla dnu, počula som Harolda (čo je to Preboha za meno?!) ako kričí na Nialla: „Ty si s ňou ale rýchlo hotový. My sme ešte nestihli ani začať!“ a potom strašný rehot. Keď sa dosmial, pokračoval: „Ale kde si ju nechal? Už som mal na ňu chuť asi ako Louis na mrkvu!“ Strašný rehot, samozrejme a potom sa ozval ten druhý: „No Horan, ty musíš byť poriadne zlý, keď ti ušla.“ A zas výbuch smiechu. Už som ich nemohla počúvať.

Vošla som do sprchy a voda, dopadajúca na mňa prehlušila zvuky od vedľa. Len občas bol počuť smiech. Niall má pekných kamarátov, uškrnula som sa. Keď som si umyla zuby, rozčesala vlasy, vybrala z očí šošovky a spravila ešte ďalších pár nevyhnutných vecí, ľahla som si spať. Od vedľa sa ozýval smiech a hlasné rozhovory. Niall tých dvoch už v pití zrejme dobieha. Do uší som si vložila slúchatka a kedže som nemohla zaspať, premýšlala som nad dnešným dňom. Najprv som zaspala do školy, potom tá hádka s Jennifer a nakoniec sme sa udobrili s Niallom. Nechápem, ako k tomu vlastne došlo, ale som rada. A títo dvaja... hľadala som správne slovo ...exoti, áno, to je ono...  títo dvaja exoti tento deň veselo ukončili... posledná ako-tak súvislá myšlienka toho večera.

NA DRUHÝ DEŇ RÁNO

Vďaka budíku, ktorý konečne zvonil som vstala načas. Totálne nevyspatá som sa vyšuchtala z postele a nahmatkala kúpelňové dvere. Pred tým som však stihla ešte vraziť do steny. V kúpelni som sa pokúsila prebrať a s pomocou studenej vody sa mi to aj podarilo. Rýchlo som sa učesala a jemne namaľovala. Obliekla som si tričko, rifle, sveter – klasika a s taškou cez plece som vybrala z bytu.

Na chodbe som stretla Nialla a tých dvoch. Po včerajšku by som povedala, že budú spať celý deň. Akurát som uvažovala či sme sa s Niallom naozaj udobrili, či sa mi to len nesnívalo, keď mi zamával a zaželal dobré ráno. Harold (myslím, že to bol on, ale nie som istá) mi tiež zaželal dobré ráno a ja som ich odzdravila. Vtedy som si všimla, ako sa na mňa ten druhý chalan pozerá. Mala som pocit, že nevie, kto som. Žeby má po včerajšku okno? Nečudovala by som sa. Vlastne, obidvaja na mňa čudne pozerali. Čo sa deje, nie je so mnou niečo v poriadku?

Šiesta časť

Stále na mňa čudne pozerali a vtedy mi niečo napadlo, predsa len, boli mi nejakí povedomí. Asi budem za debila, ale musím sa opýtať. „Vy asi budete z tej Niallovej kapely, že?“ chalani sa začali rehotať tak, že ich počula aspoň polovica mesta. Ten chalan, ktorého meno mi stále unikalo sa spamätal ako prvý. „Tak toto je dobré! Že Niallova kapela, pchéé! Už som počul aj o Harryho kapele, ale žeby niekto povedal Louisova kapela, to nie!“ zas som nechápala, o čom to hovorí. „Prepáč, ale kto je ten Louis?“ spýtala som sa a to sa už Niall váľal na zemi od smiechu. Ten chalan, ktorého meno som nevedela, ku mne vystrel ruku. „Louis Tomlinson, teší ma!“ uškrnul sa. Tak toto je trapas! Ale čo som mohla od seba očakávať?! „Ou, no prepáč. Ja som Amy. Tiež ma teší.“ Zachectal sa.

Nemohla som si odpustiť otázku: „Ty si ma nepamätáš, však?“ iba zmätene pokrútil hlavou, a tí dvaja blázni sa rehotali. „Ešte včera si ju chcel dostať do postele a dnes si nepamätáš ani jej meno? Ty si teda pekné číslo, Lou!“ povedal Harry, keď na chvíľu ovládol smiech, potom sa rehotal ďalej. „To bolo so mnou až také zlé?“ spýtal sa nechápavo Louis. Pozerala som na neho a na Harryho, ktorý stál dva kroky za ním. Zrazu sa Harrymu na tvári rozhostil úsmev. Ako keď niekto dostane nápad. A potom na mňa nenápadne žmurkol. Neviem, čo plánuje, ale čoskoro to všetci zistíme.

Znovu som pozrela na Louisa. „Ty si zo včera naozaj nič nepamätáš?“ Vyzeral, že tuho premýšla a loví v pamäti, no nakoniec len rezignovane pokrútil hlavou. Harry zatiaľ niečo šepkal Niallovi a ten mal problém ovládnuť smiech. Čo tá dvaja plánujú? Harry ma nenechal dlho čakať na odpoveď. „Ale Lou, to si fakt nepamätáš? Bol si naozaj zábavný. Najprv si začal riešiť poradie, v akom budeme spať s Amy!“ zarehotal sa a chcel pokračovať, no ja som ho prerušila. Mne totiž prišlo celkom vhod, že si to nepamätal. „To mu musíte pripomínať?!“ „Ale áno, myslím, že by to mal vedieť. Toto je len začiatok. Potom si sa rozhodol, že prvý pôjde Niall a ty zatiaľ pretiahneš mňa...“ nedokončil, lebo cez Niallov záchvat smiechu to nebolo možné. „Lou...Lou na to ne-ne-nepotre-trebuje-e-e byť ani o-o-opitýýý“ Niall zo seba vysypal cez smiech a potom sa nerušene rozrehotal znova.

Len som nechápavo pozerala z jedného na druhého. ČO?! No Harry ešte neskončil. Vlastne som mala pocit, že ešte len začínal, ale s čím, to som netušila. Otočil sa k Louisovi a pokračoval: „Potom si volal Eleanor, to si pamätáš, nie?“ Louis nechápavo pokrútil hlavou. Ale teraz som bola mimo aj ja. Aká Eleanor? Veď on žiadnej Eleanor nevolal. Ja by som si to mala pamätať, ja som predsa nič nepila. „Čo som povedal Eleanor?!“ zvreskol netrpezlivo Louis. Harry sa uškŕňal od ucha k uchu. „Nó, povedal si jej, že ťa nemá tak skoro čakať, lebo plánuješ otestovať Niallovo nové dievča. A že ak bude lepšia, tak ťa vôbec nemusí čakať. Dosť nakričala, ale ty si povedal, že sa nemusí báť, že pre Zayna by mohla byť aj tak dosť dobrá“ Harry sa zachechtal a Louis viditeľne zbledol. Tá Eleanor asi bude poriadne dôležitá, ale kedy jej volal? Niall sa rehotal, Harry uškŕňal a ja s Louisom sme boli úplne mimo. Harry mi niečo naznačoval ústami. Raz, dvakrát, trikrát. Spolupracuj. A vtedy mi docvaklo.

„Ani ďalej si nepamätáš?“ spýtala som sa a Lou pokrútil hlavou. Ešte bude veselo. „To by si si mohol pamätať. U Nialla si stiahol ešte jednu flašku a potom si sa ho pokúsil znásilniť.“ Harry a Niall sa museli oprieť o stenu, aby sa od smiechu nezvalili na zem. No ten Harryho nápad sa mi páčil. Konečne som pochopila, o čo m u ide. Ešte sa zasmejeme, tým som si istá. Lou očividne veril tomu, čo sme mu povedali, že urobil. Mám vymyslených pár zaujímavých vecí, čo mu poviem, že spravil. A Harry očividne tiež.

Pozrela som na Nialla a skúsila som nahodiť vážny výraz, no trhalo mi kútikmi úst. „Čo je Niall, včera, keď ťa zvalil na gauč ti to také vtipné nepripadalo.“ Niall sa snažil povedať niečo na svoju obhajobu, ale po chvíli to vzadal a zvalil sa s rehotom na zem. Harry sa rehotal tiež, ale aspoň sa udržal na nohách.  A Louis tam stál s vydesenou tvárou a pôsobil ako vyoraná myš. Harry sa po chvíli upokojil a postavil vedľa mňa. Asi mi prišiel na pomoc. „Podľa mňa si si Nialla pomýlil s Amy. Oslovoval si ho Annie a počas toho, ako si sa mu snažil vyzliecť tričko si ho prehováral, aby dal prednosť tebe pred tou blond mrkvou, ako si ho nazval.“ Harry sa odmlčal, došli mu nápady, no mne pekných pár vnukol. Louis sa tváril vydesene. Len s otvorenými ústami počúval.

Nesmieš sa zasmiať! Pripomenula som si a pokračovala som v začatom divadielku. „Začal si ho presviedčať, že si vo všetkom lepší, hlavne v posteli.“ Niall sa začal válať po zemi od smiechu. „Narátal si asi 15 dôvodov, väčšina sa síce opakovala, ale niektoré boli naozaj zaujímavé.“ Niall mi chcel pomôcť, no smiech mu nedovolil veľa rozprávať. Nakoniec zo seba dostal: „Vraj aj Harry to môže dosvedčiť“ a vybuchol znova do smiechu.

Ja som len nechápavo pozrela na Harryho a Louis nasucho preglgol. Chudák, toto bude dlho predýchavať. Ďalší dôvod mu chcel “pripomenúť“ Harry. „No a potom si povedal, že je dôležité aj “náčinie,“ ako si to nazval. A keby v tom niekto nezaklopal na dvere, zrejme by si nám to náčinie aj ukázal.“ Niallov rehot prerušil Harryho rozprávanie. Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Čo ďalej?!

Niall sa rehotal tak hlasno, že nebolo možné nič hovoriť a ja som rozmýšlala, čo poviem ďalej. Bola by jedna vec, ale budem až taká zlá? Zlomyselný hlások v mojej hlave povedal, že budem a tak som pokračovala. Len sa nesmiem zasmiať! „S Harrym sme ťa stiahli z Nialla, a to vôbec nebolo jednoduché.“ „Tušíš Lou, koľko vážiš?“ pripojil sa Harry, no ja som ho prerušila. Túto časť som mala zaujímavo vymyslenú a nechcela som, aby on začal hovoriť niečo iné. „Keď si prestal obťažovať Nialla, rozhodol si sa, že pôjdeš otvoriť. Za dverami stála suseda. Milá osôbka, asi okolo 40-ky.“ „Harry si na ňu robil zálusk, ale nedal si mu šancu Lou!“ kedy sa Niall dokázal upokojiť natoľko, aby mohol hovoriť, pre mňa ostalo záhadou.

Tú poznámku s Harrym som nepochopila, no oni áno. Harry škaredo pozrel na Nialla a Louis stál na mieste celkom nehybne. Dýcha vôbec? Preblesklo mi hlavou a po pár sekundách som skonštatovala, že dýcha. „Čo-čo bolo s tou susedou?“ spýtal sa, vydesene čakajúc na odpoveď. „To by si nám mal povedať ty!“ začal ďalej rozvíjať príbeh Harry. Potom som sa pridala aj ja „My nemôžme vedieť, čo bolo ďalej, kedže si sa s ňou zamkol v kúpelni.“ Keď som videla Louisovu tvár, nedokázala som ďalej pokračovať. Bol úplne biely, so zeleným nádychom, nehýbal sa a neviem či vôbec dýchal. Začala som ho ľutovať. Asi sme to trochu prehnali.

Ale Harrymu to nestačilo. Zrejme ho chcel dohnať k šialenstvu. „Zakričal si,že si máme nechať Amy a ak chceme aj Eleanor, lebo ty máš lepšiu. Potom sme vás nechali na pokoji a žúrovali sme ďalej v obývačke.“ Nikto už nič nehovoril, všetci sme čakali na Louisovu reakciu. Ja som sa cítila naozaj blbo, ale Niall s Harrym sa stále bavili. „Ja...no...idem...idem za...zavolať El“ vykoktal Louis a vzdialil sa.

Keď už bol ďaleko a nič nemohol počuť, Niall s Harrym vybuchli do rehotu. Ich očividne netrápilo svedomie ako mňa. „Neprehnali sme to trochu?“ musela som sa spýtať. „Nezmysel,“ povedal mi Harry „Louisove žarty bývajú horšie.“ Rehotali sa ďalej a ja som sa pozrela na hodinky. „Do riti!“ zanadávala som si. Čudne na mňa pozreli. Ešte som si nezvykla nadávať po anglicky, predsa len v slovenčine som tých nadávok poznala trochu viac. „Musím už ísť, ak nechcem byť neskoro v škole.“ Rýchlo som vysvetlila a chcela som odísť, ale Harry ma zastavil. „Počkaj, môžeme ťa zviezť,“ ponúkol sa. „Prepáč, ale naozaj nechcem byť pri Louisovi, keď dotelefonuje a zistí, čo sme spravili.“ Uškrnula som sa, zamávala im a bežala do školy.

Na chodbe som videla Louisa. Telefonoval, tváril sa nechápavo, no pomaly sa mu vracala farba. Rýchlo som ho obišla a bežala ďalej.

Siedma časť

OKOLO TRETEJ POOBEDE

Akurát sedím u riaditeľky v kancelárii. Okrem mňa a tej starej ježibaby je tu len Jennifer. Ona môže za to, že tu som. Keď si pomyslím, že som sa jej chcela ospravedlniť, udobriť sa s ňou, až mi je zle. Od rána sa mi vyhýbala a ignorovala ma, čo mi vyhovovalo. Myslela som, že sa budeme tváriť, že sa nič nestalo. Tak to bolo celý deň, až kým neprišiel obed. Niesla som si akurát jedlo a hľadala som voľný stôl. Jennifer prechádzala okolo mňa s nejakou oranžovou vodou – zrejme džúsom – v rukách. Otočila som sa k nej a otvorila ústa, že sa jej ospravedlním, keď na mňa pozrela so zlomyselným úškrnom. O sekundu neskôr už bol džús na mojom tričku. Najprv na mňa zazrela a potom nahodila vydesený výraz a tak, aby všetci počuli, začala so svojím divadielkom. „Ó, Bože môj! Som taká nešikovná! Prepáč, mrzí ma to.“ Očividne ju to nemrzelo no ona nechcela oklamať mňa. Nie, toto predstavenie bolo určené ľuďom naokolo. Pokračovala ďalej, ako ju to mrzí, že si ma nevšimla a podobné drísty.

Už som toho mala dosť. Pustila som svoj obed a ten sa rozletel po okolitej dlážke. V hlave sa mi zrodila zaujímavá myšlienka. Keď som bola mladšia, chodievala som na karate. Skončila som síce asi pred šiestimi rokmi, ale pri mladšej sestre som tieto svoje znalosti využívala hádam každý deň. Jednu ruku som položila Jennifer na plece, druhú okolo krku, krátky pohyb nohou... Trvalo necelú sekundu a Jennifer ležala na zemi v zvyškoch môjho obeda.  So slovami „Prepáč, nevšimla som si ťa“ som opustila jedáleň a vydala sa do triedy na ďalšiu hodinu.

Skôr ako som tam došla ma však zastavil nejaký starší chalan. Najprv čumel na moje tričko (bolo biele a kedže bolo premočené od džúsu, dosť cezeň presvitalo,) potom mi povedal, že ma čaká riaditeľka. Keď som vošla do jej kancelárie, Jennifer práve niečo vysvetľovala riaditeľke a tá mi kívla, nech si sadnem. Tak som si sadla a počúvala. Jennifer poriadne prikrášlene opisovala riaditeľke naše včerajšie stretnutie a prácu na referáte. Po chvíli ma to prestalo baviť, a tak som rozmýšlala, ako to asi dopadlo s Niallom, Harrym a Louisom. Možno sa Louis nejako pomstil, možno sa s nimi nerozpráva... z úvah ma vytrhla Jennifer, ktorá už kričala. „...a potom na mňa vybehla s nožom!“ takže s nožom?! Toto ešte bude zaujímavé, otočila som sa k nim a počúvala som. Po desiatich minútach nezmyselných drístov sa utíšila a spolu s riaditeľkou pozerali na mňa. Asi by som mala niečo povedať. „Ja vám, ak sa nenahneváte, svoju verziu hovoriť nebudem. Načo, aj tak by ste mi neverili. Ale môžem zavolať jednému človeku, ktorý celú tú hádku počul.“ Jennifer vypúlila svoje obrovské, zmachlené oči a riaditeľka prikívla.

Vyšla som von. Aká som bola rada, že mi Niall dal číslo. Včera som nechápala, načo mi ho dával, ale som rada, že som si ho zapísala. Vytočila som a čakala. Zvonilo to a nikto nezdvíhal. Až teraz mi začalo dochádzať, aký veľký problém vlastne mám. Zbila som spolužiačku, údajne som ju aj napadla nožom. Ak jej toto uveria, som v riti. Už som pomaly podľahla zúfalstvu, keď sa z telefónu ozval Niallov veselý hlas: „Haló?“ „Ahoj Niall, to som ja, Amy, máš chvíľku čas? Potrebujem tvoju pomoc!“ „Samozrejme, že mám čas. Stalo sa niečo?“ „Stalo sa to, že s Jennifer sme pokračovali vo včerajšej hádke a teraz sedíme v riaditeľni a ona tvrdí, že som na ňu včera vytiahla nôž a podobné drísty. Nemohol by si prísť a povedať, čo si počul? Skôr, než začne tvrdiť, že som sa ju pokúsila znásilniť alebo neviem čo.“ V telefóne sa ozval rehot. Aspoň, že on sa dobre baví. „Je ti to vtipné? Lebo mne nie! Možno ma vyrazia zo školy a ty sa tu na tom dobre bavíš!“ „Prepáč, samozrejme, že to nie je vtipné. Ako ti pomôžem?“ „Nemohol by si sem prísť a povedať, čo sa včera stalo?“ bola som už zúfalá. „Myslíš, že je to dobrý nápad? Nezačnú všetky baby pišťať a odpadávať?“ Kde do riti berie tú istotu? „Nie si náhodou trochu namyslený?“ „Nemyslím. Už mi odpovieš?“ „Škola už skončila, všetci sú už doma len ja tu musím trčať ako debil.“ „Nerozčuluj sa, dobre? Daj mi radšej adresu“ nadiktovala som mu ju a on mi ešte povedal: „Do pol hodiny sme tam!“ a zložil. Sme? Vŕtalo mi v hlave, koho dotrepe. Len dúfam, že nie Louisa. Ten ešte asi bude na mňa nahnevaný. Vrátila som sa do riaditeľne. „Príde?“ spýtala sa prísne riaditeľka. Prikývla som. „Dobre, buďte tu, keď príde, príveď ho tiež sem. Ja zatiaľ musím niečo vybaviť. Nemám na práci len riešiť vás dve!“ prísne na nás pozrela a odišla.  

Sadla som si na gauč, prehodila nohy cez operadlo a vytiahla si slúchatká. Toto som potrebovala! Pomyslela som si, keď začala moja obľúbená pieseň: Prodigy – When u up. Jennifer niečo hovorila. Dala som si hudbu hlasnejšie a pozrela na Jennifer, ktorá len otvárala a zatvárala ústa. Určite stále rozprávala, no bolo mi to úplne jedno. Asi dvadsať minút som tam ležala a počúvala hudbu. Vystriedali sa mi všetky obľúbené kapely, Prodigy, Linkin park, Green day... Toto sú poriadné kapely, nie ako tá Niallova. Keby tak vedel...

Pesnička, ktorá hrala zrazu v polovici skončila a začala hrať úplne iná. Zdá sa mi to alebo ten zvuk vychádza z inokade? Plesla som si po čele. Ja krava, zvoní mi mobi! Zalovila som vo vrecku.  Na displeji svietilo meno Niall.

Ôsma časť

Volal mi Niall. „Už sme tu, čakáme pred školou“ „Sme? Kto je s tebou?“ „To teraz nerieš, pohni tým svojím pekným zadkom, nechce sa mi tu už čakať!“ a zložil. Vyšla som von a hneď som ho zbadala. Vedľa neho stál nejaký chalan, ktorého som nepoznala.  „Nekomentuj môj zadok a radšej pohni tým svojím!“ zasmiali sa a vošli za mnou. „Mimochodom, som Amy.“ Otočila som sa k tomu neznámemu chalanovi. „Viem, Niall mi o tebe hovoril“ uškrnul sa. Škaredo som zazrela na Nialla. Mala to vyzerať nahnevane, ale on sa začal rehotať.

Prevrátila som oči a pozrela na toho druhého. Ten iba čumel na moje tričko. Stále bolo mokré a presvitala mi spod neho ružová podprsenka s kvietkami. Prekrížila som si ruky na prsiach a odkašľala si. Zdvihol pohľad, pozrel mi do tváre a začervenal sa. „Čo si pre Boha robila?“ spýtal sa a zdvihol jedno obočie. „Ja nič, to moja spolužiačka Jennifer. Kvôli tomu som tu doteraz.“ „Kvôli tomu, že ťa obliala?“ neveriacky a podozrievavo na mňa pozrel. Sklopila som pohľad a zahanbene som pozerala do zeme. „No, vlastne skôr kvôli tomu, čo som jej ja za to urobila“ „A čo také si jej urobila?“ spýtal sa s neskrývanou zvedavosťou. „To nemusíš vedieť!“ zamrmlala som, červená ako rajčina.

Otvorila som dvere do riaditeľkynej kancelárie, kde bola len Jennifer. Vypúlila oči zamrmlala niečo, čo znelo ako: Oh my carrot. Nechápavo som na ňu pozrela a chalani sa “nenápadne“ zachichotali. Jennifer očervenela. Nebola zvyknutá na to, že sa na nej smejú. Zvačša sa ona smeje na ostatných. Potom ten druhý prevrátil oči a zamrmlal: „Nevravela si, že tu nikto nebude?“ „To je Jennifer. Kvôli nej som tu.“ Povedala som mu znechutene.

Chcela som ešte niečo dodať, ale vtom došla riaditeľka a spýtala sa: „Kto je to?“ Postavila som sa k Niallovi a predstavila ho. „Toto je Niall, môj sused, ktorý počul našu hádku. A toto je niekto, kto prišiel s ním.“ Ukázala som na toho druhého chalana, ktorý sa dovtedy tváril strašne  vážne. Zachechtal sa a Jennifer prevrátila očami, pozrela na mňa ako na debila (nič nové) a nechutne sladko zažmurkala na neho. „Volá sa Zayn. Zayn Malik.“ Nahodila najvtieravejší úsmev, ako dokázala. „Vy sa poznáte?“ spýtala som sa, Zayn a Niall sa na mne začali smiať, Jennifer prevrátila oči a zasmiala sa tiež, pričom hádzala po obidvoch nechutné pohľady. Vtedy mi došlo.

Otočila som sa k Niallovi a pošepky sa spýtala: „Aj on je z tvojej kapely?“ prikývol a smial sa ďalej. Zayn na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. „Čo si to tam šepkáte, hrdličky?“ spýtal sa s nevinným úsmevom. Snažila som sa nemyslieť na jeho úsmev a odpovedať. „Keby som to povedala nahlas, bola by som za debila. A tie hrdličky si nechaj!“ „Mne to môžeš povedať“ sladko prehodila Jennifer, „ja ťa považujem za debila v každom prípade.“ Ukázala som jej prostredný prst, ani som na ňu nepozrela.  Riaditeľka sikla, no ja som ju ignorovala, ešte som to nedoriešila so Zaynom. „Keď som to povedala ráno pred Harrym a Lewisom, smiali sa na mne ešte asi desať minút.“ „Louisom!“ opravil ma Niall, no vtom nás začala riaditeľka utišovať. „Tak dosť! Všetci sadnúť! A vy,“ ukázala na Nialla „mi povedzte, čo sa vlastne včera stalo. A skúste ho niekto prerušiť!“ škaredo zazrela na všetkých v miestnosti. Niall porozprával všetko tak, ako bolo. Vrátane všetkých nadávok a urážok, čo padli, oveľa podrobnejšie, než bolo treba. Riaditeľka sa tvárila rovnako zmätene ako Zayn. Obaja len pozerali raz na mňa, raz na Jennifer ako na totálnych idiotov. Mne to bolo jedno, už som bola na to zvyknutá, ale jej to jedno nebolo, očividne sa jej to nestávalo často.

Keď Niall skončil, postavila som sa. „Aj ja by som k tomu chcela niečo povedať.“ „Budeme počuť tretiu verziu tohto príbehu?“ spýtala sa prísne riaditeľka. Prevrátia som oči „Už som vám hovorila, že to nebudem vysvetlovať. Ale rozmýšlala som nad jej verziou“ ukázala som smerom k Jennifer, „a musím povedať, že je asi taká reálna ako moja šanca sem zapadnúť. Včera keď bola u mňa, mala asi desať centimetrové opätky, sukňu dlhú asi pätnásť centimetrov, v ktorej nohy od seba nemohla dať ďalej ako na dĺžku chodidla. Vážne si myslíte, že keby som vytiahla na ňu nôž, tak by mi ušla? A ešte si zobrala aj všetky svoje veci? A keď ešte vezmem do úvahy, že má asi tak dvadsať kíl, obvod pása tak pätnásť centimetrov a zlomený nechtík,“ Jennifer na mňa hodila vražedný pohľad a Niall so Zaynom sa začali smiať, no zamaskovali to “veľmi dôverihodným“ kašlom. „a ja vážim asi trikrát toľko, mám hnedý pás z karate, nemyslím, že by došla vôbec po dvere. Ale aj keby som sa ju pokúsila zabiť a ona by mi ušla, asi by niekomu zaklopala na dvere alebo kričala o pomoc, alebo zavolala políciu.“ „Bola som v šoku“ povedala slabým hláskom. „A dnes cestou do školy ťa ten šok natoľko prešiel, že si nemala problém ma obliať?“ zazrela som na ňu a kedže jej došli argumenty (ak sa to argumentmi dalo nazvať), rozplakala sa.

Ja som si sadla, podoprela si hlavu a zamrmlala si popod nos: „Ja už nevládzem...“ Niall, ktorý sedel vedľa mňa to počul, chytil ma okolo pliec a potiahol k sebe tak, že som skončila na jeho pleci. Zavrela som oči, nevládala som ani myslieť, z týchto nezmyselných hádok som bola totálne vyčerpaná. Nikto nič nevravel, počula som len šťuknutie pera a škrabot po papieri,ako keď niekto veľmi rýchlo píše. Prestala som si uvedomovať zvuky okolia a začala vnímať úplne iné veci. Ako napríklad Niallovu vôňu. Voňal... dobre. Únava mi stenčila moju, aj tak dosť skromnú slovnú zásobu. Vrátila som sa k úvahám o Niallovi.  Dnes mi zrejme zachránil život. Neviem čo by som bez neho robila, je tu môj jediný kamarát. A to sa poznáme deň. Ak nerátam tých pár mesiacov každodenného nadávania. Dúfam, že mi to dokáže niekedy odpustiť. A že zostaneme kamaráti. Iba kamaráti. Ale čo ak to on tak nebude chcieť? Čo potom urobím? Budem predstierať, že ho ľúbim, aj keď to tak nebude? Alebo mu poviem “nie“ a už ho možno nikdy neuvidím? Ale keby si tak našiel nejakú priateľku... ale keby ona bola žiarlivá a vadilo by jej, keby som sa s Niallom stretávala? Čo potom urobí Niall? A čo urobím ja?

 „Amy?“ zdalo sa mi alebo niekto povedal moje meno? „AMY!“ Niall mnou zatriasol, ja som sa vystrela a otvorila oči. Poobzerala som sa po miestnosti, včetci čumeli na mňa, ako inak?! Pozrela som na riaditeľku, myslím, že to ona povedala moje meno. Spustila desaťminútový monológ a ja som všetku svoju energiu venovala tomu, aby moje oči zostali otvorené. Keď skončila, len som prikývla. Ani neviem, na čo. Niall aj Zayn vstávali, takže asi môžme ísť. Tiež som vstala a vyšla z dverí. Jennifer sa pokúšala hádať s riaditeľkou, ale tá ju odbila.

„Ty to berieš pokojne“ uškrnul sa na mňa Zayn. „Aký bol rozsudok?“ spýtala som sa a vyslúžila si dva nechápavé pohľady. „Ty si nepočúvala?“ zazrel na mňa Niall. „Vlastne ani nie, sústredila som sa na to, aby moje oči zostali otvorené“ pozreli na seba a Niall začal vysvetlovať. „Takže, ty máš dvojku zo správania a Jennifer trojku a...“ „Takže ma nevyhodili?“ tešila som sa ako malé decko. Vyskakovala som, točila sa okolo vlastnej osi, až kým som vrazila do steny. Chalani sa rozbehli ku mne, zachraňovať ma, no ja som na nárazy zvyknutá. Zažijem ich denne desiatky, ak nie aj stovky. Vyskočila som skôr, než ku mne dobehli a pokračovala vo vykrikovaní: „Zostávam v Anglicku, oh yeááááh!“ Nechápavo na mňa zazreli a z Nialla vyšlo slabé „Čo?“ vykrikovala som si ďalej: „Nevylúčili ma, takže zostávam v Anglicku!“ pridala som čudesnú otočku a hoci to vyzeralo všeliako a Zayn s Niallom ku mne naťahovali ruky, predsa len som to ustála. „Nemusím sa vracať domov!“ zas na mňa nechápavo pozreli, potom sa Zayn spýtal: „A kde je to tvoje domov?“ Vtedy mi došlo, že oni nevedia, že nie som Angličanka. „Si z Írska?“ spýtal sa Niall s nádejou v hlase. Bolo mi až ľúto, že ho musím sklamať.

Pokrútila som hlavou a Zayn pokračoval v hádaní „USA“ znova som pokrútila hlavou „Z niekadiaľ z Európy?“ prikývla som a on hádal ďalej. Francúzsko, Španielsko, Taliansko... samozrejme, stále mimo. Niall sa na tom dobre bavil a ja som stále len krútila hlavou. Vyšli sme zo školy a Zaynovi došli názvy európskych krajín (ja by som si spomenula ešte aspoň na desať ďalších.) Pozrel na mňa neodolateľným pohľadom psých očí. „Prezradíš mi, odkiaľ si?“ spýtal sa a pomaly kráčal k veľkému čiernemu autu, ktoré parkovalo neďaleko. „Zo Slovenska!“ zakričala som mu a vybrala sa opačným smerom, smerom ku mne domov. Pochybujem, že o tej krajine vôbec niekedy počul.

Zrazu ma niekto chytil zozadu za ruku. Prudko som sa otočila a moja tvár bola niekoľko milimetrov od Zaynovej. „Kam si sa vybrala?“ spýtal sa a stále bol pri mne neuveriteľne blízko. Musela som o krok cúvnuť, inak by som nebola schopná premýšlať. „Domov, kam asi?“ „Ideš opačne, auto máme tam“ ukázal smerom k čiernemu autu a Niallovi. „Ja radšej pôjdem pešo, ak sa neurazíš. Ale som veľmi rada, že som ťa stretla. A vďaka, že ste prišli a zachránili ma.“  Vycerila som na neho svoje krivé zuby a na sekundu som ho objala.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ spýtal sa, keď som sa odtiahla. „Neviem“ pokrčila som plecami, zakývala Niallovi a pobrala sa domov. „Amy?!“ zavolal za mnou a ja som sa otočila. Usmial sa na mňa, Bože, ten chalan má neuveriteľne krásny úsmev, spamätaj sa!!!! Rýchlo som precitla a zachytila jeho otázku: „Naozaj chceš ísť takto cez mesto?“ nechápavo som na neho pozrela. „Tvoje tričko!“ uškrnul sa a ja som pozrela na obrovský oranžový fľak, ktorý doslova svietil. „Áno, chcem!“ zatvárila som sa nesmierne vážne, čo ho rozosmialo, tak som im len zamávala a šla domov.

Akonáhle som zašla za roh a nemohol ma vidieť, obliekla som si sveter. Aj keď by som to pred ním nepriznala, naozaj som nechcela ísť cez mesto so škvrnou na tričku. Keď som prišla domov, rovno som sa zvalila do postele. Bolo len šesť hodín, no ja som zaspala.

Deviata časť

O NIEKOĽKO DNÍ

Bola streda. Vstala som, obliekla sa, učesala, namaľovala... urobila všetko pre to, aby som vyzerala ako človek a šla do školy. Od “incidentu“ s Jennifer sa postoj ľudí na škole ku mne zmenil. Namyslené fifleny ako ona ma ohovárali, aj keď dovtedy ani netušili, že existujem. Ľudia, ktorí Jennifer nemali radi sa so mnou začali baviť. Hneď na druhý deň mi nejaká baba povedala, že ma obdivuje, ako som si s ňou poradila. Iní mi občas zakývali, pozdravili sa. Ja som odzdravila späť, zo slušnosti. Doteraz sa oni nechceli baviť so mnou, odteraz sa ja nechcem baviť s nimi. Ak sa so mnou chcú baviť len preto, že som zložila Jennifer, môže sa stať, že skončia rovnako.

Dorazila som do školy, no to nedokázalo prerušiť moje úvahy. Len sa zmenil ich smer. So Zaynom sme sa odvtedy ešte párkrát stretli, len sa tak rozprávali a stali sa z nás celkom dobrí kamaráti. No Nialla som už odvtedy nevidela. Som len paranoidná alebo sa mi naozaj začal vyhýbať? A naozaj to začalo, keď som sa začala stretávať so Zaynom? Hádam mu to nevadí. Ale nech! Ja sa kvôli tomu neprestanem kamarátiť so Zaynom! Veď je to tu jediný človek, ktorý sa so mnou rozpráva, jediný v celom Anglicku! Musím povedať, že ma vážne prekvapil. Chvíľu mi trvalo, kým som ho začala vnímať inak ako len pekného chalana a pochopila, že je úplne v pohode a dá sa s ním dobre pokecať. Viem, že som povrchná hlupaňa a hodnotím ľudí podľa výzoru, no už som sa hádam poučila. Zayn je pekný... no a čo? Už je mi to úplne jedno, hlavne že má rozum a je milý. A ja ho mám rada. Viem, že sa s ním môžem rozprávať o všetkom a on to pochopí. Veď na to sú kamaráti...  Pochopila som, že z nás nikdy nebude nič viac ako dobrí kamaráti. A uvedomila som si, že to tak aj chcem. Chvíľkové pobláznenie, ako by som to nazvala, ma už prešlo. Našťastie. V skutočnosti mám totižto rada niekoho iného. Niekoho, kto o tom nevie a asi ani nikdy nebude...

Zazvonilo a ja som sa pobrala na prvú hodinu. Celý deň prebehol tak ako vždy. Písala som poznámky a pomedzi ne som kreslila zaujímavé ornamenty, zväčša zhluky čarbaníc. Na obede som obsadila posledný voľný stôl a vyložila si nohy na stoličku. Všetci na mňa čumeli, no ja som sa pokúšala pôsobiť odstrašujúco (čistý magor), aby si ku mne nikto nesadol. Samozrejme, nepomohlo to. „Smiem si prisadnúť?“ ozval sa nesmelý dievčenský hlások. Prikívla som ani som nezdvihla pohľad, nechcela som vedieť, kto si ku mne prisadol.

Po chvíli ma však premohla zvedavosť. Oproti mne sedela drobná tmavovláska. Tvárila sa vystrašene a pozerala na mňa, akoby očakávala, čo spravím. Usmiala som sa na ňu dúfajúc, že sa prestane tak vydesene pozerať. Tiež sa pousmiala a predstavila sa: „Som tu nová, volám sa Sara,“ predstavila sa pričom svoje meno vyslovila akosi inak, so zvláštnym prízvukom. „Sarah?“ spýtala som sa ako idiot. „Nie, len Sara“ „Ja som Amy. Ty asi nie si odtiaľto, však?“ „Vlastne nie, som z Česka.“ Vypúlila som oči a ona začala vysvetlovať: „To je taký menší štát v stre...“ „Ja viem!“ prerušila som ju nahlas, po Slovensky, „veď my sme skoro susedy!“ teraz vypúlila oči ona „To nééé!“ vykríkla a celá miestnosť sa pozrela na nás. Rozrehotali sme sa a tak pokračoval celý náš obed. Kecali sme, nemuseli sme sa báť, že by nám niekto rozumel, takže som sa mohla na všetkých posťažovať a ponadávať si (a ja som to patrične využila).

Toľko sme sa rozprávali a smiali, až sme skoro zmeškali začiatok ďalšej hodiny. Smola, že so Sarou nemáme žiadne spoločné hodiny, rozmýšlala som, kým som pracovala na jednom zaujímavom graffite medzi poznámkami v zošite. Nemal žiaden význam, aspoň ja som o ňom nevedela.

Po škole som si doma vytiahla notebook a zapla faceebook. Napísala som pár starým kamarátom, ktorí mi veľmi chýbali. Vtedy som si všimla, že mi blikla žiadosť o priateľstvo. Nejaký Mark Willinson. Nepoznám, takže som to odmietla. Písala som si s kamarátkami a ukázala sa mi nová správa. Odosielateľ: Mark Willinson. Kto je a čo chce?! Správa bola krátka: „Why did u refuse?“ „Cos I don’t know ya“ odpísala som mu a nedočkavo pozerala, kedy odpíše. Napísal takmer okamžite: „Yes you do“ nemal žiadnu fotku, nič, čo by mi prezradilo, kto to je. „Where do I know ya from?“ spýtala som sa a bola som veľmi zvedavá na odpoveď. Klopkala som netrpezlivo po stole, ale on si dával načas. „Long story, I’d write it if accepted“ a blikla mi znova žiadosť o priateľstvo.

Prijať či nie? Dlho som uvažovala, ako keby to bolo neviem čo, potom som klikla na “accept.“ Veď si ho môžem vymazať, keď sa ukáže, že je to nejaký magor. Rovno som otvorila chat a napísala: „Explain it now“ „impatient?“ odpísal okamžite. Nereagovala som, len som sledovala malý symbol dole, ktorý ma uisťoval, že on niečo píše.

Keď prišla správa, nedočkavo som ju otvorila. Na to, koľko ju písal, bola krátka. „Sorry that’s not my real name, but i cannot write my name. U know who I am. We r friends, remember?” „you're Zayn, right? „yep” ach, fakt milujem takéto správy. A čo mu ja mám na to odpísať?! Potom ma napadla jedna vec, ktorú som veľmi chcela vedieť. „Do u remember my, Niall's and Harry's joke? When Louis was here and drunk? was he angry when he discovered what we had done? Is he mad at me?” „no way. He liked that joke, told it had been good one and that he was gonna borrow it” „good to know i'm not going to get drunk when he's close to me” „yeah, great idea. But there's one thing I need to ask u I need some kind of help, hope u can do that for me”

Bez váhania som sa rozhodla pomôcť mu. Nech už potrebuje čokolvek. Veď on mi zachránil život a to ma ani nepoznal. (viem, trochu prehnané, len prišiel a pozeral sa, ako Niall vysvetlí to so mnou a Jennifer, ale vždy to tak beriem) „go for it. What do u need me 4? I promise I'll do my best to help ya” „i feel so silly about asking u but I have no other choice. Our band is invited to a party we should take our girlfriends with us and I have nobody to take with me. Louis' got Eleanor, Liam's taking Danielle, Harry's taking Caroline and Niall's going with Samantha. None of us knows her, we're going to meet her first time there. Everyone has someone to take with them but me. Would u go with me and pretend u r  my girlfriend? I don't want them to make fun of me because of being alone.”

Tak oni sa mu smejú? To si s nimi ešte vybavím! Zvyšok mi akosi nedával zmysel, aj keď som si to čítala asi po desiatykrát. Najviac mi nešlo do hlavy, prečo som mala chuť zavraždiť tú Samanthu, nech už bola ktokoľvek. „do u have time right now?” „yep but why r u asking that?” „i just wondered if you would rather come to my place and tell it to me by yourself” „sure i'm on my way” odpísal a v tom momente bol offline.

Desiata časť

Keď prišiel, samozrejme, sme zabudli na veľmi vážny dôvod jeho návštevy a skončili sme pri veselých rozhovoroch. Zaujímavých zážitkov z koncertov a neviem kade ešte mal ako vždy zásobu. Ja som sa len rehotala a nebola som schopná rozprávať, len som sa váľala po posteli a chytala za brucho. No aj keď sme sa dobre zabávali, obaja sme mysleli na to isté. Keď sme len tak ležali na posteli, rozhodla som sa to pripomenúť. Aj tak sme len čakali, kým na to príde. „Ešte sme sa nedostali k dôvodu tvojej návštevy,” povedala som. Smiech ho rýchlo prešiel, sadol si, vystrel sa a tváril neisto.

Tiež som sa posadila a usmiala na neho. „Pozri, ja ti pomôžem, sľubujem, že spravím všetko, čo budem môcť, len mi musíš povedať, čo vlastne potrebuješ.” Objal ma.  „Ďakujem,“ zašepkal. Za každú cenu sa chce tomu vyhnúť? „Ehm, Zayn, nechcel si mi niečo povedať?“ Povzdychol si a keď pochopil, že sa z toho nevykrúti, začal. „Ide o to, že Ed Sheeran vydáva nové CD a bude ho krstiť. My s chalanmi máme vystúpiť s jedným songom a zúčastniť sa na párty. Lenže, všetci sme pozvaní s priateľkami. A ja jediný žiadnu nemám. Preto ťa chcem poprosiť, aby si šla so mnou a predstierala, že so mnou chodíš. Bol by to problém?” nahodil taký smutný pohľad, že keby som nebola rozhodnutá dávno, že to spravím, rozhodla by som sa tak teraz. „Musíš na mňa tak pozerať?” spýtala som sa. „A prečo ti to vadí?” nadvihol obočie. „Lebo si budeš myslieť, že súhlasím len kvôli tomu” „Takže súhlasíš?” spýtal sa rozžiarene. Prikívla som. Zayn ma objal, vlastne sa na mňa zvalil a ja som nemohla dýchať. S vypätím všetkých síl som ho od seba odtlačila. „Tvoja radosť ma zabije!” rozosmiala som sa a on sa ku mne pridal.

„A čo ak budú ľudia očakávať, že sa pobozkáme?” opäť som pokračovala vo vážnej debate. „A to by bol pre teba taký problém? Ak hej, môžeš si predstavovať, že som niekto iný.” Vážne som sa nad tým zamyslela. Bola by som schopná oklamať samú seba? „Tak, koho si budeš predstavovať?” prerušil otázkou moje myšlienkové pochody. „Roberta Pattisona!” vytresla som prvé meno, ktoré mi prišlo na rozum.  Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý vravel: to nemyslíš vážne! Zamyslela som sa. „Mám lepší nápad,” Zayn na mňa pozrel, očakávajúc najhoršie. „Ruppert Grint!” Prikývol „To už je lepšie” „A ty si koho budeš predstavovať?” neodolala som a spýtala som sa. Na chvíľu sa zamyslel. „Neviem, ja by som si asi predstavoval, že je to normálne, dať si pusu s kamarátkou, že to kamaráti robia,” uškrnul sa, „divné, však?” „Nemyslím,” povedala som po krátkom uvážení, „len to berieš z iného uhla pohľadu. A kedy vlastne je tá párty?” „V piatok o siedmej” Perfektné, o dva dni.

V tej chvíli ma napadla jedna, podstatná otázka: Čo si oblečiem? Budem sa musieť uspokojiť s tým, čo mám a niečo z toho vyčarovať. Na nákupy peniaze nemám. „Nad čím rozmýšlaš?” spýtal. „Vážne to chceš vedieť?” prikívol, tak som mu to povedala. „Nad tým, čo si tam oblečiem” priznala som sa. „Neboj sa, zoženieme ti nejaké sexy šaty!” uškrnul sa, no ja som pokrútila hlavou. „To nejde, ja si nemôžem dovoliť vybrať sa do obchodov a kúpiť si šaty.” Sklopila som pohľad, bolo mi to trápne, priznať sa, no sme kamaráti a tí si hovoria všetko. „Neboj sa, ja sa o to postarám, budeš tam mať najkrajšie šaty, uvidíš.” Usmial sa a chytil ma okolo pliec. Pokrútila som hlavou. „Zayn, to nejde. Nemôžeš mi kupovať šaty, to...” nenechal ma dohovoriť, zakryl mi rukou ústa. „Teraz budeš počúvať ty mňa, jasné? Takže, po prvé, to čo plánuješ ty urobiť pre mňa, je oveľa horšie a ťažšie, ako kúpiť jedny šaty. A po druhé, nechcem aby to vyznelo ako vychvalovanie, ale myslím, že zarábam dosť na to, aby som ti mohol kúpiť jedny šaty.” Keď dohovoril, jemne som zložila jeho ruku z mojích úst. „Ale ty ma nechápeš? Ono to jednoducho...” „Ja som ešte neskončil!” prekričal ma, tak som zostala ticho a čakala, akú múdrosť zo seba vypustí.

 „Teraz ma dobre počúvaj! Buď so mnou pôjdeš zajtra do nejakého obchodu a vyberieš si šaty alebo ti sám nejaké vyberiem a donesiem!” Vypúlila som oči. Naozaj by bol toho schopný? Urobil by mi to? Prerušil moje úvahy: „O koľkej zajtra končíš? Prídem po teba do školy a pôjdeme do obchodov.” Chcela som namietať, ale zas mi zapchal ústa. „Takže o koľkej?” „O druhej” povedala som rezignovane. Hádku som vzdala, hádať sa s ním nemá zmysel, človek nemá šancu vyhrať. Jediný človek, ktorý dokáže vyhrať hádku so mnou. Keď mu došlo, že som sa vzdala a on vyhral, šťastne sa usmial a pokračoval v zaujímavých príbehoch. Ako si Louis pred koncertom nasadil na hlavu Harryho trenírky a nechcel mu ich vrátiť. Utekal a nejako sa mu podarilo vybehnúť von medzi faninky. Rehotala som sa ako blázon a takmer zabudla na to, čo som mu sľúbila. Takmer. Keď odchádzal, pripomenul mi, že ma o druhej čaká pred školou. Povzdychla som si a zmierila sa s tým. Takže zajtra...

NA DRUHÝ DEŇ RÁNO

Keď som vstala, musela som sa dlho prehovárať, aby som vyliezla z postele. Nakoniec som sa k tomu donútila a odšuchtala sa do kúpeľne, kde som spravila rýchlu rannú hygienu. Obliekla som si rifle a tričko, potom som si spomenula, že si mám poobede skúšať šaty a radšej som si pod rifle obliekla hnedé silonky. Bez nich by som sa v šatách cítila blbo. Keď som sa vychystala, vzala som si tašku, zamkla a vyšla von. Pred činžiakom stál nejaký chalan. Nikdy pred tým som ho nevidela a chcela som ho obísť, keď sa mi zrazu postavil do cesty. Mal dobré dva metre do výšky a asi meter do šírky. Zrejme trávi dosť času v posilňovni, pomyslela som si. „Ty si Amy?“ zahučal smerom ku mne. „Podľa toho, kto sa pýta!“ škaredo som na neho pozrela. „Priateľ dievčaťa, ktorému Amy spôsobila v škole problémy.“ „V tom prípade nie som Amy“ usmiala som sa a odchádzala som. Bola som asi dva kroky od neho, keď som pocítila ruku na pleci. Mám asi dve sekundy, potom ma zabije, pomyslela som si a z celej sily som kopla tam, kde asi mohlo byť jeho brucho. Nebolo to nijaké extra silné, nezložilo ho to na zem ani neodhodilo niekoľko metrov dozadu, len šokovalo. A kým sa spamätal, ja som už ušla.

Keď ma Jennifer zbadala v škole živú ani sa nesnažila skryť šok. Ja som chvíľu vážne uvažovala, že ju zabijem. Našťastie pre Jennifer za mnou prišla Sara. Začali sme sa rozprávať a ja som na tú kravu úplne zabudla. Celý deň prebehol normálne vďaka tomu, že som na ňu už nenarazila.

Zazvonilo na koniec poslednej hodiny a ja som sa ponáhľala pred školu. Bola som zvedavá či Zayn naozaj príde. Hneď ako som vyšla von, striaslo ma. Bolo neuveriteľne chladno, a to bol len koniec októbra. Bolo tam veľa ľudí, rozhliadala som sa okolo, je tu niekde Zayn? Stále som sa obzerala, no nikde som ho nevidela. Asi sa na to vykašlal, pomyslela som si s úľavou a vybrala sa smerom domov. Kráčala som smerom k svojmu bytu, keď ma niekto chytil za plecia. Spomenula som si na toho chalana z rána a striaslo ma. Pomaly som sa otočila a pozrela na človeka, čo ma držal. Tesne nad oči mal stiahnutú čiapku, veľké slnečné okuliare mu zakrývali pol tváre a ešte mal aj šál, vytiahnutý po nos. Chvíľu som naňho pozerala a netušila, kto je a čo chce. On pozeral na mňa a rozosmial sa, zrejme na mojom vydesenom výraze. Podľa toho smiechu som ho spoznala. „Vieš, ako si ma vystrašil?! Toto mi už nerob!“ Len sa usmial a pokrútil nado mnou hlavou. „Vysvetlíš mi, kam si sa vybrala? Mali sme sa tu o druhej stretnúť a ísť do obchodov.“ Pozerala som do zeme, no Zayn ma chytil za bradu a donútil ma pozerať sa mu do očí. „Odpovieš mi?“ „Myslím, že nie.“ Snažila som sa tváriť vážne, ale trhalo mi kútikmi úst. Všimol si to a a uškrnul sa, potom ma chytil za ruku a ťahal k veľkému čiernemu auto, ktorým sa priviezol aj minule s Niallom.

Sadli sme si dozadu a Zayn nadiktoval šoférovi nejakú adresu. Auto sa pohlo a on sa obrátil ku mne. „Aké šaty chceš?“ spýtal sa. Zatvárila som sa urazene a prekrížila si ruky na prsiach. Prečo provokuje? „Vieš, že žiadne.“ „Fajn, tak ti vyberiem ja. Nejaké veľmi krátke s hlbokým výstrihom,“ uškrnul sa. „Fajn a vieš čo urobím ja?“ spýtala som sa ho. Neodpovedal. „Ja sa zamknem u seba v byte a môžeš ísť sám.“ Pozrel na mňa urazene, ale videla som na ňom, že to len predstiera. „Len som ti povedal, akú mám predstavu o tvojích šatách. Tak prezraď, aká je tvoja predstava?“ Otočila som sa mu chrbtom a sledovala cestu. Zvyšných pár minút som ho ignorovala a on sa na mne smial.

Jedenásta časť

Keď sme zastali, vystúpil, obišiel auto a otvoril mi dvere. „Vystupovať!“ uškrnul sa. „A musím?“ „Ak nechceš, aby som ťa odniesol, tak áno!“ „Aj tak by si ma neuniesol,“ zašomrala som a rýchlo vystúpila, aby ho to ani nenapadlo skúšať. Vošli sme do nákupného strediska a Zayn ma viedol kamsi pomedzi davy ľudí. Vtiahol ma do jedného obchodu, kde bolo obrovské množstvo šiat. Len som stála ako idiot a pozerala sa dookola. Zayn sa pri pohľade na mňa zasmial a potiahol ma k prvému stojanu so šatami. Ukázal na stojan a naznačil mi, nech si vyberiem. Ja som tam však len stála a ani som sa nepohla. Pokrútil nado mnou hlavou a sám sa začal hrabať v šatách.  Po chvíli vybral jedny ružové na ramienka, podal mi ich a prešiel k ďalšiemu stojanu. Neveriacky som pozerala na šaty, čo som mala v rukách. Do tohto ma chce navliecť?!

Po pol hodine som bola zavalená množstvom šiat a už ma ťahal ku kabínkam. „Budeme tu ešte týždeň, kým toto všetko poskúšam,“ zafňukala som. „Nefrfli a začni!“ znela jeho milá odpoveď. A tak som zaliezla do kabínky a začala si navliekať prvé šaty. Rozmýšlala som či sa mám pozrieť do zrkadla. Mala som strach, čo tam uvidím, ale radšej som sa pozrela nech viem, akú reakciu mám očakávať. Hlboký nádych a otočila som sa k zrkadlu. Šaty boli krásne, mali len jeden nedostatok – mňa. Nebola som prehnane sebakritická, tie šaty mi neboli dobré. Smiešne na mne viseli, očividne boli určené babám s o dosť väčšími prsiami. Vyšla som von a ukázala sa Zaynovi. „Vyzeráš pekne,“ usmial sa. Pozrela som naňho prísne a zdvihla jedno obočie. „No dobre, tak toto asi nebudú tie pravé, ale nevadí. Skús ďalšie.“ A tak som sa vrátila do kabínky a začala sa hrabať v hromade šiat. Ktoré ďalšie? Vylovila som jedny farby bielej kávy, na ktoré mi padol zrak. S malou dušičkou som sa pozrela do zrkadla. Neboli zlé. Ak tu nič lepšie nenájdem, zostanem pri nich.

Vyšla som von a pri Zaynovi som videla sedieť Louisa. Louisa?! Čo tu ten robí? Spanikárila som a vbehla späť do kabínky. Zavrela som dvere a zhlboka sa nadýchla. Niekto zaklopal na dvere. „Amy?“ ozval sa Zaynov nechápavý hlas, „Amy, čo sa deje?“ Ešte sa pýta! „Nestačí, že ma tu takto vidíš ty, musí sa na mne baviť aj on?“ „Ja som nevedel, že tu bude. Prišiel na nákupy s Eleanor.“ Z vedľajšej kabínky niekto zaklopal na tú moju. „Teší ma!“ ozval sa veselý dievčenský hlas. „Aj mňa,“ zašomrala som. Rozhodla som sa, že oblečiem svoje veci a vypadnem odtiaľto. Natiahla som ruku dozadu a chytila zips. Potiahla som ho dolu, no nepohol sa ani o milimeter. Skúšala som ich rozopnúť znova a znova, ale nešlo to. Toto sa môže stať iba mne! Keď som si bola istá, že tie šaty sama zo seba nedostanem, pootvorila som dvere. Louis sa akurát bavil s nejakým dievčaťom, zrejme Eleanor. Aj ja chcem tak vyzerať! Pomyslela som si závistlivo.

 „Zayn!“ zakričala som tak nahlas, aby to počul iba on. Prišiel bližšie a uškrnul sa. „No tak sa ukáž!“ Otvorila som dvere a Zayn si ma prezrel. „Pekné!“ zhodnotil. „O to nejde,“ prevrátila som oči, „zasekol sa mi zips.“ Rozrehotal sa a Louis s Eleanor sa od seba odlepili. Pozreli smerom k nám a prišli bližšie. „Ty teda nie si zrovna taktný. Ak sa ti šaty nepáčia, stačí povedať!“ napomenul ho Louis so smiechom. „Ukáž sa!“ vyzvalo ma to dievča, nie, Eleanor, už si to zapamätaj! Poodchílila som dvere. Viem, že v tých šatách vyzerám hrozne, ale čo iné som mala robiť? Zavrieť sa do kabínky a čakať, kým odídu? Eleanor pokrútila hlavou. „Táto farba ti nepristane. Skús toto!“ Natiahla sa do vedľajšej kabínky a vytiahla odtiaľ tmavomodré šaty. „To bude problém,“ vzdychla som. Eleanor na mňa nechápavo pozrela a som zahanbene sklopila pohľad. „Zasekol sa mi zips,“ zamrmlala som. Louis sa rozrehotal a Zayn sa k nemu pridal. Eleanor ich obidvoch odtlačila o niekoľko krokov dozadu. „Vy ste ale hnusní!“ povedala im. Louis sa zachechtal a pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „Neviem, kto je tu hnusný!“ Eleanor prevrátila oči a vošla za mnou do kabínky. Nedalo sa tam ani pohnúť, no ona sa pozrela na kôpku šiat na stoličke. „To čo za šaty si si vybrala?“ spýtala sa a v rukách držala jedny ružové. „To vyberal Zayn“ „A tieto?“ ukázala na kus zelenej handry vedľa. „Tiež jeho výber!“ vykašlala sa na ne a začala ma zachraňovať z tých, čo som mala na sebe.

Po chvíľke bojovania so zipsom som cítila, ako šaty padli na zem. „Vďaka Bohu!“ zamrmlala som. Nechápavo na mňa pozrela, tak som to zopakovala po Anglicky. Poďakovala som jej a natiahla sa za riflami. „Čo robíš?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím. „Oblečiem si svoje veci a padám odtiaľto,“ objasnila som svoje plány. „A čo šaty?“ „Tak na tie nemám ani chuť, ani náladu. A okrem toho, nemyslím, že by sa tu našli šaty, ktoré by sa mi hodili.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmiala. „Doteraz ti šaty vyberal Zayn. A povedzme si narovinu, vyberal katastrofálne.“ „Ja som to počul!“ ozval sa urazený Zayn spoza dverí. „Zayn, ty si dnes už urobil dosť blbostí, ale hádať sa so mnou by bola tá najväčšia!“ zakričala mu a venovala sa ďalej mne. „Ja sa o teba postarám, som tu, ako sa zdá, jediný človek, ktorý sa vyzná v šatách.“ Usmiala sa na mňa a ja som hneď mala lepší pocit. „Rob si so mnou, čo chceš,“ rezignovane som mykla plecami. Podala mi tmavomodré šaty. Boli veľmi pekné, ale ja si mám dať také krátke šaty a dokonca bez ramienok? „To myslíš vážne?“ „Smrteľne!“ uistila ma. 

Povzdychla som a začala sa obliekať. Eleanor bola stále pri mne a ja som mala problém obliecť sa v tom obmedzenom priestore. Keď som si ich prevliekla cez hlavu, zapla mi gombičky na chrbte, napravila sukňu... proste všetko, čo bolo treba. Potom na mňa pozrela a usmiala sa. „No vidíš!“ skôr, než mi objasnila, čo mám vidieť, otvorila dvere a zavolala Louisa so Zaynom. Bála som sa ich reakcie. Obaja na mňa pozerali a nič nevraveli. Čím dlhšie bolo ticho, tým horší pocit som mala. Po desiatich sekundách to bolo neznesiteľné a ja som sa pokúsila dostať popri Eleanor späť do kabínky. Zayn ma chytil za ruku a usmial sa na Eleanor. „Vďaka!“  povedal jej a potiahol ma ďalej. „Ten zvodný úsmev si nechaj!“ zamračil sa Louis, „a mimochodom, skutočný zvodný úsmev vyzerá takto!“ zaškeril sa. Zayn tiež nahodil “sexy“ úsmev. Vyzeral hrozne smiešne. „No, kto má krajší zvodný úsmev?“ spýtal sa. „Sorry Zayn,“ usmiala sa Eleanor a pobozkala Louisa. „Nemohla som odolať,“ ospravedlnila sa mu pošepky, „ten tvoj zvodný úsmev, veď vieš...“

Uškrnula som  sa na Zayna. „Podľa mňa máš krajší zvodný úsmev ty.“ „Vďaka,“ usmial sa a objal ma, „vyzeráš nádherne,“ povedal a znova si ma prezrel. „Nemusíš to hovoriť. Viem, aká je realita a už som sa s ňou zmierila.“ Pokrútil hlavou a prevrátil oči. „Ty si nepolepšiteľná! Teraz sa prezleč a padáme odtiaľto. A tie šaty berieme, to je ti, dúfam, jasné.“ Vbehla som do kabínky a prvýkrát pozrela na seba do zrkadla. Tie šaty boli krásne, dokonca aj na mne. Eleanor je úžasná. Rýchlo som ich zo seba zhodila a obliekla si rifle s tričkom. To boli pre mňa normálne šaty, v tých som sa cítila dobre.

Vyšla som z kabínky so šatami prehodenými cez ruku. „Ďakujem za pomoc!“ obrátila som sa na Eleanor. „Nie je zač,“ odvetila mi a šla k pokladni, zavalená šatami, Louis šiel za ňou a niesol toho ešte viac. „Vy chcete vykúpiť celý obchod?“ spýtala som sa pobavene a tiež som šla so šatami k pokladni. Predavačka ich hneď zabalila. S Eleanor a Louisom to bolo komplikovanejšie. Trvalo dobrých pätnásť minút, kým všetko nablokovala a zabalila. Konečne boli všetky Eleanorine šaty zabalené, spolu asi v dvadsiatich taškách. Zobrala som jej ich zopár, rovnako ako Zayn a Louis, ktorí sa pretekali, kto vezme viac tašiek. Kto vyhral sme sa nedozvedeli, lebo nikomu sa to nechcelo počítať.

Pred centrom nás čakalo veľké čierne auto, to, čo nás doviezlo so Zaynom sem. Do kufra sme dali všetky tašky a sadli si dnu. Auto bolo pre osem ľudí, čiže sme sa v pohode zmestili. Louis povedal šoférovi adresu a potom sa venoval už len Eleanor. Celú cestu sa bozkávali a obchytkávali. Keby sme tam neboli my so Zaynom, určite by nezostalo len pri tom. Pozerala som z okna a snažila som sa ich ignorovať, no nešlo to. Samé cmuk-cmuk a mlask-mlask a vyznania lásky. Moja trpezlivosť má svoje hranice a povedzme si úprimne, ja som ich často prekračovala a teraz som nemala od toho ďaleko.  Nakoniec som ich poprosila, aby zastavili a radšej som šla domov pešo.

Pomaly som prechádzala mestom a rozmýšlala. Naozaj niekto uverí, že spolu chodíme? A čo tam ja budem na tej párty s nimi robiť? Potom som si uvedomila, že nemám tie šaty. Možno sa stratia a ja nebudem musieť nikam ísť. Som ja ale potvora! Veď som to sľúbila Zaynovi! Nenechám ho v štichu, veď je to môj kamarát a aj on mi pomohol, keď som to potrebovala. Jediná vec, ktorá mi dokázala pozdvihnúť ako-tak náladu bola, že tam zrejme bude aj Niall a ja  ho zas uvidím. Hlupaňa, nenamýšlaj si! Veď on tam ide s tou Samanthou! A tak som v totálne blbej nálade dorazila domov... 

Dvánasta časť

Pomaly som prišla domov a moja nálada bola niekde na bode mrazu. Zajtra bude najhorší deň v mojom živote! Ale musím tam ísť, pôjdem tam, kvôli Zaynovi. Zapla som si notebook, potrebovala som prísť na iné myšlienky. Nebolo až tak neskoro, možno bude niekto na fb. Veľa ľudí tam síce nebolo, ale človek, ktorého som potrebovala, áno. Chcela som jej napísať, ale predbehla ma. Dole sa mi otvorilo okienko so správou: „Neverím, že si tu =D“ nemusela som sa ani pozrieť na meno, hneď som vedela, kto to napísal. Človek, ktorý mi tu chýbal asi najviac. „A ahoj máš kde?“ začala som si ju doberať.

Lenka bola moja najlepšia kamarátka, kým som žila na Slovensku. Písali sme si vyše hodiny, zväčša o Eliške. Lenka ju má už viac než dva mesiace a ja som ju ešte nevidela. Poslala mi síce fotku, ale to nebolo ono. Chcela som ju držať v ruke a počuť. Je nádherná a celá čierna. Lenka ju zbožňuje, má z nej nesmiernu radosť a ja sa teším s ňou. Konečne má svoju gytaru a nemusí kradnúť sestrinu. Ale pomenovať gytaru Eliška... vždy sa pousmejem, keď si na ňu spomeniem. A to som myslela, že po klavíri menom Marek ma nič neprekvapí.

Postupne sme sa od Elišky dostali, ani neviem ako, ku škole a podobným otravným témam. Pri týchto debatách som úplne zabudla na Zayna a aj na to, čo ma na druhý deň čaká. Nespomenula som si na neho do chvíle, kým mi neposlal správu: „Would u mind not going to school tomorow?“ „Why should I do that???!!!“ Čo odo mňa chce?! „C'mon don't be mad at me Just asking I've got better plan than going to school that's all“ „And can u tell me what would we do?“ „Well, som kind of preparing for evening“ „Give a minute“ napísala som mu a rozmýšlala. O čo prídem, keď sa ulejem zo školy? Keď som si spomenula na referát, ktorý som mala zajtra aj s Jennifer doniesť, rozhodla som sa. „OK what time are we going to meet?“ „I don't know what about 10:00?“ „Sure and where?“ „Can I come to your place?“ „Yep“ čo mám ešte napísať? Už viem. „ I have to go now. See ya tomorrow.“ Odoslala som, potom som sa rozlúčila aj s Lenkou. Vypnem počítač a idem spať. Išla som kliknúť na na krížik v pravom hornom rohu, keď mi blikla správa. Od Zayna. „Can't wait until tomorrow“ „Really funny“ napísala som mu a zrušila fb skôr, ako mohol odpísať. Nastavila som si budík na ôsmu, nech nestraší skoro ráno, ale zase nech sa stihnem dať do poriadku. Sprcha, zuby a spať! Pomyslela som si a hneď som to aj urobila.

V DEŇ VEČIERKU

Zobudila som sa s obavami, čo ma asi čaká. Snažila som sa ich potlačiť, ale nešlo to. Tak som sa strachovala ďalej a popritom som sa snažila dať do poriadku. Umyla som si a vyžehlila vlasy, make-upom som zakryla tmavé kruhy, čo som mala pod očami, teda, aspoň som sa o to pokúsila a trochu som si ho naniesla aj na zvyšok tváre. Linky, špirálu a hotovo. Viem, že tam, kam idem by som mala vyzerať neviemako úžasne, ale to v mojom prípade nie je možné. Obliekla som si rifle a biele tričko s modrými pásikmi. Pozrela som na hodinky – bolo ešte len deväť. Wow, som rýchla, ale čo mám teraz hodinu robiť?

 Vzala som malú tašku a pobalila do nej všetko, čo som považovala za potrebné. Mobil, peňaženku, okuliare (dúfam, že zostanem celý deň pri šošovkách a nebudem ich potrebovať), ďalej zrkadielko a pár šminiek. Keď budem odchádzať, dám tam ešte kľúče. A potom som si uvedomila, na čo zásadné som zabudla. So Zaynom sme včera boli síce kúpiť šaty, ale na taký “detail“ ako topánky sme nepomysleli. Otvorila som skriňu a dúfala, že tam objavím neexistujúce lodičky. No tá zívala prázdnotou. Aspoň čo sa lodičiek týka. Iných topánok tam bolo dosť. Čižmy, tenisky, sandále, žabky, balerínky... ale čo z tohto si môžem obuť na nejaký nóbl večierok? Sadla som si na posteľ a chytila hlavu do dlaní. Toto sa môže stať iba mne! Nádych, výdych, nádych... upokoj sa, nejako to dopadne, bude to v pohode... nádych, výdych... takto som strávila asi hodinu. Prestala som sa upokojovať, až keď sa ozval zvonček pri dverách.

Hlboký nádych, otvorila som a usmiala sa na Zayna. Vošiel dnu a silno ma objal. „Si úžasná, neviem, čo by som robil bez tvojej pomoci. Vlastne, neviem, čo by som robil bez teba.“ „Ešte sa neteš. Máme tu malý problém. Vlastne, hneď niekoľko problémov.“ Uvoľnil objatie. „Ale nevrav. A nevyhováraš sa, náhodou?“ „Náhodou nie,“ zamračila som sa naňho, „za čo ma máš? Slúbila som, že ti pomôžem, tak ti pomôžem. Môžeš mi skúsiť veriť?“ „Nehnevaj sa, samozrejme, že ti verím!“ povedal a sadli sme si na môj “gauč“. „Takže, aký je problém?“ „Tak po prvé, netuším, kde sú tie šaty.“ Zayn len pokrútil hlavou a podal mi igelitku. „Tak, to by sme mali, čo ďalej?“ „No, druhý problém je v tom, že aj keď si už teraz mám čo obliecť, nemám si čo obuť. No nepozeraj tak na mňa, naozaj nemám nič vhodné!“ „To ti tak uverím!“ uškrnul sa. „Ty si pekný kamarát! Nemali by si kamaráti veriť? No tak sa poď pozrieť!“ otvorila som svoju poloprázdnu skriňu. Zdvihol obočie (mala som silné tušenie, že sa pokúšal zdvihnúť len jedno, no nevyšlo mu to) „A kde máš ostatné veci?“ „To je všetko“ cítila som sa naozaj blbo, prečo ma má za idiota?

„No poď,“ ťahal ma za ruku k dverám, no ja som nevedela, kam chce ísť. „Kam ma ťaháš?“ „Zopakujeme si obchody!“ Vzdychla som si. „Čo je, ty sa netešíš na nákupy?“ „Ani nie“ „Ty si snáď jediné dievča, čo nerado nakupuje!“ „No vidíš! Nikdy si nič poriadne nekúpim, ale nachodím sa ako debil. Povedz, na čo je to dobré?!“ „Dnes si určite niečo kúpiš! Koniec-koncov, nemáš inú možnosť, teda okrem tohto,“ so smiechom ukázal na moju skriňu. „Som rada, že aspoň ty sa dobre bavíš!“ zamrmlala som a rýchlo sa obula. Keď som zamkla a vyšli sme von, spýtal sa ma: „Zavolám taxi alebo sa prejdeme?“ „Ja by som sa radšej prešla, ak nemáš nič proti.“ Pokrútil hlavou a zamierili sme smerom do centra.

„Do akého obchodu chceš ísť?“ „Do prvého, ktorý uvidíme.“ „Tak v tom prípade sme tu!“ ukázal na malý zastrčený obchodík pár metrov pred nami. „Tak poďme, nech to mám za sebou!“ povedala som viac pre seba, ako pre neho. Chytil ma okolo pliec a vošli sme. V obchode som si, našťastie, našla normálne topánky. Tmavomodré, rovnaký alebo veľmi podobný odtieň, ako majú šaty. Jednoduché, s malou mašličkou a opätkami, na ktorých sa určite zabijem. Dala som za ne všetky svoje peniaze, no nemohla som dovoliť Zaynovi, aby mi ich kúpil, aj keď chcel. „A čo máš v pláne teraz?” spýtala som sa, keď  sme vychádzali z obchodu. „Takže, v prvom rade mi dáš tú tašku,” povedal a natiahol sa za taškou s topánkami, ktorú som niesla v ruke. Dala som ju nabok tak, aby na ňu nedočiahol. „jednu tašku hádam unesiem,“ povedala som mu. Rezignovane pokrútil hlavou a viedol ma ďalej. „Tak si tú tašku nes a poď za mnou,“ povedal a ťahal ma cez mesto, s obrovskými slnečnými okuliarmi a otrasnou čapicou na hlave. „Je táto maškaráda nevyhnutná?“ spýtala som sa po chvíli. „Prečo? Hanbíš sa za mňa?“ zazubil sa. „Nie. Skôr ťa ľutujem. To vždy, keď vyjdeš von, musíš vyzerať takto?“ „Uvedomuješ si, že po dnešnom večeri sa možno budeš tiež musieť maskovať?“ Vypúlila som naňho oči, neschopná slov a on prikývol.

Zvyšok cesty sme sa nerozprávali, pretože som bola zabratá do svojich úvah a nevšímala si okolie. Potom, čo som si asi tretíkrát nevšimla, že Zayn niekam odbočil a pokojne som šla ďalej, ma chytil za ruku a ťahal za sebou. Keby som to bola schopná zaregistrovať, asi by som sa potešila. No ja som bola stále mimo. Naozaj to tak dopadne? Budú si ma ľudia všímať na ulici, ukazovať si na mňa ako na dievča slávneho Zayna... počkať, ako sa vlastne volá priezviskom? Som ja pekná kamarátka. Ale naozaj budem pre všetkých len Zaynovo dievča? A čo keď si ja niekoho nájdem? (no dobre, to nie je veľmi pravdepodobné), ale čo ak si niekoho nájde Zayn? Zahráme sa na rozchod alebo čo? Pozrela som na Zayna. „Už si späť?“ spýtal sa. Späť? A kde som ako bola? Nechápavo som naňho pozrela. „Doteraz si bola úplne mimo, tak sa pýtam či si späť.“ Zamyslela som sa. Som späť? „Áno, už som späť.“ „To je dobre, pretože už sme na mieste.“ „A to je?“ „A to je tu!“ „A čo presne je to tu?“ „Vždy si taká zvedavá?“ „Niekedy aj viac!“ „To si nedokážem ani predstaviť.“ Prevrátila som oči a on sa len uškŕňal a ťahal ma do obrovskej budovy. Vyšli sme na piate poschodie a zaklopali na jediné dvere, čo tam boli.

                              

Trinásta časť

Rozhliadla som sa dookola. Nikde žiadne menovky ani nič, čo by mi povedalo, kde sme a čo tu chceme. Dvere sa otvorili a v nich stálo dievča okolo dvadsaťpäťky, s blond vlasmi, perfektnými handrami a make-upom. Usmiala sa na Zayna a potom zmätene pozrela na mňa. „Molly, toto je Amy, moje dievča,“ vysvetlil Zayn. Keď povedal “moje dievča,“ skoro som vybuchla do rehotu. Len som sa pousmiala a snažila sa tváriť normálne. „Poďte dnu,“ kývla nám a prezrela si ma. „Veľmi ma teší!“ usmiala sa na mňa, ja som sa usmiala tiež a povedala: „aj mňa.“ „Už prišli aj ostatní?“ spýtal sa Zayn. „Nie, ste tu prví.“ Ničomu som nerozumela. Ako vždy.

Viedla nás cez obývačku do druhej miestnosti, kde boli kreslá, zrkadlá a obrovské množstvo kozmetiky. Obzerala som sa okolo seba a musela som vyzerať ako totálny idiot. Niekto zazvonil a Molly šla otvoriť. „Zayn, kde to sme? A prečo?“ spýtala som sa, keď sme boli sami. „Molly je naša stylistka...“ chcel ešte niečo dodať, ale spomínaná došla aj s Harrym. Vyzeral hrozne. Bol úplne bledý, s obrovskými kruhmi pod očami. Akoby už niekoľko dní nespal. „Čaute,“ pozdravil a zvalil sa do jedného z kresiel. Žiadne otázky, čo tu ja robím? Pozrela som nechápavo na Zayna a ten len pokrčil plecami. Prišla som za Harrym. „Si v poriadku?“ nemohla som si odpustiť otázku. „Nemyslím,“ povedal a viac si ma nevšímal. „A kde máš svoju mladú krásavicu?“ spýtal sa Zayn, ktorý tiež nechápal, čo mu je. „Caroline nepríde. Rozišli sme sa,“ povedal a skoro sa rozplakal. „Našla si mladšieho?“ spýtal sa Zayn a zachechtal sa. Nepochopila som jeho poznámku, ale bolo mi jasné, že to bolo hnusné. „Zayn, prestaň byť hnusný!“ „Ale čo?! Zastávaš sa Harolda?“ „Hádam len nežiarliš!“ obidvom nám mykalo kútikmi úst a keď sme si to všimli, rozosmiali sme sa.

Vošla Molly. „Všetci do kresiel! Okamžite. Kým začneme?“ Nikto sa nehlásil, tak sa pobrala k Zaynovi. „Amy, ty si zatiaľ obleč šaty.“ „Teraz? To musím byť celý deň v šatách?“ „Nediskutujeme o tom! Obleč sa a sadaj do kresla. O zvyšok sa postarám sama.“ „O čo sa plánuješ postarať?“ „O tvoje vlasy a make up predsa.“ Len som na ňu pozerala, no niekto zaklopal. „Amy, skočíš otvoriť? Zayna teraz nemôžem pustiť a Harry tam nedojde.“ Pozrela som na Harryho a naozaj nevyzeral, že dokáže chodiť. Nemá náhodou večer spievať? Povzdychla som si a šla k dverám. Stáli tam Louis, Niall a ešte jeden chalan s babou, ktorých som nepoznala. Keď ma Niall zbadal, vyvalil oči. Kývla som im nech vôjdu a šla späť za Molly.  „Kto je to?“ „Louis, Niall a ešte dvaja ďalší.“ Zdvihla obočie. „No čo, tých dvoch nepoznám.“

Všetci štyria vošli, Louis držal dvojlitrovú coca-colu a poriadne ňou hrkal. „Uvedomuješ si, že keď to ovtoríš, buchne to?“ spýtala som sa. „Ó áno, uvedomujem si to,“ škodoradostne sa zachechtal, „ len ty si zrejme neuvedomuješ, že to všetko skončí na tebe!“ A vtedy otvoril flašu a hrdlo otočil smerom ku mne.

Asi minútu sme nikto nič nevraveli, len sme pozerali na seba. Potom sa Louis rozrehotal. Niall, Zayn a tí dvaja neznámi sa k nemu pridali. „Kto si a čo si mu spravila?“ spýtal sa ten neznámy chalan. „Nič som mu nespravila! A som Amy.“ „Moje dievča!“ spoza mňa vykríkol Zayn. Keď som ho počula, začala som sa smiať. Nemohla som si pomôcť. „Ty že si nič nespravila?! Netvár sa ako neviniatko!“ Louis sa na mňa mračil. „Ty si na mňa nahnevaný pre ten fór? Lebo to nebola len moja práca a ani môj nápad.“ „Ale čo, takže na koho to zhodíš?!“ „Na nikoho to nechcem zhodiť, ide o to, že sme si z teba vystrelili traja, ale colu som schytala iba ja!“ Tí dvaja na mňa pozerali ako na idiota, Molly upravovala Zaynove vlasy a Harry bol totálne mimo.

Otočila som sa k dverám, kde tí štyria stále stáli a pozerali na mňa. Iba Niall pozeral inde. Nižšie, priamo na moje tričko, ktoré bolo premočené a viac-menej priesvitné. Založila som si ruky. „Niall, kam sa to pozeráš?!“ Začervenal sa a zamrmlal niečo nezrozumiteľné. Louis sa rozrehotal a všetci okrem Harryho sa k nemu pridali. Má neuveriteľne nákazlivý smiech. „Čo s ním urobíš, Zayn?“ začal si ho Louis doberať. „Skús sa pohnúť a uvidíš!“ sikla Molly a ďalej mu upravovala vlasy. „A čo sa týka vás ostatných,“ zamračila sa, „do kresiel! Ihneď! A Danielle, môžeš ukázať Amy kúpelňu? A ty Amy si vezmi šaty a keď sa umyješ, obleč si ich!“ Len som poslušne vzala tašku so šatami a šla za Danielle, tým dievčaťom, čo prišlo s Louisom, Zaynom a tým posledným. Molly vyzerala naštvane a neodvážila som sa neposlúchnuť. Danielle mi ukázala kúpelňu a aj to, kde nájdem uteráky a všetko potrebné. Potom odišla. Nie je veľmi zhovorčivá alebo sa len nechcela rozprávať so mnou. Skôr to druhé, čo už.

Začala som si vyzliekať hnedé lepkavé veci. Mala som mokré úplne všetko a poriadne to lepilo. Ja toho Louisa zabijem!

Vyšla som von, kde Molly pracovala. Niall bol hotový a Louis pomaly tiež vstával z kresla. Obaja vyzerali dokonalo a ja som sa pri ich cítila ako nejaká sedláčka. „Amy, sadni si sem!“ Molly ukázala na posledné voľné kreslo a začala púdrovať Zayna. Asi po troch sekundách zvreskla: „LOUIS!!!!“ Ten sa zatváril ako neviniatko. „Molly, volala si ma?“ spýtal sa sladko s nevinným úsmevom. Škaredo naňho zazrela a ukázala na Zayna. Pozrela som na neho a vyprskla do smiechu. Bol sfarbený do červeno-ružova a vyzeralo to katastrofálne. Nechápal, na čom sa smejem a rýchlo sa otočil k zrkadlu. Vyzeral, že dostane infarkt. „To-to-to.... za čo?!“ Louis sa zamračil. „Ponožky!“ zašomral. Zayn si vyhrnul nohavicu a všetci pozreli na jeho ponožky. Potom sa rozrehotali. Ja som nechápala. Mal úplne obyčajné čierno-biele pásikavé ponožky. Čo na nich Louisovi vadilo? „A čo sa týka teba,“ ukázal smerom ku mne, „tentokrát ti to tričko odpustím, ale nabudúce...“ pokrútil hlavou. Čo je zlé s mojim tričkom? Obyčajné biele s modrými pásikmi, ak nerátam tú colu. „Čo je zlé na mojom tričku? Teda okrem tej coly, ale tú máš na svedomí ty!“ „Nehraj hlúpu!“ povedal a vyšiel z miestnosti. Až teraz som si všimla, že na mňa všetci pozerajú. Molly mi ukázala na voľnú stoličku a začala zachraňovať Zaynovú tvár.

Chvíľu som rozmýšlala, čo teraz, no nič ma nenapadalo. S povzdychom som si sadla, oprela sa a zavrela oči. To v akom blázinci som skončila? Niekto ma zozadu chytil okolo pliec. Otočila som sa a uvidela Zayna s už dokonalou, nečervenou tvárou. Povzbudzujúco sa usmial. „Vydržíš tento blázinec?“ Číta mi snáď myšlienky?! Pokrútila som hlavou. „Nie, ale mám na výber?“ „Vlastne máš. Môžeš vstať a utiecť,“ uškrnul sa „Môžem?“ tvárila som sa, že tú možnosť zvažujem, no v skutočnosti by ma to ani nenapadlo. Predsa ho nenechám v štichu, keď potrebuje pomoc. „Neboj, sa neutečiem,“ povedala som po chvíli, keď už Zayn vyzeral vystrašene z môjho možného úteku. „Môžem sa niečo spýtať? Ale nesmej sa!“ „Už si sa spýtala, ale môžeš ešte raz,“ uškrnul sa. „Ten chalan, čo prišiel s Niallom a Louisom...“ „Liam,“ prerušil ma, „on je tiež z vašej kapely?“ Niall dostal nekontrolovateľný záchvat smiechu a Molly, ktorá mu práve upravovala aj tak dokonalé vlasy sa na nás so Zaynom zamračila. „To sa pýtaš každého, Amy?“ smiech ho už konečne trochu prešiel, „ako dobre, že je nás len päť a nie dvadsať.“ „Už len to by mi chýbalo, dvadsať takýchto bláznov! A ty sa toľko nerehoc, lebo si zničíš make up! A Zayn, to platí aj pre teba!“ Zayn sa rýchlo pozrel na svoju tvár v zrkadle a keď zistil, že je dokonalá ako vždy, upokojil sa. Ja som len zavrela oči a ani neviem ako som zadriemala.

Prebrala som sa, až keď som zacítila niečo, čo ma šteklilo na čele. Otvorila som oči a skoro vykríkla, keď som uvidela nad sebou Louisovu hlavu. V ruke držal krikľavo zelenú fixu. Pozrela som sa do zrkadla pred sebou a moje najhoršie obavy sa naplnili. Po celej tvári som mala nápisy Milujem Louisa. „LOUIS TY IDIOT!!!!!“ zvreskla som. Všetci okamžite pribehli. Keď zbadali moju tvár, začali sa, samozrejme, rehotať. Ja som vstala, vylepila jednu Louisovi a vzala mu fixku. On si šúchal líce, kam moja ruka dopadla a ja som študovala obal fixky. Nikde sa našťastie nepísalo, že by mala byť vodeodolná. Išla som teda do kúpelne a fixu cestou hodila do koša. To sa nezaobišlo bez poznámok zo strany Louisa, ktoré som úspešne odignorovala.

Začala som si drhnúť tvár a nápisy išli dolu, spolu s make-upom, ktorý som si ráno dala. Umývala som si tvár, keď niekto zaklopal. Otvorili dvere a stál v nich Liam. Aspoň myslím, že sa tak volá. „Môžem na slovíčko?“ spýtal sa, prikívla som a ďalej si umývala tvár. „Prosím ťa, nič si nerob z Louisovych žartov. Teraz si pre neho nový terč, ale čoskoro sa vráti k tým starým. Nehnevaj sa naňho, on to nerobí preto, že by ťa nemal rád, on to robí zo srandy. Ale jeho to prejde. Dávam tomu týždeň a bude skúšať tie svoje fóry opäť na nás.“ „On je stále takýto?“ „Viac-menej. Ale prezraď, čo si mu spravila?“ „Prečo len ja? To bola tímová práca!“ „Tak čo ste mu spravili?“ spýtal sa a ja som mu porozprávala, ako prišli s Harrym k Niallovi, obidvaja opití a na druhý deň si Louis nič nepamätal. A ako Harryho napadlo, vymyslieť si, čo spravil. Liam sa tváril sklamane. „Myslel som, že to ty si taký výmyselník a teraz sa dozviem, že to bol Harryho nápad.“ Zatvárila som sa urazene. „Náhodou, aj ja som všeličo vymyslela. Napríklad som mu nahovorila, že sa pokúsil znásilniť Nialla!“ Liam vyprskol do smiechu a smial sa ešte poriadne dlho.

„Dobre sa bavíte?“ otvorila dvere Danielle, „Molly vás obidvoch zháňa!“ Liam chytil Danielle za ruku a vyšli von. Ja som si ešte skontrolovala  či nemám na tvári nejaký zabudnutý nápis a tiež šla za Molly. Tá hneď začala robiť poriadky. „Chalani, do obývačky, tam máte obleky, tak pohnite. Danielle, ty si tu obleč šaty a ty Amy, do kresla! No poďme, pridajte!“ Všetci, dokonca aj Louis ju bez odvrávania poslúchli. Sadla som si do kresla a čakala, čo so mnou spraví.

Štrnásta časť

PRED ODCHODOM NA VEČIEROK

Všetci sme stáli nastúpení vedľa seba, Molly sa okolo nás prechádzala a kontrolovala či vyzeráme dostatočne dobre a môžeme ísť. Pred pol hodinou prišla Eleanor a zvítala sa so všetkými, dokonca aj so mnou. Vyzerala úžasne, mala perfektné šaty, vlasy, make up... proste všetko. Hneď sa nalepila na Louisa a už sa od neho neodlepila. Molly sa ich síce snažila od seba odtrhnúť, nechcela, aby mal Louis na tvári Eleanorin rúž, ale bez úspechu. Tak to vzdala, poslednýkrát nás skontrolovala a poslala do auta.

Cesta netrvala dlho a ocitli sme sa pred obrovskou budovou. Pred dverami ležal červený koberec, okolo neho zátarasy a za nimi stovky fotografov a milióny vrieskajúcich dievčat (uznávam, že s tými miliónmi som to prehnala, ale vtedy mi to tak pripadalo).  „Pre Boha,“ povzdychla som si, Zayn sa prestal pozerať do zrkadla a radšej ma objal. „Len pozor, nech si nezničíte make up!“ zasmial sa Louis. „Neotravuj a radšej si daj dolu ten rúž!“ povedala som mu a silnejšie som objala Zayna. Louis mu vytrhol z ruky zrkadlo a skontroloval si tvár. Keď zistil, že nikde žiaden rúž nemá, vrátil zrkadlo Zaynovi a zamračil sa na mňa. Určite by mi niečo “milého“ povedal, no vtedy šofér otvoril dvere. Louis chytil Eleanor za ruku a spoločne vystúpili. Všade cvakali foťáky, faninky vrieskali a Louis s Eleanor sa usmievali na všetky strany. Ruka v ruke, s úsmevom na perách kráčali po červenom koberci k dverám. Za nimi vyšli Liam s Danielle, tiež s úsmevom na perách. „Niall, a ty máš kde vlastne babu?“ spýtal sa Zayn. „Tu, nevidíš?“ povedal, chytil Harryho okolo pliec a spoločne vystúpili, rozdávajúc úsmevy na všetky strany. „To aj ja sa mám tak idiotsky vyškierať?“ spýtala som sa Zayna. So smiechom prikývol, vystúpil a podal mi ruku. Chytila som mu ju a vyšla za ním. Foťáky cvakali a ja som mala chuť dať si ruky pred tvár. Namiesto toho som sa usmievala a kráčala za ruky so Zaynom k budove. On si to užíval, kýval fanúšikom a posielal im vzdušné bozky. Ja som sa len priblblo usmievala a dávala si pozor, nech nespadnem, lebo moje opätky boli nebezpečné.

 Keď sme sa konečne dostali dnu, zvyšok Zaynovej kapely tam už, samozrejme, bol. (stále ich volám Zaynova kapela, lebo ten názov je na mňa príliš dlhý) Sedeli pri jednom veľkom stole a smiali sa. Samozrejme. Robia aj niečo iné? Zayn ma ťahal ku nim. Na stole pred nimi už stála fľaša nejakého tvrdého a určite poriadne drahého alkoholu. „To sa chcete opiť, ešte ste len prišli?“ nemohla som sa nespýtať. Veď majú o chvíľu spievať a oni sa tu ožerú! „Dlhuješ mi dvadsať kíl mrkvy!“ Louis sa uškrnul na Harryho. Všetci sme na nich nechápavo pozreli. Vysvetlil to Louis, kedže Harry bol ešte stále v depresii z rozchodu a neschopný hovoriť. „Malá stávka. Kučeravý tvrdil, že Amy sa bude chcieť ožrať hneď, ako prídeme. Ja som vravel, že počká, kým budeme spievať. Takže keď sa vrátime, chcem tých dvadsať kíl mrkvy!“ uškrnul sa na Harryho, ktorý ho takmer vôbec nevnímal. „Ja by som mu žiadnu mrkvu nedávala. Jeho odhad je totižto rovnako mimo ako Harryho. Ja sa neplánujem opiť ani teraz, ani keď budete spievať, ani neskôr. Ja dnes vôbec piť nebudem.“ Po tomto vyhlásení na mňa všetci len pozerali, potom si ma Louis začal doberať. „Ále, takže abstinentka? Chudáčik Zayn bude musieť zostať s tebou triezvy, však?“ „Samozrejme, že nie. Kľudne sa všetci opite, mne to neprekáža,“ škaredo som pozrela na Louisa, ktorého som tým akurát dobre pobavila a rozosmiala.

„A prečo vlastne nepiješ?“ spýtal sa Liam. Bolo mi blbé priznať si to, no taká kreatívna, aby som si v momente vymyslela nejaký lepší dôvod nie som. „Nemám ešte 18. A keby v škole zistili, že som bola opitá, asi by ma vyrazili. Už pred pár dňami som k tomu mala veľmi blízko.“ „Nie je to až také zlé, keď ťa vyrazia, ver mi, zažil som to,“ znova si ma doberal Louis, „ale pochváľ sa, čo si spravila?!“ „To by aj mňa zaujímalo,“ pripojil sa Niall, „minule si to nechcela prezradiť.“ Zamračila som sa na neho. „Prečo si myslíš, že sa môj názor od minula zmenil a teraz ti to prezradím?“ Louis začal vyjednávať „Ak mi prezradíš, čo si urobila, poviem ti, začo vyrazili zo školy mňa!“ „Keby som to chcela vedieť, tak sa spýtam Zayna. Ale môžeš si byť istý, že ma to vôbec netrápi.“ Zatváril sa urazene, asi nie je zvyknutý, že niekoho netrápi. Potom sa víťazoslávne usmial. „Keď mi to nepovieš ty, dostanem to zo Zayna!“ „Lenže ani on to nevie!“ zasmiala som sa a jemu úsmev povädol. Otočila som sa od neho preč, už sa mi s ním nechcelo hádať. Vtedy som si všimla, že ostatní nás celý čas pozorovali. Ako inak? „Dobre sa na mne bavíte?“ spýtala som sa ich. „Na vás obidvoch!“ povedala so smiechom Eleanor. Louis sa na mňa zamračil, „to si s tebou ešte vybavím neskôr,“ potom sa otočil k nej, „s tebou si to vybavím hneď teraz!“ pohrozil jej a pobozkal ju. Ja som sa rašej od nich odvrátila a obzerala sa okolo seba.

Obzerala som sa na všetky strany, nechcela som nič prehliadnuť. Zo dvadsať stolov ako ten, pri ktorom sme sedeli. Zdá sa mi to, alebo naozaj pri jednim sedí Justin Bieber? Otočil sa chrbtom a tak som to nezistila. Ďalej tu bol obrovský bar a pódiu, na ktoré práve niekto vystupoval. Ed Sheeran. Všetci sa otočili smerom k nemu a počúvali, čo rozprával. Najprv všetkých privítal a poďakoval im, že prišli, potom rozprával o svojom novom CD-čku. Pokrstil ho a zaspieval jednu pieseň. Tá pieseň bola úžasná a on bol vynikajúci spevák. Keď dospieval začal znovu hovoriť a chalani vstávať. Zayn mi pošepkal do ucha: „Hneď sme späť,“ a už ho nebolo. Stále mi nedochádzalo, čo sa deje, ale Danielle s Eleanor zostali na mieste sedieť, tak som zostala aj ja.

Znovu som sa otočila k pódiu, ale už tam nestál jeden človek, stálo ich tam päť. Začala hrať hudba a Liam začal spievať: „I've tried playing it cool, but when I'm looking at you...“ nepoznala som tú pieseň, ale páčila sa mi a musela som uznať, že spieva dobre. Dospieval a svetlá zasvietili na Harryho. Ten chalan je neuveriteľný herec! Ešte pred chvíľou vyzeral, že umiera a teraz sa usmieva na pódiu a spieva. Bezchybne spieva. Po ňom začal spievať Zayn. Má naozaj pekný hlas a perfektne spieva. Jeho časť netrvala dlho, začal refrén a všetci skákali a pobehovali po pódiu. Spievali a zjavne si to užívali. Niall poskakoval a pobehoval ako všetci. A potom netuším ako, vyskočil hádam jeden a pol metra nad zem. Sledovala som ho s otvorenými ústami, no to už refrén skončil a všetci sa upokojili. Začala Niallova časť a on spustil: „Now I'm climbing the walls, but you don't notice at all...“ samozrejme, úplne bezchybne. Svetlá sa namierili naňho a ja som si uvedomila, ako úžasne tam vyzeral. Pravdaže, že všetci vyzerali úžasne, ale z Nialla  som nedokázala spustiť oči. V tmavom obleku a bielej košeli bol jednoducho na zjedenie. PRESTAŇ! Vynadala som si, už len to by mi chýbalo, aby som sa zamilovala doňho. Veď predsa “chodím“ s jeho kamarátom! A okrem toho, neexistuje žiadna šanca, že by sa on mohol zaujímať o mňa. Tak prečo sa sem celý čas pozerá? Určite sa pozerá na nás všetky tri, kam inam by mal pozerať? Keď myslíš... hádala som sa sama so sebou. Aj keď som sa snažila presvedčiť samú seba o opaku, pozeral na mňa. Celý čas, kým spieval. Radšej som zavrela oči a vnímala len jeho úžasný hlas.  Čo mi vlastne na jeho speve vadilo? Prečo som mu vždy chodila vynadať? Keď som ho počúvala, nič ma nenapadalo. Pokúšala som si spomenúť, no na nič som neprišla.

Skôr, než som sa spamätala, pieseň skončila a chalani boli opäť pri nás. Danielle vstala a objala Liama. „Bolo to nádherné!“ pochválila ho a pobozkala. Niečo podobné sa odohralo aj medzi Louisom a Eleanor a ja som pochopila, že sa to očakáva aj odo mňa. Zayn šiel spolu s Niallom kúsok za ostatnými a rozprávali sa, tak som išla za ním. „Bolo to skvelé!“ povedala som mu, keď sme sa stretli. Niall počúval a pochybovačne na mňa pozrel „Ale čo, a tebe sa odkedy páči naša hudba?“ „Zrejme od teraz,“ pokrčila som plecami a pomaly sme sa začali vracať k ostatným. „Takže už mi neprídeš vynadať, keď budem hrať?“ „Ak to nebude tak falošne ako teraz Zayn...“  Zayn sa zatváril vydesene a šokovane. „Ja som bol falošný?“ spýtal sa po chvíli. Niall medzi tým kamsi zmizol. Vážne som prikívla. „Asi dva alebo trikrát.“ Zatváril sa nešťastne a ja som sa rozosmiala. Nechápavo na mňa pozrel. „Ty si taký dôverčivý!“ „Takže to nebolo falošne?“ spýtal sa s nádejou v hlase.  „Samozrejme, že nie. Spieval si perfektne!“ Ako som to povedala, viditeľne sa mu uľavilo. Silno ma objal. „Zayn, udusíš ma!“ zachripela som a pokúsila sa ho odtlačiť. Pochybujem, že si to vôbec všimol. No aj tak ma pustil a prišli sme k ostatným.

Louis práve nalieval do piatich pohárov z flašky, ktorú chcel otvárať, keď sem prišiel. Jeden posunul Zaynovi hneď, ako prišiel k stolu. „Nevadí ti to?“ spýtal sa Zayn a ukázal na pohárik, ktorý držal v ruke. „Jasné, že nie! Tak poďme, na ex!“ nebolo mu to  treba dvakrát hovoriť, okamžite poslúchol a prázdny pohárik položil pred Louisa, ktorý sa ujal funkcie barmana. Otočila som sa od nich a sadla si. „Dáš si s nami?“ spýtala sa Danielle a ukázala na nejaký oranžový nápoj, čo mala v pohári. „Ja nemôžem piť“ „To je len džús,“ zasmiala sa. „Ty tiež nepiješ?“ spýtala som sa neveriacky. „Ani ja,“ prihlásil sa Liam, „ale nemusíš sa báť, tí alkoholici to za nás dobehnú!“ Otočila som sa k “alkoholikom,“ ktorí už mali pred sebou druhú flašku. „Tí sú teda rýchli!“ Liam so smiechom prikývol „To sa ešte len rozbiehajú.“ K nášmu stolu prišiel čašník. Ja som si objednala džús, Eleanor objednala ešte dve fľaše vodky. A takto pokračovalo celý večer. Oni pili a my sme sa rozprávali. O všetkom, čo nás napadlo. No tým sa to ani z ďaleka nekončilo...

Pätnásta časť

Okolo polnoci sa Liam s Danielle niekam zašili, alkoholici sa presunuli bližšie k baru a ja som zostala pri stole sama. Tak som len pila svoj džús a hľadala Zayna a spol. na tanečnom parkete, kedže pri bare už nesedeli. Nebolo to jednoduché, všade sa motalo veľa ľudí, zväčša v podobnom stave ako tí, ktorých som hľadala. Ďalej som ich hľadala, keď som pocítila niekoho pery na mojom krku. Prebehli mnou zimomriavky a otočila som sa. Čakala som ožratého Zayna, ktorý len hrá naše divadielko a chcela som ho jemne odtlačiť. Odkedy Zayn takto vonia?! No keď som sa otočila a videla, kto stojí za mno, to “jemne“ mi akosi uniklo. Z celej sily som ho odtlačila. Keď vezmeme do úvahy množstvo alkoholu, ktoré mal v krvi, nechápem, ako je možné, že to ustál. Len sa zatackal pár krokov dozadu a vrátil sa späť ku mne. „Niall, pre Boha čo to stváraš?!“ nechápavo som naňho pozrela, „čo to má znamenať?!“ „Čo asi? Chcel som ťa pobozkať!“ opäť sa nebezpečne priblížil. Odsunula som sa ďalej. „Niall, prestaň! Odíď!“ Neodišiel, tak som odišla ja.  Pokúšal sa ísť za mnou, tak som pridala do kroku. Začala som utekať, čo on, našťastie, nedokázal. Tackal sa a po chvíli to vzdal.

Vydýchla som si a zašla na WC-ka. Našťastie tam nikto nebol. Oprela som sa o stenu a zhlboka dýchala. Potrebovala som sa upokojiť, nechápala som, čo to má znamenať. Je len ožratý! A ožratí ľudia robia hovadiny, možno si ani neuvedomoval, čo robí. A možno áno... kiežby. Stále som cítila jeho omamnú vôňu, dotyk jeho horúcich pier. Čo je zač tá Samantha? Možno sa rozišli, veď prečo by inak neprišla? Pomyslela som si škodoradostne. Ale čo ak nie? Čo ak je len niekde preč, len nemohla prísť? A on je len opitý a zajtra mi povie niečo ako: „Sorry moja, to bol omyl. Hádam si si nemyslela, že by som chcel mať niečo s tebou?“ Presne tak to bude! A ja preto ešte dnes zabudnem na všetko, čo sa stalo. (ako keby sa to dalo) Miesto na krku ma stále pálilo, pozrela som sa do zrkadla, no nič som tam, prirodzene, nemala. Pokoj, nič sa nestalo, vôbec nič, to sa ti len zdalo! Zopakovala som si v hlave, ubezpečila samú seba, že tomu verím a vyšla von. 

Pomaly som sa približovala k stolu, kde už znova sedeli Liam a Danielle. Dúfam, že prišli len teraz a nevideli nič z toho, čo sa stalo medzi mnou a Niallom. Vyzeralo to tak, že si nič nevšimli, prisadla som si k nim a Danielle so smiechom ukázala na kraj tanečného parketu. „Sleduj našich alkoholikov!“ zasmiala sa a ďalej ich pozorovala. Louis so Zaynom sa ťahali o Harryho. Ten bol úplne mimo, nevnímal, čo sa s ním deje, zatiaľ čo Louis a Zayn ho ťahali raz na jednu, raz na druhú stranu. Eleanor stála za Louisom a snažila sa upútať jeho pozornosť. Vešala sa naňho, no on ju ignoroval a ďalej bojoval o Harryho.  Potiahol ho z celej sily a Zayn ho pustil. Louis sa zatackal, spadol na zem a Harryho potiahol so sebou. Metali sa ako ryby na suchu, potom Louis chytil Eleanor za ruku a stiahol ku nim na dlážku. Keď som ich tam tak videla, neschopných vstať, musela som sa smiať aj ja. To sú takí blázni!

Sledovala som tých troch, ako sa váľajú po zemi a uvedomila si, že Zayn už s nimi nie je. „Kde je Zayn?“ spýtala som sa Liama. „Naozaj to chceš vedieť?“ čudne sa zatváril a ja som prikývla. Povzdychol si a ukázal smerom k baru. Zayn tam sedel na vysokej stoličke, ledva udržiaval rovnováhu, aby nespadol a pri tom flirtoval s barmankou. Z diaľky som ju dobre nevidela, všimla som si len jej dlhé čierne vlasy. „Čo teraz spravíš?“ spýtala sa Danielle. No, čo spravím? Zahrám sa na žiarlivú priateľku a pôjdem im vynadať? Ale keď ja im to prajem, ja chcem, aby im to vyšlo. „Myslím, že teraz nič. Počkám, kým bude schopný vnímať a potom mu to vysvetlím!“ „To ich ani nejdeš od seba odtrhnúť?“ „Už nebude treba!“ zasiahol Liam a ukázal na Zayna, odchádzajúceho od baru a smerujúceho sem. Trvalo mu takmer dve minúty, kým sa sem dostal. „Tak čóóó?? Bavíte sa??“ pripito sa zarehotal. „Zayn, nie si na koncerte!“ zamračil sa naňho Liam. To, čo robil Zayn pri bare jeho aj Danielle, zdá sa, naštvalo. „No veď dobre, len sa pýtam!“ zaškeril sa a štipol Liama do líca. Ten mu plesom po ruke. „My sa bavíme dobre. A ako vidím, ty tiež!“ škaredo naňho pozrela Danielle. Bolo mi jasné, kam to smeruje a nič viac som nechcela počuť.

 „Ospravedlňte ma na chvíľu, musím ísť na WC,“ zamrmlala som a zmizla odtiaľ tak rýchlo, ako to len šlo. Tento raz som však nemala šťastie a na WC som nebola sama. Snažila som sa tváriť normálne a zaliezla do kabínky. Som totálny zbabelec! Mala som tam zostať a nejako to vyriešiť! Ale nie, ja zdupkám ako idiot! Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa! „Amy?“ to bol hlas Danielle. Čo tu ona robí? Vyšla som von a ona tam stála. „Očakávam vysvetlenie,“ oznámila mi. „Čoho konkrétne? Šla som len na WC.“ Prevrátila oči. „Ide o Zayna a to, čo povedal. Bolo to... zaujímavé.“ Ťahala ma k stolu, kde už, našťastie, nebol Zayn, no stále tam sedel Liam, čakajúci na vysvetlenie. „Čo také zaujímavé hovoril?“ „No, tak najprv, že nechápe, prečo by nemohol flirtovať, s kým chce, veď on je slobodný muž. Pripomenula som mu, že nie je, ale on mi odvrkol, že nič nechápem, tak sa do toho nemám starať. A že ak som veľmi zvedavá, nech sa opýtam teba. Tak sa teda pýtam, čo do čerta sa tu s vami dvoma deje?!“ „Počká to chvíľu, len kým ho zabijem?!“ Naozaj som mala chuť ho zabiť. Toto tak ľahko nevysvetlím. Prečo nemôže držať jazyk za zubami?! IDIOT! Stála som tam, snažila sa upokojiť a vymyslieť, čo im poviem, keď ma zozadu niekto chytil.

Až keď ma zdvihol na ruky, uvidela som mu do tváre. NIALL! Už zase?! „Vysvetlíš mi, čo to má znamenať?!“ „Vymenil som ťa so Zaynom“ uškrnul sa. „Ale čo. A za koľko?!“ „Za dve fľašky vodky!“ Tak toto teda prehnali! Obaja! „Tak aby si vedel, ja mám väčšiu hodnotu ako dve fľaše vodky! Okamžite ma pusť a vypadni vysvetliť Zaynovi, že ja nestojím dve fľaše vodky!“ kričala som naňho, zatiaľ čo on, Danielle a Liam sa na tom dobre zabávali. „Nie si trochu drzá?!“ spýtal sa s úškrnom. „JA?!“ „Áno ty! Čo sa miešaš do mojich a Zaynovych obchodov?!“ rehotal sa. „Musím uznať, že máš odvahu,“ zasyčala som naňho cez zaťaté zuby, „držíš ma tu proti mojej vôli a provokuješ, aj keď mám hnedý pás z karate! A pravdepodobne ti už aj došlo, že do takých desiatich sekúnd tu budeš ležať na zemi...“ nemusela som dokončiť, lebo už som stála na nohách a Niall sa vzďaloval najrýchlejšie, ako mu to jeho stav dovoľoval.

Keď sa Danielle dosmiala, vrátila sa k starej otázke. „Už nám vysvetlíš, čo malo to Zaynove správanie znamenať?“ Pokrútila som hlavou. „Keď vytriezvie, zabije ma.“ „Teba? S hnedým pásom z karate?!“ začal sa na mne smiať Liam. „Tak fajn,“ povzdychla som si rezignovane, „koledoval si o to. Ale nikto sa to nesmie dozvedieť.“ Zatvárili sa nesmierne vážne, zhlboka som sa nadýchla a vysvetlila im, ako to bolo naozaj medzi mnou a Zaynom aj to, prečo tu teraz som. „Vy že nie ste spolu? Veď vyzeráte ako zamilovaný párik,“ neveriacky na mňa pozrela Danielle, „za toto by ste si zaslúžili Oscara!“ „Ale nikomu to nepoviete, však? Ani Zaynovi, nemusí vedieť, aká som ukecaná.“ „Neboj sa, nikto sa nič nedozvie,“ uistila ma Danielle, „však?“ otočila sa k Liamovi, ktorý prikývol. „Ďakujem,“ usmiala som sa na nich s úľavou a sledovala, čo tí naši alkoholici stvárajú na parkete. Také tanečné pohyby som ešte nevidela! A takto to bolo zvyšok večera (vlastne, už rána). Okolo pol šiestej sme odchádzali. Keď som prišla domov, bolo už šesť hodín a ja som sa tak, ako som bola, zvalila do postele.

Šestnásta časť

ASI OKOLO PIATEJ POOBEDE                                                                                                               

Zobudila som sa na to, že mi niekto klopal na dvere. Rozospato som otvorila a tam stál Liam. „Čau. Ale čo tu pre Boha robíš?“ privítala som ho s poriadným zívnutím. „Ty teda vyzeráš!“ „Vďaka. Poď ďalej,“ na komplikovanejšie vety som sa nezmohla. Rýchlo som spratala posteľ, aby si mal kde sadnúť. „Prišiel som, aby som ťa zobral k nám. Musíš ísť za Zaynom, ale on nie je schopný ani chodiť, tak som po teba prišiel ja.“ „Fajn, daj mi chvíľu, nech sa dám dokopy.“ Na sebe som mala ešte šaty a zvyšky Mollynho make upu. Zo skrine som vytiahla rifle, tričko a zamierila som do kúpelne. „Ehm, Amy? Naozaj si chceš obliecť tamto tričko?“ vážne na mňa pozrel Liam. „Čo je na ňom zlé?“ bolo to obyčajné farebné pásikavé tričko. „To ti vysvetlím cestou, vezmi si iné, bez pásikov“ povedal a ja som pokrčila plecami a radšej bez ďalších hlúpych otázok vytiahla iné, biele s farebnými nápismi.

Zavrela som sa do kúpelne a pozrela na seba do zrkadla. Skoro som sa samej seba zľakla. Špirálu som mala po celom ksichte, vlasy trčali na všetky strany. Rýchlo som si opláchlla a odlíčila tvár, dala si nový make up, len v oveľa menšom množstve. Obliekla som sa a vyšla von, dúfam, že mi to dlho netrvalo. Vyzerala som hrozne, ale oni budú vyzerať ešte horšie, upokojovala som sa. Po tom čo včera vypili určite. Vzala som si z poličky okuliare a začala hľadať v skrini sveter. „Zober si radšej nejaký s kapucňou!“ poradil Liam a ja som vytiahla sivú mikinu, radšej som sa na nič nepýtala. „Super okuliare!“ povedal mi, keď sme vychádzali z bytu. „Vďaka,“ zamrmlala som. Strašne vtipný. Mlčky sme prešli k vchodu a tam mi prikázal, nech si dám na hlavu kapucňu. Tak som to urobila. Stále som bola rozospatá a nevládala som rozmýšlať. Ako je možné, že on bol úplne v pohode? Poriadne som si zívla a vyšli sme von. Tam aj môjmu poriadne zaostalému mozočku došlo, načo potrebujem kapucňu. Hneď ako sme otvorili dvere, ozvali sa od všadial novinári a cvakanie foťákov. Samé otázky typu: kedy a kde sme sa so Zaynom spoznali, ako dlho sme spolu, či je to medzi nami vážne... Doslova sme sa museli prebíjať davom, kým sme sa dostali k autu. Veľkému čiernemu autu so šoférom. Rýchlo sme nasadli dnu a zavreli za sebou dvere. Auto malo, našťastie, čierne sklá, takže sme boli viac-menej v bezpečí. „Vezmi nás k nám,“ povedal Liam šoférovi a auto sa pohlo. Uvedomila som si, že mám stále na hlave kapucňu, tak som si ju rýchlo zložila. Celú cestu sme pozerali z okna a nič nevraveli. Ešte  päť minút v tom aute a zaspala by som! 

Netrvalo dlho a zastali sme pred nejakým domom. No dobre, nebol to len tak nejaký dom. Bol obrovský a nádherný. Vystúpili sme a Liam ma zaviedol dnu, priamo do obývačky. Keď som pozrela dnu, dostala som záchvat smiechu. „Tichšie!“ zaúpel Harry. Na gauči sedelo päť ľudí. Zayn, Niall, Harry, Louis a Eleanor. Všetci vyzerali, že o chvíľu umrú a na čelách mali vrecká s ľadom. Všetci okrem Louisa. Ten mal na čele sáčik mrazenej mrkvy, a keď si myslel, že sa nikto nepozerá, nenápadne pár kúskov vytiahol a zjedol. „Ja som to videl Lou! Nechaj si tú mrkvu na hlave!“ okríkol ho Liam a dostal pár kúskov mrkvy do tváre. Zasmiala som sa a vtedy pár kúskov zasiahlo aj mňa.  Zamračila som sa na Louisa, od ktorého mrkva priletela. Nahodil úplne nevinný pohľad a ukázal na Nialla „to nie ja, to on!“ Zamračila som sa teda na Nialla, aj keď som vedela, že s tou mrkvou nemá nič spoločné. „Prečo po mne hádžeš mrkvu?“ spýtala som sa a trhalo mi kútikmi úst. On ma však ignoroval, pridŕžal si ľad na čele a pozrel inam. Keď už to ticho začínalo byť trápne, otočila som sa k Louisovi. „Viem, že si to bol ty!“ „Blbosť!“ zaškeril sa a hodil po mne ďalších pár kúskov.

Zdvihla som jedno obočie,  potom som už naňho kašlala a sadla si na gauč k Zaynovi. „Takže, prečo som sem musela tak súrne prísť?“ „Liam?“ zamrmlal ani neotvoril oči. Otočila som sa teda k Liamovi, ktorý zapol telku. „Tichšie!“ zasyčali všetci a chytili sa za hlavy, ktoré ich po včerajšku museli naozaj poriadne bolieť. Vlaste, po dnešku. V telke bežal práve nejaký bulvárny program, ako to môže niekto pozerať? Chcela som sa spýtať, načo to zapli, ale potom sa objavil na obrazovke Zayn. A o pár sekúnd aj ja. Zvuk bol úplne vypnutý, kedže všetkých boleli hlavy a ja som len čítala titulky. „Kto je neznáme dievča po boku Zayna Malika?“ A nasledovali obrázky. Na jednom sme sa držali za ruky, na ďalšom obímali, rozprávali alebo len stáli pri sebe. Jeden dokonca vyzeral, že sa ideme pobozkať.  Asi desať takýchto fotiek a na koniec, samozrejme, to najlepšie. Ja a Niall. To by bolo v pohode, keby som bola na zemi, nie na Niallových rukách. Vedela som, kedy vznikla. Keď mi Niall povedal, že ma so Zaynom vymenil za dve fľaše vodky.

„Vysvetlíš nám to?“ spýtal sa Harry a hodil po mne kúsok mrkvy z Louisovej hlavy. Ten sa nahneval a celý obsah sáčiku vysypal Harrymu za okraj trička. Harry vyskočil z miesta ako veverička po redbulle, potom sa chytil za hlavu a zatackal. Nezávidela som mu, mal pod tričkom asi pol kila mrazenej mrkvy. Liam si povzdychol a začal zachraňovať Harryho. Nepodarilo sa mu dostať Harrymu mrkvu spod trička, tak si ho Harry radšej vyzliekol. Rýchlo som sa otočila k telke a tvárila sa, že ju sledujem. Radšej, ako zízať s otvorenými ústami na polonahého Harryho. (nie že by mi to vadilo, ale bol by to poriadny trapas, keby si to všimli) V telke boli teraz všetci chalani, pár záberov, keď včera spievali, ďalšie veselé, keď pili.

Do hlavy ma trafil kúsok mrkvy. Snažila som sa nemyslieť na to, kde tá mrkva bola pred chvíľou a otočila som sa smerom k Louisovi, ktorý ju určite hodil. „Myslela si si, že sa vyvlečieš z odpovede? To určite!“ zaškeril sa a z Harryho vlasov vybral kúsok mrkvy, ktorý po mne hodil. Kedy a ako sa dostala mrkva do Harryho vlasov, netuším. „No tak, čo ste s Niallom stvárali?“ „Prečo sa nespýtaš jeho?!“ zamračila som sa, oprela dozadu a zavrela oči. „Netvár sa, že ťa bolí hlava! Viem, že si nič nepila!“ povedal prísne Louis a hodil po mne ďalšiu mrkvu, tentokrát aj s hnedým kučeravým, určite Harryho, vlasom. „Nebolí ma hlava. Som len unavená, neviem ako ty, ale ja som do pol šiestej rána žúrovala!“ zamrmlala som a ani neotvorila oči. „To tvoje žúrovanie sme práve videli. Už nám to konečne vysvetlíš?“ spýtal sa netrpezlivo a ja som len pokrútila hlavou. „Nech sa Niall prizná, čo robil!“ Ten sa na mňa nenávistne pozrel a potom ma ignoroval ďalej.

Čo mu je? Hnevá sa, že som ho včera odbila, keď ma pobozkal? Veď bol opitý! A ja chodím s jeho kamarátom. Teda, aspoň on si to myslí. „Vysvetlí nám už niekto, čo sa tam včera dialo?!“ spýtala sa podráždene Eleanor. Ja som jej neodpovedala, Niall tiež nie. Liam prevrátil oči, povzdychol si a začal vysvetlovať: „Niall včera urobil malý obchod. Vymenil Amy so Zaynom za dve fľašky vodky. A potom si prišiel po Amy...“ „Pamätáš si niečo z toho?“ spýtal sa Zayn Nialla, ktorý len pokrútil hlavou. Perfektné! Liam vysvetloval, čo sa stalo ďalej, Louis s Harrym sa striedavo chechtali a chytali za hlavy.

„No, to je síce zaujímavý príbeh, ale ja som hladný!“ ozval sa asi v polovici Niall. Zayn prevrátil oči. „Môže mu doniesť niekto nejaké jedlo?“ „Teba ani nezaujíma, čo robili tvoj kamarát s tvojim dievčaťom na tom večierku?“ spýtala sa nechápavo Eleanor. „Viac ma zaujíma, že mi tu Niall vypiskuje do ucha, že chce jesť!“ zamračil sa a vyslúžil si začudované pohľady od všetkých. „No čo, ja im verím! A myslím, že keby sa niečo medzi nimi stalo, tak si to Niall pamätá! Na Amy sa nezabúda!“ zaškeril sa na mňa a naklonil sa ku mne bližšie. Potom sa chytil za čelo. „Nesmiem robiť prudké pohyby!“ zašomral a opäť sa oprel. Ja som sa oprela tiež, celá červená.

„Čo bude s tým jedlom?!“ zopakoval Niall. Liam vstal. „Idem niečo pohľadať, ty hladoš!“ „Chceš pomôcť?“ ochotne som sa ponúkla a nemohla som sa dočkať, kedy vypadnem od týchto umierajúcich ochkajúcich na gauči. Prikývol a zaviedol ma do kuchyne. „Tak, čo ideme variť?“ spýtal sa s úsmevom. „Neviem, ty musíš vedieť, čo tu máte. Ale hlavne niečo rýchle, lebo Niall zje ostatných!“ keď tak nad tým rozmýšlam, asi by mi to ani nevadilo. Pokrútil nado mnou hlavou a vytiahol špagety. Tak sme začali variť...

Sedemnásta časť

Špagety boli o pol hodiny hotové aj s omáčkou. „Ste schopní prejsť do kuchyne alebo budete jesť tu?“ vykukla som do obývačky a zaslúžila si päť vražedných pohľadov. Lenže z tých mi odpoveď nebola o nič jasnejšia. Vtedy sa však objavil Liam s dvomi taniermi a podal ich Louisovi a Eleanor. Tak som aj ja vzala dva taniere a prvý podala Zaynovi. Usmial sa a pustil do jedla. Pousmiala som sa a podala tanier človeku sediacemu vedľa – Niallovi. Úsmev na tvári mi zamrzol, keď sa na mňa škaredo pozrel a vytrhol mi tanier z ruky. Podala som mu vidličku a sadla si vedľa Zayna. Medzi tým mali všetci plné taniere pred sebou (až na Nialla, ktorého tanier už nebol plný) a napchávali sa.

„Ty sa s nami nenaješ?“ spýtal sa Zayn s plnými ústami. „Nie, ja nie som hladná.“ „Ty si nám tam niečo dala, priznaj to! Ty nás chceš otráviť!“ vykríkol Louis s vražedným pohľadom. „Liam varil tiež a bezproblémov to je!“ ako som to povedala, všetci pozreli na Liama, ktorý jedol a ignoroval naše nezmyselné debaty. „Tak si tam niečo nasypala, kým sa nepozeral!“ vynašiel sa rýchlo Louis. Prevrátila som oči. „Čo mám robiť, aby si mi veril, že som tam nič nedala?“ „Daj si s nami!“ Otočila som sa k Zaynovi. „Dáš mi, prosím ťa, jednu špagetu?“ Vážne na mňa pozrel. „Jednu!“ Prikývla som a zjedla špagetu, ktorú mi podal. „Spokojný?!“ obrátila som sa na Louisa.  Stále sa tváril nesmierne vážne pokrútil hlavou. „Určite si tam dala niečo, čo ti v malom množstve neuškodí, ale nás, čo tých špagiet zjeme viac, to otrávi!“ „A prečo vás chcem otráviť si už zistil? Aký mám motív?!“ Chvíľu uvažoval, potom vážne povedal: „Si šialená fanúšička, práve si nás nadrogovala a o chvíľu nás unesieš!“ Snažila som sa tváriť rovnako vážne, ale chcelo sa mi smiať. „Uhádol si. Priznávam sa, odhalili ste ma. Lenže s tým aj tak nič neurobíte, kedže ste už tie špagety zjedli!“ „Tým by som si nebol taký istý!“ povedal a tváril sa, že si chce strčiť prsty do krku. „Neviem, ako vám, ale mne tie špagety za to stáli!“ ozval sa Niall a oslňujúco sa usmial na Liama. „A čo nám spravíš, keď nás unesieš?“ spýtal sa vážne Harry. „Dám vás do dražby na nete. Nejaké fanúšičky si vás určite kúpia!“ „A koľko budeš za nás pýtať?“ „Vyvolávacia cena bude 500£, ale to stúpne, neboj sa!“ „A kedy sa vlastne majú prejaviť účinky tých tvojich drog? Zatiaľ sa cítim úplne v pohode!“ Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím. „To čo za debilné debaty tu vedieme?“ „Neviem, ja som s tým nezačal. Už mi odpovieš?!“ Prevrátila som oči. „O päť minút, približne.“ „Ja už začínam byť nadrogovaný!“ ozval sa Louis, ktorý nezniesol, že nie je súčasťou tejto debilnej debaty a ako na dôkaz začal robiť čudné pohyby. Po jednom prudšom sa však chytil za hlavu a oprel dozadu. Ja som sa na ňom začala smiať.

„Ty sa čo smeješ? Radšej mi dones niečo na pitie! My sme totižto nadrogovaní a nemôžme chodiť!“ Takže slúžka... no to som dopadla. „Fajn, a kde nájdem to niečo?“ Ukázal na jednu skrinku.  Prišla som k nej a otvorila dvierka, z ktorých sa vyrútil celý jej obsah. Kým som sa vyhrabala z kopy bordelu (inak to nazvať neviem, bolo tam všetko možné a hrozne to smrdelo) všetci sa na tom ohromne zabávali. Louis ukázal na inú skrinku, na druhej strane miestnosti. „Prepáč, pomýlil som sa!“ Tak som prešla na druhú stranu izby, postavila sa najďalej, ako to len šlo a otvorila dvierka. Pri mojich nohách pristála kôpka všeliakých vecí. Louis zdvihol ruku a ukázal na tretiu skrinku. Všetci sa na tejto hre poriadne rehotali, no mňa to už nebavilo. Kašlala som na nich, vošla do kuchyne a do pohára nabrala čistú vodu. Vrátila som sa do obývačka a podala pohár Louisovi. Neveriacky na mňa pozrel a všetku vodu mi vyšplechol na tričko. Perfektné, bola som celá mokrá! Všetci sa na mne, samozrejme, smiali. Už tu nezostanem ani sekundu!

Začala som hľadať mikinu, no nikde som ju nevidela. „Kde mám mikinu?!“ spýtala som sa. „Načo ju potrebuješ?“ spýtal sa Louis s nevinným úsmevom. „To teba nemusí trápiť!“ Zatváril sa urazene a hodil mi mikinu. Počkať, ako sa k nemu dostala? „Čo si s ňou urobil?“ pozrela som naňho podozrievavo a on odul spodnú peru. Chytila som mikinu do rúk a začala si ju podrobne prezerať. Na chrbte bol nalepený papierik s nápisom: I AM BIG FAT IDIOT a vo vreckách bolo niekoňko špagiet aj s nemalým množstvom omáčky. „Nie si už trochu starý na takéto fóry?“ spýtala som sa Louisa, ktorý len pokrútil hlavou. Vyšla som z obývačky a zamierila k dverám. Pred tým, ako som si stihla som obliecť mikinu som zbadala niečo, čo ma úplne dorazilo. Nialla, alebo skôr jeho pohľad, ktorý bol upretý na moje mokré a polopriesvitné tričko. „Čaute!“ zakričala som a vypadla odtiaľ skôr, ako som ich povraždila. Už ich nechcem ani vidieť!

Domov som sa dostala až o hodinu. V tejto časti Londýna som bola prvýkrát a “trošku“ som poblúdila. Dvakrát som si strčila ruky do vreciek plných špagiet, čo len zaklincovalo moju vražednú náladu. Ja toho Louisa zabijem! Keď som dorazila domov, prvé, čo som si všimla, bol môj mobil. Dvadsaťtri neprijatých hovorov, štrnásť esemesiek. Väčšina neprijatých hovorov od Zayna, pár od Nialla (?!) a zvyšok z neznámeho čísla. Začala som čítať SMS-ky. „Amy R U OK? I'm so sorry. Please call me.“ Od Zayna. Ďalšie mali viac-menej rovnaký text. Začala som ich postupne mazať. Posledná nebola od neho, ale od mojej kamarátky zo Slovenska, ktorú som už veľmi dlho nevidela. „Choď rýchlo na fb“ to bolo všetko a akosi mi to nedávalo zmysel.

Otvorila som teda notebook a chcela sa presvedčiť, čo je tam také súrne. 128 žiadostí o priateľstvo, 209 správ. Čo sa to tu deje? Pozrela som upozornenia, tých bolo našťastie menej a jedno ma zaujalo. Bola som kamarátkou označená v nejakom príspevku, klikla som na to a hodilo ma to na stránku fanúšikov one direction. Povedomý názov, ale čo je to? Pochopila som, keď HHHHH                 som zbadala fotku, z ktorej sa na mňa usmievali Zayn, Niall, Louis, Harry a Liam. Takže takto je to! Príspevok, v ktorom som bola označená bol krátky, ale o to horší. „Girl dating Zayn Malik. Why her?“ a za tím ešte odkaz na môj facebookový profil. Myslím, že si to prečítal úplne každý, milióny likeov, tisíce komentárov. „I think he could've found better girl“ hneď prvý. Ale ďalej sa to stupňovalo a postupne zhoršovalo. „She's not pretty, she's not even special in any way. Open your eyes Zayn! U could have every girl in the world u want! So why did u choose her?“ hneď ďalší. Prečítala som si ešte asi päť ďalších, potom som sa s plačom zvalila do postele a ani neviem ako som zaspala.

NA DRUHÝ DEŇ RÁNO

Zobudila som sa a zistila, že mám úplne prázdnu chladničku. Po predchádzajúcom večeri som mala veľmi zlú náladu, nemohla som dostať tie správy z hlavy. Rýchlo som na seba hodila prvé veci, čo som našla a s nevôľou vyšla von. Cestou som zažila niekoľko nenávistných pohľadov, pár otravných novinárov, o dotieravých fotografoch, ktorí boli všade ani nehovorím. Snažila som sa ich ignorovať, no nebolo to jednoduché. Chcela som sa nakúpiť čo najrýchlejšie, aby som odtiaľ mohla čím skôr vypadnúť, takže predpokladám, že som polovicu vecí zabudla.

Prišla som k svojím dverám a až vtedy som si uvedomila, že na chodbe nie som sama. Chvíľku som naňho len pozerala, akosi mi nedochádzalo, prečo sedí opretý o stenu oproti svojim dverám, potom som sa ho spýtala: „Stratil si kľúče?“ Zrejme si ma všimol až vtedy. „Čo? Ééé nie, nie, len chalani sú u mňa a vybuchli ma na chodbe.“ „A skúšal si zaklopať?“ Pozrel na mňa ako na debila. „Jasné, to ma nenapadlo, vďaka! Čo keby si radšej nebola taká múdra a šla vynadať Zaynovi? Teba by možno poslúchol!” „To určite!“ zasmiala som sa, „on by ma poslúchol!“ Konečne som si uvedomila, že s taškami v ruke dvere neodomknem, položila ich na zem a pokračovala v zápase s dverami. Nakoniec mi ustúpili a ja som sa vtrepala dnu. „Ak chceš, poď dnu!“ zakričala som na Nialla, ktorý stále sedel na chodbe. „Určite ťa čoskoro pustia, zatiaľ môžeš počkať u mňa. Alebo chceš sedieť na chodbe?“ Pomaly prešiel dnu, vážne som čakala, že si to ešte rozmyslí a s krikom vybehne von, tak sa totižto tváril. Sadol si na gauč a bol zas ten Niall ako voľakedy, keď sme boli kamaráti (akoby to bolo pred dvoma rokmi a nie pred dvoma týždňami)

Začala som vykladať svoj nákup, ale stále som cítila jeho pohľad, pohľad jeho nádherných modrých očí na mojom chrbte. Ruky sa mi triasli a keď som vložila z nepozornosti bagetu do chladničky, definitívne som to vzdala. Vzala som balíček OREOa a vykašľala sa na nákup. Prešla som k Niallovi a keď videl, čo mám v ruke, rozžiarili sa mu oči. Vyzeral ako malé šťastné dieťa. Otvorila som balíček, vzala jednu sušienku a chcela som si z nej odhriznúť. Niall sa zatváril zhrozene a chytil ma za ruku, v ktorej som držala OREO. „Čo je?” pozrela som na neho nechápavo. „Tak sa predsa OREO neje!” „A ako sa má teda jesť?” bola som naozaj zvedavá, čo robím zle. Vybral jednu z balíčka a predviedol mi, ako správne jesť OREO. „Najprv otočíš” otočil keksom a jedna čierna sušienka mu zostala v jednej ruke, druhá aj s bielou náplňou v druhej ruke. „A teraz ty!” povzbudzujúco sa na mňa usmial. Chytila som keksík do obidvoch rúk a otočila. Ozvalo sa slabé „puk!” a keksík sa mi zlomil. Niall sa najprv vydesene pozrel a potom sa rozosmial. „To ešte potrénujeme!” povedal, oblizol náplň zo svojho keksíka a potom obidve sušienky zjedol. Zatlieskala som mu, nemohla som si to odpustiť.

Osemnásta časť

O HODINU

Niall stále kamarátom nechýbal, takže to vyzeralo, že zostane celý večer u mňa a mne to vôbec neprekážalo. Ležali sme na “gauči,” okolo nás všade čierne omrvinky a kúsky keksíkov. Trénovala som celú hodinu správne jedenie OREOa, no nešlo mi to o nič lepšie ako na začiatku. Moje zásoby OREOa sa minuli asi po desiatich minútach a Niall vstal a oznámil, že sa hneď vráti. Ako som sa neskôr dozvedela, išiel do obchodu a po chvíli sa vrátil s desiatimi obrovskými balíkmi. Ja som bola po krátkej dobe úplne plná, no on jedol bez problémov ďalej. Stále nechápem, ako sa toho toľko do neho zmestilo. Asi hodinu mi vysvetľoval, ako tie keksíky jesť, no ja som bola v tomto totálne drevo. Ani takému odborníkovi, ako je Niall sa nepodarilo naučiť ma to. Ale na mojich nevydarených pokusoch sme sa smiali, až ma bolelo brucho. Lenže to ma mohlo bolieť aj z toho množstva keksov. No aj napriek všetkej zábave to nebolo ako pred tým. Niečo bolo inak, nebavili sme sa tak uvolnene a ja som cítila, že sa niečo deje, niečo nie je v poriadku. Keď sme len tak ležali na gauči a ani Niall už nevládal jesť (chvíľami som neverila, že ten okamih niekedy nastane) zmenila som tému. Musela som sa ho opýtať, stále mi to vŕtalo v hlave.

„Niall, ty si naozaj nepamätáš, čo si robil na tej párty?“ Chvíľku uvažoval, čo mi povie, potom si povzdychol. „Z tej párty si pamätám úplne všetko“ povedal a jasne zdôraznil to úplne. Takže všetko. A to je dobré alebo zlé? Keby si nepamätal, bolo by to jednoduchšie, ale neviem či by som to tak chcela. „Hneváš sa na mňa?“ blbá otázka, pomyslela som si hneď, ako to zo mňa vyšlo. „Ako ťa to napadlo?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „Podľa toho, ako si sa ku mne správal včera. Spravila som ti niečo?“ Povzdychol si a začal rozprávať, možno viac, než bolo potrebné. „Mrzí ma, ako som sa k tebe správal včera. Myslel som, že to tak bude jednoduchšie, hlavne po tom, čo sa stalo na tom večierku. Dúfal som, že sa so mnou prestaneš rozprávať, nebudeš si ma všímať. Že sa už nestretneme. Pre mňa by to tak bolo omnoho ľahšie. To, čo sa stalo na tej párty bolo... vlastne ani neviem, čo to bolo. Jednoducho som sa neovládol. Viem, nemal som to urobiť, si Zaynovo dievča a ľúbiš ho a ja... Neviem, čo som si myslel. Chcel som ťa pobozkať, tak som to spravil. Bol som zvedavý, ako zareaguješ. Vlastne, mal by som byť rád, že si spravila to, čo si spravila. Zayn je môj kamarát, mal by som byť rád, že má také dievča, čo pošle preč každého chalana, ktorý sa k nej priblíži. Prajem vám to, naozaj. Dúfam, že budete spolu šťastní.“ Pozrel sa dolu, vyhýbal sa môjmu pohľadu. Ja som nevedela, čo povedať. Snažila som sa pochopiť to a utriediť si myšlienky. Jediné, čo mi behalo v hlave bolo veľké ČO?! Ako môže taký úžasný chalan hovoriť toto mne? Nemohla som to predýchať. Ani jeden z nás nič nevravel, obaja sme boli zabratí do vlastných  myšlienok. Ticho sa predlžovalo a Niall si ho nesprávne vysvetlil. Vstal a šiel k dverám. „Prepáč, mal som byť ticho. Myslel som, že to pochopíš.“ Zdalo sa mi to alebo mal naozaj v očiach slzy? Rýchlo som ho chytila, položila som mu ruku na plece a v tom momente, ako sa naše ruky dotkli mnou prešli zimomriavky. „Počkaj, prosím,“ zašepkala som, zlyhal mi hlas. Obrátil sa a pozrel mi do očí, naozaj v nich mal slzy. „Povedz, na čo to bude dobré?“ Zhlboka som sa nadýchla, musím mu povedať pravdu. „Bol si ku mne úprimný, oveľa viac, než som čakala. Tiež by som ti mala niečo povedať. Asi by ťa mohlo zaujímať, ako je to naozaj so mnou a Zaynom.“ Viem, že to nebolo len moje tajomstvo, ale nechcem ho stratiť, nechcem, aby odyšiel. „Óó, takže pikošky zo života šťastného páru? Nie, vďaka.“ Snažil sa byť sarkastický, ale ja som videla, aký bol nešťastný, ako trpel. Chcela som plakať, kričať a neviem, čo ešte. Prečo je nešťastný, prečo?! Ja nechcem, aby bol nešťastný! A to je všetko kvôli mne!

Snažil sa mi zložiť ruku z pleca a rýchlo odísť. „Naozaj pôsobíme ako šťastný pár?“ spýtala som sa už zúfalo a on na mňa nechápavo pozrel, moju ruku nechal tam, kde bola a čakal na vysvetlenie. Hlboký nádych a sklopila som pohľad. „So Zaynom som nikdy nechodila. Vždy sme boli len kamráti...“ „Pche, pekná kravina, myslíš, že ti to uverím?!“ neveselo sa zasmial. Mala som chuť nakričať naňho alebo ešte lepšie, vylepiť mu. Tak ja si tu idem vylievať dušu, prezradiť mu svoje najväčšie a zároveň jediné tajomstvo a on sa mi smeje. Idiot! „Fajn, nemusíš mi veriť, keď nechceš!“ zamračila som sa naňho. „Dobre, už počúvam, vysvetlíš mi to? Lebo zatiaľ mi to nedáva žiaden zmysel.“ Zatváril sa, akoby mi tým, že ma bude počúvať robil neviem akú láskavosť. „A budeš ticho, necháš ma dohovoriť a nebudeš ma prerušovať?“ Len slabo prikívol, no to mi musí stačiť. Hlboký nádych a začala som znova. „Ja som so Zaynom nič nemala. Sme len dobrí kamaráti, to je všetko. Raz ma poprosil, či by som mu nepomohla. Boli ste pozvaní na ten večierok a on jediný nemal dievča, ktoré by tam vzal so sebou. Bolo mu to trápne, ísť tam ako jediný sám. Spýtal sa ma, či by som nešla s ním a tvárila sa, že som jeho priateľka. Je to môj kamarát, čo som mala robiť? Spýtal sa ma, či mu pomôžem a ja som súhlasila, to priatelia robia. No tak, zalov v pamäti, videl si nás niekedy bozkávať sa?“ Chvíľu uvažoval, potom pokrútil hlavou. „No vidíš! Už mi veríš?“ Prikývol a zavrel oči, premýšlal.

Sledovala som jeho dokonalú tvár, ktorá sa vôbec nehýbala. Jedna zo sĺz, ktoré mal pred tým na krajíčku sa mu pomaly spustila po líci. Nemohla som sa na ňu pozerať, ja som bola jej príčinou! Pomaličky som sa postavila na špičky a dotkla jeho tváre. Jedným prstom som mu slzu zotrela a ďalej držala jednou rukou jeho tvár. Stále neotváral oči ani sa neusmieval či inak netváril. Stál úplne bezvýrazne, bála som sa, čo sa mu preháňa hlavou. Priblížila som sa k nemu ešte bližšie a nakoniec som prekonala posledných pár milimetrov medzi našimi perami. Jemne som sa obtrela perami o tie jeho. Bol to len krátky zlomok sekundy, potom som opäť stúpila na päty a spravila niekoľko krokov dozadu. Otvoril oči a pozeral na mňa, trochu zmätene, trochu šťastne, trochu nechápavo... videla som mu však v nich, že mu to nestačilo. To bol dôvod, prečo som ustúpila rýchlo preč. Keby ma chytil, keby pokračoval v našom bozku, nemala by som silu odmietnuť ho, a to by nebolo správne. Nie za týchto okolností.

„Už tomu rozumieš? Mám ťa rada viac, než by som mala!“ Urobil krôčik smerom ku mne a ja som o krok cúvla. Keď videl moju reakciu zastal a čakal, čo múdre ešte poviem. „To však nič nemení na tom, že pre všetkých som Zaynovo dievča!“ „Ak je toto jediný problém...“ nedokončil, znovu prikročil ku mne, chytil ma rukou okolo pásu a pritiahol si ma bližšie. Pery priložil na tie moje a druhou rukou mi chytil tvár. V tej sekunde sa zastavil čas. Len som tak stála s rukami spustenými pri tele, neschopná pohybu, moje pery spolupracovali s jeho. Ani som nedýchala, kým sa pohrával s mojími perami, mi z hlavy utiekli všetky rozumné myšlienky. Zostali len nezmysly ako óch a ách, potom kraviny na spôsob: on je tak úžasný, on je tak dokonalý... a nesmiem zabudnúť na drísty typu: to sa mi len sníva, to nemôže byť pravda. Hoci som neverila, že sa tento bozk môže niekedy skončiť, Niall sa pomaly odtiahol. Zostal nehybne stáť, niekoľko centimetrov odo mňa a ja som stále cítila jeho vôňu, utápala som sa v jeho nádherných, hlbokých, modrých očiach a viac som nepotrebovala.

A zrazu, z ničoho nič sa brutálne rozrehotal. Pozerala som naňho s vyvalenými očami, nič vtipné som nepostrehla. Čo sa deje, je na mne niečo zle? Videl, že nechápem a tak mi počas záchvatu smiechu ukázal na kalendár, ktorý som mala pri posteli. No a čo, že sú tam malé mačiatka! Možno je to detské, možno je to gýčové, ale mne sa to páči! Počkala som, kým sa dosmeje a potom som prísne naňho pozrela. Samozrejme ho to iba viac rozosmialo, obišiel ma a chytil kalendár do rúk. Zbadal v ňom niečo, kvôli čomu sa prestal smiať. Otočil sa ku mne a vážne na mňa pozrel. Začala som uvažovať na plné obrátky. Čo som tam mala napísané?

Devätnásta časť

Niall kráčal pomaly ku mne a v ruke niesol kalendár. Tváril sa naozaj zvláštne, no ja som si nemohla ani za nič na svete spomenúť, čo také by tam mohlo byť zapísané. „A o tomto si mi chcela kedy povedať?“ zamračil sa a ukázal na veľké červené srdiečko pri treťom novembri. A veľký nápis B-day. „Takže o tri dni máš narodeniny? A ako ich plánuješ osláviť? A hlavne – s kým?“ „Vráť mi kalendár a odpoviem ti!“ prefíkane som sa zatvárila a natiahla ruku. Povzdychol si a vložil mi do nej kalendár. Hneď som ho hodila na druhý koniec izby a dúfala, že naň rýchlo zabudne. No na otázku nezabudol, pozeral na mňa a pohľadom ma vyzýval, aby som odpovedala. „Strávim ich tu a sama. Pustím si nejaký film a otvorím chipsy.“ „A musíš si ten film pozrieť sama?“ spýtal sa prosebne a nahodil roztomilý, presviedčací pohľad. „Áno, musím!“ povedala som rýchlo, skôr, než som si to rozmyslela. Sklamane na mňa pozrel a ja som s veľkou námahou vypustila z úst slová, ktorých som sa bála. „Uvedomuješ si, že o tomto nesmie nikto vedieť? Nikomu to nesmieš povedať!“ Zatváril sa, akoby som ho chcela presvedčiť, aby sa stal vegetariánom a čakal, aká múdrosť ešte zo mňa výde. On ma nebral vážne, no toto bolo vážne! „Niall, ty to nechápeš?! Veď si všetci myslia, že chodím so Zaynom! Ak by nás vydeli spolu, asi by sme to tak ľahko nevysvetlili!“ hovorila som úplne vážne, no on na mňa pozeral ako na blázna. „A do kedy chcete predstierať, že ste spolu? To sa do konca života budete tváriť ako šťastný párik?!“ v hlase som mu počula iróniu, pomaly začínal kričať. Už len to som potrebovala! Pohádať sa s ním chvíľu po tom, ako sme sa udobrili. „Ale nehovor mu prosím, že o tom vieš. Ja si to s ním vyriešim, dobre?“ Pomaly prikývol a upokojil sa.

Niekto zaklopal na dvere a ja som otvorila Liamovi, ktorý zháňal Nialla. Vyprevadila som ho k dverám a on sa otočil späť ku mne, akoby ma chcel objať. Rýchlo som ich pozdravila a zavrela dvere skôr, než Niall urobí nejakú blbosť a prezradí nás. Keď som sa ocitla v byte sama, začali mi dochádzať udalosti dnešného dňa. Zvalila som  sa na posteľ a snažila sa usporiadať si myšlienky. Ja, Niall a bozk? Tieto tri slová akosi nepasovali dokopy. To nie je možné! Alebo predsa? Hodinu som samú seba presviedčala, že sa to naozaj stalo, veď sama by som si niečo také ako jeho pery nedokázala vymyslieť. Horúce a sladké, do teraz som cítila ich dotyk na svojich. A dosť! Vynadala som si v duchu. Zajtra je škola a čo sa týka vedomostí, moja hlava je na tom ako vrecúško octových chipsov. Trocha omrviniek na spodu a inak samý vzduch. A ani tých pár omrviniek za veľa nestojí.  Povzdychla som si a začala si tlačiť do hlavy tony nepodstatných informácií. A niekde uprosted francúzšiny, pri časovaní slovesa Connaître som na Nialla úplne zabudla.

NA DRUHÝ DEŇ (PONDELOK) RÁNO

Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, ale úplne som zabudla na to, čo ma čaká. Obliekla som sa a vychystala do školy, akoby bol obyčajný deň. To, čo sa má stať mi došlo, až keď som vyšla z činžiaku a všade naokolo začali cvakať foťáky. To nemajú niekoho lepšieho na otravovanie?! Ako som prechádzala okolo veľkého čierneho auta, pozrela som si vo vyleštenom okne svoj obraz. Zrejme budem v polovici anglických novín a časopisov, tak nech nevyzerám ako debil. Zasmiala som sa sama na sebe, Zayn začína mať na mňa zlý vplyv. Od kedy mňa trápia takéto veci? Vložila som si do uší slúchatká a zapla takú hlasitosť, že ľudia okolo mňa a vlastne aj celý svet prestali existovať. Moje myšlienky sa uberali jediným smerom – dávala som si pozor, aby som nezačala spievať nahlas a poskakovať si v rytme hudby. Pieseň bola príliž nákazlivá s perfektnou melódiou a len tak mimochodom som si uvedomovala, že nie som na ulici sama, a že som stredobodom pozornosti. Potlačila som nutkanie vydať zo seba obzvlášt vysoký a v mojom podaní určite aj veľmi falošný tón, tak isto som prikázala svojím nohám, aby neposkočili ako sa im chcelo a s veľkou námahou som nerozhodila rukami. Namiesto tohto všetkého, čo som mala chuť urobiť som kráčala rovno dopredu a smerovala ku škole, ktorú som nenávidela. Teda, ani nie tú školu, ako ľudí v nej. Ako som počas tohto dňa zistila, škola sa rozdelila na tri tábory. Prvý (tvorený zväčša chalanmi) si ma nevšímal, zrejme ani netušili, čo sa okolo mňa deje. Asi ani nevedeli, že existuje nejaký Zayn Malik, a že ja som “jeho dievča“. Druhá skupina (pod vedením Jennifer) si na mňa ukazovala prstom, ohovárala ma na každom kroku a snažila sa mi všemožne znepríjemniť život. Obidve mi však boli úplne ukradnuté, veď tak isto sa ku mne správali aj doteraz. Tretia skupina sa mi neustále plietla popod nohy, hádzali na mňa podlízavé pohľady a všemožne sa mi pokúšali pchať do zadku. O čo im išlo som pochopila, až keď sa ma jedno dievča so sladkým úsmevom spýtalo, či by som ju nezoznámila s Niallom. Takže preto sa so mnou bavia! Ako to povedala, mala som jej chuť vyškriabať oči, vytrhať vlasy, nakričať, nech dá ruky od neho preč a neviem čo ešte. Veď on je môj! Tento záchvat zúrivosti trval niekoľko sekúnd, potom som sama sebe začala pripadať absurdne. Že môj! Raz (no, ak rátam aj ten večierok tak vlastne až trikrát) sme sa pobozkali a ja už som aha aká žiarlivá... no pekne, nespoznávam samú seba. Tej babe (ak mi aj povedala meno, tak si to nepamätám) som len povedala, že sa ho spýtam a ona sa šťastne usmiala. Aká dôverčivá! Myslela som, že tento deň nikdy neskončí. Nakoniec však predsa len zazvonilo na koniec poslednej hodiny a ja som so slúchatkami v ušiach vykročila smerom domov. Snažila som sa ignorovať ľudí naokolo, ktorí si na mňa ukazovali a zazerali, no mala som chuť poriadne ich všetkých prefackať a vynadať im. Nemajú nič lepšieho na práci?! Začala som ľutovať Nialla, Zayna  a zvyšok. Oni len výjdu von a je okolo nich ešte väčší chaos. Keď som zavrela za sebou dvere od svojho vchodu, vydýchla som si. Toto nezvládnem každý deň ani náhodou.

Doslova som sa odšuchtala k dverám svojho bytu. Niečo pred nimi ležalo. Už z opačného konca chodby som videla niečo malé a červené na zemi. Boli to kvety. Nemohla som tomu uveriť – kytica červených ruží pred mojimi dverami? Zdvihla som ju do rúk a vytiahla malý lístoček ukrytý medzi voňavými hlavičkami. For the most beautiful girl in the world. A nižšie bolo ešte drobným písmom napísané: u know from who it is a drobné srdiečko. To moje v tom okamihu poskočilo. Usmievala som sa ako totálny magor, doslova som sa vyškierala a odtancovala som k dverám. „Tak, od koho sú?“ ozval sa hlas od vedľajších dverí a ja som skoro zinfarktovala. Keď Zayn zbadal, ako ma myklo, zasmial sa. „No tak, píše sa tam, že vieš, od koho sú, tak mi to povedz!“ stále sa vyškieral a za ním stál Niall, ktorý sa na mňa usmieval svojim neodolateľným úsmevom. Našu nemú komunikáciu, počas ktorej som sa dozvedela, že kvety sú od neho, a že Zayn nič netuší, prerušil nedočkavý Zayn. „Nepočula si moju otázku? Píše sa tam, že vieš, od koho sú, tak mi to povedz!“ „Ty si sa mi hrabal vo veciach?!“ pomaly som si začala uvedomovať okolie. Za normálnych okolností by som sa zatvárila nahnevane, ale kytica v rukách mi nedovolila nič iné, než blažený úsmev na tvári. „Pred dverami môjho dievčaťa ležia kvety a ja sa ani nemôžem pozrieť, od koho sú?“ spýtal sa a začal sa tváriť ako žiarlivý priateľ. Aj keď hral toto divadielko najmä kvôli Niallovi, ktorý nás mal považovať za zamilovaný párik, podozrievala som ho, že sa na tom dobre zabáva. Niallovi sa to asi také vtipné nezdalo, zamrzol mu úsmev na tvári a zaliezol naspäť do bytu. V duchu som sa pousmiala nad absurditou tejto situácie, nad tými zložitými vzťahmi medzi nami tromi. Ako dlho asi toto pretvarovanie sa každého pred každým vydrží? „No ták, od koho sú?“ spýtal sa opäť hrozne zvedavý Zayn, „a kedy sa s ním stretnem?“ dodal, keď sa uistil, že ho Niall nepočuje. „V správnom okamihu!“ oznámila som mu a šťastne sa vyškŕňajúc som vošla dnu.

Prečo mi ich tu nechal? Rozmýšlala som ako o dušu, keď som bola sama dnu. Ale sú nádherné, je to od neho veľmi milé. Položila som ich na stôl a tancovala po byte, hľadajúc niečo, kam by som vložila ruže. Vázu tu nemám, nezdalo sa mi pravdepodobné, že by som ju mohla niekedy potrebovať. Nakoniec som napustila vodu do vysokého pohára a vložila doň kvety. Voňali nádherne. Toto mu pekne vytmavím, keď budem mať príležitosť. Neuvedomuje si, že ja nebudem celý deň schopná vôbec rozmýšlať?

Dvadsiata časť

Presne ako som očakávala, celé popoludnie som si pospevovala, tancovala som po byte, znova a znova privoniavala k ružiam a zasnene sa usmievala. Asi tridsiatýkrát som stále dookola počúvala pieseň Little bird od Eda Sheerana (neviem, ako som sa k tej piesni dostala, nikdy som nič také nepočúvala, ale bola nádherná) a práve, keď som mimoriadne falošne “zaspievala“ my little bird, ozvalo sa klopanie na dvere. Doslova som dotancovala k dverám a otvorila.

Keď som zbadal, kto tam stojí, znehybnela som a onemela. Jemne ma vtlačil dnu a zavrel za sebou dvere. Držal ma za ruky a sladko pobozkal. Myslela som, že omdliem. Pomaly pustil moje ruky a chytil mi tvár do dlaní. Ja som tiež zdvihla ruky k jeho tvári, jemne som mu prešla po líci a chytila ho okolo krku. Bol vysoký a ja som stála na špičkách, aby sa nemusel zohýňať. Chcela som tak zostať večne, ale moje nohy zaprotestovali a ja som pristála na pätách, čím som prerušila náš bozk. Pousmial sa, v jeho očiach žiarili radosť,šťastie a život. Naklonil sa ku mne a pomaly sa približoval k mojim perám, no ja som odtlačila. Prebudila sa vo mne osoba, ktorá ho chcela naťahovať a provokovať. Nechápavo na mňa pozrel a ja som si založila ruky v bok, tváriac sa prísne. „Čo si o sebe myslíš? Že sem môžeš len tak vtrhnúť? Čo keby som tu mala nejakú kamarátku?“ „A akú prosím ťa? Hádam nie Jennifer?“ „Tak kamaráta!“ „Zayn je v našom spoločnom dome“ „Mám aj iných kamarátov!“ „Aj ostatní chalani sú doma“ zaškeril sa. „Mám aj iných kamarátov, ako ste vy! A možno si si nevšimol, ale s tými tromi nie som kamarátka“ „A kedy ma s tými inými kamarátmi zoznámiš?“ spýtal sa provokačne s drzým úsmevom na tvári. Otvorila som dvere, pri ktorých sme ešte stále stáli a potiahla ho za ruku. „A čo tak teraz?“ vyšla som na chodbu a ťahala ho za sebou. Nešiel za mnou, namiesto toho ma silno potiahol. Nečakala som to, a tak som vrazila do neho a zostala stáť na ňom nacapená. „Kašli na kamarátov, dobre? Sú aj iné veci, ktoré môžeme robiť!“ nádherne sa usmial a priblížil sa k mojim perám. Vyhla som sa jeho ústam a vykrútila z jeho objatia. „Prepáč, ale nemám na toto čas, mám robotu!“ povedala som mu vážne a užívala si, ako som ho naťahovala. Zaslúžila by som si pár faciek, ale keď mňa to bavilo! Sladko som sa usmiala a pobrala do kuchynského kúta. „Ale čo? Takže na kamarátov by si čas mala, ale na svojho chalana nie?“ doberal si ma. Svojho chalana? Naozaj povedal svojho chalana? Rýchlo som sa upokojila a pokračovala vo svojej zábavke. Plesla som si po čele a povedala: „Óch, ja hlúpa! Úplne som na Zayna zabudla! Vďaka, že si mi ho pripomenul, ako sa má?“ zaškerila som a on sa zatváril urazene. „Má sa fajn,“ zachmúril sa. So Zaynom sme si z tohto nášho “vzťahu“ vždy robili srandu. Bavili sme sa na tom, že ja som jeho dievča a on môj chalan. Oslovovali sme sa tak navzájom a poriadne sa na tom smiali. Niall to však nebral tak s nadhľadom, on o tomto našom súkromnom žarte nevedel. „Prepáč. Myslela som, že vieš, že je to môj chalan. Veď o tom už vie celé Anglicko, vlastne celý svet!“ „Toto mi už nerob, jasné?“ chytil mi tvár do dlaní a donútil ma pozerať sa mu do očí. Úplne sa to však minulo účinku, kedže ja som sa začala rozplývať nad jeho očami. Krásne, modré, hlboké... Keď videl, že namiesto toho, aby som ľutovala svoje konanie a cítila sa previnilo sa mu pozerám do očí a myšlienkami som úplne mimo,zasmial sa a pritiahol si moju tvár ešte bližšie. Opäť ochutnal moje pery a tým prerušil, aj tak dosť nesúvislý, tok mojich myšlienok. Kúsok sa odtiahol a bez slov sme si pozerali do očí. Potom  sa spýtal: „A čo také dôležité máš na práci?“ Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula. Hlavu som mala ako po každom jeho bozku úplne prázdnu. Potom mi svitlo. „Idem variť!“ povedala som sebaisto a vymanila sa z jeho objatia. Zdvihol obočie a neveriacky na mňa pozrel. „A čo to bude?“ „Uvidíme, čo dá chladnička.“ Mala som už určitý plán, ale nevedela som, či bude chladnička spolupracovať. Našťastie nemala nič proti a tak som vytiahla mlieko a vajíčka. Do misky som nasypala múku a práve som chcela rozbiť vajíčko, keď ku mne zozadu pristúpil, chytil ma za boky a pery mi priložil ku krku. Prebehli mnou zimomriavky, myklo ma a vajíčko sa rozpleslo na dlážke. Potichu sa zasmial a perami blúdil po mojom krku. Šťastne som si povzdychla, chytila ho za bradu a natočila tak, aby som perami dočiahla na tie jeho. Krátko som ho pobozkala, zložila jeho ruky z mojich bokov a začala utierať vajíčko, ktoré sa spokojne roztekalo po dlážke. Zohol sa ku mne, ale ja som ho odtlačila. „Choď z mojej kuchyne!“ zakričala som naňho prísne a ukázala na opačný koniec izby, kde bola posteľ. Taký smiech som ešte nevidela! Zvalil sa na posteľ a rehotal niekoľko minút, myslela som, že sa smiechom zadusí. Čo som spravila? Povedala som nejakú blbosť? Veď sa to povie Get out of my kitchen, nie? Povedala som to dobre, tak čo sa smeje? Nechápala som, čo je také vtipné a radšej sa vrátila k vareniu. Cesto bolo po chvíli hotové a muselo postáť. Prišla som k posteli, kde ležal Niall a bojoval s poslednými záchvatmi smiechu.  „Vysvetlíš mi, čo je také vtipné?“ spýtala som sa a on len pokrútil hlavou s ďalším smiechom.  „Tak fajn!“ zatvárila som sa urazene a pobrala sa naspäť k svojmu vareniu. Chytil ma za ruku, no ja som sa mu vytrhla. Chcela som sa predviesť, a tak som hneď prvú palacinku vyhodila do vzduchu. Nechytila som ju však tak, ako som chcela a celá sa roztrhla, čo ešte viac rozosmialo Nialla. „Tak ja som ti na smiech, hej?!“ výhražne som zamávala vo vzduchu varechou. „Samozrejme...že...nie...“ rehotal sa ďalej. Pokrútila som hlavou a ďalej som varila. Ďalšie palacinky už našťastie dopadli tak, ako mali.

„Vonia to úžasne!“ ozval sa za mnou tichý, hlboký hlas. Ani som nepostrehla, kedy prišiel za mnou. Otočil si ma k sebe, ruky mi zastrčil do zadných vreciek nohavíc a sladko ma pobozkal. Kúsok som sa odtiahla. „A ešte sa mi budeš smiať?“ „Nebudem,“ uistil ma, no šibalské iskričky v jeho očkách mi vraveli niečo iné. Napriek tomu, že som mu neverila, som sa k nemu natiahla a pobozkala ho. No dá sa mu odolať? Po chvíli nám obom došiel dych a odtiahli sme sa. Ja som doslova odtancovala k chladničke a vytiahla z nej Nutellu, čo sa nezaobišlo bez šťastného a zároveň nedočkavého Niallovho pohľadu. Hneď pri prvej palacinke sa mi na tričku objavil veľký čokoládový fľak. Ja nemehlo! Keď  si to všimol zasmial sa. Tým jeho nádherným, nájazlivým smiechom. Potom na mňa pozrel s nevyspitateľnými iskričkami v očkách. „Nechceš si to špinavé tričko prezliecť?“ „To určite. A zašpiním si aj to!“ Znova sa mu na tvári objavil nebezpečný úsmev. „Tak si žiadne nedávaj!“ pozrel na mňa svojimi obrovskými okálmi. „To určite! Aby si na mňa čumel, ako vždy, keď mám mokré tričko, však?“ podpichla som ho a zatvárila sa nevinne a milo. „To je nápad!“ diabolsky sa usmial a natiahol sa pre pohár s vodou. „To neurobíš!“ pozrela som naňho s vypleštenými očami. Chvíľu uvažoval alebo sa tak aspoň tváril, potom povedal: „Máš pravdu, to ti neurobím,“ a položil pohár späť. Vďačne som sa usmiala a on sa ku mne s nebezpečným úsmevom priblížil. Jeho čokoládové pery som pocítila najskôr na krku, potom putovali vyššie, až sa dostali k mojím. Chutili po Nutelle, ktorá už bola všade. Bozkávali sme sa, až kým nám stačil dych, rukou som sa hrabala v jeho vlasoch, on sa hral s mojimi. Bozk bol ľahký a sladký ako vždy. Jemne som sa odtiahla a prešla k rádiu. Keď som začula, čo hrajú, chcelo sa mi smiať. Pieseň ešte len začínala, no spoznala som ju podľa prvých tónov. Keď som sa vrátila k stolu, Ed už spieval o vtáčikovi so zlomenou nohou. „Páči sa ti tá pieseň?“spýtal sa Niall a napchal si do úst celú palacinku. Prikývla som a sledovala, ako dojedol a začal si pohmkávať. Text nepoznal, časom len pochytil slová refrénu. „My little bird!“ zanôtil sladko. Usmiala som sa a keď to zbadal, zaspieval znova: „My little bird, my little bird, my little bird!“ Potom obišiel stôl a priložil mi pery k uchu. „My little bird!“ zašepkal mi do ucha, potom ma naň pobozkal. Prebehli mnou zimomriavky, ruky som mu položila na hruď a odtlačila ho od seba. Nechápavo na mňa pozrel. „Čo je, nepáčilo sa ti to?“ „Samozrejme, že sa mi to páčilo! Ale jedz už konečne!“ pripadala som si ako babička, keď som to hovorila, tie by stále chceli, aby ľudia okolo jedli. Pokrútil hlavou a vrátil sa k palacinkám, nebolo ho treba vôbec prehovárať. Ako som predpovedala, na mojom tričku sa čoskoro objavil ďalší čokoládový fľak. Zasmial sa, pokrútil hlavou a milo na mňa pozrel. „My clumsy little bird,“ zašepkal a mne tá prezývka už zostala. Celý večer sme sa rozprávali a on ma tak oslovil pri každej príležitosti. Nepomáhali šťuchance, drgnutia... smial sa a ďalej ma tak oslovoval. Keď mi to povedal asi tridsiatýkrát, pochopila som, že s tým už neprestane. Už som ho za to nebila, ale vždy, keď to povedal, rozosmiala som sa. Nemohla som si pomôcť, pripadalo mi to čudné a smiešne. „Kedy ma tak prestaneš volať?“ „Až keď mi dokážeš, že to nie je pravda!“ zaškeril sa a ja som si uvedomila, že to sa mi nikdy nepodarí, tak som sa s tou prezývkou zmierila.

Dvadsiata prvá časť

Okolo jedennástej večer ho začali zháňať ostatní chalani. Najskôr ich ignoroval, ale keď mu mobil zazvonil piatykrát, zdvihol ho. Telefonoval krátko, no neuveriteľne sa smial. Keď zložil, spýtavo som sa naňho pozrela. „Mám sa rýchlo vrátiť k chalanom domov,“ vysvetlil mi, „Louis mi volal, vraj si aj so Zaynom u nás a obaja ste poriadne opití!“ rozosmial sa a ja som sa k nemu pridala. Chudák Louis, taký dobrý fór a nevyšiel mu. Keby tak vedel, kde naozaj som, s kým a čo sme robili... to by tak rýchlo nepredýchal. Niall však musel ísť za “mnou“ a Zaynom. Lúčili sme sa neuveriteľne dlho. Vždy ma pobozkal, uistil ma, že ma ľúbi, povedali sme ahoj a odišiel. Po dvoch krokoch sa však otočil a celé sa to zopakovalo. Keď to spravil asi desiatykrát, zabuchla som za ním dvere. „See ya later, my clumsy little bird!“ povedal mi cez zavreté dvere a odišiel. Počkala som ešte päť minút, kým som si bola úplne istá, že je preč. Potom som začala poskakovať po byte ako zmyslov zbavená. Som blázon, ale šťastný blázon. Najšťastnejší na svete!

NA DRUHÝ DEŇ

V škole som pochopila, že takto to ďalej nejde. Opäť som bola totálne vymletá, nič som nevedela. Za poslednú dobu to šlo so mnou dole vodou. Najprv dvojka zo správania, potom som sa na jeden deň len tak uliala a teraz som sa nič neučila. Na známkach mi kedysi záležalo. To moje “kedysi“ trvalo ešte minulý týždeň! Nepotrebovala som síce ke šťastiu samé jednotky, ale chcela som sa dostať na dobrú školu a aj ju vyštudovať. Od dnes sa začneš učiť! Prikázala som si a pred hodinou si zbežne prezrela poznámky. Ako som ich čítala, uvedomila som si, že by som mala na hodinách venovať viac času písaniu poznámok a menej si kresliť. Hneď prvá hodina však bola taká nudná, že som skončila pri kreslení drobných srdiečok na každý voľný kúsoček papiera. Spolusediaci na mňa čudne pozeral, ale mňa to netrápilo. Som chorá, duševne chorá. Diagnóza – zamilovanosť. A s tým nič nespravím a ani nechcem.

Keď som vošla do triedy na ďalšiu hodinu, zbadal som na tabuli veľkým napísaný dnešný dátum. Veď ja mám zajtra narodeniny! Vzhľadom na nedávne udalosti mi takéto “detaily“ úplne vyfučali z hlavy. Tú som mala plnú Nialla. Čistý blázon! Ale šťastný a zamilovaný! Na nič iné som nemyslela, až kým prišiel obed. Tam sa ku mne nahrnuli ľudia, ktorí si, samozrejme, aj sadli k tomu stolu, čo ja. Nechali voľné len jedno jediné miesto a predbiehali sa v otázkach o Zaynovi, ale aj ostatných chalanov. Najprv som nechápala, čo majú so Zaynom, potom mi došlo, že oni si myslia, že chodím s ním. Občas som jednoducho pozabudla, že nikto nevie pravdu. Kedy sa ju tak asi dozvedia? Takmer som ani nepostrehla, keď k nášmu stolu niekto pristúpil. Sara sa musela asi trikrát opýtať, či si môže prisadnúť, kým som ju zaregistrovala. Moji spolusediaci na ňu flochli pohľadom a ignorovali ju, no ona sa nepýtala ich, čakala, čo jej poviem ja. Ja som bola rada, že je tu a že neprestaneme byť kvôli tomu chaosu kamarátky. Prisadla si a zaslúžila si od riťolezov škaredé pohľady. Rozprávali sme sa spolu sčasti po slovensky, sčasti po česky, našou vlastnou rečou,  nikto nám nerozumel a mne tie nechápavé pohľady vyhovovali. Ona samozrejme vedela, čo sa to tu deje, no neriešila to, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Rozprávali sme sa o nepodstatných hlúpostiach a ignorovali publikum navôkol. Keď som vstala, vstali všetci a ochotne ma odprevadili až k dverám triedy. Bola som vďačná zvončeku,  ktorý ich vyhnal do svojich tried.

Ako sa blížil koniec poslednej hodiny, prestala som vnímať učiteľku a napäto čakala, kým sa zvonček poslednýkrát ozve. Ak sa chcem vyhnúť tej “milej“ spoločnosti, musím zo školy vypadnúť hneď so  zazvonením. Zazvonilo, a kedže mi nič nebránilo uskutočniť môj plán, vypadla som zo školy v tom okamihu. Pred domom ma však čakalo ďalšie prekvapenie v podobe niekoľkých fotografov a novinárov. Pretlačila som sa pomedzi nich, keď som zbadala chalana, opierajúceho sa o stenu vedľašej budovy. Mračil sa na mňa, doslova ma prebodával pohľadom. Neviem, ako sa volá, viem len, že je to priateľ Jennifer, a že ma nenávidí. Rýchlo som sa od neho odvrátila a vošla do bytu. Sadla som si na posteľ a zbadala, že som poriadne nezavrela dvere. Bola som však taká lenivá, že som to nechala tak. Radšej som sa natiahla za rádiom a zapla ho poriadne nahlas.

Spievala som si alebo pohmkavala, podľa toho, či som poznala text a čas mi rýchlo utekal. Moja maškrtnosť ma však po chvíli vyhnala k chladničke a donútila ma vytiahnúť si čokoládový jogurt. Aj so svojou korysťou som si opäť sadla na posteľ. Hneď som z nej však vstala, pretože mi začala hrať z rádia a rýchla a chytľavá pieseň. Ja pri takých len málokedy obsedím, a tak som teraz, aj s jogurtom v ruke, predvádzala neuveriteľné kreácie, až kým sa mi plná lyžička v ruke neotočila a jej obsah sa neocitol na mojom tričku. „Do riti!“ zanadávala som si od srdca. Za dva dni dve tričká zašpinené! Jogurt som položila nabok a zamierila ku skrini, že si vyberiem nové tričko. Asi v pol ceste som sa zastavila, pretože v rádiu začala hrať nová, ešte chytľavejšia pieseň. Neznáma pre mňa, ale rýchla a dobrá. Kašlala som na tričko, to špinavé som len hodila na posteľ a pokračovala v zaujímavých pohyboch. Keby ma tak niekto videl! Len som improvizovala, robila, čo ma napadlo a pritom si pospevovala časti refrénu, ktoré mi utkveli v pamäti. „Tell me I'm a screwed up mess... tell me you don't want my kiss, that you need... what you're thinking and tell me a lie!“ viac som nepochytila, tak som len tancovala ďalej. Pri komplikovanej a nepremyslenej otočke som skončila tvárou k dverám, ktoré som mala doteraz za chrbtom. Bola obrovská chyba, že som ich nezavrela.

Pozerali sme na seba a nikto nič nevravel. Trvalo to hodnú chvíľu, potom sa ozval Niall: „Nevedel som, že počúvaš našu hudbu.“ Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, čo tým myslel. „Počkaj, toto spievate vy?“ „No nie, tamtie dvere!“ zaškeril sa Zayn. „Ako sa tá pieseň volá?“ to si ešte skontrolujem, či ma neklamú! „Tell me a lie, načo to chceš vedieť?“ „Overím si to. Ale ak ma klamete, tak si ma neprajte!“ zaškerila som sa na nich, stále som tam stála bez trička, oni vo dverách a čumeli na mňa. Niall vyzeral, že by sa v tom okamihu na mňa najradšej vrhol, kľudne aj pred Zaynom.  Pousmiala som sa pri tej predstave a začala sa hrabať vo veciach v taške, hľadajúc kúsok papiera, kam by som si názov piesne zapísala. Načarbala som to na nejaký zdrap a znova sa k ním otočila.  „Prišli ste len na predstavenie alebo chcete aj niečo konkrétne?!“ drzo som sa spýtala. Nespoznávala som samu seba, už dávno som si mala niečo obliecť a ospravedlniť sa za svoje vyvádzanie, namiesto toho som sa tu stále promenádovala v podprsenke a vychutnávala Niallove neustále pohľady. Mala by som prestať provokovať a robiť blbosti, no ja som sa s nimi vykecávala a tešila z jeho očumovania ma. „Vlastne, chcel som sa ťa spýtať, či by si mi nepožičala notebook. Ten môj nefunguje, neviem, čo sa deje. Len do zajtra, sľubujem,“ Niall ma na chvíľu prestal vyzliekať pohľadom a pozrel sa mi psím pohľadom do očí. Zo skrine som mu podala notebook aj s nabíjačkou. „Kedy zajtra prídeš zo školy?“ spýtal sa. „Asi okolo štvrtej, prečo?“ „Keď prídeš domov, príď si poň,“ usmial sa, poslednýkrát ma celú prešiel pohľadom a odišiel. Zayn šiel hneď za ním a ja som ostala strápnená a sama.

V DEŇ AMYNICH NARODENÍN (3. 11)

Stála som v úzkej uličke, všade okolo mňa bol vyše dvoch metrov vysoký múr, ktorý obklučoval túto, aj tak dosť zapadnutú a osamelú ulicu. Jediné svetlo naokolo pochádzalo z pouličnej lampy nad mojou hlavou, no ani zďaleka nestačilo na osvetlenie celej ulice. Na jednom konci som nevidela múr, tak som sa rozhodla ísť tým smerom a nájsť cestu von. Prečo som sem ja hlupaňa išla? Sama, neskoro v noci? Do úplne neznámej časti mesta? Lampa nad mojou hlavou zablikala, ozval sa praskavý zvuk, no svetlo našťastie nezhaslo, len zoslablo. Tma bola všade, videla som ledva na niekoľko krokov pred seba. Musím odtiaľto vypadnúť! Rozbehla som sa k miestu, kde jedine mohol byť východ a vtedy som si uvedomila, že v uličke nie som sama. Opieral sa o stenu niekoľko metrov predo mnou, s drzým úsmevom na perách. Spoznala som ho okamžite, aj keď som ho videla asi len dvakrát. Odlepil sa pomaly od steny a svoj pohľad neodtŕhal z mojej tváre. Spravil malý krôčik smerom ku mne a ja som o krok ustúpila. Znava sa priblížil, znova som ustúpila... opakovalo sa to niekoľkokrát, až kým som za chrbtom pocítila studenú stenu. Približoval sa a ja som nemala kam ustupovať.  Je koniec. Stál meter odo mňa a ja som mu pozrela do tváre. Ak mám umrieť tu a teraz, aspoň sa nebudem tváriť ako strachopud, nech vidí, že sa ho nebojím! Prižmúrenými očami som naňho zazrela a zbadala som slizký úškrn na jeho perách. Nechutne a spokojne sa usmial ešte viac a ja som pochopila, ako veľmi som sa mýlila. On ma nechcel zmlátiť. Nie, jemu išlo o niečo iné. Prešiel si jazykom po hornej pere a už stál niekoľko centimetrov odo mňa. Koniec...

Dvadsiata druhá časť

„Ááááááááááááá“ zobudila som sa s krikom. Je to len sen, nič viac, len hlúpy sen! Upokojovala som sa, no nepomáhalo to. Prečo ma Jenniferin frajer straší v snoch? Pomaly som to predýchavala a radšej som vyliezla z postele. Studená voda ma prebrala na toľko, aby som si uvedomila, čo je za deň. Veď dnes mám narodeniny! Hrabala som sa v skrini a o chvíľu som zabudla na strašnú noc, ktorú mám za sebou.

Vylovila som obľúbené tričko s obrázkom Toma a Jerryho, možno detské, ale ja túto dvojicu milujem. Hlavne chudáka Toma, ktorý nech robí čokoľvek, vždy to schytá. Nikdy som nechápala ľudí, ktorí mali radšej Jerryho... a teraz tu desať minút uvažujem nad rozprávkou pre desaťročné deti. Aha, a ja že som od dnes dospelá. To asi s rozumom veľmi nesúvisí, pretože ten môj si dal odchod už veľmi dávno.

Konečne som sa doobliekala a šla do školy, s úsmevom na tvári. To sa mi už dávno nestalo, no čo, narodeniny sú proste narodeniny. V škole o tom našťastie nikto nevedel, a tak deň prebehol normálne. Teda, normálne nie, ale normálnejšie, ako keby o tom niekto vedel. Spokojne som šla domov a keď som vošla do bytu, zostala som stáť s otvorenými ústami.

Na stene nad posteľou, ktorá bola doteraz prázdna, boli fotografie. Obrovské fotografie. Úplne naľavo bola jedna, asi pol metra široká a meter a pol vysoká, na ktorej som sa držala za ruky so Zaynom a kráčali sme po červenom koberci, odfotená na tom večierku. Ďalšia bola tiež z večierku, bola som na nej s Niallom, ktorý ma držal na rukách a smial sa. Ja som vyzerala, že sa na tom tiež dobre bavím, čo bolo zvláštne, kedže celý čas, čo som bola na jeho rukách som bola naštvatá a vrieskala som. Mykla som plecami a pozrela na ďalšiu fotku. Tam sme boli všetci – ja, Niall, Zayn, Louis, Harry, Liam, Eleanor a Danielle. Len tak sme spolu stáli a usmievali sa. Ale ako sa dostali tí, čo mi to sem dali k zvyšným fotkám? Ja so setrou, ešte z minimálne pred troch rokov, ďalšie s bývalými spolužiačkami, kamarátmi zo Slovenska, dokonca jedna, na ktorej sme boli celá (teraz už bývalá) trieda. Taká tá so všetkými žiakmi aj triednym. Kto mi to sem dal a ako sa k tomu dostal? Usmiala som sa, keď som zbadala odpoveď na posteli. Notebook, ktorý som včera požičali Niallovi a Zaynovi aj s malým odkazom. „Thanx ♥ N & Z“ A máme tu vinníka. Musím sa ísť poďakovať, ono je to tak nádherné.

continue >>>>